Beskyd Tour 2024

Síce s viac ako polročným meškaním, ale predsa pridávam ešte jednu, pravdepodobne svoju poslednú paródiu na cestnú cyklistiku. Prvý odstavec som mal napísaný už krátko po pretekoch, ale s tým zvyškom sa pre zachovanie duševného zdravia musel môj mozog najprv vyrovnať na dlhšej regeneračnej terapii, aby sa spamätal a najmä čo najviac zabudol :-)

Pred 5 rokmi som tu bol na dlhej 163 km trase a veľmi sa mi páčila, lenže vtedy som mal svoju ötztalerskú formu, ktorú už nikdy nezopakujem. A tak som dostal „geniálny“ nápad, že skúsim malý testík a v súčasnej malokarpatskej forme pôjdem iba stredných 121 km, či budem mať rovnako príjemné pocity. Podľa doplneného úvodu už asi tušíte, ako to dopadlo :-) Do Bílej v Beskydoch som dorazil v piatok poobede a bolo tam neuveriteľne horúco a vlhko, z ubytka na registráciu som to mal 450 metrov a aj pri pomalej chôdzi tak zo mňa lial pot, ako keby som vyšprintoval 450 výškových. Postavil som sa do nečakane dlhého radu, keď nás usporiadateľka upozornila, že sú tam 3 stolíky pre rôzne priezviská. Vykukol som a naozaj, pri stolíku od A po J nikto nebol, tak som tam nabehol a privítala ma krásna mladá baba s nádherným úsmevom, keby som nebol spotený už v predstihu, teraz by to asi prišlo :-) Tento rok bol v štartovnom znova aj dres, síce ich mám plnú skriňu, ale väčšina z nich sú už strihom aj materiálom dosť retro, takže nový prírastok vždy poteší. A tentokrát som ani nemusel bojovať o správnu veľkosť, s tým nádherným úsmevom sa ma spýtala, aký chcem a aj mi ho s tým nádherným úsmevom hneď dala. Cestou späť na chatu mi napadla kacírska myšlienka, sadni do auta a páľ domov, na týchto pretekoch už nič lepšie nezažiješ. Bohužiaľ, svoje múdrejšie ja som zase raz neposlúchol :-)

Ráno bolo na skapanie, Edgar už na štarte nameral maximum 37C, vlhko ako v tropickom pralese, ešte som sa nepohol a už som mal vypitú štvrťku fľaše. Našťastie už o kúsok ďalej sme vbehli do prvého stúpania, ktoré bolo celé skryté v lese a všetkých to tak nabudilo, že onedlho nastala známa situácia - zostal som osamotený niekde medzi tabáčkom a zvyškom sveta. Aj do zjazdu som sa pustil sám a radšej trochu opatrnejšie, asfalt bol vlhký a v pár zákrutách bol aj naplavený bordel z lesa, i tak som niekoho dobiehal a ďalší prileteli zozadu, takže na hlavnú cestu a zároveň začiatok druhého kopca sme vyšli ako cca. 10-členná skupinka. Čo ma potešilo a ako správny Slovák som to chcel zapiť, lenže ako bolo všetko vlhké vrátane fľašiek a mojich dlaní, vyšmykla sa mi a skotúľala pod zvodidlá, kde sa zastavila o trs trávy. Chvalabohu, keby pokračovala zrázom do lesa, asi by som ju tam nechal a s iba jednou fľaškou sa za jazdy pozvoľne zmumifikoval :-) Neviem, koľko času som zastavením stratil, ale dostal som debilný nápad, že sa skúsim dotiahnuť späť, veď v kopci vyzerali na dosah ruky. Zbytočné plytvanie silami, síce 3 alebo 4 som predbehol, ale zvyšok zmizol a do klesania som išiel sám, až niekde v jeho polke ma znova dobehli dvaja chalani a miestami trochu šialeným tempom sme na jeho konci boli opäť v balíku.

Nasledujúce kilometre sme si celkom pekne striedali a bol to asi najpríjemnejší úsek, ktorý dosť bezcitne ukončil postrach týchto pretekov – Kelčovské sedlo. Stena s dĺžkou cca. 550 m, ktorá sa okamžite zdvihne na 10%, postupne pridáva a ku koncu má maximum 21%. Pred 5 rokmi vcelku pohodička, teraz boj o život. Alebo skôr o česť. Pred sebou som videl zopár ľudí, až na jednu babu všetci tlačili a aj mne sa začal prihovárať nejaký milý a hlavne presvedčivý hlások: „Duško, kamoško, čo sa trápiš, tiež zosadni a potlač, raz to musí prísť!“ Ako ale hovorí môj obľúbenec Tom Cruise v dvojke Maverickovi: „Možno áno, pane, ale dnes ešte nie“ :-) Múdro vravíš, nejak som sa kusol a z posledných síl vylámal až hore, cez les vrátil do Bílej a tešil sa na občerstvovačku, ktorá bola v inom lese o niekoľko kilometrov ďalej. Dievčina mi na nej síce nedotankovala fľašu doplna s ospravedlnením, že im v tejto horúčave došla voda, ale aspoň som si dal pár kúskov banánu a chutnú lekvárovú šišku. A pobavene sledoval chalana, ako sa pokúša zjesť melón, ktorý si predtým vyváľal v tanieriku so soľou. Prebiehala tam debata, že táto kombinácia vraj pomáha proti kŕčom, ale ako som videl znechutený výraz jeho tváre a počul nie veľmi labužnícke zvuky, asi by som radšej ostal pri kŕčoch :-)

