Piešťanský Tlapa maratón 2001

Cieľ bol naplánovaný v detskom tábore na Výtokoch – pekných pár kilometrov od Piešťan, kam sme sa mali dopraviť na vyhodnotenie a tombolu spoločne, až po príjazde všetkých do cieľa. Nuž, túto ďaľšiu originálnu myšlienku som neprivítal tak nadšene, predsa len rozdiely vo výkone môžu byť dosť veľké a na vyše 70 tich kilometroch to môže robiť aj pár hodín, predstava, že budem toľko čakať ma až tak nenadchýňala.
Nevadí, bude sranda, ide sa na to. Za pekného a teplého rána som vyrazil z Bratislavy. Predpoveď počasia bola optimistická, na oblohe len sem tam mráčik. Chvíľu som blúdil v Piešťanoch kým som našiel miesto štartu.
Prihlásil som sa, nafasoval číslo, ledva som si ho stihol namontovať a už sa schylovalo ku štartu.
Jeden miestny organizátor si lepiacou páskou pripevnil videokameru na prilbu a poctivo zdokumentovával okamihy štartu. Konečne vyrážame. Tak ako bolo sľubené, ideme v chumli, predierajúc sa cez pomerne hustú dopravu. Je sobota dopoludnie a mesto je plné nakupujúcich, mnohí nás povzbudzujú a mne to pripadá nejake smiešne, veď idem na výlet...
Prechádzame cez Krajinský most a ja vykukujem, či neuvidím na vode nejakého veslára, ale zabradlie je nepriehladné a riskovať držkopád sa mi nechce. Radšej sa postupne prepracúvam dopredu, veď zachvíľu sa to pustí naplno.
Za mostom zahýňame doprava, peletón začína zrýchlovať a mne dochádza, že to už asi pustili. Po chvíli na hlavnej ceste točíme doľava a stúpame na Červenú Vežu. Tu začína prvá zaťažkávajúca skúška, v ostromstúpaní začínajú podaktorí, čo to prepískli odpadávať. Nebyť haprujúceho prehadzovača, bol by som na tom aj ja lepšie, našťastie sa po chvíli upokojí a ja sa ďalej pachtím.
Asfaltka končí a my sa dostávame do polí nad Piešťanami. Po vysušenom zaprášenom chodníku po modrej značke stúpame ku Havranovi. Konečne dorazíme ku miestu kde sa chodník dotýka hlavnej cesty idúcej do Topolčian, my sme však odohnaní na uzučkú prť vinúcu sa sprava pomedzi nebezpečne vytŕčajuce krovie.

Vchádzame do lesa, prvý trialový úsek, strmé stúpanie, mäkší terén a mne zrazu dochádzajú sily. Som zaliaty potom a na jednom úseku veru aj tlačím, zopár ľudí ma predbehne a ja logám vodu a začínam si nadávať do amatérov, čo prepália začiatok. Našťastie stúpanie sa zmierňuje a v diaľke pred sebou začínam tušiť prvú blízku métu: Havran.

Do sedla sa prichádza z mierneho klesania a tak križujúc hlavnú zrýchľujem. Našťastie usporiadatelia poctivo strážia a odstavujú dopravu a tak im dôverujem a ťahám ďalej do kopca. Tempo sa evidente zrýchľuje, na PlešinyZ hrebeňa sa odrážame doľava a klesáme miestami až nepríjemne strmo do doliny nad Moravanmi. Po vytrasenom padáku mi mierne stúpanie po vcelku zachovanej asfaltke prichádza celkom vhod, smerujeme hore dolinou na Výtoky, ale ešte pred nimi odbočujeme doľava a po zelenej sa začíname škrabať na Gonove lazy. Slnko medzitým začalo poriadne pripekať a tak ma zase začína zalievať pot, navyše v hornej pasáži sa už ani nedá schovať v lese. Našťastie prilba je dobre vetraná a ak sa aj o ňu opiera slnko, teplo statočne zadržiava.

