Cyklomaratón Ba-Jasná 2010 očami nováčika

315km vyzerá hrozivo a zároveň motivačne. Trvalo mi 3 roky, než som sa na túto štreku odhodlal. Dlhšie to byť ani nemohlo, lebo som nemal cestný bike. V skutočnosti by som mohol ísť aj skôr, ale mi to kolidovalo s bežeckým maratónom, či iným podujatím. Tento krát mi táto akcia zapadla do Ironman kalendára, takže som sa tomuto výnimočnému podujatiu nemohol vyhnúť.

Mal som šťastie, že kamaráti z klubu toto podujatie niekoľko krát absolvovali, takže mohli poskytnúť viac info, než oficiálna stránka. Tiež mi pomohli s registráciou a vyzdvihnutím čísla s materiálom. Prvou výzvou bolo ranné vstávanie a logistika. V propozíciách sa písalo, že štart je o 4:00, tak som sa musel hecnúť a vstať o 2:30, aby som tam bol o 3:30. Zaparkoval som v Poluse. Bolo po výdatnom daždi, bol som mokrý ešte som len na Zlaté Piesky došiel. Po ceste som stretol aj bikera na horáku. Rozmýšľal som kam sa mohol chlapec tak skoro ráno vybrať. Veru aj on šiel na tú istú akciu. Takže sme sa tam zišli 3. Ak nerátame supportnú frajerku. Nie moju, aby bolo jasno. V duchu som sa ľutoval, že som si pol hodku dlhšie nepospal a organizátor musí klamať, aby všetci naozaj boli vychystaní a mohli štartovať o 4:30. Nevadí, však po ceste dospím tie 4 hodky.

Čas sa vliekol ako lenivé ovce, ale aspoň som sa v kľude obliekol do oficiálneho dresu, bombarďáky som si schoval do ruksaku na prezlečenie. Konečne vystrelili zabudnutú svetlicu z minulého silvestra a mohli sme sa pomaly pohnúť vyjasnení do Jasnej. Bolo ešte šero, svetlica pomohla len na chvíľu. Musel som dávať pozor, aby som sa nezblížil s niekým viac, než je slušné. Voda striekala do výšky z každého kolesa, mláka nemláka, voda láka. Bolo pomerne zima, takže návleky boli príjemné. Jazdil som len na malej píle a aj to pedáloval iba občas. Tempo bolo zatiaľ na zahriatie. Pekná vyhliadková jazda, no niektorí mali pochopiteľne veľa síl a tak stále chceli pretekať, len súper chýbal. Motorkárov to zjavne bavilo a tak nás stále obháňali, testovali silu motora a vyťahovali sa bez slov nad naše biky. My sme to znášali pokorne, no horšie bolo, keď zastali v strede pruhu a vytvorili lievik. To ste mali vidieť tie reakcie a brzdné dráhy. Na mokrom povrchu sa to šmýkalo ako na ľade. Tomu hovorím prevencia proti zaspatiu. Kdesi pred Sládkovičovom bol taký malý kopček. Nuž som si ho s chuťou vyliezol, nie žeby som nejak zrýchľoval, iba som pokračoval rovným tempom. Jaska, že som sa predral dopredu. Nazad ma nechceli pustiť, už mali porobené dvojice a mne páru nebolo široko ďaleko. Citové väzby sú silné. Nakoniec sa ma ujal Efa. Veľa sme toho nenahovorili. Malý rozruch vyvolal čierny mercedes, ktorý sa tlačil na úzkej ceste dopredu, napriek motorkárom. Ľudia šomrali. Efa mu nadával. Keď už bol vpredu, tak mu vravím, že to je jedno zo sprievodných vozidiel, lebo má vzadu zhora na kapote nálepku. Chudák tak sa zahanbil. Aj majster tesár sa utne. Zimné počasie spôsobilo častejšie vyprázdňovanie nádrží. Ja som tiež počítal kilometre do najbližšej zastávky vedľa Serede. Cesta ubiehala dobre, na vodu sme si zvykli, zadok bol chladený proti prehriatiu a iné nevadilo. Konečne technická prestávka, ešte nafasujeme čoko tyčinku a fľašku ionťáku. Ledva stihnem vypustiť, preliať nápoj a už sa balík pohýna. Zapadnem do skupinky 2 dievčiniek. Veľa nehovoria, neberiem si to osobne. Maratón si treba užiť. Dobehne ma Emil. Ledva som ho spoznal. Vlastne som si najprv myslel, že je to Tibor. Cesta do Nitry vedie výlučne diaľnicou. Treba mať oči na stopkách a ruky na brzdách. Každú chvíľu je tu žuvačkový efekt. Aj mne sa to stalo. Pedálujem si mostom pred Nitrou, pozerám pred seba, keď tu zrazu brzdy bez výzvy. Nestihol som ubrzdiť, predné koleso na zadnom, teda nie mojom. Už som myslel, že sa bližšie zoznámim. Moje zadné do šmyku, vyhýbací manéver, naštastie som to ustál, ale bolo to o chlp.

