Maratona dles Dolomites 2006

Môj príspevok z tohto kopcovitého maratónu z roku 2005 som končil so slovami, že niekedy v budúcnosti sa tam opäť vrátim spolu s partiou ľudí, ktorí pomôžu vytvoriť pohodovú a príjemnú atmosféru ako tomu bolo naposledy. Vtedy, keď som o tom písal, som ani netušil, že to bude už o rok.

Cesta a vôbec aj príprava na maratón boli tentokrát trocha odlišné. V prvom rade som už vedel kam a do čoho idem a tomu som chcel prispôsobiť aj fyzickú prípravu na jar. V druhom rade, organizátor podujatia zmenil spôsob prihlasovania sa formou žrebovania. Maroš oslovil ľudí a dal dokopy celkom slušný počet záujemcov. Podarilo sa, v losovaní sme boli úspešní a tak sme už koncom novembra minulého roka vedeli, že štartovné miesta máme isté.

Horko-ťažko sa mi podarilo v jarnej príprave natočiť aspoň toľko kilometrov ako pred Dolomitmi v minulom roku. Dlhá zima, nie príliš prívetivé jarné počasie a značná pracovná aj domáca zaneprázdnenosť ukrojili svoj diel z plánovaných 3000 km. Akú takú formu som doháňal posledné dni pred odchodom do Talianska na pezinskej Sellaronde. Takto nazval Rasťo trasu spájajúcu zopár kopčekov nasledujúcich za sebou v okolí Pezinka v poradí Slnečné údolie, Pezinská baba od Pezinka, potom ešte raz od Perneka a Zochova chata. Celkové prevýšenie tejto asi 75 km trasy je okolo 1000 výškových metrov, takže z tréningového hľadiska je to pozitívne.

Odchod a pobyt v alpskom prostredí Dolomitov sme mali naplánovaný zhruba rovnako ako v minulom roku. Predcestovný zhon a možno ďalšie starosti ešte na jednej strane spestrili, na druhej znepríjemnili Robove účinkovanie na podujatí. Po nehode, ktorá mu krátko pred odchodom spôsobila výrazný výkonnostný handicap, sa aj tak rozhodol ísť spolu s nami (pozri jeho reportku). Nakoniec sme odišli presne tak, ako sme to predom naplánovali.

Príchod do prostredia, ktoré sme už trocha poznali, bol tradične nádherný, očarujúci. Okrem citeľného chladu nás prekvapili zasa pestré scenérie vysokohorskej krajiny a všetkého, čo k tomu patrí.
Hneď prvý deň nášho pobytu sa po upršaných predchádzajúcich dňoch počasie značne zlepšilo a tak rozhodnutie ísť sa v rámci tréningu na bicykloch povoziť po niektorých sedlách trasy maratónu, ale väčšinou v opačnom poradí, sme viacerí privítali veľmi pozitívne. Z tábora sme sa vydali smerom na Passo Valparola, potom zjazdík do obce Pocol pred Cortinou d\'Ampezzo, odtiaľ hore na Passo Giau a naspäť cez Colle Santa Lucia, Passo Falzarego a znova Valparolu. Pekná štreka, na 69 km trasy sme našľapali cez 2200 výškových metrov s najvyšším bodom trasy na Giau – 2236 m.n.m, pričom stúpanie bolo asi 9 km dlhé s priemerom okolo 8 %. Spočiatku som sa kopcov vždy obával, avšak za niekoľko rokov, čo som začal intenzívnejšie jazdiť, som pochopil, že sa to dá. Treba len prísť na to, ako na to. Samozrejme, každý má svoju techniku, tempo, rýchlosť, štýl. Tu v Dolomitoch je to ešte aj o psychike. Hlavne pre hobby cyklistov a je to v princípe podobné ako protivietor na dlhej rovine. Naša tréningová jazda dopadla úspešne, všetci sme boli nadšení a spokojní. Podobne ako naposledy, aj pre mňa to malo slúžiť na posúdenie schopností a výber dĺžky trate na nedeľnajší ostrý maratón. Rozhodol som sa pre najdlhšiu trasu, veď som si z minulého roka nechal rest. Napriek tomu, že som v príprave najazdil menej ako v minulom roku a hlavne, menej som jazdil v kopcoch, cítil som sa na to, že tú 138 km dlhú trasu s prevýšením 4190 m môžem s rozumným výkonom a za dobrých poveternostných podmienok zvládnuť.