Z Gonovych lazov až po Kostolný vrch je úsek s mierny prevýšením, takže rýchlosť sa zase zvyšuje, ale po tom stúpaní som nejaký vysilený a aj povrch je miestami dosť hrboľatý, takže žiadne veľké svišťanie.Míňame Kostolný vrch, za horárňou začína zase asfaltka. S miernym až silným klesaním sa blížime ku Dominovej Kopanici a popri Dastíne (je tam známy prameň s kyselkou) cez zopár hupkov konečne dosahujeme prvú občerstvovačku v Novej Lehote.
Po dočapovaní nasleduje dlhý klesák peknou dolinkou, odbočka na Smutný vŕšok a zase tiahle stúpanie po širokej a spevnenej lesnej ceste.Konečne sedlo, mierne klesanie a na dobrom povrchu to ide zrazu takmer päťdesiatkou až mi slzia oči.
Predo mnou sa otvára parádna panoráma, ďaleký výhľad až niekam na Topoľčany. Podhradie sa približuje, zprava sa vynárajú zrúcaniny Topolčianskeho hradu. Ešte som na ňom nebol. V dedine samozrejme poblúdime, ochotní miestni ukazujú všetkými smermi, nakoniec zbadáme v diaľke pred sebou skupinku bikerov a tak sa ich vydáme prenasledovať. Poľná cesta pokrytá hustou trávou skrýva sem tam nejakéto prekvapenie, v miernom klesáku a slušnej rýchlosti to je celkom výdatná adrenalínová zábava.
Vchádzame do lesa a prudko klesáme ku potôčiku, parťák predomnou učinil na poslednú chvíľu zlé rozhodnutie, príroda ho okamžite potrestala tigrom sko(n)čeným v potoku. Nesmierne opatrne napredujeme, prekročíme potok, krátke strmé stúpanie a už nás len málo delí od Duchonky a vytúženého oddychu. Predomnou les redne, zdiaľky vidím asfaltku, keď tu zrazu zacítim ako mi hádže zadné koleso.
Doprčic, defekt!

Chvíľu rozmýšľam či to už dotlačím na občerstvovačku, ale zas tak blízko to nie je, takže radšej zhadzujem koleso i plášť a vymieňam dušu. Zrazu si uvedomujem, že mi nejako tŕpne jazyk. Zrejme som schytal nejaké žihadlo, ale asi nie od včely lebo to by som zacítil intenzívne.
Okamžite sa mi v mysli začínajú vynárať rôzne scenáre, ako toto môže dopadnúť. Bohužial som niekde čítal o chlapíkovi, ktorý sa následkom žihadla v ústach udusil, alebo si mám vybrať nejakú alergicku reakciu ? Pre istotu si vypláchnem poriadne ústa a dokončím servis. Dúfam, že na Duchonke v najhoršom prípade zoženiem nejakú pomoc, chladnokrvne kalkulujem.
Posledný nemastný neslaný úseksom ani nevnímal, vedľa koliby plnej ľudí je lúčka plná bikerov, tak tam aicky zamierim, nechám sa zaznamenať usporiadateľmi a ťahám rovno do reštauračného WC. Našťastie jazyk si to už v tom čase rozmyslel, tak som sa len poriadne ovlažil, kúpil v bare minerálku a vypadol von zrelaxovať. Dopĺňam kalórie, užívam si pohody vyvalený v tráve, keď tu zrazu upútala moju pozornosťtmavá hrozivá hradba mračien rýchlo sa približujúca odkialsi zo severu.„Tak ak nás toto trafí, ovlažení budeme až príliš !“ pomyslím si. Radšej už vyrazím, snáď sa nám to vyhne...

„Odrážam“ si čas u usporiadeľov a ťahám na asfaltku von z areálu. Uff , ale namiesto stehien mi medzitým niekdo primontoval dva kusy betónových stl´pikov, to snáď ani nie je pravda !
Totálne stvrdnutý sa snažím dohnať chlapika ktorý vyrazil tesne predo mnou, až nakoniec spoločne vybiehame na asfaltku a bez zaváhania otáčame doprava . Dobieha nás húľavový vietor, metie prach do očí a prináša prvé kvapky.
Asi po 500 metroch zisťujeme, že sme sa vydali opačným smerom. Poznáte to nie ? Taký typický stádový efekt. Nie každá križovatka, alebo odbočka v lese je poriadne značená a tam kde sa vydá jeden, poberú sa aj ostatní. A tak nadávajúc a škripajúc zúbami (vietor nam hnal piesok do úst), vydávame sa v ustrety búrke späť na križovatku. Po pozornejšom prezretí povrchu nachádzame nevýraznú šípku. Samozrejme ukazovala na opačnú stranu, než kam sme sa vydali my. Lenže z miesta kde sme odbočovali sme ju nemali šancu vidieť lebo bola schovaná za horizontom. Aj tak to bola naša chyba, na takomto mieste sa dalo zorientovať aj podľa mapky, ktorou nas vybavili organizátori. A tak zabáčame tentoraz správnym smerom, našťastie búrka nás chytila len okrajovo a po asfaltke sa ženieme smerom na dedinku Záhrada.
Pokračujeme poľnou cestou peknou úzkou dolinkou lesom plným borovíc. Vodná nádrž Tesáre je posadená do perfektného prostredia, na okolí pribudli rekreačné domčeky , podaktoré prerástli až do udržiavaných supervíl. A potom že Slovensko je chudobná krajina! Opäť sme na chvíľu na asfaltke, ktorá končí po strmom stúpaní za dedinou. Prašný chodník cez polia nás vedie ku Bojnej. Ešte pred ňou pri poli je rozložený stolček, pri ňom pán a pani, ponúkajú pitivo, ale ionťák má takú strašnú chuť, že som radšej poprosil o čistú vodu. V Bojnej opäť zatáčame doprava do kopca a nechutným dlhým tiahlym stupákom sa približujeme k lesu. Rekreačné chatky a záhradky pri nich sú plné usilovne pracujúcej Slovače, podaktorí aj povzbudzujú. Zo mňa už zase strašne leje pot, zalieva mi oči tak, že ani nevidím na cestu.
Zrazu sa predo mňa postaví taky šestnásťročný mladík a donúti ma zastaviť, ledva sa stíham vypnúť z SPD-čiek. Pozerám sa na neho, že o čo mu ide, keď zrazu zbadám, že je nacenganý ako motorka. V besiedke vedľa cestičky postávajú daľší traja či štyria kamaráti a dobre sa zabávajú. Zrejme ho vyhecovali aby sa trochu „ukázal“.

