MTB Medzihorím 2009
- Napísal: Robert Juhás
V sobotu ráno sme bez zdržania
pobrali štartovné pakšamenty a vrátili sa k autu sa nahodiť do
pracovného mundúru, natreli sa slnečnou vazelínou, bikom sa tiež
niečo ušlo takisto, helma na kokos, Mihi ešte označkoval stromček
pri aute a mohli sme ísť rozjazdiť stuhnuté nohy zo "švéhatera".
Pred štartom si Mihi spomenul, že potrebuje označkovať múr pri
štadióne. Chcel som sa ešte Jožka Orema opýtať, prečo si "aspoň" na maratóne nedá tú novogotickú "parochňu" dole, veď sa v tom musi neskutočne pariť. :-) Radšej som sa obzrel za Mihim, či už je pripravený. Potom sme už skutočne mohli vyraziť v pereď.
Úvodné kilometre sme išli úplne na
veget. Aj tak sa predbiehať veľa na singlových chodníčkoch nedá.
Najmä, ak sa na úzkom chodníku medzi skalami na jedinej ideálnej stope biker prevesí cez bike s dramatickým výrazom "v tvárovy" tesne pred infarktom a pučí oči. Aby sa pratal nabok ho nenapadne. A tak všetci zoskakujú z
bikov a v duchu šomrú.
Konečne poriadny zjazd do Veľkého Kliža. Valíme dolekopcom medzi záhradkami, asfalt, Mihi čosi kričí. Čo to kričal? Zase chce venčiť hada, či čo? A fakt.
V stúpaní na prvú občerstvovačku
sme sa obaja tešili, ako je dnes krásne, bikerské počasie. Také
akurát. Konečne sme sa dovalili na občerstvovačku. Opáskovaná
mliekom to tam bolo jak na mánevroch. Dali sme si ovocie, čosi popili a vydali
sa ďalej.
V tomto zjazde lesným singláčom sme
si obaja spravili maximálku okolo 60 km/h. Na pochybách, či
ideme dobre som bol už čoskoro, ako sme si to valili po lúke a
hľadali symbol s bodkami. Mal som pocit, že som videl odbočku
doprava a tak ma napadlo, že ak budeme pokračovať dole, tak
sa rýchlo napojíme na rozbitú asfaltku, ktorá sa mi celkom páčila minulý
rok. Cestou dole sme stretli aj Ivana Zimu z Horala a spolu sme
sfičali až dole. A odtiaľ sme si spravili vlastný okruh na tomto
maratóne. Než sme sa vrátili na pôvodnú trasu, stihli sme prejsť
snáď 20 km, ocitli sme sa kdesi v okrese Zlaté Moravce pri Skýcove
a Mihi stihol označkovať strom na parkovisku. Ešteže mal Ivan
mobil a cez kamoša sme sa odnavigovali nazad.
Než sme sa dostali na štátnu cestu,
počkali sme s Ivanom na Mihiho, kým znovu označkuje strom pri ceste.
Očividne dnes fungoval ako prietokový ohrievač žltej vody.
Pohľad na hodinky a počet km nás
presvedčil o tom, že nemá význam pokračovať v pôvodnej trase.
Zabili sme kopu času, kilometrov a na tejto slučke nie je žiadna
občerstvovačka, takže by sme mohli kdesi v polke odkväcnúť
hlady a smädy. Tak sme to strihli po asfaltke na koniec slučky a
ďalej pokračovali po trase maratómu. Smerovčík na križovatke
síce valil oči, odkiaľ to prichádzame ale rýchlo pochopil, koľká
bije. Zviezli sme sa dole kopcom na občerstvovačku, povymieňali si
zážitky s obsluhou. Prifrčal biker, ktorého sme ešte pred prvou
občerstvovačkou predbehli. Hneď som sa ho aj opýtal zo
zvedavosti, koľko km má natočených. Jeho odpoveď nás dosť
rozosmiala
„Ja neviem, doteraz som blúdil kade-tade.“
Nasledujúci zjazd v píniovom lesíku
si hlavne Mihi dosť užil. Išiel som v zjazde na hrane za ním a on
mi normálne zmizol. Pre zmenu ma čakal v dedine on. Či stihol
medzitým označkovať nejaký strom, nevedno, času mal však asi
dosť. Následný výšľap do kopca sme obaja zvládli v sedle, aj
keď tie posledné úseky boli dosť výživné.
Zjazd dole a výšľap na lúke nás
dostal do nejakého tranzu alebo čo, lebo sme začali búšiť ako
blázni. Dobiehali bikerov zo strednej či dlhej trasy, všetko pekne
odsýpalo až sa mi pri preraďovaní podarilo roztrhnúť reťaz.
Vlastne celý deň mi akosi divne fungovala. Niektoré prevody
nechceli naskočiť a nevedel som prečo. No tak som teda zistil
prečo. Asi bola poškodená a zadrhávala sa o pastorky. Našťastie
nám pomohol biker s číslom 168. Mal nitovačku a tak sa nám to
podarilo za nejakých 10 minút opraviť. Pánboh zaplať, už som bol pripravený, že do cieľa radšej dobehnem. :-)
Nasledoval posledný stúpavý úsek a
potom už len dolééé. Mihi mi samozrejme znovu ušiel a len s
veľkou námahou som mu stíhal. Miestami v tuneli z konárov stromov
a kríkov som si vravel, či idem dobre. A či ide dobre on. Pred
ostrými vracačkami som ho dobehol. Ani tak nie mojím jazdeckým
umením. Musel na mňa čakať. :-) Na jednej z vracačiek sa skoro zrúbal, lebo
úplne zabudol, že tam nejaká je. :-) Ale stihol to ubrzdiť. Skoro aj ja
ale už som mal málo priestoru na vybratie zákruty. Nič sa nám
našťastie nestalo a v pohode sme vedno dofrčali do cieľa. Keby sme neblúdili, tak by to šlo aj pod 5 hodín. Ale zrejme zase úradovali miestni zlomyseľní čávovia a tak značenie striedalo silné chvíľky so slabými.
Došli sme okolo 5 hodín, čo sme si aj dali za cieľ pohodičkového jazdenia. Dali sme si v cieli pár panákov od Kompavy, môjho dvorného dodávatela pitného režimu v cyklo aj hokejovej sezóne. Potom už len spratať biky, vysprchovať v studenej vode, lebo tí z krátkej trasy nám žiadnu teplú nenechali, hnusáci. Potom rezance s nejakou červenou omáčkou, shangai-kolu sme v polke pitia nechali tak. Ten jonťák bol lepší.
Doma som si pozrel, koľko sme toho nakrútili a kade sme to jazdili. Tacháč mi ukázal 78 km a prevýšenie zhruba toľko, ako minulý rok. Takže sme si vlastne dobrovoľne predĺžili trasu. :-) Na budúci rok si tú mapu preštudujem dôkladnejšie, keby zase ktosi dostal chuť kaziť značenie.