Deň pred maratónom sme využili na turistiku v blízkom okolí kempu a pokochali sme naše oči ako aj šošovky objektívov fotoaparátov krásami letnej prírody tohto turisticky atraktívneho regiónu. Zároveň som sa snažil neunaviť si svaly, hlavne tie, ktoré človek pri cyklistike nezapája, aby nebola zbytočná svalovica a nasledujúci nepríjemný pocit.

Počasie nám mimoriadne prialo a tak aj výhliadka na maratónsku jazdu bola skvelá. Mnohí z partie sa v predvečer súťaže nechali počuť, že sa príliš necítia, že dostatočne netrénovali a že pôjdu krátku alebo strednú trasu. Ja, Mišo a Juro H. sme boli na základe minuloročných dosiahnutých výsledkov zaradení do predposlednej štartovej skupiny, teda o pár minút skôr ako ostatní. K nám sa ešte vďaka vekovej kategórii pridal aj Medo, takže o šiestej ráno sme už stepovali v La Ville v dave spolu s ďalšími takmer ôsmimi tisíckami maratóncov.
Teplota, ako tradične v túto dobu, bola mimoriadne nízka, iba 5 stupňov nad nulou, takže zjazd z kempu do priestoru štartu nebol veľmi príjemný. Výhliadka na slnečný a teplý deň zasa prehovárala na letnú garderóbu a tak sme aj kvôli chladným zjazdom zvolili vhodnú alternatívu – krátke gate, poniektorí návleky na kolená alebo celé a hore letný dres a navrch jesenný s dlhými rukávmi. Ako partia sme štartovali v nových pezinských žlto-modrých dresoch, ktorých kombinácií tam, mimochodom, bolo oproti nášmu očakávaniu neúrekom. A neboli sme všetci Slováci…

Megalomanská štartovná atmosféra, sprievodné podujatia, vrtuľníky, kamery, rev z reproduktorov, hudba, reklamy, výzdoba. To všetko patrí k tomuto podujatiu a priznám sa, podvedome to na človeka aj pôsobí. Hneď je chuť venovať sa cyklistike intenzívnejšie, celé to dostáva skutočne športového dravého ducha. Pre čistých – nebobulových aj možnosť siahnuť si na dno vlastných síl a preveriť okrem fyzickej aj psychickú a morálnu stránku seba samého.
Tak sme o pol hodiny neskôr prešli elektronickým kobercom, kde sa aktivovala časomiera našich čipov pripevnených na bicykloch a začalo sa naostro. Prvé kilometre sú spravidla zahrievacie, kopa ľudí všade dookola, plece pri pleci. Začínajú sa však aj prvé adrenalínové predbiehacie manévre prevažne domácich nadržaných Talianov na karbonových žihadlách.

Prvým kopcom v rade – Passo Campolongo, štrikujeme po úplne novej asfaltke. Ide sa dobre, teplota vzduchu je ešte stále nízka, ale prvé kvapky potu už začínajú rosiť cestu a teplota, ako aj tepy sa začínajú dostávať na pracovnú hodnotu. Campolongo je vlastne čo do priemerného stúpania najľahší kopec a ide sa dvakrát (stredná a dlhá trasa). Niekde v dvoch tretinách stúpania sa sklon zmierňuje, dokonca sa ide takmer po rovine a záver je takisto mierny. Pri prvom prejazde vrcholu sa tam prakticky nestojí, neskôr tam je už nainštalovaný kompletný bufet. Nasleduje kratší technický zjazd do Arabby a ďalej stúpanie na Passo Pordoi.

Ja mám tento kopec najradšej z celej trasy. Stúpanie je rovnomerné, nestriedajú sa tam často úseky ploché a strmé. Teda, nasadíš optimálne tempo a točíš. Točíš však skoro 10 km do 7 %-ného stúpania. Toto je psychologický kopec. Prakticky takmer od začiatku vidíš, kam až ideš, vidíš do diaľky pestrofarebného hada cyklistov pred sebou a od určitého momentu zasa za sebou. Tam si uvedomíš, koľko ľudí je predo mnou, ale koľko ľudí je ešte za mnou! A to vždy poteší. Toto je výhoda takejto masovky. Od tohto stúpania už nasleduje aj pravidelná rozborka a zborka oblečenia. Slnko sa opiera do svahu a napriek stále nízkej teplote každý už dobre kúri. Hore sa treba obliecť a poďho zasa do chladného zjazdu v tieni. Vody mám ešte dosť, tak nestojím. Blíži sa kritické miesto prvej časti trate. Prechod zjazdu z Pordoi do stúpania na Passo Sella.

