Wachauer Radtage 2008
- Napísal: Dušan Hodúr
- Published in Cestná cyklistika
Na tieto preteky som išiel iba preto, aby som si zaslúžil Robovu prezývku "rakušák" :-) Prihlásil som sa ale iba na krátku trasu 85km/800m s dvomi kopcami, predsa len spomienky na Samsonmana boli ešte dosť živé a táto trasa mi bola omnoho sympatickejšia ako dlhých 158km/2300m. A veď mám už aj svoje roky a takýmito číslami aj tak žiadnu babu neohúrim, tak načo sa zbytočne trápiť? :-) Ale povedal som si, že tentokrát ohúrim aspoň sám seba a rozhodol som sa naozaj závodiť. Žiadne vysedávanie na občerstvovačkách, čo bude pre moju mlsnú papuľku dosť veľká rana, lebo mali byť aj jablkové koláče. Doma som si dokonca ako na vojne spravil bojovú prípravu, preštudoval profil trasy a stanovil víťaznú taktiku. Až po druhý kopec pôjdem čo to dá, potom v kopci nastúpim ako Ricco na TdF, všetkým utečiem a v zjazde si to už do cieľa iba postrážim :-)) Úplne jednoduché, akurát ma trápilo, že v potravinách nemali EPO, tak dúfam že raňajkový chlieb s paštétou a jedna fit tyčinka na trati budú mať rovnaký účinok :-)
Do Kremsu sa dá dostať za necelé 2 hodiny, ale išiel som už v sobotu, aby som nemusel skoro vstávať a poriadne sa vyspal. Nakoniec to bolo úplne jedno, asi 200m od kempu bola nejaká slávnosť, niečo na spôsob našich hodov, a tak som sa celú noc cítil, ako keby som spal na diskotéke vedľa repráku. Ráno zlomený ako po fláme som sa rýchlo vychystal a s poriadnym predstihom vyrazil, aby som bol na štarte čo najviac vpredu. Išiel som po cyklochodníku pri Dunaji a bol som ešte len kúsok od kempu, keď počujem Pssst ... Pssst ... Pssst !!! Áno, presne viem čo si myslíte, lebo to isté napadlo aj mňa. Niektorá z húfu mojich (veľmi tajných) obdivovateliek ma chcela pred pretekmi povzbudiť a lákala ma do kríčkov pri rieke :-) Žiaľ nie, bolo to predné koleso so zapichnutým kúskom skla, ktoré pri každej otáčke smutne zasyčalo. Paráda, chystám sa vyhrať a pritom nedokážem prísť ani na štart? :-) Na mechanický voz od Sportreportu by som asi čakal márne, tak som to rýchlo opravil a aj keď som na štart prišiel stále dosť skoro, stál som už niekde v polovičke štartového poľa. Počasie bolo príjemné, nie veľmi teplo, skoro stále pod mrakom, neskôr počas pretekov miestami aj trochu spŕchlo. Ešte aj vietor fúkal tak, že prvú polku sme išli proti, ale do cieľa by som mal ísť konečne raz po vetre, takže už len vyraziť a splniť tú taktiku aspoň do tej miery, aby som niekde v polke neskolaboval.
Po štarte sme sa úzkym mostom dostali na druhú stranu Dunaja, preto išli chvíľu v čele usporiadatelia a stanovili takú rýchlosť, aby sme sa nepozabíjali. Radšej tam mali ísť stále, lebo už po pár sto metroch sa vpredu začali dvíhať ruky a upozorňovali, aby sme brzdili. Chlapík kúsok predo mnou tiež zdvihol ruku, čím síce upozornil niekoho vzadu, ale zabudol dávať pozor na seba. Tomu pred sebou napálil do zadného kolesa a spolu aj s bicyklom urobil nádherné salto vpred. Ak ste niekto absolvoval pád po nabehnutí predným kolesom do koľajnice alebo inej ryhy, ale pri rýchlosti okolo 40km/h, tak viete o čom hovorím. Za umelecký dojem by som mu dal určite 10 bodov, ale mňa v tom momente skoro trafil šľak. Ak by som mal merač tepu, chvíľu by tam bola určite nula :-) Išiel som po ľavom kraji, kde nebol ani chodník ani tráva, ale malý múrik. Našťastie medzi týmto začínajúcim artistom a múrikom ostalo dosť miesta, ktorým som sa prešmykol a o chvíľku prešiel vedľa dvoch už stojacich bikerov, ktorí boli zrejme príčinou toho spomalenia. Začiatok tohto dňa sa mi začal čím ďalej, tým menej páčiť, to som zvedavý čo ešte príde. Nemusel som čakať dlho, vošli sme do tunela, ktorý bol tak mizerne osvetlený, že som pred sebou videl iba nejaké tiene. So stiahnutým zadkom som sa chytil stredovej čiary a neuhol ani milimeter. Keď som zbadal svetlo na konci tunela, poriadne mi odľahlo, až neskôr mi napadlo, že keby som zložil tmavé brýle, asi by som videl podstatne lepšie :-)
