Salzkammergut Trophy 2004

No tak nič, budíček ráno o 4 nás budí a pomaly sa chystáme. Raňajky, potom maturovanie nad tým, čo si oblečieme.
"Zima neni, ale teplo si predstavujem inak", vraví Citrón a naťahuje si trojštvrťové gate. Ja si dávam klimatex, na to krátke letné a na to dlhé windstopery. Ak sa vyčasí, dám ich dole, ak nie, nechám tak.
Sme pripravení a vyrážame 10 minút pred 5 hodinou ráno na štart. Penzión je blízko štartu takže času dosť. Skúšam v tej tme dačo odfotiť ale bez úspechu. Citrón ešte otravuje, či sa nejdeme rozjazdiť.
"Čo ti šibe? Na 200 km trať? To sa rozjazdí samo" schládzam ho. :-)
Odbila piata hodina ranná, štart máme za sebou a uvažujem v duchu, že trošku sme sa predsa len mali rozjazdiť, lebo mi v tom miernom asfaltovom stupáku všetci utekajú a spoločnosť mi robí len "zdochlinár" na motorke. Krátke zmiernenie, dokonca zjazdík a stupák pokračuje, mení sa na šotolinu a prikladá nejaké tie percentá. V istom momente mi už tepovka nebezpečne blíži k maximálke a nechápem. Stupák nepoľavuje. Nie som už síce posledný ale zoskakujem z biku a dávam dole dlhý dres. Tak takýto trhač hneď zrána, to som teda nečakal. Potom sa už išlo lepšie. Tepovka klesla na normál a pomaly ale isto dobieham Citróna a nejaké celopéro. Povrch je veľmi dobrý. Ujazdená tvrdá šotolina. Parádička. Len keby to toľko nestúpalo. Konečne zmiernenie stúpania. Po ľavej strane sa z rannej hmly vynára Bad Goisern. Odfotím a pokračujem ďalej. Prvý stupák teda máme po 50 minútach za sebou a nasledoval úúúúúúžasný downhill. Spravil som tam maximálku tuším 68 km/h. Zákruty sme rezali po vnútornej strane a krásne nás to viedlo v ideálnej stope. Chytili sme dobrý grip, ako furt melie Malchárek vo formuli 1. Bolo to skrátka žúžo, cink-cink bžúúúú, cililink tralala.

Ako skončil zjazd už ho rozoberáme s Citrónom, aké to bolo fasa. No keď to bude takto stále, tak tých 200 kilometrov, čo máme natočiť dnes, "néma probléma". Takto si to frčíme dole až k rieke Traun, štyridsiatka na tacháči a naraz zákruta a šialené pereje len dva metre od lesnej cesty. Našťastie som preventívne brzdil ale aj tak sme sa potom s Citrónonom chechtali nad dvoma potápačmi pripravenými na brehu zasiahnúť, keby sa nejaký nešťastník chcel okúpať. V každom prípade by som v tej hučiacej riave nechcel skončiť. Viem celkom dobre plávať ale toto by som asi sám nerozchodil.

Referujem mu, že som pri tom zjazde stratil fľašu. Mal som síce ešte jednu ale aj tak ma strata mrzela. Veľmi mi preto prišla vhod trošku nečakaná prvá občerstvovačka v dedinke Lauffen. Dal som si banán a zobral nový bidón PowerBar s namiešaným jonťákom. Nedržovali sme sa a pokračovali ďalej. Citrón vraví, že nám to nikto neuverí, že tú zákrutu pred riekou istili potápači.
"MTB maratón a potápači? Rob si prdel z plastelíny" :-)