Táto stredná trasa má oficiálne 5 kopcov a mali ma už čakať iba 2, ale beskyďáci sú veľkí huncúti a odtiaľto až po posledné stúpanie na Pustevny ich Edgar zaznamenal ešte 7, v dĺžke od 600 m po necelé 4 km a s maximami od 10,8% do 15,1%. Sem-tam v lese, sem-tam na otvorenom priestranstve, stále v horúčave 36-37C, fľašky skoro prázdne, fakt som mal dosť. A to som na sebe prozreteľne nemal náš retro športreporťácky dres, ale naozaj letný, čo dobre „luftuje“. Pozrel som si reportku z roku 2019 a v nej som tento úsek opísal ako „celkom pekný terén v lesoch, na lúkach aj cez horské usadlosti“. Prisahám, nikdy som nefičal na nejakých halucinogénoch, ale na tento opis nemám iné vysvetlenie :-) Keď som sa konečne dotrápil k tomu poslednému stúpaniu na Pustevny, na asfalte vidím nápis 5,5 km, v obidvoch fľaškách už len pavučiny, ale aj tak som sa tešil. V pamäti som mal uložené, že celý čas má pravidelných 6-7%, naklikám si svoj komínolez a oproti predchádzajúcim jedovákom to bude pohodička. Hmmm, určite som si istý, že som nikdy nefičal na halucinogénoch? Edgar mi od začiatku ukazoval len čísla medzi 8 až 10% a tých 6-7% bolo iba na poslednom kilometri, neviem, ako som prišiel na ten blud. Najhorší ale nebol tento sklon, ani horúčava, vlhkosť a odpálené nohy, na to som už za tie roky zvyknutý. Najviac ma zabíjali bolesti v chrbte, ktoré sa nedali nijak rozhýbať a postupne boli tak neznesiteľné, že som musel zastaviť.

Boli tu tuším 2 serpentíny a v jednej odpočíval chalan, tak som zaparkoval za ním, ale po chvíli nastal úkaz, ktorý je bežný aj podľa lekárov. Srdce zrazu prestalo pumpovať kvantá krvi, klesol mi tlak, začala sa krútiť hlava, pred očami hviezdičky, tak som sa radšej znova rozbehol a aby to išlo ľahšie, šikmo k stredu zákruty. A okamžite nastal úkaz, ktorý je bežný iba u mňa. S ohňostrojom pred očami sa mi nedarilo nakopnúť pravý pedál, predné koleso sa v nulovej rýchlosti zalomilo doľava smerom dolu kopcom a už asi tušíte, čo nasledovalo. Dušky na zemi, Edgar čierna obrazovka, pohreb, parte, telefonát na ambasádu :-) Nechcem rozoberať príčiny a jatriť staré rany, pozbieral som zo zeme zvyšky svojej cyklistickej hrdosti, veľa ich tam nebolo, a v tej sekunde som sa rozhodol, že s pretekmi končím, som už pristarý na to, aby ma vlastný bicykel takto hádzal o zem. Pokračoval som ďalej, ten chalan ma predbehol a keď znova zastavil, tentokrát bez incidentov som sa opäť pridal a trochu sme aj pokecali. Bol tu aj minulý rok a tiež sa mu zdá, že stúpanie je teraz prudšie, čo pripísal slabšiemu tréningu. Nechal som ho v tom, ale vám prezradím šokujúcu pravdu - dôvodom je celosvetové spiknutie tajného rádu kopcovitárov, ktorí chcú „zostrmovaním“ kopcov ovládnuť svet! Že ako? Posledné písmená tejto tajničky som si tiež doplnil iba nedávno po rozhovore s kamarátom cyklistom, čiže rovnako ako ja naslovovzatým odborníkom na pahorky všetkého druhu. Tu som mal pôvodne vetu zakončenú smajlíkom, že kvôli jeho bezpečnosti a zabráneniu hejtom Rasťove meno neprezradím, ale to by bol trochu detinský humor :-) Tááákže, a fakt mi verte, najprv na nás nasypú tie chemikálie z lietadiel, potom ich ožiaria 5G-čkom a keďže zem je plochá a točí sa ako platňa na gramofóne, takto vzniknutý sajrajt sa odstredivou silou nepretržite vytláča na kopce. A všetci dobre vieme, že kopce nikto nemá rád, iba horolezci a Pogačar, my ostatní sa zhromaždíme v dolinách a tam ... Čo poviete, som už dosť zrelý na to, aby som si založil účet na facebooku? :-)

