Taký malý aprílový výletík, 2002

Vychádzam na balkón. Vetrík mierne pofukuje, slnko svieti a oblohou sa lenivo vlečú vymaľované obláčiky. Brokoli by ich určite nazval ukážkovými kumulmi. Radosť lietať. Vdychujem svieži vzduch a cítim, ako sa mi sily zázračne vracajú. Mrknem na môj zabahnený bicykel, chytro nahádžem čosi do žalúdka, zoberiem vodu do fľaše a prášim von. Samozrejme na bicykli. Radostne sa ženiem dole popri nemocnici a ako vždy vychutnávam vzrušujúce mrazenie na chrbte, vietor v tvári a slzy páliace v očiach. Už sa mi niekoľko krát podarilo vymačkať z tohoto kopca sedemdesiatku. Tento krát sa musím uspokojiť „len\" s rýchlosťou 65 km/hod. Pár vzrušujúcich sekúnd končí a pred Patrónkou, pri pekárni odbočujem doprava, smer Železná studienka. O pár minút som tam. Tu začína rituálny úvod každej cykloakcie. Kupujem čosi na pitie, vyložím nohy, privriem oči a začínam rozmýšľať, kam sa dnes vyberiem.

Kondička je už bezpochyby lepšia ako v zime, aj keď k dokonalosti má ešte ďaleko. Dám si môj obľúbený asfaltovo-lesný okruh. Vybehnem na Kačín a odtiaľ pokračujem po lese. Vyfuním úvodný, krátky, ale o to výdatnejší stupáčik a potom už pokračujem v miernom stúpaní a klesaní na Sekyl, kde odbočujem doprava, smer Malinský vrch. Obzerám sa neustále dookola a hľadám čosi zaujímavé na odfotenie. Les dokáže vždy prekvapiť niečím novým. Na starom pníku vidím pekné hríby. Minule tam ešte neboli … alebo boli? :-) Zosadám a fotím. Hmm, nie je to až také jednoduché. Treba vystihnúť správny uhol, mať dobré osvetlenie a zvoliť správnu kompozíciu, takže čoskoro kľačím na kolenách, zohýbam sa a po štyroch leziem okolo pníka, raz sprava, raz zase zľava.

