Maratón Medzihorím Partizánske – moja MTB premiéra.

Prológ

Cestnej cyklistike sa venujem dosť dlho, no v posledných rokoch odolávam častým útokom mojich kamošov, ktorí presedlali, respektíve kombinujú „cestu“ s „horákmi“, aby som sa aj ja dal na MTB cyklistiku. I keď sa mi horská cyklistika páči, zostávam verný hladšiemu povrchu ciest. Prvýkrát som mal možnosť vyskúšať si dobrodružstvo MTB minulý rok, keď sme dva dni jazdili v kopcoch nad Čiernym Balogom. Bol som nadšený a veľmi sa mi to páčilo, hlavne jazda v teréne. Stúpania boli ťahavé, výjazd na hrebeň zaslúžený, moje pocity umocnené pohľadmi na okolitú prírodu. Aj cesta dolu do doliny mala svoje čaro. V úzkych lesných zjazdoch som sa priam vyžíval, bol to „adrenalín“ rútiť sa po neupravenej ceste na požičanom biku Gary Fischer (Szili - sorry).

Na zoznámenie sa s MTB a na uspokojenie mojej zvedavosti táto skúsenosť stačila. Túžba otestovať sa znovu na horáku ma opäť prepadla, keď som sa dozvedel, že neďaleko Topoľčian (môjho rodiska) sa ide jeden dosť náročný MTB cyklomaratón. Po prehováraní Mišom Kantorom (kolega z T-Com a z klubu) som sa rozhodol, že spojím príjemné s užitočným a vyberiem sa ponavštevovať rodinu a pojazdiť po lesoch hornej Nitry.

Príprava

Ako ne-majiteľ horáku som zvolil variantu, že si od niekoho bike opäť požičiam, spoliehajúc sa na kamošov, čo ma na MTB jazdenie nahovárali. A budem tak mať väčšiu odvahu v strmých zjazdoch na požičanom biku ..... Večer pred štartom som ešte nemal nič vybavené. Nakoniec som zavolal Rišovi Orechovi, ktorý má dva horáky – z toho jeden špičkový a aj dosť drahý celoodpružený karbonový Specialized epic, či by mi nemohol požičať ten horší. Dobrák Rišo, zrejme nevedel, kam sa ja chystám. Nechápal som, prečo mi Rišo v pivnici vyberá ten karbonový blesk – „spešlík“. Kua, ja to budem musieť hádam vyhrať, prebehlo mi hlavou. Ešte rýchlo doriešiť nejaké tretry. Zalarmoval Pištu Gregora a Milana Fila a nakoniec som mal tretry troje. Mohol som si vyberať, ale ani jedny neboli moje číslo - všetky minimálne o číslo väčšie. Ale veď to nevadí, dám do nich dvoje vložky a musia sedieť ako uliate. Tak som to aj urobil. Pôsobil som v tých veľkých tretrách ako ten dobre stavaný bača s veľkými krpcami, čo sa ho české turistky pýtali, či ho tie krpce netlačia (poznáte ten vtip?).

Deň pred štartom sme mali v bufete akciu (prevádzkujeme s Milanom Filom bufet OBRÁTKA na hrádzi v Čunove) a domov som sa dostal až hodinu po polnoci. Nabalil som si potrebné veci a „zalomil“ som okolo 02.30 hod. Ráno som nahádzal batožinu do auta a vyštartoval „smer Topoľčany“ k sestre. Cestou som stretával auta s bikami na strechách smerujúce do Partizánskeho, kde som sa aj ja mal stretnúť s Mišom Kantorom. Hlavne ten ma „lámal“ vybrať sa na maratón, vraj vytvoríme tandem a spojíme tak jeho mladosť a výbušnosť s mojimi skúsenosťami a rozvahou zrelého cyklistu.

Na letisku vo Veľkých Bieliciach (tam bol štart) už bolo zaparkovaných veľa áut, a prevládala tu atmosféra technicko – taktickej prípravy na samotný maratón. Dokonca jeden pretekár sa zahrieval pri aute na trenažéri (asi to videl v TV). Zvítal som sa so známymi tvárami zo spinningu a s niektorými kamošmi - bývalými cestármi. Po rýchlom prezlečení som si nastavil výšku sedadla a posunul ho úplne dozadu. Rišo je odo mňa nižší, preto som potreboval sedadlo nastaviť, aby mi geometria „spešlika“ sedela. O tom ako sa „štelujú“ tie tlmiče (vidla a rám), som nemal ani potuchy. Veď 54 km kratšiu trať nie je problém prejsť (myslel som si ako skúsený cestár), raz to nejako skúsiť musím a zaradil som sa do pestrého davu štartujúcich. Cestných maratónov som absolvoval dosť, tak som nemal žiadnu predštartovnú nervozitu a to aj s vedomím, že si neberiem mobil, ani rezervnú dušu, páky, ani pumpu. Veď to nejako zvládnem, je to len 54 km :-) .....

