Wienerwald Radmarathon 2008

Na štarte sa nás zišlo vyše 700 kusov nažhavených bikerov. Spíker nás ešte pred štartom upozornil, aby sme pod hrozbou diskvalifikácie nepredbiehali motocyklistov, ktorí pôjdu na čele pelotónu. To nás dosť vytočilo, teraz kvôli nim nemôžme začať špurtovať hneď od štartovej čiary? :-) Ale po výstrele sme sa rozbehli celkom slušne, možno preto, že to chvíľku išlo dolu kopcom. Prvé kilometre sme sa držali v balíku, ale priamo úmerne so zvyšujúcim sa stúpaním sa u Jara začal prejavovať deficit v najazdených kilometroch a postupne sme sa začali prepadávať dozadu. No a potom na neho ešte zavolala aj príroda, aby si ju išiel bližšie obzrieť do lesíka hneď vedľa cesty, a to som už len na krajnici sledoval, ako ma míňa jeden biker za druhým, až nakoniec všetci zmizli v diaľke. Toto sa stalo na začiatku mierneho, ale dosť dlhého stúpania, a nemal som pocit, že by sme sa chystali zahájiť nejakú brutálnu stíhačku. A tak som sa rozhodol pomôcť Jarovi aspoň mentálne. Jazdil som si za ním, pred ním, vedľa neho, stále na veľkej píle, fotil som si ho, prípadne ho povzbudzoval vetami typu „Nejaký si mäkký, veď rýchlejšie si ťahal aj na Dolomitoch“ a pod. (miesto slova mäkký som myslím použil niečo iné). Žiaľ vôbec to nezabralo, nechápem prečo :-) Potom to ale prišlo !!! Dostali sme sa na vrchol kopca a do zjazdu to Jaro roztočil tak, že som mal problém, aby mi nezdrhol. Jednoznačne sa prejavili jeho váhové kvality a aj keď som točil najťažší prevod, nemohol som ho dobehnúť. Samozrejme, iba po najbližší kopec :-) 

Podľa rovnakého scenára sme to odjazdili až po prvú občerstvovačku. Jaro ma síce posielal, nech si idem svojím tempom, ale nakoniec sme sa dohodli, že tam si trochu zajeme a rozhodneme sa ako ďalej. Tabuľa „občerstvenie“ bola drôtmi pripevnená na stĺpe. Celkom zábavný bol pohľad na chlapíka, ktorý vedľa nej prešľapoval s cvikačkami v ruke a netrpezlivo čakal, kedy ju konečne bude môcť dať dole. Kamoško kľudne môžeš, za nami už nie je ani noha :-) Inak občerstvovačka na tomto maratóne znamenala ionťák, pol banánu a nalámané keksíky. Keď som písal o Wildoneri, trochu som sa posťažoval na ich občerstvovačky, ale teraz sa im musím verejne ospravedlniť, oproti tomuto tam vtedy mali lukulské hody. Aby som teda neurazil, zhltol som dva kúsky keksíkov a hybaj do zjazdu. Po chvíli sme prišli na križovatku, kde sa dalo odbočiť na 72km trasu, Jaro chvíľku váhal, ale nakoniec sa rozhodol pokračovať na dlhej. Tak som sa zaradil pred neho a skúsil ho rozumným tempom ťahať, a celkom nám to odsýpalo. Toto bol snáď jediný rovinatý úsek, inak bola celá trasa buď do kopca, alebo z kopca. Krajina celkom pekná, oproti Slovensku síce nijak výnimočná, veď to bolo len hen za rohom, ale príjemná. Trochu rušivým momentom bolo len to, že sme stále išli po dosť frekventovaných cestách. Na všetkých križovatkách síce stáli policajti a púšťali nás, ale keďže sme boli poslední dvaja, po chvíli nás vždy obiehali menšie kolóny áut. Našťastie rakúski vodiči sú trochu iní ako slovenskí, dokonca si za nami pribrzďovali a nehrozili žiadne myšičky, vytláčanie z cesty a vytrubovanie. 