Nezúčastnený pozorovateľ by si mohol myslieť, že vyvolávam lesných duchov alebo že mi len jednoducho preskočilo… :-) Konečne je dofotené, sadám na bicykel a spúšťam sa „šutrovkou\" na asfaltku, ktorá ma veľmi skoro dovedie na odbočku k Malému Slavínu. Tu sa začína ďalšia pekná lesná cesta, vedúca až k Vydrici. Spočiatku sa po nej ide dobre, ale na jednom úseku asi kvôli jej poškodeniu traktormi, nakydali na ňu lesní robotníci kopu pomerne veľkých a dosť ostrých kameňov, kvôli ktorým si prejazd vyžaduje trocha viac pozornosti, ako by bolo žiadúce. Nuž, nápad to bol iste dobrý, len realizácia sa im príliš nezdarila. :-) (*bola som tam prednedávnom a už je cesta pekne upravená). Napriek nedávnym, pomerne výdatným dažďom sa mi podarilo potok bezproblémovo prejsť na bicykli a pod Pánovou lúkou sa rozhodujem, či ísť doprava, smerom na Spariská alebo doľava na Biely kríž. Brodím sa bahnom rozjazdeným od traktorov a nechtiac obaľujem seba aj bicykel novým, trvanlivým nánosom. Volím dlhšiu trať na Biely kríž. Mierne stúpam a čoskoro bahno ustupuje. Cesta je mokrá, ale zjazdná. Idem neznačenou lesnou, pomerne širokou cestou. Po necelom kilometri sa rozdvojuje. Neodbočujem, idem rovno ďalej. Z diaľky počujem rev motorovej píly. Asi po kilometri križujem chodník označený zelenou značkou. Je to mierne z kopca a pod ním sa blažene rozťahuje súvislý, asi 10-metrový pás bahna. Nedá sa obísť a tak po chvíľkovom váhaní vbieham doň. Predvídavo som si pred ním zaradila nižší prevod. Bahno je hlbšie ako sa na prvý pohľad zdá. Namáhavo zaberám. Kolesá divoko prešmykujú, bahno strieka všetkými smermi. Dokonca mám aj divákov. Dvaja lesní robotníci usilovne pília čerstvo zrezané stromy. Musím sa pred nimi blysnúť, zahrať sa na machra a bravúrne tým sajrajtom prejsť. Darí sa mi. Pokúšam sa o víťazoslávny úškrn. Do „cieľa\" mi chýba už len čosi cez meter. Zrazu predné koleso zastavuje. Cítim, že nabehlo na nejakú prekážku. Možno väčší konár alebo kameň. Nebolo to v tom bahne vidieť. Už je to aj tak jedno. Toto už „nerozchodím\". Pokúšam sa zabrať viac, ale dosiahla som len to, že sa predné koleso viac zaprelo do prekážky a zadné šmykom vyletelo o hodný kus bokom. Snažím sa nehodiť tigra do tej brečky, takže bleskovo zoskakujem a špičkami pristávam v „tom\". Nastáva efektné čľupnutie a bahno si prichádza na svoje… Stojím v ňom až po členky. Mám čo robiť, aby som nevybuchla od smiechu. Určite vyzerám ako idiot. To sa v živote občas stáva. Lesáci si prišli na svoje. Hľadia s údivom na mňa. Aj píliť medzitým prestali. Ja, Bahenná víla som sa dôstojne prečvachtala popri nich. Predstavenie však zďaleka nekončí! Cez cestu je popadaných asi 10 statných stromov. Niektoré sú krížom cez seba. Obísť sa v žiadnom prípade nedajú. Treba ich buď prácne podliezť, alebo preliezť. Namáhavo fučím a deriem sa aj s bicyklom cez konáre. Podliezam a riskujem seba aj bicykel. Medzera pod stromami nie je väčšia ako meter. Striedavo tlačím aj ťahám bicykel. Občas ho nesiem a očami hľadám, kam stúpiť. Začínam ľutovať, že som sa na to dala, ale ísť nazad nemá zmysel. Nemám chuť zopakovať si bahenný kúpeľ. Po niekoľkých minútach si chcem dať pauzu. Už som v polovici prekážkovej dráhy a vidím pomerne veľký pľac, s kopou minuloročného starého lístia, kam sa dá zložiť bicykel. S úľavou sa ho zbavujem, utieram spotené čelo do cyklorukavíc a jedným očkom kuknem po lesákoch. Píla je už dávno odložená, sedia pekne na zrezaných pníkoch, pofajčievajú cigaretky a o čomsi živo debatujú, hľadiac na mňa. Už nepochybujem o tom, že som stredobodom ich záujmu. Začína mi byť zima na pravú nohu. Pozriem na ňu, aby som zistila príčinu. Pre veľký úspech sa opäť nachádzam po členok v bahne. To snáď ani nie je pravda! Listy pekne zamaskovali akúsi slizkú žaburinu, do ktorej sa veľmi rýchlo prepadávam. Rezko chytám bicykel a prenášam ho cez zostávajúce stromy. Prichádzam opäť k Vydrici a zisťujem škody. Nie sú veľké. Špina a pár nových škrabancov na bicykli, mazľavým blatom obalené a premočené tenisky a trocha pošramotené sebavedomie. Tlačím bicykel cez potok a kamene na druhú stranu. Šla som tadiaľto cez zimu už dvakrát. Hneď za potokom sa nachádza krátke, ale pomerne výdatné stúpaníčko, ktoré sa mi zatiaľ nepodarilo vyšliapať. Bicykel sa vždy zahral na vzpínajúceho sa koňa a ja som musela zosadnúť a tých 5-6 metrov ho vytlačiť.
„Dnes ten kopčisko zdolám\", povedala som si a zdolala som ho.
Vydychčala som zbývajúci úsek kopca, vydýchala som sa z kopca a prichádzam na žlto značkovanú cestu, idúcu odkiaľsi zo Svätého vrchu, ktorá ma dovedie na Biely kríž. Toto je už pohodový úsek. Široká cesta, mierne stúpaníčka a klesaníčka. O infarktový stav sa mi čoskoro postará šialený motorkár, ktorý sa prirúti závratnou rýchlosťou spoza zákruty, míňa ma o vlások a vzápätí mizne v oblaku prachu a smradu. Už len oheň a síra chýbajú… Človek ani v lese nemá pokoj. Čoskoro vychádzam pod Bielym krížom. Čaká ma už len záverečný stupák po asfaltke ku cieľu. Hore sa usadím v tráve, posilním sa Horalkou, zapijem ju džúsom a vyberám sa na spiatočnú cestu. Tento krát idem po asfaltke, po červenej značke až na Spariská. Vychutnávam si dlhé a príjemné zjazdy, pri Spariskách vbieham do lesa a pokračujem stále po červenej ďalej, smerom na Kamzík.

