Časovka Neštich-Malý Javorník 15.9.2004

"Je to možné?!" Keď to takto pôjde ďalej, zabudne pomaly aj ako sa volá. :-)
Zas mi zvoní mobil.
"Čo som dnes, telefónna ústredňa?" :-)
Volá Rado a hovorí mi, aby sme ho nečakali, vraj pôjdu s Jožkom inou cestou. Beriem na vedomie. Konečne čosi po ôsmej odchádzam z domu. (Žulvo ma iste odstrelí, ale čo už? Veď na dobré sa čakať oplatí… :) Na Železnú prichádzam asi 20 minút po ôsmej. Zvoní mi mobil. Podľa signálu viem, že je to Žulvo. Už ho vidím. Netvári sa zrovna nadšene, že ma vidí. Ani sa mu nedivím. Je to hrôza, kým sa ženská vychystá… :-)
Ukazuje mi, čo medzitým nafotil. Závidím mu pekné fotky smraďochov na kvete (pre neznalcov - to sú také smradľavé chrobáčiky). Aj ja by som si ich chcela nafotiť. Nakoniec vysvitne, že ich fotil asi 2 metre od miesta kde stojíme. Smraďoši na mňa ešte stále netrpezlivo čakajú a veľavýznamne si ťukajú na hodinky.
"Zuza, zasa dnes meškáš!" No veď viem. :-) Beriem foťák a fotím si ich, za výdatnej asistencie Žulva. Celkom pekne sa vydarili.

Po pol deviatej sa vyberáme na Neštich. Žulvo pomerne rezko šliape do pedálov vo fungl nových, len včera kúpených cyklobotách. Mierne ho hamujem:
"Nemakaj tak, dosť sa namakáš na časovke!"
Trocha to zaberá. Napredujeme v neutešenom počasí. Na cestu pred nás padá hmla. Všade cítiť vlhko. Pred Malým Javorníkom vidím dve pekné mladé bedle na silných nôžkach. Svrbia ma ruky. Moje hubárske ja ožíva. Čo teraz s nimi? Nemám ich kam dať, ale aspoň som sa potešila pohľadom. Pred desiatou prichádzame na ŠTART. Ani neviem odkiaľ sa zjavil, možno z neba na zem capol, vzápätí sa pri nás objavuje vysmiaty Roberto s našimi štartovými číslami a \"doplnkami\" ku nim. Dostávame Horalku, čokoládku aj malú fľašku minerálky. Pripevňujeme si čísla na bicykle a postupne sa zvítame aj s ostatnými priateľmi - Radom, Jožkom, jeho synom, Jarkou, Miškom, Marianom a Jankom. Obďaleč stojí aj Rasťo Trubač. Aj s ním prehodím zopár slov.

Presne o desiatej nastupujú cyklisti na štart a v polminútových intervaloch sa vydávajú k cieľu. Počasie sa neumúdruje. Mraky stále pribúdajú. Postupne fotím priateľov a známych na štarte. Ani sa nenazdáme a ocitáme sa tam tiež. Prvá štartujem ja, po mne Žulvo a za ním Roberto. (Tento krát štart nezmeškal, ako minulý rok… :) Ešte nahodím úsmev pre fotografa a hijó rezko do kopca na stredných prevodoch. Prvých 100 metrov sa šťastne chechcem. Život je krásny, ide mi to bezvadne. Šliapem pekne ďalej. Čoskoro za mnou čosi škripoce.
"Žeby ma už dobiehal Žulvo?" Nechce sa mi veriť.
"Takto skoro ma dostal?"
Obzerám sa a oči pučím. Práve ma obieha Roberto.
"Čo ten tu robí…? To nie je možné! Kedy to stihol?"
Zdravím ho a povzbudzujem, nech mu to tempo vydrží až do konca. Prvé dva kilometre idem relatívne dobre, aj keď ma kopa ľudkov predbieha. Obzerám sa za seba a hľadám Žulva. Nikde ho nevidím.
"To som taká dobrá? Pred rokom ma už dávno obehol. Ale na druhej strane je fakt, že vďaka úrazu, toho veľa nenajazdil."
Začínam mať kopca plné zuby. Tuším je z roka na rok väčší. Za každou zákrutou čakám na vytúžený dolekopec, ale úspešne neprichádza. Moje tempo sa čoraz viac začína podobať tempu dôchodcu na staručkej "ukrajine". Rýchlosť klesá a moja nálada tiež. Začína drobno, ale o to intenzívnejšie pršať. Vďaka tomu mám čoskoro mokré a zasvinené okuliare a vidím, že nič nevidím. Z prilby mi v pravidelných intervaloch kvapká voda na nos. Povznášajúci pocit… A dolekopec stále nikde. Obzerám sa. Žulvo tiež nikde. Ten mizerný kopec snáď nikdy neskončí... Konečne vidím jeho koniec. Sláva, dočkala som sa! Mierny oddych unaveným nohám a boľavým kolenám príde vhod, rovnako ako aj udychčaným pľúcam. Vychutnávam si zjazd. Dychčím ako Dunčo, len jazyk sa mi ešte nepletie pod kolesá, ale veľa k tomu nechýba. Občas ma ktorýsi z vracajúcich sa pretekárov povzbudí. Ak je to možné, zakydané okuliare mám ešte zakydanejšie a voda mi z prilby tečie na nos oveľa intenzívnejšie. Som celá mokrá. Zhora na mňa padá dážď, zdola ma \"sprchujú\" kolesá môjho bicykla, resp. voda zachytená v ich dezéne. Je \"príjemné\" sedieť na bicykli v premočených cyklisťákoch, na sedadle napitom vodou. Kto to ešte neskúsil o veľa prišiel. :-) Spokojne zaznamenávam, že ma moje pľúca pomaly dobiehajú. Asi pred 10 minútami zaostali za mnou, kdesi v polovici kopca.