„Daj si, inak ťa nepustím“, strká predo mňa flašku s nejakou čírou tekutinou. S poďakovaním odmietnem, z flašky rovnako ako z neho sa šíri ten istý odór. Záchvat hrdinstva ho našťastie prechádza, pri polkroku vzad sa skoro vyvalí na zem, za čo ho jeho kolegovia odmenia salvou rehotu. A ja radšej šlapem ďalej, o nejaké bratríčkovanie s nimi nestojím. Zrejme „ťahali“ už od včera a ešte stále nemali dosť. Aj taká je naša Slovač (má výdrž).
Keď som škrípal zubami nad nekonečným stúpaním z Bojnej, nemal som predstavu, kedy skončí. Po vlezení do lesa som toho už začínal mať plné zuby, za každou zákrutou som čakal nejakú rovinku, ale chodník zanovito neprestával stúpať. Dobehol som skupinku bikerov, ktorá toho už mala asi tiež dosť, lebo si spravili malý piknik a zabávali sa nad vlastnou únavou. Na chvíľu som zastal a konverzoval s nimi, ale našťastie depka so stúpania ma prešla, „silečky „ sa trochu obnovili a tak som ťahal ďalej. Konečne som dorazil do sedlaa monotónne stúpanie vystriedalo zopár hupkov.
Lesné prieseky sem tam otvárali pekný výhľad na okolie. Sedlo Marhát ako i povestný Marhát sa chvalabohu obchádzal po pravej strane ale aj tak pre finálnym výšlapom na Jelenie Jamy sa posilnená depka vrátila a ja som preklínal toho, kdo vymyslel túto trasu.
Na Jeleních Jamách som sa vyvalil do trávy a chvíľu relaxoval. Mal som toho v tom okamihu tak akurát dosť. Pokračovanie trasy sľubovalo ďalšie stúpanie ale pekný výhľad na obe strany Inovca a tušenie skorého konca mi opäť vliali energie do tela. To stúpanie nakoniec bolo krátke a mierne a po vojdení do lesa začal traverz, ktorý ma nadchol tak že som usporiadateľom odpustil všetko príkorie.
Posledných pár kilometrov pred cieľom vo Výtokoch cesta neustále mierne klesala, ku koncu prišlo pár padákov, ktoré sa dali prežiť a záver sa šiel už na rozbitej asfaltke.
Na lúčke pri cieli sa už opekala hodná skupinka šťastlivcov. Nafasoval som ešte nejaké občerstvenie a išiel som sa vyvaliť na lúku. Aleluja došiel som to!

Na ostatných sa čakalo vyše dve hodiny, ktoré som prežil odpočívajúc na lúke a tráviaci kopec zážitkov z tohoto dňa. Organizátori ešte nedali pokyn na spoločný odchod do Piešťan, ale ja som sa rozhodol využiť čas a ísť pozrieť kamaráta, kým sa nedajú všetci dokopy a nezačne vyhodnotenie.
A tak som sa vydal po asfaltke dole peknou dolinkou a cez Moravany a Banku späť do Piešťan. U kamaráta som strávil poldruha hodinky a keď som dorazil do mliečneho baru, práve začalo vyhodnotenie a tombola. Stihol som ešte schlamstnúť guláš (ej ale mi ten chutil...) a čuduj sa svete dokonca sa na mňa usmialo šťastie a v tombole som vyhral kvalitný kevlarový plášť.
Záver dňa užobsahoval len presun autom do Bratislavy .
Spolu s prístupovými trasami som najazdil vyše 100 km, maratón viedol množstvom zaujímavých miest, počasie (v podstate) tiež vyšlo, ja som to prežil bez úhony a idem domov s kopcom pekných zážitkov. Asfaltové pasáže ktoré by asi puristickí bikeri mohli organizátorom vyčítať príjemne spestrili a zrýchlili trať a mne osobne len vyhovovali.
Takže rezumé: podarená akcia !
Tým, ktorí nepoznajú Považský Inovec a majú chuť sa trošku hýbať, ju z duše odporúčam.