Asfaltovú rovinku popri rieke sme prešli rýchlo a prichádza nové stúpanie do lesa. Znovu perfektná upravená šotolina. Parádička. Debatíme o tom, že už nie sme poslední, lebo "zdochlinár" teraz jazdí za nejakou inou dvojicou. Stúpanie ide celkom dobre. Vo frekvenčnom tempe veselo urážame kilometre ako na páse. Trať sa skrútila doľava na lesný chodník. Z lesného chodníka sa nakoniec vykľul serpentínový kamenistý stupák. Rýchlosť dramaticky klesla. Kolesá sa na mokrých kameňoch kĺzali. Nebolo to bohviečo. Takže som dosť často zoskakoval a tlačil. Moje obľúbené a osvedčené Micheliny Wildgripper ma dnes doslova nedržia. Nuž ale ako vyberať ideálne gumy, keď nepoznám celý charakter povrchu trate? Nabudúce vyberám na túto akciu iné gumy.
Konečne sme sa vytrmácali z tohto kamenistého chodníka znovu na šotolinu a makáme ako ďábli ďalej. Naraz nás len usporiadatelia brzdia a smerujú na nejaký lesný chodník doľava hore.
"No čo už" vzdychnem a vynášam bike kúsok hore. Naraz len vidím, ako Citrón stojí a už len tuším, že tam nestojí len tak. Ani sa to nedá popísať a len sa kocháme na parádnych výhľadoch a kričíme slová tamtoho od Niagarských vodopádov. Jednoducho Mária. Nemám slov, to sa nedá popísať. To treba zažiť.
Pokračujeme ďalej ale ani jednému sa nám nechce. Tak takúto fasoláž sme teda naozaj nečakali. Keď to takto pôjde ďalej, tak ten prvý limit asi nestihneme lebo sa ufotíme do aleluja. :-)
Potom prišla pohroma. Trať sa stočila po lúke doprava dole. Lenže ako napršalo, lúka bola nacicaná vodou a tak sme sa s Citrónom šmýkali dole. To ešte ako tak išlo v sedle. Vnorili sme sa do lesa a tam mokré korene, blato a nižšie husté blato s kameňmi. Citrón ma už zdola varuje, aby som zosadol a radšej to zišiel.

"Skoro hovoríš", vravím si a zviecham sa zo zeme, lebo mokré korene mi bike nasmerovali niekam úplne inde ako išiel zbytok. :-)
No, tak už mám bok špinavý od blata a čvachtáme sa šmykľavým blatom dole. Vravím ešte dobre naladený Citrónovi, že došlo na jeho slová, že bude "mejdlo". Ešte sme netušili, že sme sotva v polke tohto šmykľavého ródea. Kúsok nižšie som skúsil nasadnúť na bike. Rovnováhu som udržal ale bike si zase zmyslel ísť tam, kde ja nie až som to zapichol do zarasteného potôčika. Citrón ešte kútikom oka zahliadol, že niečo kričím a zmizol som mu z dohľadu. Tak sa začal hlasno rehotať, že sa ani nevládal opýtať, či som OK. Až keď som vynoril hlavu z toho marastu, tak sme sa začali chechtať obaja. Asi od úľavy, že sa mi nič vážne nestalo. Len som si trošku oškrel pravú nohu. Dole sme už nejako došli zaprasení od blata, trávy, sajrajtu. Skrátka všetok bordel, čo sme v tomto relatívne kratučkom úseku našli. Citrón má obyčajné brzdy, takže sa mu koleso úplne zablokovalo a nemohol ani stlačiť brzdy. Prvý krát mi Citrón závidí kotúčovky. Po výjazde na asfalt sme trošku pustili brzdy, nech ten sajrajt vyprskáme od seba. Aj tak nám však morálka poklesla. Čo ťa nezabije, to ťa posilní v tomto prípade na nás neplatilo. Vchádzame po zaujímavom podjazde pod hlavnou cestou do Bad Goisern. Občerstovačkou sme len prefrčali ďalej a pokračujeme po asfaltke do druhého okruhu. Asfaltka sa hadila smerom hore v peknom prostredí a poriadne nám dvihla náladu. V potôčiku pri ceste som si umyl tretry a kufre, lebo sa mi tam poondené blato jaksi samé zanieslo. Ťaháme spolu cez dedinku Herndl a potom znovu stúpame po parádnej šotolinovej ceste hore. Vedľa sa krúti horská bystrina a skutočne nám robí radosť. Je trošku zakalená ale po dažďoch to nie je nič neobvyklé. Stúpanie postupne pritvrdzuje. Nohy mi akosi oťažievajú. Asi im nerobí dobre prispôsobovanie sa Citrónovému tempu. Skúsim ich teda rozhýbať rýchlejším tempom. Samozrejme som sa začal trošku vzďaľovať. Citrón nelení a už ironizuje.
"Nejako si sa rozbehol" :-)
"Závidíš?" opáčim nazad.
"No jasné" :-)
Ale aspoň pridal trošku aj on.
Po ľavej strane sa nám vynára kopec Feuerkogel a napravo cez dolinu zase Schwarzkogel. Náramne pekné kopce sú tu. A tá príroda okolo, hmmmm. Milujeme Alpy. :-)
Stúpanie sa zmiernilo a chytáme znovu tempo na miernej zvážnici. Naraz zmena smeru doprava, samé blato a už tuším problémy. Tak sa aj stalo. Blatko aj kamene mi dali zabrať. Navyše sa akosi ochladilo. Naveľa sme to nejako zvládli a znovu po dobrej šotolinovej ceste pokračujeme ďalej. Z morálky nám zase čosi ubudlo. Ako tak makáme, brzdíme a doprava dole hrozný klesák. Hrozný, blatový a plný kameňov. Začíname nadávať. Vnárame sa do lesa, kameňov ubúda a blata pribúda. Je ho tu toľko, že sa snažím nezastaviť a prejsť ho za každú cenu. Keby som zastavil, nohu už z toho sajrajtu nevytiahnem. Blata až po osky. Znovu sa radujem, že mám kotúčovky. Blato vydáva nechutne mľaskavý zvuk. Asi nás chce zožrať.
Kúsok ďalej Citrón schádza po kamenistom teréne dole. Za sucha by to bolo možno zaujímavé ale teraz by bodlo horolezecké istenie. Aspoň lano by bodlo.