Zjazd sa na konci lomí v ostrej pravej zákrute do prudkého stúpania. Ja to už poznám, ale mnohí, čo idú okolo mňa asi nie alebo si to už nepamätajú. Prevod 53/12 zo zjazdu sa totiž do nečakanej stojky roztočiť nedá a tak kŕčovito všetci radia a snažia sa pokračovať. Zostávajú však trčať v strede cesty až je takmer celá šírka zahataná. Ja som včas podradil a tak na 39/23 pohodlne myšičkujem pomedzi tých, čo zvesili nohy a razom predbieham desiatky ľudí. Po pár sto metroch nasleduje občerstvovačka.

Tam zastavujem a keď vidím, že chlapík nalieva teplý nápoj, mimoriadne sa poteším, pretože z toho predchádzajúceho zjazdu z Pordoi som riadne vymrznutý. Stále ostávam poobliekaný, dlhý rukáv zhadzujem až neskôr, keď cítim, že mi začína byť konečne teplo. S doplnenými fľašami som pokračoval na Sellu. V tomto roku som tade vyšiel ani som sa nenazdal. Akosi mi táto časť stúpania veľmi rýchlo ubehla a zostával už iba krátky výšľap na Passo Gardena.
Zjazd z Gardeny milujem a tak ako som označil stúpanie na Pordoi za moje najmilšie v Dolomitoch, k zjazdom patrí práve tento. Náležite si vychutnávam každú zákrutu, perfektný asfalt, krajinu dookola, atmosféru maratónu. Skutočne vo vnútri tela cítim blažený pocit a cyklistickú slasť, pritom však podvedome udržujem úroveň tranzu pod kontrolou. Každá aj drobná chybička môže spôsobiť koniec jazdy alebo zbytočné a nepríjemné zranenie. Toto som riskovať nechcel.

Vchádzam do Corvary a po druhý raz sa vydávam do stúpania na Campolongo. Teraz je už premávka hore kopcom podstatne redšia, teplota výrazne stúpla. Popri trati je množstvo povzbudzujúcich rodinných príslušníkov domácich alebo iných účastníkov, kde sa mnohí zastavujú, prezliekajú, jedia domácu stravu a podobne. Padne to určite dobre, ale prežijem aj bez toho. Hore zastavujem a využívam pohostinnosť organizátorov na doplnenie energie, takže pojedám z každého čosi. Hlavne si dávam banány, nejaké obložené žemle, koláčiky a veľa pijem. Pred najťažším stúpaním trasy na Passo Giau sa treba dobre pripraviť. Zatiaľ necítim žiadne svalové ani iné problémy, tak očakávam, že to takto pôjde aj ďalej. Niekoľko kilometrov medzi Arabbou a začiatkom stúpania na Giau tvorí vlnitý terén, ktorý sa v skupine jazdí na hrubú.

Na križovatku, kde sa rozdeľujú trasy na strednú a dlhú prichádzam s dostatočným časovým predstihom oproti limitu. Zatáčam vpravo, nasleduje mierny zjazd a ešte jeden mierny kopec Colle Santa Lucia, ktorý sme v tréningu išli spolu s chalanmi v opačnom smere. Tesne pred vrcholom na malom parkovisku je občerstvenie. Tam opäť zastavujem a dopĺňam jedlo i nápoje. Viem, že na Giau je pitie mimoriadne potrebné. Veď je to 10 km stúpanie s prevýšením 1000 metrov, otočené do Slnka, ktoré podobne ako naposledy hreje ako divé. Lepšie však tak, ako keby malo pršať a byť chladno.

Pred začiatkom stúpania na Giau je krátky prudký klesáčik končiaci ostrou pravotočivou zátačkou a za ňou mostík. Práve v zátačke z diaľky zaregistrujem policajta, ktorý máva červenou svietiacou palicou. Asi nejaký problém, tak pribrzďujem viac ako som pôvodne chcel. Keď prídem bližšie vidím, že akási cyklistka sa natrela na stenu – mantinel okolo zátačky a so skrvavenou tvárou, prikrytá reflexnou dekou telefonuje. Našťastie to odniesol len jej bike a možno nejaké kosti alebo nadobudla nejaké nové šrámy na tele, ale je živá.