Konečne vrchol a občerstvovačka, zamieril som rovno k chalanovi s vodou a on sa ma hneď pýta „Spadol si?“. Ako vieš? Začal som si obzerať bicykel, či nemám roztrhnutú omotávku alebo oškreté páky, až doma na videu som si všimol, že jeho prvý pohľad skĺzol na moje ľavé rozmlátené koleno. Naplnil mi fľašu až po okraj a skoro celú som hneď spláchol, čo nebol dobrý nápad, veď úbožiakovi zachránenému na púšti v každom filme iba ovlažia pery a povolia max. 1 malý dúšok. Mne tá guča vody narazila na dno prázdneho žalúdka, odrazila sa ako gumová loptička a že ide sa kuknúť späť na vzduch. V rovnaký deň a v podobnej horúčave štartovala vo Florencii Tour a Cavendish vraj ogrcal polku Talianska, tu to skoro schytala polka Moravy :-) Našťastie asi zafungoval párty-reflex z mladosti a stihol zavrieť klapku, ktorú som rýchlo zaťažil aj kúskom banánu a polkou šišky, viac som do seba nedostal. Pustil som sa do klesania a asi v polke som dobehol Laca z Popradu v drese pražských Vinohradských šlapiek, prihovoril sa mi ešte pred Kelčovským sedlom a viac-menej som si istý, že odvtedy bol za mnou, ale možno absolvoval kurz prežitia v púšti a pralese a na občerstvovačke nestál :-) Zjazd nebol komplikovaný, napriek tomu sme prešli aj okolo nehody, policajná dodávka, sanitka, 2 bicykle v jarku a na zemi vedľa nosidiel niekto zabalený v takých záchranárskych obaloch, ako keď zranenú Vlhovú zvážali zo svahu. Teraz dúfam, že snáď som zle videl a boli to iba prázdne „handry“, v tom momente som ale doslovne stuhol, toto už bol trochu iný level, ako keď moja Meridka sem-tam trucuje a šľahne sa o zem.

Na konci zjazdu bola rozbočka dlhá-stredná, my sme išli doľava a tento úsek som nepoznal, podľa mapy som očakával asi 8 kilometrový 2-3%-ný plazáčik, preto ma prekvapila Lacova poznámka, že už len tento kopec a máme to za sebou. Kým sme ale k nemu došli, začal chytať kŕče a zrazu sa mu zasekli nohy a musel zastaviť. Asi ma tým inšpiroval a tiež som pocítil slabé ťahanie na vnútri obidvoch stehien, ale kŕč si s nimi len zľahučka zaflirtoval bez vážnejších následkov. Laca som tam trochu nešportovo nechal, ale musel som ostať v pohybe a okrem toho, boli sme predsa súperi a bojovali o popredné umiestenie. V tabáčku :-) To stúpanie malo nakoniec v maxime až 7,5%, vody som už mal na rozdávanie a išla aj za krk, ale ani to nepomohlo a zopár tabáčkárov ma ešte predbehlo. A neužil som si ani záverečné mierne klesanie, akonáhle som sa zložil na barany, bolesti v chrbte ma vystreli naspäť a do cieľa som sa len tak došuchtal. Doma som si na webe roadcycling prečítal oficiálnu reportáž, v ktorej sú aj výrazy „žhavý beskydský cyklomaraton“, „brutální vedro“, „upekli jsme se“, „hned v cíli jsem padla do potoka“, takže som si tú nádheru nevychutnával sám, akurát oproti víťazovi až skoro o 2 a pol hoďky dlhšie, taký som ja fajnšmeker :-)

Momentálne je február a nad žiadnymi pretekmi som ešte neuvažoval, tak asi s nimi naozaj seknem. Jedine Leitha.Berg, 80 km je tak akurát, najmä keď mi tam prípadné rany pofúka zrzka s blondýnkou a tajne dúfam, že ich ešte doplním brunetkou, podľa toho filmu Dušky´s Angels :-)
Posledná vec, podľa fotiek „dozadu“ ste možno pochopili, že som Edgarovi zabezpečil frajerku. Volá sa Varia a má sexi štíhle telo v čiernom outfite, lenže je tak trochu „stíhačka“, všetko sleduje radarom, ukladá si do pamäte a ešte do toho aj neprestajne bliká, ale tak nech chlapec vidí, o čom je život :-) Chcem preto upozorniť všetky hanblivé cyklistky, ak vás predbehnem, spomalím a začnem ťukať do Edgara, rýchlo zapínajte dresy až ku krku, pravdepodobne si robím fotku alebo video do úchyl archívu. Ale žiadna masová hystéria, najprv vás musím dobehnúť a začínam mať pocit, že to je ťažšie nie z roka na rok, ale zo dňa na deň :-)

Video: https://youtu.be/gEaopJInl70

Údaje z compu:

Odjazdená trasa:      121,58 km
Nastúpané:               2068 m
Čas:                          5:28:14 h. (oficiálny 5:43:31)
Priemerka:                22,22 km/h
Maximálka:               71,55 km/h
Poradie:                    227 z 243 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 36 zo 40