Po stopách GdI 2007

Na jar sme sa s Mihim dohodli, že si dáme poriadnú cyklistiku, ako sa na správnych fanúšikov cyklistiky patrí. Využili sme ponuku na stránkach http://www.cyklotour.sk/ a vybrali si program "Po stopách GdI."

Keďže ja som už po talianských kopcoch jazdil, vedel som približne, čo ma čaká, takže som sa snažil v sezóne čo najviac jazdiť, aby som sa v kopoch netrápil. MiHi to mal jednoduchšie, pretože v Alpách ešte nejazdil. Takže nemal potuchy do čoho ide a pokojne si zobral bike s prevodmi 53/39-23/12. :-)
Ja som si po triezvom zvažovaní nakoniec nezobral Giosa ale svojho oceľového zimného tátoša Fořta. Jeho váha bola do očakávaných kopcov skôr odstrašujúca ale kompenzovala ju aspoň "kopcová" kazeta.

Sobota:
Po celonočnom presune do Švajčiarska nás Slávo v Suschi vyhodil z auta. Reku, celú noc sme čumeli na neho ako jazdí, teraz sa bude pozerať on, ako jazíme my. Osedlali sme teda biky a hybaj do sedla Fluelapass.

Priznám sa, nemám rád jazdu bez prípravy do kopcov. Nejako sme to rozjazdili. Kopec našťastie nebol až taký strašný lomcovák. 12 km s prevýšením asi 900 metrov. To hodilo v priemere asi 7,2 %.
Hore sme sa pofotili a spustili dole do Davosu. Odtiaľ do kempu v Andeer cez Tiefencastel, Thusis, Via Mala. Z Thusisu vedie hore cyklisticky veľmi zaujímavá cesta cez tiesňavu Via Mala. Cesta viedla cez tunely, ponad hlbočižnú roklinu kde sme sa pokochali, prípadne ochkali dačo pofotili a pokračovali ďalej.

Kým nám Slávo v kempe pripravoval večeru, my sme si rozložili stany, ospršili sa a obzreli dedinku. Dali sme si s MiHim pizzu v miestnej Pizzerii a pokecali o dnešnej jazde. Pizza bola otrasná. Ultratenké cesto svojou konzistenciou skôr pripomínalo zemiakový lupienok. Pri jedení sa nám div neprášilo z úst. Potom sme sa ešte dorazili večerou v kempe a zaľahli spať.

Nedeľa:
Na nedeľu nám Slávo pripravil trošku náročnejší program. Pri raňajkách s čajom a chlebom s džemom nám ukazoval kopec Splügenpaß a passo San Bernardino.

Cesta z kempu bola akoby pokračovaním včerajška. V doline viedla rýchlostná cesta mnohými estakádami, viaduktami, tunelmi a inými technickými vychytávkami, v ktorých sú švajčiari očividne majstri. No a medzi tým štrikovala lokálna cesta prakticky bez áut. Ideálny sen každého cyklistu. Ešte k tomu aká cesta? Serpentínky, tunelíky, strmé zrázy do bystriny, mosty... pohoda.
V Splügene nás Slávo nasmeroval na prvý kopec Splügenpaß. Z dediny nevyzeral nejako extra nebezpečne. Zopár švov zľava doprava a hotovo. Až za sedlom sa odkryla dolina a na jej konci priam zips až kamsi hore. MiHi práve spoznával, čo to znamená zdolávať tieto kopce s 23 pastorkom. Ja som si bez hanby nahodil 25 pomalou kadenciou mu robil spoločnosť. Takto sme sa spolu vytrepali až do sedla Splügenpaß. Znovu sme sa pofotili a spustili nazad do Splügenu dočapovať pitie, jedlo a pokračovať ďalej v naplánovanej trase do San Bernardina. MiHi nahlas uvažuje, že si kúpi buď compact drive alebo nejakú horskú kazetu. Zatiaľ do kopcov vládze šliapať už len vďaka ľahkému bicyklu a svojej váhe.

