Karpaťák 2007 – Zvládol som to

Tento názov som nezvolil náhodou. Tohtoročná porcia kilometrov, keď pár dní pred akciou som prelomil tisíckilometrovú hranicu, mi nedávala veľké šance na pohodovú jazdu akou by mal správny karpaťák byť.
Ráno na štarte svietilo slniečko, prišiel nás odštartovať  aj cyklo-pauzujúci Ivan Červenka, účasť bola vyše 30 ľudí. Krásny úvod jedným slovom. Tak hurá do toho.

Od Pezinka po Trstín

Idylka pre mňa relatívne rýchlo skončila. V stúpaní na Babu sa mi nešlo vôbec dobre. Za kameňolomom kde je už konštantné 4% stúpanie ma neposlúchali nohy. Jediná rýchlosť čo som mohol zaradiť bola 13kmh, teda aj na moju výkonnosť primálo. Dobrovoľne mi pri tomto slimačom tempe sekundoval Dušan Hodúr a teda aj pocitovo som to dáko pretrpel. V hornej časti už slnko začali zakrývať nízke mraky a na vrchole sme sa vnorili do slabšej hmly.  Riadne sa ozimilo. Rozhodol som sa, že dole kopcom radšej budem kmitať aby som nezmrzol. Takto som obehol aj Dubáka ktorý bol už vymrznutý. Ešte som si všimol že v prvej ostrej zákrute si niekto od nás ustlal a práve vyťahuje z kríkov bike. Zjazd sa mi zdal dlhý ale dobre som spravil a trvalým krútením som si udržal vnútorné teplo. V Perneku sa čakalo na zvyšok poľa a vyrazili sme na Malacky. Už nebolo krutých 13 stupňov ale teplom sa to nedalo nazvať. Dole kopcom sme sa v miernom tempe presúvali ako kompaktný balík aby som nestratil zvyšok tepla som sa vysunul na čelo (prvý a jediný krát) a fotil dnešný balík. Všetko čo som robil mi zapadalo do skladačky pohody a v Malackách som sa cítil ako vymenený. Záhoráckym lesom na Rohožník sa mi šlo v pohode. Chalani vpredu ťahali veľmi rozumné tempo a cesta odsýpala. Za Rohožníkom je zvlnenejší profil ale toto tempo a rastúce sebavedomie že to ide mi pomáhalo prekonávať drobné terénne vlnky. Tam sme dobehli Malka – nášho večného meškača ktorý si to musel skrátiť aby nás „dostihol“. Keďže som túto sezónu tadeto šiel prvý krát, bol som milo prekvapený novým asfaltom na mieste kde bolo veľa dier. Takže rytmus som si udržal až po Plavecký Mikuláš. V tejto dedinke je nepríjemné stúpanie a prvý krát som musel napnúť sily a pridať aby som sa udržal v Balíku. Ten sa rozpadol na stúpaní na Bukovú. Oddelilo sa zrno od pliev a my plevy sme sa pomaly plazili do kopca. Darilo sa mi držať plevelového chvosta čo mi umožnilo pri bukovskej nádrži sa začleniť do skupinky. Hneď sa šlo veselšie a cesta cez Bukovú na Trstín mi super ubiehala. Do miestnej krčmy sme prišli s predstihom oproti itineráru a aj v rezervoári síl zostalo dosť zásob. Veď sa ešte zídu.