Kdesi v polceste sa s červenou lúčim a s očami na stopkách a s malou dušičkou sa rútim z kopca po akejsi prašnej, kamenistej ceste, ktorú som v minulosti v rámci bezpečnostných opatrení zdolávala pekne pešo popri bicykli (*už vidím ako všetci zarytí bajkeri znechutene odpadávajú a chechcú sa odušu… :-)).
Dnes nie, bude ako bude, hovorím si. Oči mi lezú z jamiek, uši mi horia, ruky pevne stískajú riaditká. Keby tak teraz niekto vybehol spoza zákruty oproti mne, zrámujem ho tak, že ani necekne. Nestihne.
Zvláštne, pešo sa mi tento úsek nezdá až tak dlhý. Pre istotu vôbec nebrzdím. Asi by sa to veľmi nevyplatilo. Dezén plní svoj účel, kolesá poslušne zaberajú, kamene spod nich lietajú na všetky strany. Občas trocha prekĺznu, čo mi veru veľmi na sebaistote nepridáva. Konečne kopec končí a ja sa plnou parou vrútim do zákruty. Trocha prirýchlo, nechcem skončiť zavesená kdesi na strome ako opica. Preto pribrzdím, zadné koleso sa dostáva do mierneho, v pohode zvládnuteľného a pritom veľmi efektného šmyku. Oproti mne sa práve štverá na kopec ukážkový cyklista, ako vystrihnutý z časopisu. Nový bajk, nový „ohoz\", nová prilba. V šmyku sa prerútim okolo neho a on len s údivom pozerá na mňa. Iste mi závidí môj vymakaný štýl. Pár desiatok metrov za ním už ujúkam smiechom. Keby ten vedel… :-)
Konečne prichádzam na ďalšiu lesnú cestu, idúcu pekne po vrstevniciach. Vychutnávam si úzku, čistú, lesnú cestičku dlhú niečo cez 2 km, ktorá vychádza na asfaltku, približne na polceste medzi Snežienkou a Kamzíkom. Pokračujem asfaltkou až na vrchol. Kdesi pri lanovkovej dráhe zastavujem a zliezam z bicykla. Treba predsa odfotiť pekný západ slnka, hovorím si a vyťahujem foťák.

Druhá polovica pravdy je, že využívam krátku možnosť oddychu. Zdolanie Kamzíka zajem hot-dogom a už aj sa rútim z kopca domov.

Skvelý deň, skvelé bahno, skvelý zážitok, radujem sa, vezúc sa už vo výťahu, prehltávajúc posledné zásoby mušiek, ktoré mi zostali v ústach a vytriasajúc z očí a vlasov ich lietajúce kolegyne.