Kým sme sa dostali k úpätiu stúpania, tak nás potešilo 12 pohodových kilometrov po opustených ale kvalitných lokálkach. V polke stúpania ma začala čoraz viac hnevať prehadzovačka. Bicykel sa dožadoval údržby, ktorú som mu odopieral prakticky rok. Rozbitá prehadzovačka a zahumusená reťaz sa ozvala v pravú chvíľu. :-)
Hore v sedle už vládla pohoda, že máme kopce za sebou a už nás čaká viac-menej len zjazd. MiHi s Mariánom a Andrejom išli dole pohľadať picérku. Ja som po včerajšej skúsenosti nemal chuť na experimentálnu pizzu. Počkám si, kým budeme na talianskom území na pravú taliansku pizzu a budeme obslúžení pravým nefalšovaným nagelovaným talianským makarónom. :-)
Aj tak ma od včerajška chytala nejaká šaraticová nálada.

Zjazd do Gorduna bol spestrený hľadaním obchádziek, pretože sa na jednom úseku poriadali sk8ťácke preteky a v druhom prípade zase opravovali cestu. Takže sme dlhé kilometre jazdili po cestách, ktoré by sme za normálnych okolností nemali šancu spoznať. Dokonca sme jazdili aj po cestách, ktoré slúžia skôr vozidlám správy ciest.

Nakoniec sme v poriadku dorazili. Aj Slavo sa nestíhal čudovať, kade nás to obchádzky vedú.

Stany sme rozbalili v Gude za Gordunom. Väčšina z nás už bola statočne unavená a po večeri sme postupne zaľahli do spacákov.

Pondelok:
Nasledoval "oddychový deň" v ktorom sme boli pozrieť čokoládovne Alprose v Lugane. V podnikovej predajni nakúpili sa výhodné ceny čokolády. Za návštevu čokoládového múzea a výrobnej linky už pýtajú vstupné. Asi im už čokoláda nejde na odbyt. :-) Aj tak som nakúpil asi 4 kilá rôznych produktov čokoládovne.

Potom nasledovala krátka hodinová návšteva Lugana, ktorú sme s MiHim v podstate presedeli na lavičke pred jazerom, lebo mne sa nechcelo behať po meste a obzerať výklady. Odtiaľ sme išli pozrieť cyklokaplnku Madonna del Ghisallo. V kaplnke povešané trofeje alebo víťazné bicykle. Trošku rušivo pôsobilo, že boli zabezpečené hrubou reťazou. Také polohrdzavé haraburdy by som nechcel ani zadarmo. :-)

Noc sme išli prespať do kempu pri Lovere s názvom Eden.

Utorok:
Z Edenu sme vyrazili ráno na Darfo a odtiaľ na Via Mala Lombarda. Stúpanie bolo celkom normálne. Po pravej strane živá riečka a my sme sa prebíjali úzkou tiesňavou s tromi tunelmi. Ten prvý a najdlhší bol celkom nepochopiteľne neosvetlený, takže bez zadnej blikačky a predného lampáša v podstate pre cyklistu neprejazdný. Tma v tuneli tmavšia jak dve tmy. A čo je tmavšie ako dve tmy? ;-)
Slávo nám s autom robil sprievod takže sa dalo. Po odbočení smerom na Malegno na nás vybehol taký zaujímavý kopček so strmým zrázom do doliny, kde sme pred slabou polhodinkou boli. Celkom som si stúpanie užil a hovoril si, aký som fasa borec, že som ho celé vyšliapal v sedle. Som hotový takmer dvojmetrový Pantani. :-)

Z vrcholu už nasledoval celkom príjemný zjazd. Až taký prijemný, že mi nejaká talianska bambina nedala prednosť z ľavej vedlajšej cesty, čo som ešte dokázal rozdýchať. Ale keď vzápätí skočila na brzdu a znovu odbočila doprava kamsi na chodník, čím ma normálne zavrela, už som nahlas protestoval. Ešteže sa prekvapene pozerala, že čo sa deje. Takto to babenka ďaleko nedotiahne, keď prehliadne takmer dvojmetrového Pantaniho. :-))).

