Veľká noc 2002
- Napísal: Zuzana Zliechovcová
Štvrtok - 28.3.2002
Koniec marca ma nehorázne potešil krásnym teplým počasím. Neváham ani chvíľku a rýchlo sa vypravujem do miestnych lesov prevetrať moju dvojkolesovú Svinku. „Kam sa vybrať?" Už sa mi nechce behať večne po tých istých cestách. Chcelo by to preskúmať konečne čosi nové, kam zatiaľ moja cyklonoha ešte nevkročila.
Práve sa nachádzam kúsok za bývalou Snežienkou, pri starom kameňolome. Začína tam lákavá lesná cestička, na ktorú bez váhania odbočujem. Chválim sa za tento skvostný nápad. Síce po chvíli mi radosť čiastočne prekazí strom padnutý cez cestu, ale dá sa pomerne dobre obísť, takže nerušene pokračujem ďalej. Po ľavej strane sa krčí zopár chatiek. Pri prvej z nich sa ľudia venujú jarným upratovacím prácam. To je naozaj chvályhodná činnosť, len keby ich chlapča nerozložilo svoj ohník zrovna uprostred lesného chodníčka. Vyhla som sa ohnisku veľkým oblúkom a začínam funieť do väčšieho kopca. Konečne je to zaujímavé. Ale čo z toho, keď sa cesta odrazu končí pri Sanatóriu.
„No to som sa teda nádherne povozila!" Frflem rozhorčene a obzerám sa okolo seba.
Akási o niečo rozbitejšia neznačená cesta pokračuje opačným smerom, do pomerne výdatného kopca. Zmerala som ho pohľadom a rozhodla som sa ho zdolať. Nebol dlhý, mohol mať tak do 100 metrov. Zdá sa, že na jeho konci chodník pokračuje sľubnou rovinkou. Záver kopca som vyšla na pomerne zahanbujúcom prevode, ale veď nikto nič nevidí. Nik ani len netuší, ako tu vypľúvam svojho cykloducha. Z rovinky sa stáva zatáčka, za ktorou sa zjavuje ďalší kopec. Vyšplhala som sa do polovice a potom zosadám z bicykla. Som mokrá ako myš. Povzbudzujem sa doma namiešaným izotonickým nápojom, ktorý je zaručene prepchatý vitamínmi a minerálmi a ktorý mi má promptne dodať ďalšie sily a energiu. Chvíľku na ne čakám, tlačiac zľahka bicykel, ale zjavne neprichádzajú. Teším sa aspoň z pohľadu na prebúdzajúcu sa jarnú prírodu. Prvé kvietky, voňavá tráva, prvé lístky na stromoch, občas dokonca motýľ, či čmeliak. Operenci vyspevujú odušu svoje prvé sóla. Po niekoľkých zatáčkach a stúpaniach som sa vytlačila na lesnú autostrádu. Hovorím tak širokej rovnej lesnej ceste, takmer bez prekážok. Sadám na bicykel a čoskoro vychádzam na akomsi rázcestí. Podišla som k tabuľke, ktorá mi oznamuje, že sa nachádzam na mieste, zvanom Tri duby. Červená značka mi ponúka dve možnosti. Buď ísť ďalej na Kamzík alebo pokračovať na Biely kríž. Vybrala som si Biely kríž. Opäť nasledovalo krátke stúpanie. Vyšla som ho veľmi rezkým tempom, nakoľko som sa chcela blysnúť pred starším manželským párom, ktorý tam bol na prechádzke. Tempo som zvolila prirezké, takže som za kopcom, v miernej zatáčke kde ma už určite nebolo vidieť, s vďakou odpadla z bicykla a rovnako vďačne som pomyslela na svoj foťák. Zobrala som ho so sebou, lebo som chcela nafotiť niekoľko pekných jarných záberov. Teraz mám k tomu príležitosť. Hneď vedľa cesty nežne postáva kŕdeľ snežienok. Zvalila som sa pred nimi a začala som zaostrovať. Ruky sa mi trasú ako abstinujúcemu závislákovi. Až natoľko, že som nechtiac stlačila spúšť. „To bude fotka! Roztrasená a neostrá. Vyhovorím sa, že fúkalo (veď naozaj trocha fúkalo… :-))."