Trstín Vrbové

Krásny úsek, ťažký úsek, to je fakt. Pre mňa tento rok dvojnásobne. Všetci sme opatrným tempom vyrazili. Hneď prvé stúpanie rozdelilo pole na malé skupinky. Chrti na čele si to rozdávali, my na chvoste prežívali. V tuším treťom kopčeku som nešikovne radil a padla mi reťaz. Tým pádom som musel zastaviť, nahodiť reťaz, nasadnúť a dokončiť stúpanie. Všetci mi odišli – no všetci – práve okolo mňa prechádzal telefonujúci Miro Pilka. Ale on je horská blcha, ten ma dobehne aj tak. Skúšam poslednú skupinku predomňou dobehnúť v zjazdíkoch. Šlo to aj keď ma to stálo kopec síl. O dva kopce som dobehol skupinku. A už som nechcel zmeniť rytmus tak som ju aj obehol. Za mňa sa povesil v stúpaníčku Dubák, ostatní dvaja sa nechytili. S Dubákom sme uzavreli bezslovný pakt a ťahali sme si v bočnom vetríku špice každý druhý zjazd. To sme sa už začali dobiehať odpadlíkov pred nami. Ale nedobehli. Prišlo Vrbové a ďalšia pauza. Vlastne predbehli sme Boba. Ale ten urval špicu na strane kazety a tak nešťastník sa len vliekol. Nakoniec sa z Vrbového musel vrátiť do Pezinka.

Vrbové Bradlo   

Nakoniec to bol môj najťažší úsek. Ale po poriadku. Hupáky ma riadne vyšťavili. Navyše som si dal sladkú kofolu keďže nemali nealko pivo a v žalúdku sa mi spravila blbá nálada. Tá sa mi preniesla aj do nôh a teda odchod z Vrbového som pretrpel. Ešte som pár kiláčov prešiel v balíku ale v prvom stúpaní som unikol dozadu. Akonáhle to zbadal Dubák, pridal sa ku mne. A hneď aj Dušan Hrubý. Takto sme utvorili skupinu. Dušan mal už dva dni žalúdočné problémy, Dubák frflal že mal to radšej otočiť v Trstíne, grilovanie na slnku v Senci, ževraj formu nerobí, tak takáto partička sa zišla, takmer invalidov J Pomaličky sme sa vyhrabali na Košariská kde nás už všetci čakali. Slávnostne sme im oznámili, že my veru ideme rovno do Brezovej a nie po vytýčenej trase. Nakoniec to bola správna voľba. Ja som už mal v hlave kde ich budem čakať v Brezovej pri pivku kým zídu z Bradla, ale Dubák ma ukecal, že si to Bradlo skúsime aj my. Tak sa náš trojlístok vydal aj na toto stúpanie. Šlo sa mi nečakane dobre. Veľmi pomaly, pod 10 ale pocitovo dobre. Akurát že nás tesne pod vrchom obehli naši chrti... Na Bradle sme pomaly orazili a kochali sa zničenými ksichtami kamošom ako jednotlivo prichádzali hore. Keď sme sa ako tak učlovečili, spravili sme si spoločné foto na Bradle, doplnili vodu, a čo bolo dôležité, zmenili plán a dohodli sa na obede v Jablonici. Všetci boli za, veď do Jablonice je to rovnou čiarou asi 12km. Ale my sme nešli rovnou čiarou.

Bradlo – Bukovec – Jablonica

Oddýchnutí a spokojní sme zozjazdovali do Brezovej. Teraz nás čakal úsek na kopaniciach. Prakticky nikto nepoznal čo nás čaká, a to ani ja, aj keď som navrhoval trasu nad mapou. Hneď za Brezovou sa na nás usmial strmý kopčisko. Zopár chalanov začalo frflať. Keď sme prišli na pomyselný koniec, zistili sme že to stúpanie pokračuje. Začala frflať polovica ľudí a začal som strácať kamošov. Tá druhá výkonná polka už ušla. Za ďalším pomyselným horizontom a zákrutou doprava ma nenávidela väčšina, padali prvé návrhy na moju likvidáciu.    Ani sa nečudujem, to sme boli hádam v polke kopca (ževraj Vrchháj), ktorý bol len asi o 60m nižší ako Bradlo. Vzadu sme sa rozsypali na jednotlivcov a za každou zákrutou sme čakali koniec stúpania. To nastalo až tesne pred Bukovcom. Dolu do dediny viedol zjazd ale po rozbitej ceste. Pohyboval som sa na chvoste a keď som chcel sa zaradiť do skupinky, musel som to trocha viac púšťať. V Bukovci sme si vytvorili trojicu. Ešte sme prežili jeden kopec a potom sa zlepšil aj asfalt. Mne sa šlo dobre tak som skúsil natočiť aj video. Za tie útrapy nasledovala odmena v podobe séria zjazdíkov po kopaniciach a na ceste do Prietrže sme vytvorili niekoľkopočetnú skupinku. Našťastie v nej bol jeden ťahúň, ktorý nás svižným tempom odtiahol cez Osuské až do Jablonice. Veru pekný úsek. Nečakane ťažký ale o to krajšie sa naňho spomína.

