Dolomiten Radrundfahrt 2010

Stojím si na štarte, je okolo deviatej ráno a cítim, ako mi spod prilby tečie pot. Nie od námahy, z kempu som prešiel maximálne kilometer, ale už o tejto hodine pečie slnko ako šialené. A aj keď som v Lienzi, vo svojom grossglocknerskom kráľovstve, nikde nevidím služobníctvo s palmovými listami, vejármi a chladenými nápojmi :-) A tak len potichu odkvapkávam a rozmýšľam, že aj tento rok dám iba klasických 112 km. Veď okolo obeda budem práve v tých najhorších kopcoch a dobre si viem predstaviť, ako ma táto horúčava vycucne. Ale pádnejším dôvodom bol práve minulotýždňový Grossglockner, ktorý čo-to povedal o mojej „forme“. Síce som sa nevykecával ako Rasťo s každou zákrutou, ale tiež som si odtrpel svoje. Teraz som tu bol sám, dokonca asi ako jediný Slovák, čo je škoda, lebo rád by som počul aj iný názor na obtiažnosť trate s takýmto profilom, či je naozaj ťažká, alebo je chyba iba niekde medzi mojimi pedálmi a prilbou :-)

Odštartoval som s predsavzatím, že skúsim aspoň zajazdiť rýchlejší čas ako predchádzajúce 2 roky. Prvých 20km je rovina alebo dole kopcom a šľapali sme schwechaterským systémom, čiže na mŕtvolu, a tak nožičky usilovne kmitali a srdiečko poskakovalo, na začiatku prvého kopca som mal priemerku nad 40 a maximálku nad 57. Bavilo ma to asi prvých 5km, potom som sa rýchlo rozkukal a zavesil za najbližšiu bikerku. Vôbec to ale neznamenalo zníženie rýchlosti, pretože tempo ťahal jej parťák, o ktorom som si najprv myslel, že je černoch. Bol to ale asi iba osmahnutý Talian, ktorý buď aj spí v solárku, alebo trávi 365 dní v roku na biku. Viezol som sa s nimi asi 5km, keď sme dobehli kompaktnejší balík. Lepšie povedané balíčisko, špicu som videl najmenej 200m vpredu, rozťahaní sme boli na celú šírku cesty a to som sa ešte nepozrel, koľko ľudí je za mnou. Taliansku dvojičku som predbehol a hneď sa mi táto nevera skoro vypomstila. Spredu sa ozvali výkriky a začalo prudké brzdenie. Chalan vedľa mňa mi s flekujúcim zadným kolesom v šmyku skrížil cestu, tak som zareagoval rovnakým manévrom ako nejaká cvičená opica. S menším kolapsom som to ustál, ale smrad spálenej gumy cítim ešte teraz :-) Pozerám čo sa stalo, kde sa kto vybúral – a nič, iba klasický žuvačkový efekt v balíku.

Takáto „žuvačka“ sa v rôznych intervaloch opakovala ďalších 5-6km, až kým ju neukončil naozajstný masaker. Hneď mi to bolo jasné, keď som videl ako po varovných výkrikoch čelo spomaľuje a niektorí dokonca zastavujú. Keď som sa pomaly prepracoval na miesto činu, na obidvoch stranách cesty už „odpočívalo“ asi 10 rozbitých cestno-lišajových chudákov. Bol tu akurát malý mostík, ktorý opticky zužoval cestu, tak to zrejme niektorý z nich úplne neodhadol. Balík sa potrhal na skupiny a bol som celkom rád, keď sme onedlho začali stúpať do prvého kopca. Hneď na jeho začiatku sa oddelilo zrno od pliev. Nebudem klamať, kľudne mi hovorte pleva :-) Aj keď som sa vôbec neulieval a nemôžem povedať, že by som bol úplný lekvár, chvíľami ma predbiehali celé húfy. Možno aj preto, že som sem dorazil skôr a v kvalitnejšom balíku ako minulé roky. Ale aj ten kopec, čím je starší, tým je prudší. Pred dvomi rokmi sa mi ešte zdal ako pohodová pezinská Baba, minulý rok už pripomínal náročnejšiu slečnu a teraz dorástol na riadne ostrú ženskú :-) Babizňa jedna, aspoň že zjazd mala celkom dobrý :-) Po ňom prišla krátka rovina a začal pravý masochizmus.