Sadám na bicykel a pokračujem v ceste. Celkom dobrý terén. Občas trocha z kopca, občas trocha do kopca. To sa mi páči. Žiadne krkolomné zjazdy, ktoré nemám v láske. Sem-tam miniem anonymné rázcestie. Naraz mi začína byť ten les povedomý. Zosadám z bicykla, obzerám stromy. V ich korunách by sa chcelo schovať slnko, ale bez úspechu. Takmer holé konáre mu to prekazili. Hľadám, čo by som si odfotila. Obzerám mladú jarnú trávu a stromy temer bez listov. Možno z toho vznikne celkom zaujímavá fotka. Cvak! .A prečo by som si neodfotila aj slnko v ich korunách? Cvak! Míňa ma osamelý turista. Čoskoro sadám na bicykel a míňam ja jeho. Pohľad mi skĺzne na Máriin prameň a vzápätí sa vyrútim z lesa pri Spariskách. Ďalej pokračujem po asfaltke smerom na Červený kríž. Už som takmer tam, ale zastavujem sa. Zaujal ma vysoký strom pri ceste, s pokrivenými konármi. Opäť zosadám z bicykla. Prichádzam ku stromu, dotýkam sa jeho kmeňa a pozerám nahor, na jeho pokrivenú korunu. Páči sa mi. Zase fotím… .Zase odkladám foťák, zase si naťahujem cyklorukavice a zase vysadám na bicykel. Okolo Červeného kríža prefrnknem, vyfuním pekný stupák za zatáčkou a vyžívam sa v krátkom zjazdíku. Vpravo zbadám malé jazierko a vedľa neho osamelú statnú lipku. .Pred dvomi rokmi sme z nej s Bobom zbierali kvety na čaj. Spomínam, ako sa Bobo preháňal v jej korune, ako školená veverička. Odrazu sa bicykel sám rozbieha po tráve ku nej. Opieram ho o altánok a zase vyťahujem foťák. „Toto bude dnes posledná fotka!" Sľubujem si. Odchádzam na Biely kríž. Zapichujem na ňom pomyselnú víťaznú zástavu. Hurá, zdolala som ho! Pohľad na hodinky ma súri. Treba ísť večer do roboty, takže oddychovať sa nebude. Rezko frčím z kopca a vyberám sa na spiatočnú cestu. Takmer stále, až na drobné výnimky idem z kopca. Môžem si rýchlosť plne vychutnať. 
Čoskoro míňam Spariská, zdravím vojačika na stráži U Slivu a opäť zastavujem. Tento krát pri „vodopádiku", ktorý sa nachádza oproti najnovšie vybudovanému rybníku. Treba ho niekoľkokrát zvečniť. Idem ku bicyklu a kúsok od neho zbadám na dreve hríb. Čo už s ním, keď sa priplietol do cesty. Fotím ho tiež. Sadám na bicykel, aby som po desiatich metroch opäť zosadla. Tento krát kvôli žltým kvetinkám, krčiacim sa tesne pri ceste. Krčím sa pri nich aj ja, čiastočne kvôli tomu, aby som ich lepšie odfotila, ale hlavný dôvod je ten, že ma dnes už asi po štvrtý krát obieha tá istá skupinka cyklistov a podozrivo si ma premeriava. Iste im nejde do hlavy, prečo sa večne krčím na zemi, vedľa bicykla, namiesto toho, aby som sedela na ňom a pekne sa viezla. „Už z neho dnes nezleziem." Sľubujem si slávnostne. „Zleziem z neho až doma." Utvrdzovala som sa v tomto skalopevnom rozhodnutí minimálne 2 minúty, až kým som ju nezazrela. Stála tam osamelo a trochu posmutnelo. Všetky stromy okolo nej boli už vyrúbané. Ktovie prečo tam ponechali práve ju - starú borovicu, pamätajúcu už nejednu zimu. Takže ďalšia fotka v poradí… Prebehla som okolo jazera pod Kačínom, klapky na očiach, pozerám sa už len na cestu. Musím sa ponáhľať, aby som došla včas domov. Cestou rozmýšľam nad tým, ako je dobre, že chodím do lesov väčšinou sama. Asi by nikto nezvládol moje večné zosadanie a vysadanie na bicykel a fotenie. :-) A okrem toho nie je príliš zdraviu prospešné bicyklovať sa s ňufákom smerujúcim k oblohe a takto za jazdy pozorovať okolité stromy a prírodu.
Celkovo najazdených 35 km, za 2:18 hod.