V Bienne sme sa počkali a vydali do stúpania na Passo di Croce Domini 1890 mnm. Ukazoval som Slavovi, že sa od severu prehnalo dažďové mračno a že to nevyzerá dobre. Veď uvidíme. Keď zaprší, tak to zabalíme.
Stúpanie postupne pridávalo metre a na úzkej ceste bolo nemožné pomyslieť na plynulú obojsmernú premávku. Ak sa stretli autá, obe museli spomaliť a ak bolo treba, aj za krajnicu. Pritom to bola cesta rovnakého významu, ako trebárs z Perneku do Pezinka. Aj som bol preto zvedavý, ako si poradí šofér nákladného auta, ktoré malo problémy sa vojsť do zákruty.

Stúpanie na Croce Domini bolo ťažké, dlhé ale veľmi pekné a pestré. V stúpaní sú prakticky všetky možné riešenia zdolávania terénnych prekážok. Hlavne som kvitoval, že sa išlo väčšinou v lese. Kým som prišiel hore, prihnali sa ďalšie mračná a než som sa rozkukal, už som bol v zjazde total do nitky premočený. Navyše som to v jednej serpentínke takmer napral do auta. Nie že by mi šmýkali plášte (to sa na tom hrubom asfalte ani nedalo) ale mokré ráfiky jednoducho nebrzdili. Zastavil som od ľavých dverí asi 15 cm. Hlboko som sa ospravedlňoval rovnako vydesenému šoférovi v červenom aute.

Nižšie v chate ma už zastavili premočení chalani. Mihi si okamžite doprial horúce kapučíno a barman sa chápavo usmieval ako sme drkotali zubami.

Zabalili sme to a biky naložili na príves. Počasie sa kazilo.

V Riva del Garda sme rozbalili stany a pripravovali sa na večeru. Tú Slavo ani nestihol spraviť lebo sa strhla taká šialená búrka, že nám takmer poutrhávalo stany.
Slavo si zabudol zavrieť stan a búrka mu zo stanu spravila krytý bazén takže mali s Jarom a Ivanom o mokré sny postarané. :-)))

Nakoniec bola večera v spoločenskej miestnosti v kempe.

Streda:
V stredu bola veľká dilema či ísť podľa programu alebo ostať v kempe a čakať na vyjasnenie alebo ísť do ďaľšieho kempu a tam čakať ako sa počasie ukáže. MiHi hneď žeravil MDA a pozeral vývoj počasia, ktorý vôbec, ale vôbec nevyzeral dobre. Nakoniec nás Pali ukecal, aby sme išli do Bormia, tam sa zakopali a čakali na lepšie počasie. Stále lepšie ako chodiť z kempu do kempu a baliť a rozbalovať mokré stany, spacáky. Pravdu mal chlapec. :-) Navyše v blízkosti Bormia sa dajú pojazdiť celkom pestré trasy a navštíviť prakticky samé dobré chuťovky typu, Mortirolo, passo Gavia, Stelvio, Umbrailpass. Len to počasie.

Nakoniec sme našli pri Bormiu kemp vo Valdidentre s príznačným názvom Isolaccia. Ani nebudem popisovať ako sa tam dá dostať. Je to dobre zašitý a izolovaný kemp. Pod dojmom škaredých predpovedí sme boli náchylnejší si prenajať chatku z izbami hoci aj za doplatok 10 ojro na noc.
Odmenou nám bolo teplúčko v prťavých izbičkách a na poschodí dve sprchy, dva záchody a dva bidety. Konečne sme sa vyspali ako ľudia. :-)

