Maratona dles Dolomites 2007

Tohtoročný príjazd do Dolomitov vyzeral dosť katastrofálne. S Jarom a Tónom sme vyrazili už v stredu ráno, veď počasie v Dolomitoch je nevyspytateľné a chceli sme si pred pretekmi ešte trochu zajazdiť. Pršať začalo už niekde medzi Viedňou a Grazom a s rôznou intenzitou lialo až do večera. Nevadí, aspoň nám poriadne umyje bajky :-) Keď sme sa ale blížili ku Cortine a na kopcoch bol čerstvý sneh, začali sme rozmýšľať, či nebolo lepšie zobrať lyže. Na passo Valparola ukazuje teplomer 2,5 °C, v kempe 4,5 °C, na vrcholoch okolitých kopcov sneh, z neba sa valia prúdy vody, no, pekne sa to začína.

Na druhý deň ráno nás ale zobudilo slnko, aj správy o počasí od nášho „meteorológa na telefóne“ Rasťa, ktorými ma zásoboval počas celého pobytu, boli stále pozitívnejšie, takže hor sa na bicykle. Jaro navrhol peknú trasu Corvara – Campolongo – Arabba – Falzarego – Valparola – kemp, čo sa neskôr v pretekoch ukázalo ako dobrý ťah, pretože Falzarego som išiel prvý krát. Ďalšie dni do pretekov sme využili na krátku cyklistiku, turistiku a návštevu Cortiny d´Ampezzo, kde som si v malom obchodíku kúpil nepremokavé návleky na tretry, návleky na nohy a neprefuk/nepremok pláštenku. Počasie už síce bolo slnečné, ale večer pravidelne prekladané búrkami, tak človek nikdy nevie ... Dievčine sme spolu spravili obchod za 110EUR, tak som si položartom pýtal „big rabat“. Iba sa usmiala a za chvíľku dobehol chlapík s jednou šiltovkou s logom (boli sme traja). Nech sa páči, toto je váš big rabat. Neviem, to tu majú nejaký národný šport, že miesto peňazí všade ponúkajú šiltovky? :-)

Konečne deň maratónu. Zo stanu vyliezame niečo po piatej, teplota okolo 8 °C, vyzerá že bude pekný slnečný deň. Sakra, a ja som si nakúpil také fasa vecičky do dažďa !!! Snáď ich teraz nenechám ležať v aute. Pekne som to na seba všetko natiahol, ako supermodelka z katalógu :-) Z kempu som vyrazil posledný okolo štvrť na sedem, keď už prví vymakanci štartovali. Hneď na mostíku pod kempom som predbehol Boba, ktorý sa s holými nohami pomaličky spúšťal dole. A to ja teda nie! Fajnovo zababušený som to pustil na plné gule a cítil som sa ako v teplej perinke :-) Na T-čku v La Ville som sa zaradil vedľa Jara do pelotónu, rýchlo zhodil návleky z tretier, cvakol 2 fotky a už sme sa pomaly pohli. Ostatné som nechal na sebe, veď ešte je dosť chladno. Že to bola pekná blbosť som zistil už po niekoľkých zátačkách na Campolongo, keď som začal za sebou ťahať mokrú čiaru od potu :-) Po zjazde som sa v Arabbe vyzliekol, všetko je totálne mokré a je toho aj nejak podozrivo veľa. Asi 10 minút som tam nacvičoval, kým sa mi podarilo všetko natlačiť do krátkeho dresu a vyraziť na Pordoi. Určite zaujímavé divadlo pre okolostojacich :-)

Stúpanie na Pordoi mám rád, je síce dlhé, ale nie veľmi prudké. Minulé 2 roky som sa vždy flákal niekde na konci pelotónu, teraz tu bolo podozrivo husto a niekedy som mal problémy predrať sa dopredu. Ale tešilo ma, že viac predbieham ako som predbiehaný. Až zrazu počujem vedľa seba „Nepotrebuješ potlačiť ???“. No, až doteraz som si myslel, že nie, ako ľahko sa dá prísť o ilúzie. Táto povzbudivá otázka bola od Boba, ktorý ma obehol s kadenciou, ako keby bol v nedeľu niekde na prechádzke popri pláži, a pomaly zmizol v diaľke. Ešte som rýchlo pozrel aký má prevod, ja také tuším používam na rovine, aspoň že vpredu mal nahodenú malú pílu :-) Na vrchole som si obliekol mokrú pláštenku (fakt neviem načo som si ráno bral aj dlhý dres) a zjazd som si naozaj vychutnal. Predbehol som všetko, čo mi stálo v ceste. Asi v polovičke zjazdu sa od kraja odlepila sanitka a s húkajúcou sirénou sa rozbehla za mnou. Žeby prvé varovanie? Ale čo, veselo som fičal ďalej.