Za dolekopcom nasleduje mierny horekopec. Dá sa vyjsť na pomerne svižnom prevode. Radostná extáza a vyvrcholenie čakajú človeka až v záverečnom stúpaní, pri zdolávaní posledných 400 metrov. Tam pľujem ducha na veľmi nízkych prevodoch. Neprestáva pršať. Kopec nemá konca.
"Jednoznačne sa dnes zväčšil a nabobtnal blbec jeden, len aby ma vytočil!" Hundrem si pre seba. Jeden z organizátorov ma povzbudzuje.
"Už máš pred sebou len posledných 50 metrov!"
Mal pravdu. Dopachtím sa do cieľa a chytro šmarím bicykel do trávy. Na sedadlo mu naťahujem igeliťák, nech sa nepremočí ešte viac. Lovím foťák, aby som mohla odfotiť upachteného Žulva v cieli. Schovávam sa pod stan u organizátorov a striehnem. Dosť dlho nechodí. Dúfam, že sa mu nič nestalo. Do kopca snáď nespadol… Iba ak by sa zvalil únavou do jarku (alebo na Jarku :-)… Medzitým sa po jednom trúsia do cieľa opršaní cyklisti. Odrazu sa zjaví trojčlenná skupinka. Je v nej aj Žulvo. Ešteže tak! Prežil, došiel do cieľa, zúčastnil sa. Vyzerá vyšťaveno, ale spokojne. Teším sa, že to zvládol. Po tej operácii to je veru pekný výkon a ešte k tomu v daždi, ktorý nemá zrovna moc v láske. Navlečiem ďalší igeliťák aj na jeho sedadlo a chvíľku sa bezcieľne motáme v cieli. Pijeme zvyšok ionťáku. Na múriku za rohom objavujeme dobre ukryté poháre naplnené čajom aj malinovkou (schovali ich pred dažďom, teroristami alebo cyklistami? :). Dozvedáme sa, že sú určené pre cyklistov, ktorí prežili a vyliezli až do cieľa. Spadáme do tejto kategórie a ponúkame sa tiež. Zdravím sa s jedným z organizátorov, s Martinom, ktorý je mojím bývalým spolužiakom. Má na starosti kompletizáciu výsledkov. Je to dôležitý muž. Zabezpečuje aby boli všetky časy presne zmerané a zapísané do výsledkovej listiny.

Onedlho ma zdraví neznámy aj keď trocha povedomý chlapík. Ja jeho tiež a tuho rozmýšľam, odkiaľže ho poznám. Čoskoro zisťujem, že je to Jaro a spoznala ho cez internet. Robí v Meteostanici na Malom Javorníku. Pozval nás aj so Žulvom na čaj a prehliadku stanice. S vďakou sme prijali možnosť chvíľu nemoknúť a vidieť čosi nové a zaujímavé. Bicykle sme si uložili na chodbu a vybehli sme na poschodie, ku nemu do kancľa. Bolo tam fajnovo teplúčko. Usadili sme sa za jeden z monitorov a s nevôľou sme pozorovali kopu oblačnosti, ktorá sa ku nám od západu blížila. To veru vyzerá na trvalý dážď. Dnes si asi slnka neužijeme. Obzerali sme si oblačnosť v rôznych výškach a Jaro nám ešte poukazoval kopu iných vecí, napr. aké je momentálne počasie v rôznych mestách na Slovensku, Maďarsku aj v Čechách. Dopili sme čaj a boli sme si obzrieť miestnosť, kde sa sústreďujú všetky informácie o počasí z radaru, ktorý ich zbiera z družice, vzdialenej niekoľko desiatok tisíc kilometrov od zeme. Prehliadku sme ukončili na balkóne, kde sme sa na vlastné oči mohli presvedčiť, ako je vonku hnusne. :-) Hmm, bolo to poučné. Zdržali sme sa tam skoro pol hodiny. Poďakovali sme za získané info a čaj a šli sme do Depa, kde sa mali vyhlasovať výsledky, žrebovať tombola a malo sa podávať občerstvenie.