Štvrtok:
Na štvrtok to vyzeralo ešte horšie ako v stredu, tak sme si spravili zmenu plánu a išli navštíviť blízke Livigno, o ktorom sme sa dozvedeli, že sa tam dá dobre nakúpiť, vzhľadom k tomu, že je tam bezcolná zóna. Nechápem však, v čom spočíva výhodnosť nákupu. Taliansko je členom EÚ a v rámci EÚ sa predsa clo neplatí. Veď aj tie ceny tomu nasvedčovali. Nech som to prepočítaval akokoľvek, výhodnosť cyklokomponentov oproti cenám na SVK bola skutočne minimálna. Rozdiel činil často len zopár sto korún. MiHi si kúpil nakoniec horskú kazetu 27-12, takže sa už v kopcoch snáď trápiť nebude.

Po návrate do kempu sa počasie vyjasnilo a dali sme si s MiHim stúpanie na Passo del Foscagno. Výhodou bolo, že sme to už cesto do a z Livigna prešli autom. Nakoniec nás v polke zahnal späť začínajúci dážď. Ale inak bol vývoj počasia priaznivý.

Piatok:
Počasie, aké na nás ráno vykuklo, len utvrdilo rozhodnutie, že dnes si dáme, takpovediac kráľovskú etapu. Z Valdidentra zlezieme dole smerom na Tirano a z Mazzo di Valtellina to napereme doľava hore na Mortirolo. MiHi a ani ja sme netušili, do čoho ideme. O tomto kopci som už počul také cyklistické horory, že som sa psychicky pripravoval aj na to, že možno budem bike miestami aj tlačiť.

Musel som sa však prakticky hneď na začiatku vyzliecť do letného, lebo z Bormia to bol dlhý zjazd a možnosti na zahriatie neboli, hoci sme si to valili miestami aj 40 km/h. Mne sa podarilo aj 80 km/h :-)

Všetci chalani mi pochopiteľne zdrhli a nečakali. Nerobil som si z toho ťažkú hlavu. Niektorých určite dobehnem.
Stúpanie začalo podobne ako na Croce Domini. Tiež uzučká cestička medzi záhradkami, domčekmi, lúčkami a v lese. Miestami sa cesta nebezpečne dvíhala aby o chvíľu zľavila. Miestami sa dvíhala až tak, že mi dvíhalo predné koleso. To som už mal zaradené vzadu 28 kolečko. S ním som to však radšej nepreháňal a v momente ako sa stúpanie umravnilo, znovu som zhodil na nižšiu 25, prípadne 23.
O chvíľu ma s fučaním dobehol nejaký naľahko nahodený talian. Predbiehal ma však strašne dlho a prakticky celý čas v stojke, kým ja v sedle a so stoickým tempom a pravidelným dýchaním. Rovnako dlho sa vzďaloval. Bolo mi jasné, že v tom dlho nevydrží.

V polke kopca som už pochopil, že Mortirolo vôbec nie je také strašné stúpanie ako sa hovorí. Sú tam síce krátke krváky ale zároveň je medzi nimi kopec úsekov, kde sa dá v pohode vydýchať a oraziť. Trošku som pridal a z priemerky 8 km/h bolo zaraz 10 km/h a začal som chalanov rad radom predbiehať. Taliana takisto. :-)
Keď som vyšiel na lúku, tak som bol dosť sklamaný, že už som hore. Mal som dojem, že to ešte voľakde musí pokračovať. :-)

Znovu sme sa pofotili a počkali navzájom.

Nasledoval zjazd do Monna. Mimochodom, geniáááálny zjazd. Zmenil som geometriu a fičal ako guľa dole. Pochopiteľne s rezervou. V úzkej ceste sa mohlo kedykoľvek vynoriť v protismere auto.

Niekde pred Ponte di Legno sme si dali pizzu, aby sme mali dosť síl na bonbónik dnešného dňa, passo Gavia.
O tomto kopci som ešte nič nepočul, takže som vôbec netušil, do čoho idem. Akurát som pri jedení pizze vravel, že nie je dobré veľa jesť pred stúpaním. Ak už aj, tak sa snažiť to čo najrýchlejšie stráviť. Treba si teda dať pizzu s pivom. :-) S plnými brušiskami sme sa teda s Mariánom a Mihim vydali naháňať zvyšok chalanov, ktorí išli napred.