Stupák na Sellu neznášam, na občerstvovačke som nezastavil a ťahal hore, aby som ho mal čo najskôr za sebou. Na vrchole som rýchlo odfotil nejakých vrieskajúcich Tirolákov, natiahol stále mokrú pláštenku a juchú do zjazdu. Pálil som to dole o 106, až zrazu v jednej ľavotočivej zátačke niekto nedobrzdil a vynieslo ho doprava. Talian tesne predo mnou začal so strašnym vreskotom flekovať, neskôr aj rozhadzovať rukami, fakt neviem čím vlastne brzdil. Ja za ním som tiež okamžite skočil na brzdy, zadné koleso v šmyku som dvomi rýchlymi nadávkami vyrovnal a tesne vedľa zvodidiel pokračoval ďalej. Za mnou už len buchot. Otočil som hlavu, nejaký chlapík akurát zaparkoval vo zvodidlách. Bolo to už asi v malej rýchlosti, lebo pád som si nevšimol. Jaro mi po pretekoch hovoril, že videl niekoho pri zvodidlách so zlomenou vidlou, snáď to nebol on. Žeby druhé varovanie? Ale čo, veď chybu spravil ten predo mnou, veselo som fičal ďalej.

Dve zátačky pred koncom zjazdu som predbehol nejakú babenku. Neviem či ma rozrušil pohľad na jej zadok, ale zátačku som vôbec neodhadol. Rýchlo na brzdy, zadné koleso šmykom doprava – doľava – doprava, to už som potreboval celú sériu nadávok, aby som to vyrovnal. Našťastie zjazd skončil a začalo stúpanie na Gardenu, tak som mal čas popremýšľať. Žeby tretie varovanie? Spomenul som si na 3 zavýjajúce sanitky, ktoré som už od rána videl, a na ženu s krvavou tvárou na nosidlách. Limit na strednú som stíhal úplne v pohode, tak sa už nebolo kam hnať. Veď som sa prišiel zabaviť, nie zabiť :-) Na občerstvovačke som zjedol nejaké zákusky, odfotil spievajúce cicušky a spustil sa do cieľa.

V Corvare som mal veľmi dobrý pocit, konečne som sa mohol rozhodnúť, či idem do cieľa alebo pokračujem ďalej. Tento rok jednoznačne ďalej. Stúpanie na Campolongo bolo o trochu ťažšie ako ráno, žeby bolo odvtedy strmšie? Na občerstvovačke som zosadol a zrazu som mal pocit, že vypľujem žalúdok. Ja som vedel, že nemám do seba tlačiť ten gel. Môj žalúdok dlhé roky jazdiaci iba na čistú vodu a turecký med začal teraz protestovať. Pretlačil som sa k stolu, boli tam len poháriky s colou, jeden som vypil a skoro ma položilo. Zjedol som rýchlo nejakú štrúdlu, nepomohlo. Zbadal som obložené žemle, jednu som schmatol, sadol som si do jarku vedľa cesty a začal sa pomaly napchávať. Keď som dojedol, zjavila sa vedľa mňa Barbara, že akurát štartuje ďalej a cestou ju dobehnem. No neviem, budem rád keď sa odtiaľto vôbec odlepím, uchmatol som ďalšiu žemľu a šup do jarku. Po dojedení žalúdok povedal, že skúsme to, tak som natiahol už konečne suchú pláštenku a hurá smer Falzarego. Od Arabby stále v protivetre, poskladal som sa do balíčka a bez ťahania čo najviac šetril sily. Na odbočku stredná-dlhá som prišiel 20 min. po limite, zopár borcov sa snažilo ešte predrať na dlhú. Mňa by po minuloročných skúsenostiach na Giau nedostali, ani keby mi zaplatili :-)