Pretek

Veľkonočná slnečná nedeľa. O 11.00 hod. štartovný vystrel vypustil na trať farebné „stádo“ rútiace sa po trávnatej ploche smerom k horám nad Partizánskym. Po počiatočnom vyvedení z areálu letiska sme sa dostali na asfaltovú cestu a tu sa nezaprela moja „hetero“ - asfaltová orientácia. Trochu svižnejšie som zašliapol a nechal môjho parťáka Miška vzadu. Valil som sa dopredu a predbiehal som slušnú skupinu pretekárov. Tu som hneď zaregistroval prvé pády a nadávky. Chvála Bohu, ja to nie som. Povrch cesty sa po pár kilometroch zmenil na šotolinu, až kým sme neprišli na začiatok lesa. Konečne zisťujem, že na horáku je aj „trojšajba“ a využívam aj najmenšie kolečko. Cesta sa zúžila na lesný chodník, tu sa už ide pekne za sebou. Občas počujem za sebou pokriky „sprava“ alebo „zľava“. Boli to pokriky niektorých horských taktikov, čo predbiehali takých amatérov, ako som ja. Ide sa mi dobre, zimná spinningová príprava na mega-lekciách u Peťa Jasenovca sa vyplatila. Terén stále stúpa, koniec chodníka je v nedohľadne. Pociťujem, že ma bolí chrbát a aj som vedel prečo. To sedlo malo ísť ešte viac dozadu, no už sa viac nedalo. Vydržím to, veď je to len 54 km :-).....

Idem celkom slušne, tepy medzi 80 až 90 %. Dokonca mám pocit, že ma jazdci predo mnou brzdia v tempe. Po príchode na vrchol stúpania zisťujem, že je to paráda. Je to určite náročnejšia cyklistika ako cesta. Jazda v lese sa mi však pozdáva, zrejme preto, že je to pre mňa niečo nové. No veď počkaj lapajko, to je len začiatok ......

V ďalšej časti trate sa terén mierne vlnil, až kým sme znovu neodbočili na ďalšie stúpanie. Už sa mi ide o niečo ťažšie. Tu už bolesť v krížoch neustupovala. Nedá sa nič robiť, geometria rámu mi nesedí, ale aspoň, že tie veľké tretry držia, aj keď ich mám stiahnuté tak, že mi neprúdi krv v chodidlách. Dobieha ma Michal s pokrikom „šetri sa, ešte je to na prvú občerstvovačku ďaleko“. Poznám dobre, čo je to „prepáliť začiatok“. Ale myslel som si, že prípravu som mal dostatočnú, aj keď som toho na ceste veľa nenajazdil a v teréne už vôbec nič. Okrem spinningu som hrával 2 x týždenne hokej, takže svaly by si mali čo-to pamätať (ako hovorí ďalší kamarát – klasik Mišo Kováčik) a ja dodávam, že mali, ak nemajú nejakého alzheimera.

V tomto stúpaní sa mi Michal trochu vzdialil a ja som sa snažil, aby som ho mal stále na dohľad. Hádam „obkukám“ od neho nejakú taktiku. On je čistý horský biker, žiaden „hybrid“ cesty s lesom. Po ďalšom klesnutí zo stúpania, ktorých je na trase deväť, sme prešli cez osídlenú časť, a trasa pokračovala opäť po asfaltovej ceste smerom na prvú občerstvovačku. Točil som viac - menej strojovo v stereotypnom tempe. Bol to dosť dlhý a nezáživný úsek a prešiel som ho tešiac sa na bufet, lebo už som nemal žiadnu vodu. Konečne je tu. Je tu aj Michal. Dal som si banán, kúsok tyčinky, napil som sa, nabral vodu do „bidonu“ a s Michalom sme sa pohli ďalej.

Úzka a dosť zradná cesta klesala v lesnom teréne. Ani neviem ako, ocitol som sa na čele malej skupiny, ktorá si to valila rezko nadol. Tak som to rozbalil, aby som tých profíkov za mnou nebrzdil. Teda bikeri MTB - sorry za výraz, pre mňa boli všetci profíci (aby sa niekto neurazil). Na sedadle som ani nesedel, oba tlmiče pracovali ako hodiny, dva prsty neustále na brzdových páčkach a valil som sa dolu.... To sa mi najviac páčilo, ale zistil som, že na MTB maratóne si neoddýchneš ani pri zjazde. Stromy sa okolo mňa mihali, občas som dostal ranu konárom po prilbe, sem tam škrabanec konárom po nohe... Spešlík spolu so mnou tancoval neskutočný hip – hop. Jamy, výmole , kamene, škrípanie bŕzd a zvírený prach nás sprevádzali na tomto ťažkom úseku.... Myslím , že som vás pochopil, vyznávači adrenalínového MTB...