Asi na 46-tom kilometri sme si bufetili v zjazde, keď som za sebou začul klepotať nafťák, tak som sa zasunul viac za Jara, nech nás môže predbehnúť. Oproti nič neišlo a on sa stále držal za nami, tak som sa obzrel a zbadal dodávku s nejakými známymi reklamami. No do kelu, snáď to nie je zberák! A veruže bol. Uistil som sa o pár sto metrov ďalej, keď nasledovala deväťdesiat stupňová pravotočivá zátačka, ktorou sme sa vlastne vracali späť k Mödlingu, a chlapík pred ňou zastavil a začal demontovať tabuľu označujúcu zmenu smeru maratónu. Po nejakom ďalšom kilometri nám už visel za zadkami. Bolo to dosť deprimujúce, tak som navrhol Jarovi, že zastavíme, dáme mu čipy a my si to už odšlapeme len tak mimo pretekov. Jaro sa už predtým sťažoval na kŕče, teraz keď sme zastavili, chytil ho taký do stehna, že mal problém zliezť z bicykla. A tak si zvyšok trasy vychutnal v pohodlí dodávky, len dúfam, že v nej boli poriadne tvrdé sedadlá a nebola klimatizovaná :-) 

Ja som sa stále cítil dobre, tak som sa rozhodol ďalej šlapať sám. Už asi po kilometri som to začal ľutovať. Neviem či som úplne zdebilnel a podvedome sa pokúšal utiecť zberáku, samozrejme stále na veľkej píle, alebo som si pri doterajšom pomalom tempe neuvedomil, že už som v kopci a tridsiatkou to asi neutiahnem, ale zrazu som mal toho plné zuby. Tiež je taká možnosť, že ten kopec v kombinácii s protivetrom bol naozaj sviňa. A to som mal z dôveryhodného zdroja informáciu, že na trase sú iba kopčeky ako naša Baba. No toť, veľký trt !!! A potom že môžeš veriť kamarátovi :-) Klepotajúci nafťák prilepený na zadnom kolese mi tiež nepridával na pohode, asi 2 krát som chcel zosadnúť, kašlem na to a nechám sa odviezť. Ale vždy som si povedal, veď za najbližšou zátačkou to už určite končí. Ani raz to nekončilo. Keď som konečne zbadal vrchol, srdce mi lietalo po celom tele a posledných 50m som ťahal asi 9-10 km/h. Už som sa tešil na zjazd, ale proti tomu vetru to vôbec neišlo. Kde je môj vetrolam Jaro, keď ho najviac potrebujem? Milostivý pán sa vyváža autom :-) No čo už, poskladal som svojich 187cm čo najviac okolo bicykla a snažil sa už neminúť ani mikrokúsok energie. Ďalší kopec sa mi išiel už celkom dobre, aj keď od Jara som sa neskôr dozvedel, že podľa šoféra bol najťažší. Asi v polke som predbehol dvoch zúfalcov, super, aspoň nebudem posledný a strasiem sa aj zberáka. Hore bola druhá občerstvovačka, akurát keď som dorazil, tak z nej odchádzala skupinka asi piatich bikerov. Škoda že som potreboval doplniť vodu a bol som aj trochu hladný, v takom mini balíku by sa mi určite išlo lepšie. 

Počkal som teda tých dvoch, čo som predbehol. Dole kopcom som ich zase trhol, ale na moje prekvapenie sa zachytili a po chvíli ma jeden obehol s evidentným umýslom striedať špicu. Tak sme sa najprv vystriedali všetci traja, potom už len dvaja, nakoniec som už ťahal len ja, potom prišiel ďalší kopček a tam už nestačili. Nemalo význam ich čakať, tak až do cieľa som išiel sólo. Pred cieľom som ešte prešvihol poslednú zátačku a pre istotu som zastavil, že sa niekoho spýtam kadiaľ mám ísť. Našťastie na mňa zakričal nejaký chlapík z auta, že som mal odbočiť, inak by som možno do cieľa ani neprišiel :-) Po prejdení čiarou som si ešte vypočul zopár teplých slov typu „No vidíš že si to zvládol“ a „Ak si švihneš, možno ešte dostaneš nejaké jedlo“, ale keď sme po prezlečení dobehli s Jarom do jedálne, jedlo už nebolo a pitie iba za peniaze. Čo už, celé štartovné asi pomíňali na tie super keksíky na občerstvovačkách :-) Keď to celkovo zhrniem, myslím že to bola podarená akcia, dobrá organizácia, pekné terény, na ktoré ale treba mať trochu natrénované, ešte aj počasie vyšlo a je to aj dosť blízko. Ak sa mi budúci rok podarí zjara najazdiť toľko ako teraz, myslím že si to zopakujem. Vlastne by ma aj trochu zaujímalo, ako by sa to celé dalo prejsť v balíku, a nie sólovo :-) 

P.S.: Túto reportku som napísal s Jarovým súhlasom, ale pred uverejnením som mu ju prečítať nedal, zase až taký dobrák nie som :-)) Zopár fotiek je aj tu, od polky som už nemal čas fotiť:http://picasaweb.google.com/dusky69/WienerwaldRadmarathon2008