Zliezli sme dole a krútiac hlavou krútim pedálmi za Citrónom.
"Kokso, to čo bolo?" vraví mi "Toľko blata som pohromade ešte nevidel".
Súhlasím s ním a prestáva sa mi to páčiť. Pomalé výstupy a pomalé zjazdy. Takto do tej EÚ asi nedôjdeme.
"Vieš čo by spravil teraz Bukas? Pamätáš si ho zo Šely?" pýta sa ma Citrón. "Zosadol by z biku, zahodil ho a nešiel by ďalej."
"Nuž, nezaprel by v sebe žiletkára" odpovedám mu.
"To hej" súhlasí.
Trošku mi odbehne dopredu a mne sa akosi zdá, že mám zrazu fulla. Nejako ma to hojdá pri šliapaní. Aj koleso vyzerá akési mäkké. Na občerstvovačke je jasné, že som dostal defekt. Ujko sa zľutoval a ošpricoval nám mašiny. Potom mu ukazujem, nech mi poriadne prečistí zadné koleso, lebo idem opravovať defekt. A to som si vo štvrtok u Luboša pochvaľoval pred Medom, aké dobré tie Micheliny sú. Luboš vtedy, len aby som ich neprechválil. Došlo na neho, kua. :-)
Nakoniec mi musel s výmenou duše pomáhať Citrón, lebo s opravou defektov na maratónoch nemám žiadne skúsenosti. :-)

Výmena dopadla dobre, ešte sa najem, vypýtam čistú was? wasser do kejmla, ktorý som si kúpil toť nedávno.
Nasledujúci zjazd sme išli skoro večnosť. Furt som zastavoval a fotil. Kto pozná Kvačiansku alebo Prosiecku dolinu, vynásobí troma, tak si môže predstaviť, aké to tam bolo parádne. Vodopády zarezané do skál, vyhliadky do hĺbky, tunely. Paráda. Citrón mi vraví, že v jednej zo zákrut sa skoro zdrbal dole do bystriny Rettenbach. Len tak-tak to vybral. Dolina bola naozaj pekná a to ešte ani nevieme o iných, lebo takýchto dolín tu musí byť na mraky. Fotky hádam napovedia viac. Fantázia.