Tento zjazd som si naozaj vychutnal a čakal som, že si riadne vydýchnem, keď to skončí. Čo nasledovalo potom, s tým som teda nerátal. Trasa sa opäť zdvihla a to dosť brutálne. Trápenie a atmosféru tohto úseku dotvárala blízkosť cintorína, popri ktorom sme sa štverali hore. Vidím dosť bikerov, ako tlačia a šliapu po vlastných nahor. My, čo vládzeme ťahať v sedle, ideme rovnakou rýchlosťou. Tu ma Michal opäť predbieha. Pociťujem znovu bolesť v chrbte, reku, či chrbtu trošku nepomôžem, ak zosadnem a potlačím aj ja. Aj áno, pomohol som, ale aj tak po chvíli nasadám a ľahkým prevodom sa štverám hore niekam na hrebeň. Ale čo to? Nejakých 25 km od štartu a ja pociťujem kŕče. Na ceste sa mi to stáva niekedy okolo 120. kilometra. Do čerta, prečo je to až! 54 km :-(? Zosadám a opäť tlačím, kopec je strmý a chrbát si ani tak neoddýchne. Konečne vrchol a klesanie. Nasadám a púšťam sa dobehnúť Michala. Terén klesá nadol a ja sa teším, ako si tento zjazd vychutnám. Ide sa mi stále dobre. Zrazu mi zadné kolo ubehne na suchom lístí do strany a ja zisťujem, že niečo nie je v poriadku. Zastavujem, zmačknem zadné kolo a je mi všetko jasné – defekt. Do čerta a je to tu. Čo teraz? Nič, sadnem si mimo trať na peň, vyhodím zadné kolo a budem čakať, či sa nájde niekto, komu nejde o víťazný čas a pomôže mi. Zopár bikerov preletelo popri mne, ako keby ma nevideli (asi tí, ktorým išlo o čas). Jeden sa ma pýta, či som OK? Odpovedám, že áno aj keď neviem, ako to tu hlboko v lese dopadne. Nájde sa vôbec niekto, kto mi pomôže? Prebehla okolo mňa aj Monika Palečková (známa to tvár v MTB prostredí), ktorá evidentne ide na umiestnenie na bedni - tú poháňam ďalej. Sedím na pni a pomýšľam aj na najhoršie. Asi ma tu nechajú napospas divokej zveri .... Nakoniec zastane jeden dobrák, vraj dušu nemá, ale má aspoň pumpu. Skúsim nafúkať kolo a pohnúť sa ďalej. Možno po 1 km som znovu na prázdnom ráfiku.

No nič, zosadám, sedieť sa mi už nechce, pomyslenie na lesnú zver ma poháňa ísť pešo v smere trasy a uvidím, čo sa bude diať. Dobre sa mi ide v tých veľkých tretrách, mám pocit, že robím aj väčšie kroky. Zastavuje pri mne Richard Hoštak z Novej Dubnice, má páky a pumpu. Ja mám lepenie a tak sa pustím do opravy defektu. Richard má prasknutú osku, o výsledok mu už evidentne nejde. Povedali sme si, že pôjdeme ďalej spolu spôsobom „andel na horách“, pekne pomaly spolu do cieľa. Aj sa tak stalo a po oprave sme sa pohli po trase smerom do cieľa. Ale čo sa to zase deje? Nemôžem si zacvaknúť tretru do pedálu. Po chvíli sa mi to podarilo, myslel som, že je to nečistota na kufri, ktorá sa tam dostala pri pešej turistike lesom. No ale v momente, keď som sa chcel vycvaknúť, podarilo sa mi to len - len v poslednej chvíli pred pádom. Pozerám na podrážku a SPD kufor drží iba na jednej skrutke. Druhá niekde vypadla a celý kufor sa točí dokola. Našťastie na toto som dobre pripravený, máááám predsa imbusové kľúče. Dotiahnem jedinú skrutku na kufri a pokračujeme spolu s Rišom ďalej. Pokojne sa bavíme, čas nás vôbec netrápi, bavíme sa o cyklistike až kým nevyjdeme z lesa. Tu sa trasa opäť točí vľavo späť do lesa, smerom na druhú občerstvovačku. Je tu už vidieť nejaké domy, zrejme sme niekde blízko civilizácie. Preto volím variantu nevchádzať už do lesa, lebo ak stratím aj tú poslednú skrutku, tak budem ťahať jednou nohou a môžem sa prihlásiť na paraolympiádu. Rišo si chcel prejsť aspoň celú trasu, keď mu už nešlo o výsledný čas. Poďakoval som sa za pomoc a rozlúčili sme sa. Ja som vyrazil k prvým domom a pretože som nevedel, kde sa nachádzam, spýtal som sa babky v záhrade, že kam vedie táto asfaltová cesta. Babka mi vraví „tade - tade“, pre istotu som zopakoval svoju otázku - „babka kam ide táto cesta“ a ona opäť, že „tade - tade“. Vidím, že tu nie je ani obraz, ani zvuk a babka je zrejme zrelá na deafolympiádu veteránov. No ale do lesa som sa už nevrátil a pokračoval asfaltkou. Miestni domorodci, vracajúci sa z kostola a z krčmy, keď ma videli, nechápavo pozerali, čo tu v dedine robí biker so štartovným číslom 297? Rozhodca na futbalovom zápase skoro prerušil hru, keď ma videl ako uháňam popri ihrisku, kde sa konalo nejaké miestne derby.