Zapol som tempomat a začal ťahať na Falzarego. Vďaka nášmu výletu spred 2 dní som vedel, že ho dokážem vyšlapať v pohode, akurát teraz som nahodil o kolečko ľahší prevod. Ešte jedno som mal stále v zálohe, niežeby som tým chcel machrovať, ale až v Dolomitoch som zistil, že na najľahšom prevode mi šúcha reťaz o prešmyk. A veď keď Bobo jazdí 19-ku (prevod), môžem si aj ja dovoliť takýto luxus :-) Premávka už bola redšia, slniečko pripekalo, pomaly som sa predieral dopredu, až som v polke kopca dobehol Barbi. Prehodili sme pár slov v zmysle „sviňa kopec“ a ťahali svojím tempom ďalej. Hore na občerstvovačke som zastavil, čo bola veľká chyba. Okamžite sa znova prihlásil žalúdok a dokopal ma na obrubník pri krajnici, kde som si tichúčko sadol a popíjal čistú vodu. Neviem ako dlho, podľa oficiálnych výsledkov som medzi príchod na Falzarego a do cieľa potreboval hodinu a 6 minút. Možno som si aj zdriemol :-) Po nejakom čase vedľa mňa prefrčala Barbara a bez zastávky pokračovala ďalej. Hmm, to vôbec nie je unavená? Cestou som predbehol zopár ženských, ktoré aj do kopcov ťahali zabalené v návlekoch, dlhých bundách a ešte aj s batohmi na chrbte, zaradený poštár a nohy krútiace sa rýchlosťou ventilátora. Nechápem, ako sa dostali tak ďaleko a ešte sa neroztopili? A potom že ženy a peklo nemajú nič spoločné :-))

Chvíľu som ešte posedel, pozbieral zvyšky síl a vydriapal sa na Valparolu. Odtiaľ už len opatrným zjazdom do La Villy, borci z dlhej okolo mňa frčali ako Ferrari okolo Trabanta. Posledné ľahučké stúpanie do cieľa, inokedy by som ho išiel na veľkej píle, teraz som použil iba trochu ťažšie prevody ako na Falzarego. Predbehol ma tuším každý. Keby sa práve vracali z kostola babky vo veľkých sukniach na tých veľkých čiernych bicykloch, asi by ma tiež urobili. A zrazu konečne cieľ. Nemám vôbec predstavu, aký mám čas, ale aj tak som spokojný, že som to viac-menej v pohode zvládol. Hneď si ale hovorím, že nabudúce už pôjdem znova len SellaRondu, ktorú si viem vychutnať bez trápenia. Teraz po týždni som už viac naklonený strednej trase. Bol to predsa len pekný zážitok a s trochu správnejším spôsobom jedenia by to mohla byť ešte väčšia sranda.

Už len na záver, kým väčšina našej partie sa v pondelok vrátila domov, s Jarom a Tónom sme mali v pláne zostať do štvrtka a niečo pojazdiť a popáchať turistiku. Počasie bolo proti, podľa Rasťa sa nad nami preháňali nejaké fronty, tak sme sa v utorok zbalili a hopsa hejsa do Benátok. Teplota okolo 30 °C tam bola ideálna na prehriatie kostí a vysušenie vlhkých vecí, môžme vrelo odporúčať. Spali sme v kempe Fusina, odkiaľ išla každú hodinu loď do Benátok, takže auto s bikmi ostalo pri stane a my sme si mohli v kľude pozrieť mesto. Akurát že v tomto kempe nebola žiadna pláž, kúsok od neho bola rafinéria podobná Slovnaftu, kde z 2 komínov šľahali so značným hlukom 24 hodín denne plamene, tesne nad nami prilietavali lietadlá na pristávaciu dráhu a 50m pred stanom nám premávali veľké tankery :-) Ale nás zocelených dolomiťákov to nemohlo vyviesť z miery, takže paráda. Dali sme si v okolí kempu aj 25km na bikoch, rovina s dosť silným morským vetrom. Jarovi až svietili oči šťastím keď hovoril „Ty, šlapnem a ono to ide!!! Nie ako na Falzaregu, kde som šlapal a muchy boli rýchlejšie“.

Veru veru, skoro ako doma :-)) 

Ešte zopár fotiek fotogalérie.