Písal som to v minulých reportkách, napíšem aj teraz – nasledovalo cca. 40km „hupáčikov“ cez horské dediny. A niektoré z nich mali riadne „grády“, na tvrdý alkohol by sa síce nechytali, ale s pivom si to mohli rozdať hocikedy :-) Fakt neviem, ktorý pako projektoval tieto dediny. Musel to byť nejaký sadista, keď každé aj tak nepríjemné stúpanie na posledných 50m pred dedinou ešte viac zdvihol. Asi aby odradil nezvaných hostí :-) Stále som sa snažil, makal, po zjazdoch vybiehal protiľahlé kopce, ale aj tak som postupne strácal pozície. Ja idem 11, on ide 15. Ja idem 15, on ide 18. Kašlem na to, začal som aspoň sledovať, čo ma to vlastne predbieha. Scott, Trek, neznáma značka, Simplon, Simplon, Simplon. Mamáááá, kúp mi Simplona! Prosíííím, to je nejaký strašne vymakaný rýchly bicák! :-) Plechová Merida!!! Tak toto už čo má byť??? Ako môže môj karbón predbehnúť „plecháč“? Tento svet naozaj speje do záhuby :-) Aaaaaa, už ťa vidím! V diaľke zalamuje borec, ako keby mal kockatú šajbu, aspoň teba urobím. Roztrhal som ho na drobné kúsočky. Mal síce asi 80 rokov a nahodenú kazetu, akú používajú profíci na rovinatých časovkách, ale aj tak, bez milosti som ho prevalcoval. No čo, frajer jeden šedivý, sa ti machruje keď ti chodí penzia a ešte máš aj more času na tréning. Určite potom od hanby fňukal celý víkend babke v náručí :-))

Slniečko poctivo pieklo do chrbta a tie kopce nemali konca. Doma som si nepozrel profil, veď načo keď som tu ako doma, a už som si ho nepamätal. Koľko ešte, 10km? 15? Zrazu ma prekvapila občerstvovačka, stojím? Nie, idem ďalej. Veľká chyba, mal som so sebou iba jednu musli tyčinku a onedlho ma chytil hlaďák. Nevadí, už to nemôže byť ďaleko, posledný dlhokánsky plazák a za ním už bude zjazd. Za plazákom bol ešte jeden stupák a jedna kolmá stena, ale potom už naozaj prišiel zjazd :-) A fakt parádny, celkom som sa vybláznil. Teraz už bude nasledovať iba jeden kopec a jedna hupka, inak klesanie až do cieľa. Na kopec som sa vytrápil a v zjazde sme vytvorili asi 10-členný balík a točili 40-45km/h, teraz už pod mrakom a proti dosť silnému vetru. Tušil som, že až do cieľa s nimi asi nevydržím, boli trochu prirýchli a aj striedali katastrofálne. Chlapci nes..te ma! Keď ti niekto odstrieda špicu, tak drž tempo a nezrýchľuj! Niektorí jedinci majú potom dosť vážne problémy. A tak keď na stom kilometri začalo ešte aj pršať, už som to nevydržal a utrhol som sa. Samozrejme dozadu :-)

Osamote som sa flákal asi 4km. Dážď bol našťastie slabý a krátky, trochu som sa osviežil a nastúpil do najbližšieho vlaku. Vydržal som v ňom ďalších 5-6km a znova som sa utrhol. Ostal so mnou iba týpek vo veste Zoncolan 22%. Neviem koho tým chcel ohúriť, snáď nie v najtvrdších kopcoch zrodeného kráľa Grossglockneru :-) No dobre, keď si dokázal vyliezť tam, môžeš aj mňa dotiahnuť do cieľa. Posledné 2 kilometre si teda odrobil a na cieľovej rovinke som ho bez námahy predbehol. No čo, šľachta má prednosť :-) Aspoň som si myslel, až vo výsledkoch som zistil, že ešte zabojoval a dostal sa späť predo mňa. Tí dnešní cyklisti už vôbec nemajú úctu ani rešpekt. Nabudúce si asi aj ja natiahnem niektorý zo svojich vrchárskych dresov, snáď to zaberie :-) Keď som si doma pozrel výsledkovú listinu, neveril som vlastným očiam. Už je to tu, stal som sa originál „rakušákom“. Aspoň podľa laptopistov z Penteku, ktorí mi priradili rakúsku vlajočku a skratku AUT. Zrejme konečne pochopili, aký unikát im doteraz unikal medzi prstami. A okrem toho, šniclu môžem mať aj 7 krát do týždňa, takže hlavná podmienka je splnená :-) A len tak mimochodom – naozaj som zajazdil svoj najlepší čas. Predsa sa len oplatilo netrčať na občerstvovačke.

Odjazdená trasa: 112 km
Oficiálny čas: 4:03:59 h.
Priemerka: 27,54 km/h
Maximálka: 71,18 km/h
Priemerná kadencia: 75 ot./min
Poradie: 659 z 1069 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 121 zo 172

Zopár fotiek:
http://picasaweb.google.com/dusky96/DolomitenRadrundfahrt2010