Nemali sme veľa chutí tam ísť, lebo to znamenalo opäť takmer celú trasu časovky zliezť a onedlho zas nanovo vyliezť. Mláky sa medzitým zväčšili a prekryli diery v asfalte. Cez dve som nechtiac s veľkým šplechnutím prehrmela, cvaknúc zubami. Myslela som si, že je to len neškodná mláka. No čo už, mokrejšia byť nemôžem… V Depe bolo rušno. Cyklisti sa nachádzali v rôznych štádiách občerstvovania a čakali viac či menej trpezlivo na výsledky a tombolu. Šli sme sa občerstviť aj my dvaja so Žulvom. Pivko a klobáska s cibuľkou padli veľmi rýchlo na úžitok. Medzitým nám hrala skupina Babylon a musím povedať, že hrali a spievali moc dobre. Keď sme dojedli, porobila som zopár fotiek. Začala sa tombola. Napodiv dosť skoro vylosovali moje číslo. Šťastne som sa culila, keď som si šla pre výhru. Vybrala som si teplú mikinu s kapucňou v čierno-červenom prevedení. Hodí sa mi k bicyklu. :-) Postupne sme povyhrávali takmer všetci. Miško vyhral pumpu, Janko tacháč, ktorý si bol vymeniť za tričko, Jožko si vybral trojuholníkovú kapsu na rám aj s pumpou a ušlo sa aj na Rada a Žulva, ktorí vyhrali tričká. Len Marián mal tentokrát smolu. Tuším sa aj na Roba niečo ušlo, ale už neviem čo presne.

Tombola skončila a netrpezlivo sme čakali na výsledky. Konečne dorazili… Zistila som, že som sa veľmi nezlepšila. Mala som čas lepší od minuloročného len o 3 sekundy. Žulvo si síce o čosi pohoršil, ale hlavné je, že to vôbec vyšiel. Po operácii toho veľa najazdiť nemohol. Jožko, Marian aj Michal absolvovali trasu so slušným časom.
Rado mal riadnu smolu, lebo po dvoch kilometroch ho zradila prehadzovačka, takže to musel vzdať a ísť do Depa. Čo už, aspoň nemusel moknúť na trati ako my. :-)
Rovnakú smolu mali aj Jarky. Jedna tam síce prišla na bicykli, aby povzbudila svojho Miška, ale štartovať nemohla lebo má čosi s kolenom. Druhá Jarka si pre zmenu narazila rameno, keď spadla do jarku tri dni pred časovkou (chcela si skúsiť vyšliapať časovku, ale nebolo jej dopriate… ). A tak sa stalo, že sme mali Jarku v jarku aj keď nechtiac. :-) No nič, pevne verím, že sa o rok na štarte stretneme už v kompletnej zostave a priberieme aj ďalších, ktorí v tomto roku prísť nemohli. Píšem si vás: Alenka, Jarka, Julko, Jožino, Janko, Tibčo…
Okolo pol tretej sme sa pomaly porozchádzali a zas sme si pre veľký úspech vyšliapali so Žulvom časovku, keďže sme sa chceli dostať domov rovnakou cestou, akou sme prišli ráno. Obaja sme sa zhodli v tom, že sa jedná o veľmi zvláštny prírodný úkaz, nakoľko od rána to kopčisko opätovne výrazne podrástlo. :-)

Čo ešte k tomu dodať? Zas sa musím opakovať. Organizácia perfektná, akcia vydarená, pozitívnou novinkou bolo vystúpenie skupiny Babylon a tradične bohatá tombola, v ktorej vyhral takmer každý, slušné občerstvenie a dobrý pocit všetkých, ktorí prišli a vyliezli v tom daždi a nečase do cieľa.

Takže o rok sa tu dúfam stretneme zase, priatelia!