Pokračujeme cez Nitru hupkami na Moravce. Neskôr ma dobehne, nie doslova, Tibor-kamarát z Nitry a tak kecáme o živote. Cesta ubieha primerane rýchlo a pohodovo až do Olichova. Ruky a krk tŕpnu, potrebujú občas uvoľniť. Veľká prestávka na veľké občerstvenie. Nejak sa pohľadáme kamaráti z klubu. Po riadnej porcii jedla a pitia plní energie vyrážame do kopčeka na Beňadik. Niektorí sa asi prejedli, lebo ich veselo obieham. Milan by ma určite kritizoval, že jazdím netakticky, ale čo veď o preteky nejde a chcem si aj zajazdiť. Občas sa už ukazujú aj kusy suchého asfaltu. Jazdím stále vo vetrovke. Pri Hrone opäť s Emilom. Znenazdajky s ním zakýmaca, zastavuje s uvoľneným sedlom. Bike nie je kôň. Neskôr ma dobehne Milan na kus reči, no radšej kecá s dievčinkou predo mnou. Ani mu to nezazlievam. Za Žiarom na začiatku diaľnice vznikol malý zmätok, lebo vedenie sa vybralo smerom do Kremnice, s čím boli spokojní páni policajti. O to viac sa nahnevali, že to bol iba zastierací manéver a vrátili sme sa pekne späť a to rovno na diaĺnicu. Zastavovali nás silne húkavou dodávkou. Skúste však zastaviť 240 cyklistov. To je ako kŕdeľ včiel. Napokon sa dali ukecať na ministerské papiere. Mimochodom stará cesta by mi viac vyhovovala, ale itinerár nepustí. Konečne Hronská Dúbrava a teda veľká prestávka pred Donovalmi na doplnenie zásob a vyprázdnenie zásobníkov. To už mám 190km najazdené. Vyšlo silné slnko, takže môžeme meniť ustrojenie. Zhadzujeme, čo sa dá. Všetko išlo v pohodičke. Ibaže ma začalo pichať v pravom kolene kdesi pred Bystricou. Hm, nie veľmi dobre pred Donovalmi, z ktorých som mal trochu obavu, či vyjdem. Naštastie sa koleno umúdrilo. Viac sa už ani neozvalo a pekne bolo ticho ako sa sluší. Nábeh do kopcov bol nekonečný. Stúpanie stále neprichádzalo. Až kdesi za Starými Horami sme sa postupne začali opierať do pedálov. Snažil som sa točiť vysokú kadenciu na čo najmenších prevodoch a išiel som pekne rýchlo dopredu. Nie zase tak rýchlo ako špička pelotónu, ale na dohľad. Čakal som moment, keď preradím na jednotku 25 zubovú a ani to nebude stačiť. Došlo aj na to, ale striedavo zo sedla sa to dalo. Niekedy iba silou vôle. Občas som mal pocit, že mi pľúca roztrhne. Myslím, že to bolo dané riedkym vzduchom. Pulz nebol nejak moc vysoký - málo cez 160. Slnko pálilo statočne. vykúpenie došlo až pri tabuli Donovaly, kedy sa kopček zmiernil a mohol som podradiť, nohy si oddýchli. Dorazil som 24. a mohol si dať pivko, teda penu a trochu pivka. Vyzdvihol tradičné cestoviny a konečne sa vyvalil na teplučký asfalt na parkovisku. Cestoviny som tlačil aj ušami, ale dalo sa. Nechutné, ale zasýtia. Dosiahli sme 242km, tak dlhšia pauzička bola namieste.

Ani som sa nenazdal a zrazu skoro nikoho, tak šup späť na bike a poďho dolu. Šli sme spolu s Milanom. Už bolo sucho, ale plná premávka. Na tacháč som radšej ani nekukal. Bol som rád, že som mal vetrovku. Neskôr nás dobehla skupinka rýchlikov, sme sa za ňu zavesili, lebo fúkalo teda značne. Šťastne sme došli na zoradisko pri motoreste. Vetrovku som opäť zhodil. Po chvíli čakania a váhania sa skupina opäť dala do pohybu. Nikomu sa veľmi nechcelo a tak ma odsúdili na nejaké popredné miesto asi 4. rad. Vliekli sme sa pomaly, aj mi bolo zima, zastavovať sa mi nechcelo. Dobre som spravil, lebo od Ružomberka už bolo teplo. Pri Bešeňovej sme vyrazili na hupky obyčajnej cesty. Bola to riadna žuvačka. Telo bolo na námahu zvyknuté a zžité s bikom. V Liptovkom Mikuláši sme si vyskúšali preskoky mŕtvych policajtov(retardéry) a potom var v balíku. Pretekári sa už chystali na vyrazenie dopredu. Nasledovala posledná krátka etapa, ale o to náročnejšia - do Jasnej s prevýšením cca 400m. Na záchytnom parkovisku sme vypustili nadbytočné tekutiny, ja som dal posledný gel a dopil vodu. Chlapci už vyrazili, takže som sa musel predierať niekde z druhej polky balíku dopredu. Bolo husto, ale dalo sa. Postupne balík redol, spolu so vzduchom. Šlo sa stále dobre až na Záhradky. Potom už to bolo o vôli a počítaní zákrut. Prepínal som z 25 na 23, ak som išiel zo sedla. Nohy boli akési vysilené. Iba treba vydržať a cieľ raz príde. Po každej zákrute som myslel, že je už aspoň Biela púť, keď už nie Junior. Konečne som sa tam vyštveral, oddýchol na miernejšom kopci, aby som buchol posledné metre do hotela. Už to nebolo také zlé, tých pár metrov mi na regeneráciu stačilo. Konečne klesanie do víťazného oblúka. Dojazdil som sám na 21. mieste za necelých 14 hodín, nakrútených 312km. Veľká radosť. Dal som si ešte 2 kolečká za hotelom na vydýchanie. Mám to za sebou. Ďaľší sen sa mi splnil a dal som vzdialenosť, o ktorej som iba sníval. Veľká vďaka usporiadateľom, bol to krásny zážitok a výborná organizácia. Záverečné pivo a štrúdla padli vhod. Môže sa začať pekný, ale krátky večer, lebo nás berie na spanie. Prídeme aj o rok!!!