Jablonica Zochova Chata

 Nasledoval hodinový obed v klasickej reštike. Ale žiadna sláva. Nepríjemne prekvapený čašník takou početnou návštevou nás neochotne, pomaly a zábudlivo obsluhoval. Aspoň sme si oddýchli. Dohodli sme sa že zrušíme pauzu v Trstíne a ideme rovno do cieľa. Po najedení sme teda vyrazili na posledný úsek. Pekne poobedne pomaličky aby sme neurazili obed v žalúdku. Naši najlepší šli na Bielu Horu konštantne rýchlo. Takže pomalé tempo sa pre chvost stávalo v stúpaní slušným a nakoniec sme sa potrhali. S vypätím všetkých síl som sa udržal poslednej skupinky a odolal som tlaku žalúdka a tak V zjazde do Trstína som sa stal členom asi 9 člennej skupinky. Za Trstínom nás akože čakali ostatní, ale keďže sme sa približovali príliš pomaly,  práskli do bot a zmizli nám z dohľadu. V skupine druhý dych chytil Karol Miškolci ktorý udal tón a posúvali sme sa na moje pocity svižne do cieľa. Za Dolnými Orešanmi sme si dali ešte cikpauzu a pokračovali ďalej. V Častej polka šla podľa itinerára na Červený kameň, polka sme šli rovno. Na Zošku spolu so mňou zatočili nakoniec moji najvernejší parťáci Dušan Hodúr a Jožo Dubovský. Ja som mlel z posledného. Posledný kilometer ma už Dubák podpichoval a povzbudzoval, ale  mňa už nič nevyviedlo z miery.  Vyšiel som na Zošku a to znamenalo že som prišiel do cieľa karpaťáka! Síce som neprešiel presnú trasu a 2 kopčeky som si ušetril, ale aj tak to znamenalo pre mňa víťazstvo nad sebou samým. Potom už nasledovalo obligátne pivo v Pezinku kde nás prišiel v pití povzbudiť aj štartér Ivan.

Záver

PLUSY – nakoniec počasie vyšlo dobre, vietor aj pomohol, na chlad sme zabudli. Partia čo sa zišla bola veľmi dobrá, výkonní boli tolerantní aj voči nám slabým, a dúfam že si to aj medzi sebou rozdali. Trasu som zvolil zaujímavú – aspoň dúfam

MÍNUSY – zjazd do Bukovca, mohol som lepšie navrhnúť obednú pauzu a vôbec, musíme sa zamyslieť na obedom. Ale ešte neviem čo s tým. Teda ak bude záujem prísť na ďalší ročník. Nakoniec na ceste z Trstína do Modry netolerancia vodičov. Je mi jasné že cyklisti na ceste sú brzda a že v únave sme boli aj roztiahnutí cez cestu ale mnohým za volantom chýba empatia a elementárna slušnosť, ale to je asi jav dnešnej doby tak načo nad tým plakať...

Resumé

Môj slabý výkon ma príjemne prekvapil a úprimne som rád že som to zvládol. Ak bude zdravie a okolnosti, budúci rok sa dúfam že uvidíme zasa na karpaťáku zasa v takom počte ako teraz.

Pozrite si moju fotogalériu, Bobovu alebo všetky fotky

Ďakujem za účasť.