Na konci parádneho zjazdu popri bystrine sme ostro otočili proti smere toku a po prejazde cez most začal stupák. Ešte sme nevedeli čo nás čaká a Citrónovi už padla reťaz. Vraví mi, aby som išiel dopredu, že ma dobehne. Začal som sa ironicky chechtať, či to myslel vážne ale poslúcham. Na kraji lesnej cesty stoja nejakí diváci a bikeri. Asi nás budú dobiehať najrýchlejší z inej trate. Po desiatich minútach šliapania okolo prefrčal motorkár a behom pár minút aj dvaja chrti. Išiel som vtedy schválne asi 5 km za hodinu, nech ma Citrón dobehne. Oni išli vtedy takých 8-10. Chytro som sa ešte pozrel, aké to mali nasadené prevody. Nestihol oboch, ale ten druhý v poradí tú reťaz doslova a do písmena drvil. Najvačší tanier a najväčšia placka. Bohvie, či je ten bike vôbec jeho. Obieham skupinku skandujúcich turistov s neodmysliteľnými rapkáčmi. Zdiaľky zdola zneli ako vrtuľník. Aj som sa vtedy obzeral. Nikde ho niet. Oceňujem ich povzbudzovanie zacinkaním na zvonček, ktorý som dostal na meniny. Intenzita povzbudzovania pridala na hlasitosti a srdečnosti. Určite ich ten srandovný cinkot zvončeka pobavil.
Pozerám občas dozadu a Citrón sa vôbec nepribližuje. Kua, furt sa kdesi mrví vzadu a stále sa blížia ďalší chrti. Išli do dlhého stúpania veľmi pekne. My dvaja sme pri nich vyzerali ako konské povozy na diaľnici. Zastavil som pri kraji cesty a ošpricoval si pedále od blata, nech mi lepšie nacvakávajú. Pribieha nejaká slečna a pýta sa, či som óukéj. Yes. Konečne ma Citrón dobehol a pri tej hustej premávke nadávame na chrtov. :-) Depka ako sviňa.
"Kua, pozri akí sú čistí. Jak keby pred chvíľou vyštartovali." :-)
Stupák je dlhý pekný a vyčerpávajúci. Aj ja chcem doma taký. Krúti sa ako hadica a niet konca.
Hore na občerstvovačke zisťujeme, že títo chrti sú z krátkej 47 km trate. Od úľavy sme si vydýchli lebo ich tempo bolo neskutočne vražedné. Na druhej strane, stúpanie takéto tempo umožňovalo. Natlačil som do seba nejaké sladké pečivo. Celkom mi chutilo. Citrón nervózny, nech už čím skôr odtiaľto vypadneme. Je mu zima a tiež mu lezú na nervy chrti. :-)

Nasledoval zvážnicový zjazd doprava smerom na Bad Ischl. Ešte som stihol pozdraviť dvoch z našej kategórie. Hlavne ten prvý z nich vyzeral, že má toho akurát dosť. Rozhodne ma tým nepotešil. :-)
Zjazdujeme na plné gule dole a prudko odbočujeme doprava do nejakého bahnitého lesného chodníka. Ten neskôr vyústil do úzkeho chodníka zarezaného do ostrého zrázu. Bol našťastie zabezpečený. Dole oproti na kopci takých 300 výškových metrov nižšie vidieť malých cyklopandrláčikov ako ťahajú pomaly hore. Pred takou hodinkou sme tade šliapali my a rozhodne sme im nezávideli. :-)
No dobre, pokochali sme sa a pokračujeme. Oproti nejaký rakušák čosi veselo drmolí a súhlasne prikyvujem. "Jááá jááá". Dúfam, že mi nevravel aký som pako, že sa v takom škaredom počasí bicyklujem. "Jááááá jááááá" :-)
Periférne vidím, že Citrón v zjazde podozrivo spomaľuje. Aj terén sa akosi kazí. Až keď mu podávam vypadnutú fľašu vraví, že sa mu to nelúbi. Pýta si odo mňa foťák, reku, teraz odfotí on mňa. Mám počkať kým zlezie nižšie a odfotí ma ako sa mordujem s tými mokrými skalami. Odfotí a vracia mi foťák, reku poďme odtiaľto do riti. Tu by mali trénovať zjazdy kamzíky a nie my. :-)

Nižšie pred Bad Ischl sme stretli nejakého bikera. Citrón pozerá, že maník ide presne opačným smerom, ako sme išli my.
"No to som zvedavý, ako mu to pôjde" vraví. :-)
Na asfaltke mestečka Bad Ischl ožívame. Po tej vytrtrtrtrasenej lesnej kamenistej zjazdovke celkom určite. Na občerstvovačke sa znovu napchávam. Tá zima ma akosi tepelne vyčerpáva alebo čo. Asi by som si mal nahodiť dlhý dres.
Ten okrúhly koláčik celkom dobre chutí. Z pamäti vylovím "wunderbar". Babenka ožíva a ochotne sa ponúka, že nás dvoch vodblejskne.