Piatok - 29.3.2002
Tento krát len cesta opäť do nočnej na bicykli. Dokopy úbohých 10 km. To som teda zvedavá, aký podám na druhý deň cyklovýkon po dvoch nočných… :-)
Sobota - 30.3.2002 Ráno pád do postele po nočnej, o pol jedenástej budíček, výdatný obed a príprava na bicyklovanie. O pol dvanástej vybieham z domu. Po 5 km si dávam krátku občerstvovaciu pauzu na Železnej studienke a rekreačným tempom sa uberám na Košariská za Borinkou. Tam mám dohodnuté stretnutie s mojimi novými známymi cyklonadšencami z internetu. Prichádzam presne o pol druhej a obzerám sa. Ešte ich tam nevidím. Sadám si na lavičku a vychutnávam teplé slnečné lúče. Jedným očkom pokukujem na cestu. Čoskoro vidím nejakým cyklistov. To by mohli byť oni. Zdanie neklame. Čoskoro sa zoznamujem s Milcou1 a Ivan-kom. Predstavovala som si ich úplne ináč. Samozrejme oni mňa tiež. Našťastie u nás nedochádza k obojstrannému zdeseniu a tak postupne nadväzujeme príjemný rozhovor o bicyklovaní, cyklodovolenkách a pod. Rýchlo vypijeme kávu a džús a vyberáme sa hľadať vhodné miesto na opekanie slaninky. Je už dosť neskoro. Všetky ohniská sú beznádejne obsadené, ale nakoniec sa skladáme tam, kde sme mali pred tromi rokmi vydarenú opekačkovú akciu s kolegáčmi z roboty. Vedľa ohniska už síce nejaká rodinka s deťmi a veľkým psom sedí, ale všetci vyzerajú mierumilovne (asi sú už najedení… :-)). Pravdepodobne na dnes už doopekali, lebo ohnisko je vyhasnuté. Pýtame sa ich, či im nevadí, keď si tam čosi opečieme. Nevadí. Tak sa teda odoberám do lesa pre drevo. Je ho dosť. Čoskoro už horí ohník a začíname nedočkavo napichovať na ražeň skvelú domácu slaninku s cibuľkou. Funkciu hlavného opekača zastáva Ivan. Bol nami jednohlasne zvolený. My dve sa zatiaľ šťastne rozvaľujeme na deke a čakáme na lahodný pokrm. Medzitým pojedáme Milcine „stratené kura" (nevyhlasujte po ňom pátranie, už sa našlo…), t.j. kuraciu plnku a popíjame strik. Plnka je naozaj výborná. Ale na odbyt ide aj slaninka. Najedli sme sa výdatne. Ledva sa vládzem pohnúť. Z posledných síl sa odplazíme do krčmy. Milca si dáva čaj, ja malé a Ivan veľké pivo. Dobre padlo po tej mastnote. Čas letí ako bláznivý. Čoskoro bude päť hodín, lúčime sa. Oni sa odoberajú do Lozorna ja opačným smerom domov. Celkom dobre som sa pobicyklovala.
Celkovo najazdených 54 km, za 3:12 hod.
Nedeľa - 31.3.2002 Na dnes mám dohodnuté ďalšie stretko. Tento krát pri zoologickej záhrade, o pol jedenástej. Žulvo je presný, ja meškám 5 minút (veď na dobré sa čakať oplatí … :-). Hlavné je, že sme sa stretli. Nevyzerá na dychčiaceho lenivca, ako sa bol opisoval. Ostáva mi len dúfať, že toto zdanie klame a hlavne, aby na hrádzi, kam sme mali namierené, príliš nefúkalo. Ideme cez most Lafranconi. V polovici sa zastavujeme. Mládež tam skúša bungee jumping. Dobrí blázni, podaktorí z nich ani nevyzerajú na osemnásť. Jeden chlapík práve skáče. Po ňom nasleduje akési mladé ucho. Má kriedovobiely ksicht. Krvi by sa mu človek asi nedorezal. Navliekajú ho do postroja. Ak je to vôbec možné, bledne ešte viac. Nakoniec to radšej vzdáva. Po ňom ide sebaistá baba. Takmer ani nestihneme zaregistrovať kedy skočila. Bolo to príliš rýchle. Nasleduje mladučká blondýnka. Je vidieť, že má strach. Pomaly vystupuje po rebríku a stále váha. Asi to vzdá. Všetci jej držíme palce. Nakoniec s výkrikom skáče. Žulvo si všetko fotí (konečne podobný fotoblázon, ako ja! :-). Fotí ešte aj mladú čiernu labradorku, kľudne ležiacu pri našich bicykloch. Ideme ďalej. Žulvo ako prvý naberá slušné tempo. Sakra, toto mi nesedí. Presviedčal ma predsa, že bicyklovať takmer nevládze. Kam