Schwechater radmarathon 2005
- Napísal: Rasťo Trubač
- Published in Cestná cyklistika
Tento rok mám viac najazdené ako vlani a tak som očakával, že si troška aj zazávodím. Stretlo sa nás na štarte viacero známych a tak som mierne meškal na štart a tým pádom som klasicky vyrazil z posledných pozícií.
Hneď po štarte som sa snažil nakopnúť vrtuľu a dostať sa do prvého balíka. Vzadu to bolo totálne potrhané a stále sa rozpadali a vznikali skupinky. Bohužiaľ, čoskoro som zistil, že sólo nemám šancu a parťákov nebolo. Nakoniec sa síce sformovala taká pätica ľudí čo ťahala, ale to asi na 15-tom km som v diaľke videl hlavný balík vzdialený aspoň na 2-3 minúty. Za ním diera a potom odpadlíci. To som už reálne zhodnotil, že to nepôjde. Ale ako balík sme nespomalili a stále ťahali riadne nad 40. Nakoniec sa utvorila dosť veľká grupa aspoň o 50-tich hlavách. Čelo však zmizlo z dohľadu. Potreboval som sa napiť a tak som sa prepadol na zadnú časť balíka a tam s Mariánom sme dopĺňali tekutiny. Zrazu však na jednej križovatke vznikol mierny chaos, ale znova sa balík rozbehol. Po zrovnaní tempa sa pozriem na GPS a vidím - mali sme odbočiť vľavo. Čo spravím... otočím to? Ostatní mastia dopredu. Žeby zmena trasy? Nič také som nepočul. Podobne nechápavo sa tváril aj Marián. Ále, poviem si, to je jedno aspoň viac najazdím, idem s nimi.
Nakoniec neviem prečo a ako, ale nadišli sme si 12 km aj keď sa to dalo na 3 miestach skrátiť. To je cca 30 minút straty ak sme skutočne blúdili. Ako sme sa vrátili naspäť na trasu zisťujem, že fakt sme blúdili. Prelietame okolo pomalých cyklistov a tí sú prekvapení, kde sme sa zobrali. Nejak ma to demotivovalo. Navyše s takou časovou sekerou sme sa časovo skolidovali s náboženskými púťami a tak asi v 2 či 3 dedinkach nás odkláňali z hlavnej cesty. To už bola totálna strata rytmu. Prvý kopec som preto vyšiel na trištvrte plynu a počkal si na skupinu. Tam som ešte dačo pofotil a v malej skupinke zišiel dolu.
Na Záhorskej strane obieham aj kolegu, ktorý začína jazdiť - no nazdar, tak to som naozaj veľa stratil. Vyfotím ho a fičím ďalej. Stúpanie na Franz Josef Warte už beriem voľne, najprv skupinka poodchádza, ale v polovici kopca ich predbieham. Na serpentínach fotím a obieham aj Dubáka s Dášou a o chvíľu prichádzam na občerstvovačku. Tak a pretek pre mňa tuná skončil. Miniskupinka ide ďalej, ja si pýtam pivo a niečo pod zub. Počkám kamošov a kecáme o všetkom možnom. Marán to nevzdal a určite už stíha dakde človeka za človekom, ja si vegetím na bufete.
Dám si druhé malé pifko a idem dolu. Vlastne som si počkal, kým podľa môjho oka nejakí zdatnejší nenasadnú, aby som s nimi vytvoril skupinku. Aj som sa nemýlil a po zjazde fičíme proti nie veľmi silnému vetru slušným tempom. Bohužiaľ, len cca 6 - 7 km kde dobehli kamoša a prispôsobili sa jeho tempu. Pokúšam sa prispôsobiť aj ja, ale ako vidím, parťák nemá síl. Dva kilometre sa vlečieme nejakých 26 - 27 a tak sa odpútavam.
Idem sám v protivetre. Ustálil som sa na nejakej plus mínus 30-tke a hľadámi si vnútornú nirvánu, aby som sa presunul do cieľa. Po pár kilometroch zisťujem, že za mnou visia dvaja. OK, aspoň si troška orazím, odstriedam a zaraďujem sa na koniec. Ale chlapík prekvapený týmto krokom spomaľuje a tak sa tempa ujme tretí. Ten ide pomalšie ako ja, ale ide. O chvíľu striedam. Jeden sa neudržal a nakoniec s druhým som prišiel do cieľa v štýle ťahám 5 km on 500 m... Ale pomohlo mi to a tak pocitovo som čoskoro v cieli.
Tam už vidím, že niektorí šli správne a už sú aj prezlečení a asopň dvaja z partie zasa blúdia ako ja. OK, počkám ešte Ježa, ktorý má kľúče od auta - je tu o 10 min a idem sa prezliecť.
Do cieľa prichádzajú aj poslední a ja si už vychutnávam pohodu. Mám to za sebou. Prvá akcia v tomto roku. Som spokojný s jazdou. Ako test pred Dolomitami mi ukázal, že to je zatiaľ podľa momentálnych možností a tak som vcelku rád aj keď som pokufroval. Akciu hodnotím ako klasicky v pohode, počasie bolo veľmi teplé a slnečné, také ako má byť. Akurát, že som sa spálil na Slnku.
Tu by som mal reportku končiť, ale jedna udalosť mi prikázala urobiť tento dovetok.
Už len z folklóru sme si počkali na tombolu. Ešte sme si robili strandu, že kto odvezie ten bike čo je vystavený. Niekto zo Slovenska vyhral prilbu - tá sa mi aj páčila. To by bolo štígro... Tombola sa chýli ku koncu. Ešte ten bike - teda cesťák. Vyhráva číslo 100 - nikto z nás. Po minúte sa nikto nehlási, tak žrebujú ďaľšie číslo - 501! Kua, také som mal ja, nech nesrandujú - čítajú po čísliciach 5 0 1 - tak to už vyťahujem číslo a neveriacky vstávam. Ukazujem čislo nejakej zapisovateľke a ona s úsmevom kývne. Skutočne som to ja! Vystúpim na pódium. Spíker čosi kecá a dá mi mikrofón pred ústa. Lámane hovorím, že som zo Slovenska a niečo, že ďakujem - no trapas... Vrazia mi do ruky bicykel. Trošku sa preberiem, hodím nejakú grimasu a už je po tom. Ešte musím podpísať papier, napíšu si inicialy a dajú záručák. Tak a KTM Strada 2000 je môj... Tak to bol šok!
Teraz už ma len čaká príjemná starosť čo s ním a asi za koľko ho predám;-)