Nebudem napínať. Výstup na passo Gavia bol ťažký. Trúfol by som si povedať že ťažší ako Mortirolo. Od Legna je priemerné stúpanie "len" 8% aj to len preto, lebo 1,5 km z mesta sa ide prakticky po rovine. Hlavné stúpanie má približne 13 kilometrov a len málokedy má pod 7 %. Častejšie 8 a 9 % a občas aj 10% či dokonca 14%. Aby to nebolo málo, niet si pomaly kde oddýchnuť. Najhoršie pocity som mal v tuneli asi kilometer pod vrcholom, ktorý mi prvý krát na tejto dovolenke nesadol. Jednak tam bolo ešte chladnejšie ako vonku (akože ten vonku mi nevadil, ale toto už bolo moc) a jednak takmer celý neosvetlený tunel mal 10% stúpanie. Takže som si ani nemohol kontrolovať tepy poneváč som nič nevidel. :-)
Za tunelom som sa spamätával a konečne zakotvil hore. Bol som spotený, ale rád, že som nemusel ani raz zosadnúť. Asfalt počas celého stúpania prechádzal od dobrej kvality až po niečo, čo už by sa dalo označiť ako "strada desolatia". :-)

Hore v chate obsluhovala babenka z Trenčína, tak sme si s ňou pokecali. Hehehe. :-) Dlho sme sa však nezdržovali, lebo vo výške 2652 mnm bolo vraj chladno (17 stupňov). Mne sa zdalo celkom prijateľne. V bufete boli na predaj všakovaké tematické pohľadnice. Veľmi ma zaujala pohľadnica s dojazdami pretekárov na GdI. Najmä keď týpkovi visel z hlavy veľký cencúľ. Alebo keď pred pretekármi išlo odhŕňacie auto a zároveň cyklistom v hustom snežení posypávalo cestu. Masaker. Snáď sa mi to niekde podarí nájsť na nete.

Zjazd sme si znovu vychutnali. Aj keď bol hlavne zo začiatku hóóódne pomlátený asfalt. Ale potom to už išlo. Parádne sme si zazjazdovali.

Do kempu sme prišli dobre naladení a pripravení si to zajtra rozdať s obávaným Stelviom.

Sobota:
Po raňajkách sme sa zbalili a pripravili na odchod z kempu.

Pali išiel prvý  a po chvíli nám mobilom hlásil, že cesta na Stelvio je pre motorové vozidlá uzavretá od 8 do 16 hodiny. Tak sme sa so Slavom dohodli, že on pôjde okľukou cez Livigno a počká nás v Glorenzii.
My sme sa vydali do 20 km stúpania až do výšky 2758 mnm. Nehodlal som ísť na plné gule, tak som si nasadil optimálne tempo, pri ktorom som mohol fotiť, prípadne aj filmovať. Ísť na Stelvio bicyklom nie je každodenná samozrejmosť.

Cesta bola uzavretá kvôli manifestačnej jazde cyklistov. Tak uzavreli všetky tri cesty vedúce na Stelvio. V praxi to znamenalo uzavrieť približne 60 km cesty. Dosť. Na Slovensku dačo nepredstaviteľné. Takže sa na Stelvio zliezla všetko, čo sa vedelo bicyklovať zo širokého okolia aj zďaleka, teda nás. Hoci neplánovane.  :-)

Prvé kilometre som išiel dosť opatrne. Potom, ako som videl v diaľke prvé serpentíny tak som sa upokojil a konečne chytil vyhovujúce tempo. Najprv sa išlo po pravej strane kopca takým dlhým traverzom s množstvom tunelov a galér (polootvorený tunel). Potom dolina skončila a nasledovali spomínané serpentíny, ktoré ústili do druhej, vyššie položenej doliny, či skôr kotliny.
MiHiho a ostatných chalanov som videl počas stúpania pod sebou v serpentínach v rôznych fázach postupu. Veľmi srandovne to pôsobí, keď má človek prehľad o náskoku. Vzdušnou čiarou len pár metrov ale pritom to môže byť aj kilometer na dĺžku. :-)