Na týchto prvých kilometroch som stretol aj známeho Paľa z Trnavy, ktorý sa vybral na dlhú trasu. Prehodili sme pár slov a onedlho sa dlhá trasa oddelila. Ja som spravil chybu a nechal sa zavrieť pri krajnici, takže som iba sledoval ako sa balík rozdelil a časť nám začala unikať. Snáď sa znova dotiahneme v kopci, do ktorého sme zakrátko v dedinke Spitz odbočili. Tento prvý kopec bol dlhý asi 11km, ale zdal sa mi dosť ľahký, skoro celý som ho vyšiel na veľkej píle, takú rýchlosť by som na malej aj tak nevládal utočiť. Postupne som sa predieral dopredu až som dobehol týpka, ktorý tam mal zaradené niečo podobné ako ja. Zachytil sa vedľa mňa a tak sme vo dvojici pomaly ťahali vláčik, až kým sa kopec ešte trochu nezdvihol a ostal som sám. Kúsok pred sebou som videl tú odtrhnutú skupinu, ale dostal som sa na otvorený priestor a zrazu som zacítil protivietor. Okamžite som musel hodiť malú pílu a ísť zo sedla, ale aj tak to išlo strašne tažko. Keď som sa po chvíli obzrel, na zadnom kolese mi už visel iba jeden rakušák, tak som mu trochu uhol, aby odstriedal. Vôbec sa k tomu nemal, tak som sa pomaly vytrápil až hore, dúfam že tá veľká píla nebola totálna blbosť a nedošli mi teraz sily. Zopár bikerov som ale aj tak predbehol, takže niektorí na tom boli ešte horšie ako ja. Na vrchole bola dedina, nasledovala zátačka doľava, krátky zjazd a zase stúpanie až k občerstvovačke. Dotiahlo sa na mňa niekoľko odpadlíkov, ale do zjazdu som išiel ako prvý. No a kúsok za zátačkou sa jedna teta rozhodla prejsť na druhú stranu cesty. Začal som na ňu kričať, načo zareagovala úplne klasicky. S vyľakanou tvárou zastavila, najprv urobila krok dozadu a potom rýchlo vypálila dopredu. Vedel som, že za mnou sú už ďalší, ale nemal som čas sa obzerať, len som urobil rýchlu myšičku doľava a dúfal, že neodštartujem kariéru ďalšieho artistu :-) Našťastie sa nič nestalo ani nám ani tete, vystúpali sme k občerstvovačke a začali zjazd.
Tento zjazd bol poriadne dlhý a postupne nás dobehli ďalší bikeri, takže sme vytvorili celkom početný balík. V druhej polovičke bolo aj niekoľko ostrejších zátačiek a v takejto skupine sa veľké manévre robiť nedali, iba držať tempo a hlavne stopu. Zjazd končil na hlavnej ceste pri Dunaji a popri rieke sme pokračovali asi ďalších 5km. Neďaleko pred nami som videl ten početnejší balík, ale aj keď sme ťahali slušné tempo, oni rovnako a vzdialenosť sa zmenšovala iba nepatrne. Potrebovali sme sa dostať na druhú stranu Dunaja, a tak nasledoval kruhový objazd, krátke vystúpanie na most a na jeho konci ďalšie stúpanie. Už za kruháčom sme sa znova potrhali, ale tí pred nami takisto a tak som zavetril šancu. Začal som makať a na konci stúpania som seba aj zopár ďalších kusov dotiahol a spokojne si odfúkol, konečne sa to podarilo. Onedlho prišla zátačka o 180 stupňov a znovu popri Dunaji sme sa začali blížiť k druhému kopcu. Na tomto úseku som sa schoval niekde v strede skupiny, trochu si oddýchol a najedol sa. V dedine Aggsbach sme po pravotočivej zátačke začali stúpať. A zrazu len počujem výkriky „flasche“ a presne v zátačke sa proti mne valí plná fľaška modrého ionťáku. Niekto si tam hore asi povedal, že dnes ma dá nejakým spôsobom dole a fantázia mu naozaj nechýbala :-) Neviem či sa dá na fľaške spadnúť, ale ani som si to nechcel overiť. Blbé je, že fľaša sa nekotúľa rovno, ale poskakuje zo strany na stranu a nevedel som, kam mám uhnúť. Nakoniec sa vyhla ona mne, čo ma dosť potešilo, ale zároveň som zbadal, že čelo zase uniká. Začiatok tohto stúpania bol mierny, tak som začal znova makať a medzeru som stiahol presne v ľavotočivej zákrute, za ktorou sa začínal naozajstný kopec. Tentokrát som sa dotiahol iba sám, čo bolo celkom dobré, veď mám pripravený bojový plán a čím menej súperov, tým lepšie :-)
Celé toto stúpanie sa išlo v lese na kvalitnej, trochu mokrej asfaltke a skladalo sa z 3 kopcov a zjazdov, pričom hneď na prvom kopci bola ďalšia občerstvovačka. Do cieľa chýbalo ešte asi 20km, stále som sa cítil dobre a tak som začal šľapať čo sily stačili. Toto už ani zďaleka nebolo na veľkú pílu, ale prekvapujúco som dokázal ľahké prevody točiť dosť vysokou frekvenciou, čo inak nie je moja silná stránka. Nebol to síce úplne únik ála Ricco, ale postupne som sa posúval dopredu :-) Neviem koľkých som na tomto cca. 4km úseku predbehol, ale viem že mňa neurobil ani kus. Na občerstvovačke som nestál, ale hneď sa spustil do zjazdu. Teraz sme už išli roztrúsení, takže sa dala využívať celá polka cesty. Dokonca som dole kopcom aj usilovne ťahal, ale neviem čím to je, nie som bohvieako dobrý zjazdár. Na konci ma asi 2-3 bikeri dobehli, ale začalo ďalšie stúpanie a tak som im znova ušiel. V ďalšom zjazde sa mi už darilo lepšie a myslel som si, že kopec už nebude, ale čakal ma ešte jeden. Na prd mi je bojová príprava, keď už pamäť neslúži :-) Posledný zjazd bol ťažší, úzka lesná cesta, mokrý asfalt a zopár nepríjemných zákrut. Kúsok predo mnou boli 2 bikeri a za mnou nikto, ale keď som v jednej vracačke aj napriek brzdeniu stále držal smer do lesa, radšej som trochu spomalil. Tých dvoch vpredu som si ale nenechal odskočiť a zozadu sa prirútili ďalší dvaja, a tak sme na hlavnú cestu smerujúcu do cieľa vyšli ako 5-členný minibalík.