sa tak ženie?! Ešte aj film do foťáku mi zabudol kúpiť. Mám voľné už len 4 snímky. Dnes toho veľa nenafotím. Neženiem sa. Nechce sa mi. Veď on raz spomalí, nemá inú možnosť. Spomalil a slušne ma čaká. Prichádzame pod Starý most. Pýta sa, či chcem ísť po hrádzi alebo po poľnej ceste, idúcej popri Dunaji. Poznám tú cestu. Už som tadiaľ asi 2-krát šla. Súhlasím s touto variantou. Práve nabiehame na kamenistý úsek, keď mi zvoní mobil. Chvíľu balansujem, ale darí sa mi ho vyloviť. Volá mi Bobo a pýta sa, či nejdem bicyklovať. Oznamujem mu, že určite nie, lebo práve bicyklujem. So smiechom ma ľutuje, že idem na hrádzu. Bude tam čoskoro ľudí ako smetí. On ide do lesov. Tíško mu závidím a takmer padám z bicykla. Zle som odhadla zákrutu a skoro som skončila v Dunaji. Radšej zastavujem, zliezam z bicykla a dotelefonujem z pevnej zeme. Chytro odkladám mobil a bicyklujem ďalej. Zase mi zvoní. To snáď nie je ani pravda. Ignorujem ho. Dobieham Žulva a čoskoro prichádzame k Prístavnému mostu. Prechádzame pod ním a zahýbame smerom ku hrádzi. Kvôli nedávnym záplavám sa cesta mení na bahnitú a čoskoro sa stráca v trávnatom poraste. Púšťam dopredu Žulva. Jednak to bol jeho blbý nápad, aby sme tadiaľto šli (no a čo, že som s ním súhlasila… :-) a jednak chcem vidieť ako hlboko zapadne, aby som sa tomu miestu mohla predvídavo vyhnúť, keď sa on vyvalí do bahna. Volím nižší prevod. Kolesá sa namáhavo derú dopredu a občas preklzujú. V duchu nadávam a zároveň sa smejem. Pred dvomi dňami som si krásne vyglančila zabahnený bicykel. Nesluší sa ísť na hrádzu na takej špinavej mašine. Teraz bol oveľa špinavší ako predtým. Čoskoro vychádzame na hrádzu. Pohľad na naše bicykle je naozaj pôsobivý. Pekných pár desiatok metrov nás ich kolesá výdatne obhadzovali štedrými dávkami bahna. Stavili sme sa hneď v prvom bufete, nech zapijeme tento skvelý cykloúspech pivkom. Žulvo čaká na pivko, ktoré mi nesie spolu s lízatkom. Dobrá kombinácia, naozaj vydarené stretko :-). Ja zatiaľ fotím bicykle. Dobre sa bavím. Pre veľký úspech stojíme aj v druhom bufete, kde sme lízatká nahradili pagáčmi. Skúmavo porovnávame naše foťáky. Trocha mu závidím jeho digitál a snívam o takom tiež. Možno niekedy v budúcnosti… A zase cvak! Pokračujeme do Čunova. Tam sme sa mali stretnúť v reštaurácii s Maťovcami a Monikovcami. Prišli sme takmer súčasne s Monikovcami a objednali sme si obed. Mali vraj výborné haláslé (to ja nejem). Dala som si radšej vyprážané šampióny. Priniesli mi dvojitú porciu. Keby som to mala zjesť celé, tak sa odtiaľ do večera nepohnem. Sedeli sme tam asi hodinu a pol. Maťovcov sme stretli až pri našom odchode. Boli sme ešte odfotiť čunovské jazero (fotky mi nevyšli). Zopár naháčov už vystavovalo na obdiv svoje vyblednuté telá. Cestou domov sa hrádza preplnila a bolo treba neustále niekoho predbiehať a obchádzať. To človeka znechutí. Inak to bol príjemne strávený deň, ale na hrádzu už asi tak skoro nepôjdem. Tento rok mám v pláne ísť sa pozrieť do Gabčíkova na bicykli. Ešte som tam nebola.
Celkovo najazdených 55 km, za 2:47 hod.
Pondelok - 1. 4.2002
Po toľkom bicyklovaní sa mi už veľmi nechce točiť pedálmi, ale počasie je aj naďalej mimoriadne priaznivé a tak sa vyberám aspoň na Kačín. Ľudí som postretala cestou pomaly toľko, ako na hrádzi. Asi už upadlo to v minulosti veľmi obľúbené oblievanie a šibanie. Ľuďom už šibe menej a radšej dajú prednosť prechádzke v prírode. Cestou do lesa som postretala kopu vyobliekaných ľudí v oblekoch a sviatočných šatách, ako keby sa práve vybrali do divadla a nie do lesa.
Celkovo najazdených 17 km, za 1:07 hod.