Ale to už som vedel, že som v Kolačne a ďalšia dedina sú Veľké Uherce. Vo Veľkých Uherciach vidím tabuľu „Partizánske 7 Km“. Tak ja už som víťaz, o chvíľu som v cieli. Prešiel som celé Partizánske a dostal som sa do areálu letiska v Bieliciach, kde bol štart a aj cieľ. Pristavil som sa pri časomiere, tu už Peťo Jasenovec, môj spinningový tréner podával protest, pretože traťový regulovčík jeho, aj mnohých iných, poslal na zlú trať. A to mali ambície stáť na bedni. Ja som tento problém nemal, mňa regulovčik - babka v záhrade poslala správnym smerom. Ale podal som protest sám proti sebe, lebo takto vybavený sa do lesa nechodí. Časomeračom som oznámil, že pretekára so štartovným číslom 297 už majú v cieli a netreba ho hľadať po lese. Môžu odvolať helikoptéru, záchranárov aj psychotronikov na vyhľadávanie nezvestných osôb. V cieli som stretol môjho záchrancu Riša. Vraj aj on to potom z druhej občerstvovačky zobral rovno do cieľa cez dediny, aby v zdraví došiel. Začal som hľadať môjho parťáka Miša, ktorý mi na trati ušiel a nechal ma napospas medveďom a inej zveri. Už mal byť dávno v cieli. Konečne som ho našiel, ale veselo mu nebolo. Prišiel rovno zo sanitky, kde mu ošetrili nepekne odretú ruku. Vraj sa chcel napiť pri zjazde dolu kopcom. Ale Miško, to, že sa pri zjazde nepije, viem aj ja, amatér. Veď to sa hádam ani nedá. Alebo áno, profíci ? No ale stávajú sa aj horšie veci. Dobre, že sa nám horšie nestalo. Očistili sme si wapkou biky, najedli sa a počkali na tombolu. Keď sa nám ani na tomto fóre nepodarilo uspieť, pobrali sme sa do Topoľčian k mojej sestre, dať si niečo z veľkonočných dobrôt. Tu sme s určitosťou uspeli.

Epilóg

Ak mám byť objektívny, tak musím priznať, že horská cyklistika je ťažká, ale má niečo do seba. Prvý poznatok v porovnaní s cestou je ten, že na MTB maratóne si neoddýchneš ani pri zjazde z kopca, na asfaltke pri cestnom maratóne sa oddychovať celkom dá. Zistil som, že pri MTB zjazdoch je treba mať aj pevné ruky. Po tomto maratóne som cítil večer malé kŕče aj v prstoch na rukách. Predbiehanie pomalších do kopca a pri zjazde v lesnom teréne, to chce naozaj obrovské skúsenosti a nie menej odvahy.

Balík? Tak to tu neexistuje, iba ak zopár minút po štarte. To znamená, že sa maká po celý čas maratónu a to hlavne za vlastné. Mne trochu vadilo, že som sa nemohol v stúpaní postaviť zo sedadla, ako som zvyknutý na ceste, nielenže mi rám pružil vďaka tlmičom, ale aj mi prešmykovalo zadné koleso.

Teraz ma čaká trochu pojazdiť na ceste a o týždeň idem na „Giro“, kde si chcem live pozrieť ozajstných profíkov (nie, že by som ich na tomto MTB maratóne nevidel dosť) v akcii a zároveň zdolať Monte Zoncolan- cieľ 14.etapy. Podľa tvrdenia Róberta Bakalářa „jeden najťažší kopec v Európe“. Tak mi 21. mája držte palce. Na nejakom ďalšom MTB maratóne sa určite ešte ukážem. Samozrejme s bikom pre moju figúru, lepenie, náhradná duša, pumpa a puška na medvede nebudú chýbať v mojej výbave. Lovu zdar!