Cestou sme ešte pozbierali zopár týpkov, ja som sa postupne dostal na tretiu pozíciu, ale dnes som bol ochotný ťahať aj špicu. Nakoniec nebolo treba, v diaľke som zbadal žltú nafukovaciu bránu nad cieľom. Chlapci moji rakúski, ešte o tom neviete, ale tu sa chystá slowakische šprint :-) Nestačil som si ani rozmyslieť, kedy mám nastúpiť, keď ma začali predbiehať dvaja odvážlivci. Výborne, aspoň bude veselo, zadarmo vám to určite nenechám :-) Okamžite som išiel zo sedla, vystúpil z vlaku a dostal sa vedľa prvého útočníka. Stále postavený zo sedla a pripravený kedykoľvek rozkývať bicykel mu nemecky hovorím „Poď!“. Vystrúhal iba divnú grimasu, tak som ešte raz kývol hlavou smerom k cieľu a znova ho s úsmevom jasne vyzval „Komm!“ A naozaj sa chytil a začal tlačiť na pílu, ale načo byť zbytočne skromný, on ani všetci ostatní jednoducho nemali šancu :-)) Napálil som to zo všetkých síl a keď som sa po chvíli obzrel, bolo medzi nami miesto ešte na jeden bicykel. Keby to mohol komentovať Robert Bakalář, určite by povedal že mi „nedokázali dojet ani po zadní kolo“ :-)) Tak som si sadol, ešte pár krát potiahol a za potlesku a kriku okolostojacich sa hodil do cieľovej pásky. Asi prvý krát som preteky dokončil poriadne udýchaný, ale so šťastným úsmevom na tvári a parádnym pocitom, ako keby som práve vyhral celé preteky.
Nasledovala tradičná procedúra, cestoviny, vrátenie čipu a neskôr aj tombola, v ktorej som samozrejme nič nevyhral. Ale aspoň som si na veľkoplošnej obrazovke pozrel etapu TdF, v ktorej sa akurát menil držiteľ žltého trička a na 5. priečke skončil rakúšan, takže bolo veselo. Ja som sa ale už tešil domov na výsledky. V prvom momente som bol trochu sklamaný, skoro celé preteky som makal a aj tak ma predbehlo 200 ľudí? Nakoniec keď ale reálne zvážim svoje schopnosti, bolo to celkom dobré. Veď za mnou skončilo ďalších 500 bikerov, no a na prvého rakeťáka som stratil iba 21 minút, čo tiež nie je zlé. A v podstate keby som aj prišiel medzi poslednými, už len kvôli tomu šprintu to bol zážitok a na tieto preteky určite tak rýchlo nezabudnem :-)Odjazdená trasa: 89,35 km
Čistý čas: 2:46:13 h. (oficiálne 2:37:38 h.)
Priemerka: 32,25 km/h
Maximálka: 73,07 km/h (rád by som povedal, že som ju dosiahol v cieľovej rovinke, ale to by mi asi nikto nezožral :-))
Priemerná kadencia: 80
Poradie: 213 zo 724 (v mojej vekovej kategórii 116 z 259)
S fotením som mal teraz trochu smolu, keď som na prvom kopci vytiahol foťák, nedal sa zapnúť a myslel som si, že sa pokazil. Až v cieli som zistil, že bol iba otvorený kryt slotu pre pamäťovú kartu. Preto mám len fotky zo štartu a z cieľa, a potom ešte z mesta Krems an der Donau. A oficiálny fotograf ma poriadne nas...l, lebo z môjho grandiózneho šprintu žiadnu fotku neurobil :-(
http://picasaweb.google.com/dusky69/WachauerRadtage2008