Lúčime sa a ideme do Perneku. Aj tento rakúsky je na začiatku dlhého stúpania. Najprv normálny, asfaltový, potom šotolina a hneď stena. Aby to nestačilo, rozpršalo sa. Dlhá, nekonečná a rovná stena rovno hore. Chlad cítim čoraz intenzívnejšie. Citrón sa snaží netlačiť a darí sa mu. Bobulant zbobulizovaný. :-) Mne sa rozhodne nechce. Mám ešte v pamäti, ako zničene vyzerala tá dvojica z našej kategórie. :-). Šetrím preto sily na iné úseky. Nechápem, ako dokážu títo rakušáci udržiavať tieto lesné šotolinové cesty v takom vynikajúcom stave. Sklon aký má napríklad cesta zo Snežienky na Kamzík v tom najstrmšom úseku tu trvá skoro kilometer a na kvalite povrchu vôbec nie je vidieť nejaké poškodenie. S istou nadsádzkou by sa dalo povedať, že po tejto šotoline, by sa dalo aj na cesťákoch jazdiť. :-) U nás by po tom prešla lesná tatrovka alebo traktor, zopár motoriek grázlov, gazík lesnej stráže, offroady lesníckej mafie či neukojených milionárov a z kvalitnej lesnej cesty by neostal pohromade ani meter. Len dve vybúchané koľaje s potôčikmi vody.

Ku koncu toho šialeného stúpania nás dobehla/predbehla nejaká skupinka čehúňov na bikoch a pýta sa nás,
"vy jste dvoustovkáři". Vyčerpane prikyvujem a tlačím ďalej. Konečne sa cesta zmenila na vrstevnicový terén. Ožívam a roztáčam nohy. Zima sa ozýva čoraz viac. Prší a prší. Citrón skepticky vraví "a nezaprší a nezaprší". :-)

Nasledujúci úsek utekal celkom rýchlo. Mierne zjazdy striedali mierne stúpania. Oproti nám vyšla už spomínaná skupinka čehúňov. Asi trénujú na zajtrajšie majstrovstvá sveta alebo čo.

Postupne sme znovu prešli do súvislého stúpania. Nebolo našťastie také strmé ale pomaly utekám Citrónovi. Rád by som si nadbehol aby som sa mohol obliecť dlhý dres. Predbehli nás dvaja motorkári. Jeden z nich je "náš" zdochlinár. Vyzerá to tak, že dvojica za nami to už asi kdesi vzdala. Stále prší, začína mi byť zima a čoraz viac si uvedomujem, že by som si mal dať ten dlhý dres. Obaja očami tlačíme výškové metre hore na tepákoch, lebo som mal dojem, že tá občerstvovačka bola približne na 980 metrov. Citrón ukazuje na svoj tepák a vraví, že mu výškové metre skáču hore-dole. Asi podľa toho, kde sa práve pohybujeme.
Roztáčam tempo rýchlejšie, nech sa aspoň zahrejem a odbehnem Citrónovi aby som si prezliekol konečne ten dres. Občerstvovačku už doslova cítim a tak zastavujem, vyberám, naťahujem si dlhý dres. Citrón obieha a pokračuje hore. Miestami prší celkom intenzívne. Spomíname obaja na minuloročného Drásala, kde nás v závere tiež chytil nenormálny dážď.

Na občerstvovačke vidím, že stovkári už zjazdujú dole. Ak si nešvihneme, tak nás najrýchlejší dobehnú. Dávam si žemľu so syrom a salámou aby som sa zahrial, lebo zima je čoraz väčšia. Náš "zdochlinár" nám gestikuluje, že už budeme len kúsok stúpať a potom už len dole. To nás velice potešil. :-) Citrón už je nervózny, aby sme už išli. Nechce byť dostihnutý chrtmi zo 100 km kategórie. :-)

Pokračujeme posilnení ďalej. Stúpanie je celkom normálne a pekné. Predbiehame nejaký anglický párik z krátkej 47 km trate. Sedlo už je na dohľad ale musíme ešte zdolať lesnú cestičku. Citrón ju celú vyšliapal. Mne to hneď na prvom mokrom kameni skĺzlo a zvyšok po tých kameňov som bike potlačil. Za sedlom ma Citrón počkal a spoločne sa spúšťame dole. Dobrá šotolina lesná cesta. Aj tak som jednu zákrutu nevybral a podoprel na chvíľu stromček. Tie gumy dnes fakt neboli dobrý výber. Na druhej strane, mohlo to byť aj horšie. :-) Keby už konečne prestalo pršať. Kvapky dažďa mi v tom divokom zjazde vyklopkávajú na prilbe divoké staccatto. Prd vidím cez mokré okuliare. Dávam ich dole.

