Schwechater radmarathon 2004
- Napísal: Rasťo Trubač
- Published in Cestná cyklistika
Prvá akcia v tomto roku z môjho pohľadu bola len tréningová. Výpadok jarných kilometrov ma posunul medzi zdatnejších turistov a tak mi dobre padlo, že väčšia časť našej partie sa rozhodla robiť garde našim nežnejším polovičkám a šli sme viacmenej pohromade. Na tohtoročný máj bolo veľmi teplé počasie, ale čerstvý severný vietor na rovinatej trase nás určite preverí.
Odštartovali sme zozadu a hneď za mestom sme si vytvorili vlastnú skupinu. Vietor fúkal do chrbta a tak cestovná rýchlosť 35 bola bez námahy. Len som bol prekvapený, že sa našlo aj dosť Rakúšakov, ktorí sa vyvážali za nami. Takáto skupinka prišla až po prvý vážnejší kopec, ale tam sme sa už úplne roztrhali. Moje prvé májové kilometre som prežíval v pohode a aj kopček mi ubehol rýchle. Na opačnej strane kopca sme sa niektorí počkali a popri Neziderskom jazere sme šli ako malá skupinka. Vietor už fúkal do boku a bolo tam veľa aút, tak som sa tešil na najväčšie stúpanie. Škoda, že som si nevšimol skôr, že oproti nám po cyklochodníku sa šli majstrovstvá sveta na vysokých bicykloch. No, neviem či by som mal odvahu si na to sadnúť...
Konečne sme zatočili doprava a začali stúpať. Ježo s Ivanom sa rútili dopredu a ja som sa snažil čo najviac, aby som im stačil, ale nešlo to. Aj tak som predbiehal, no neklamem desiatky jazdcov. Pri tom som si pomyslel na minulé ročníky - to som býval niekde inde - vpredu, no s mojimi najazdenými 500 km som bol spokojný aj s tým, že som kopec vytiahol bez väčších problémov. Na vrchu bola občerstvovačka a zvolil som netradičnú kombináciu pivo + banán. Stáli sme tam asi 20 min, aj viac a čakali sme kým sa celá partia nezlezie dokopy. Pikoškou miesta boli krásne veliké chrobáky - Fúzače, ktoré tam robili na naše pivá nálety.
Zjazd dolu som si vychutnal a pustil som sa dolu na hranici rizika. Ale už po pár kilometroch v protivetre, ktorý nás neopustil až do cieľa, sme sa opätovne rozpadli. V miniskupinke sme zostali štyria od nás, ale špicu aj tak až do cieľa ťahali Ježo s Ivanom. Nasledoval obligátny zážitok obiehania vyčerpanych jazdcov, z ktorých sa zopár za nás pripojilo, ale väčšinou sme nie vysokou 30-tkou okolo nich prefrčali. Kilometrový výpadok sa podpísal u mňa na minikríze asi na stom kilometri, kedy som sa už skutočne tešil do cieľa. Po asi dvoch km to prešlo a tak v pohodne sme prišli do cieľa.
Vzhľadom na to, že sme to šli skôr tempovou jazdou ako pretekaním sa, bola akcia nenáročná, nepríjemný bol len vietor a prudké Slnko, ktoré nás všetkych spálilo. Pozitívom bolo aj viacero nováčikov, ktorých sme sem dotiahli a dúfam, že sa im to páčilo. O výsledkoch netreba ani komentár - skončili sme vzadu s časom okolo 4,5 hod, ale dnes o to nešlo...