V druhej doline sa podstatne a citeľne ochladilo. Teplota razom klesla asi na 12 stupňov Celzia. Cesta tentokrát viedla po ľavej strane doliny a kdesi hore a ďaleko bolo konečne vidieť Stelvio. Tento asi kilometrový úsek mal len asi 3% stúpanie, takže som išiel miestami aj napriek silnému protivetru takmer 20 km/h. Ochladilo sa na 11 stupňov a pridal sa aj slabý a krátky dážď. Zatiaľ sa dalo fungovať ale bolo mi jasné, že hore si musím jednoznačne nahodiť návleky aj dlhý dres. Tam hore bude určite ešte chladnejšie.

Ako som sa približoval k Umbrailpass, koncentrácia cyklistov hustla. Miestami som už musel čakať na predbiehanie. Prúd cyklistov zhora neustával. Podstatné však bolo, že budovy tam hore rástli.
Tesne pod vrcholom som si postupne uvedomoval, že som práve zdolal jeden z najvyšších priesmykov, ktoré sa dajú v Európe vyjsť na bicykli a ani ma to tak strašne nebolelo. Ako mi len budú chalani z cykloklubu ukrutne závidieť. :-)
Pritom byť na Stelviu nie je žiadna samozrejmosť. Málokedy tam býva vyhovujúca viditeľnosť a málokedy vhodná teplota. 10 stupňov v sedle Stelvio bolo luxusné teplo. Keď si spomeniem, že som raz na Kráľovej Holi v auguste mrzol pri 4 stupňoch a to je od Stelvia nižšie asi o 800 metrov.

Hore som stretol Mariána a chytro si išiel nahodiť návleky a dlhý dres. Postupne poprichádzal zvyšok partie. Medzitým niekto na na trúbke zahral nejakú skladbu, všetko to stíchlo a počúvalo trúbkara. Keď dohral, zožal obrovské ovácie. Normálne ma tá atmosféra okolo chytila. Doslova ako na korze. Všade stánky s velomateriálom, bufety a tak ďalej. Paráda.

V okolí priesmyku bola taká hromada cyklistov, že sa ani nedalo jazdiť. Len zosadnúť a ísť pešo. Keď sme sa konečne všetci pozbierali, išli sme dole. Samozrejme ako kto. Tí čo mohli, každú chvíľu zastavovali a fotili do aleluja. Jednoducho sa nedalo. :-)

Dole v Prate sme sa počkali, kafíčko, kapučíno, ja som si dal zmrzlinový pohár s bananas za 5 euráčov... Mňááám. Ešte aj pri pohľade na fotku zmrzlinového pohára mi je dobre.
Potom už nasledoval len záverečný dojazd do Glorenzie, kde nás už čakal Slávo s autom. Naložili sme sa, umyli v blízkej riečke ako správni slovenskí drotári a hurá domov.

Celkovo by sa dala cyklodovolenka označiť za úspech. Nejazdili sme v podstate len jeden deň kvôli dažďu. Najviac sa mi páčil asi výstup na Croce Domini, potom kultovú Gaviu a samozrejme všetkými rešpektované Stelvio.
Zo všetkého ma však najviac potešilo, že sa nikto nezranil, nevybúral. Nie je podstatné, kto príde prvý hore na kopec alebo nebodaj aj dole. Hlavné je dôsť domov celý, zdravý a plný pozitívnych zážitkov. No nie? :-)

Drvivú väčšinu fotiek si pozrite radšej na tejto stránke. Hlavne video zábery sú veľký bonus. http://picasaweb.google.com/sergej.lsi