V zjazde sme urobili zopár bikerov. Výškové metre pomaly padajú. Chlad mi v zjazde znecitlivuje konce prstov. Aspoň mokré cyklorukavice držia trochu tepla. Kua. Predbiehame dievčinu z krátkej, prejazdy cez drevené mosty prechádzam trošku s rešpektom. Hladké sú ako parkety. Ešte k tomu mokré. Našťastie nejakú pomazanú hlavu napadlo dať na tie mosty do stredu nejakú tkaninu, takže to skoro vôbec nekĺzalo. Na jednom z mostov bola dokonca čečina. Obaja už v duchu rozmýšľame, kedy už bude ten sado-mäso-blato zjazd Rathluck´n Hütte. To sa už trmácame v lesnom zjazde plnom kameňov, vody, blata a povytriasaných bidónov. V ostrej zákrute toho sajrajtového koryta zastavujem a skúseným dvojhmatom skúšam vidlu, či vôbec pruží. Lebo ruky aj mozog v zjazde o tom pochybujú a hovoria nie. A fák, vidla funguje, problém bude inde.
Nejako to už pretrpím a po chvíli sa dostávame na známy úsek. Tá blatová zjazdovka tu bude každú chvíľu. V duchu špekulujem, kade pôjdem, lebo s mojimi gumami si môžem jazdu cez blato s koreňmi, kameňmi a vodou vychutnať akurát tak teraz pri písaní.

Pri prejazde okolo stanovišťa moderátor číta naše mená na štartových číslach ako sa práve blížime k atraktívnemu úseku. Kúsok po tráve a zoskakujem z biku. Skoro celý zjazd som sa prepletal kus od trate cez zarastený les. Dokonca aj ten blatový skok som obišiel aspoň päť metrov naľavo. Podriapaný-nepodriapaný, všetko jedno. :-) Nejaký biker nás v tom blate normálne urobil. Skoro celý ho prešiel na biku. Bahňák. :-). Aj tak sme ho hneď na asfaltke urobili pre zmenu zase my, lebo si všetok ten bordel vybabrával z biku dole. My s relatívne čistými uháňame preč. Na asfalte a dolu kopcom to vieme, takže po chvíli spravíme ďalšieho vyčerpaného. Nasleduje tunelový podjazd, krátka blatová pasáž a vchádzame do cieľovej rovinky. Organizátori nás smerujú do druhého kola doľava. Obaja krútime hlavou, že néééé, my ideme doprava, do cieľa. Už pri predstave sa drbať tým bahnom Rathluck´n Hütte ešte dvakrát a aj s tou blatovou zjazdovkou kdesi pri Sandlinglifte nás obchádzajú mrákoty a ešte k tomu v hustom daždi. :-)))

Záverečné foto, dážď z nás už zmyl kopec blata Takto sme teda skončili našu kategóriu. Žiadna sláva ale až na to blato sa nám to velice páčilo. S blatom sa nedalo nič robiť. Podľa vyjadrenia domácich bolo celý týždeň pekne a akurát od štvrtka začalo pravidelne pršať. Takže tieto úseky sa až nezdravo zabahnili. Inak bola trať veľmi pekná. Lesné cesty (hlavne stúpania) boli perfektné. Mne sa páčilo hlavne to, že tie lesné cesty sú vynikajúco udržiavané. Keby sme aj my mali takéto cesty v Tatrách, verím tomu, že horská cyklistika by sa viac spopularizovala. Lesnej šotolinovej ceste dážď veľmi nevadí a biky na nej nezanechávajú prakticky žiadnu stopu a tak sa dá jazdiť v horách za každého počasia.
Občerstovačky nás trošku sklamali. Dosť slabý výber jedla na takúto akciu, ale zato pitie ma naopak potešilo. Všetko to bolo naozaj pitné a aj to fungovalo. Na každej občerstvovačke rovnaká koncentrácia jonťáku. Keby som vedel, že na občerstvovačkách majú takto vyriešené pitie, tak si vôbec so sebou neberiem fľaše.

Takže výsledný sumár. Škoda toho chladného a daždivého počasia ale napriek tomu všetky negatívne veci neprevládli nad pozitívnymi zážitkami. Bolo to naozaj super, už vieme čo nás na trati čaká a o rok ideme zasa. A prvé kolo spravíme hádam rýchlejšie ako dnešných 9:40 :-)))

Na záver ešte zostáva poďakovanie Citrónovi za odvoz tam a s5, Alenke a tatkovi za spoločnosť. Poďakujem za vybavenie ubytka v Bad Goiserne Ivanovi Zimovi z Horala. Dúfam, že tohtoročný Horal just vyjde ako suchý. :-)