Prvé kilometre stúpania na Giau sú naozaj nepríjemné. Stojka trvajúca vyše 2 kilometrov vyženie tepy na maximum, na svahu otočenom k Slnku je 35 stupňov, od cesty sa odráža horúčava a dostavujú sa pocity mdloby. Pot nesteká po kvapkách, ale prúdmi, každé šľapnutie do pedálov bolí. Preto je nevyhnutné udržiavať akú takú hydratáciu, ak nechcem prísť k svalovým kŕčom. Nastavil som si svoje tempo a nehľadím, či niekto obieha mňa alebo ja niekoho. Proste, pohľad zapichnutý pár metrov pred seba a točím a točím, z okolia veľa nevnímam, nie je kedy. Sústredím sa iba na čo najlepšie využitie sily čo mám do pohybu vpred. Z času na čas pomôžem oddýchnuť chrbátu a krížom postavením sa do pedálov. Kilomtre pomaly ubiehajú a do vrcholu ostáva už iba zopár. Prichádza miesto, kde je galéria a v nej tieň. Je síce asi v 8 %-nom svahu, ale aj tak pred jej koncom na minútku zastavujem a chladím sa. Príjemný chladný prievan mi vlieva silu do zvyšných kilometrov stúpania. Naozaj mi to značne pomohlo, len jedna krátka minútka a organizmus dostal, čo v danej chvíli potreboval. Dobre som sa ešte napil a vyrazil som. Po hodine jazdy do kopca zastavujem na vrchole na občerstvovacej stanici.

Tu som si povedal, že už sa nemám kam ponáhľať, najťažší úsek mám za sebou a čaká ma už iba jedno kratšie stúpanie a potom dlhý zjazd až takmer do cieľa. Tak som sa poriadne najedol a napil. Tesne predtým, ako som končil môj pobyt na Giau stretávam Jura, ktorý práve prišiel a nadával na stúpanie. Určite nebol sám. Pozdravili sme sa a ja som sa hneď aj lúčil, pretože mi začalo byť zima. Spotený, vo vetre a pri slabých 16 stupňoch na vrchole človek rýchlo ochladne. Podobne ostrý, ako stúpanie, bol aj zjazd. Prudké časti, zákruty, ale predsa len jeden rozumný strmý rovný úsek, kde som nechal oddýchnuť ruky a zložil ich z bŕzd. Na tomto mieste prakticky v okamihu dosahujem svoju tohtoročnú maximálku 72 km/h a už musim opäť brzdiť, lebo nasleduje ostrá zátačka bez zvodidiel a teraz by som už nerád skracoval cestu a prekonával výškové metre skokom.

V Pocole otáčam na posledný výstup na Passo Falzarego a pokračujúcu stojku na Passo Valparola. V porovnaní s Giau a po Giau je toto stúpanie už pomaly prechádzka ružovou záhradou. Prvé kilometre sú ešte celkom náročné, ale asi v polovici sa stúpanie zmení na mierne naklonenú rovinu, kde idem miestami až okolo 30 km/h. Nad úrovňou, kde končia posledné stromy cítiť silu ostrého horského Slnka. Pečie ako divé. Dobieham chlapíka, ktorý si evidentne ide svoje úsporné tempo a len tak sám pre seba popri ňom si nahlas poviem scheisse. Leje sa zo mňa ako z krhle, ale ide sa mi veľmi pohodovo. On na mňa okamžite vrhne úsmev a čosi po nemecky zašprechuje, len mu nerozumiem a tak prehodím na angličtinu. Chytá sa a tak počas záverečných asi 3 km na Falzarego prediskutujeme v slušnom tempe obiehajúc desiatky zmorených maratóncov prebiehajúci futbalový šampionát a nedávno skončené Giro. Ani nevieme, ako sme sa dostali hore, ale poďakujeme si za spoluprácu a vtedy zisťujem, že je z Norimbergu v Nemecku.

Na Falzaregu si dávam ešte nejaké banány, koláčiky a nápoje. Plním už iba jednu fľašu, veď do cieľa už neostáva veľa a hlavnú časť tvorí zjazd z Valparoly. Predtým tam však ešte treba vystúpať. Je to síce krátke, ale dosť nepríjemné a strmé stúpanie, kde zväčša v smere ako idem fúka vietor do tváre. Tentokrát tomu tak nie je a preto raz-dva som hore a fičím do cieľa. Onedlho míňam odbočku do nášho kempu, kde ma úplne náhodou fotí Robo, ktorý napriek náročným zraneniam predsa len absolvoval celú krátku trasu a ešte v slušnom čase. Podotýkam, točil v podstate len jednou nohou. Obdivujem ho, že sa na takúto tortúru vôbec dal. Mnohí iní by za daných okolností do Dolomitov vôbec nešli, nieto ešte bicyklovali s čerstvo narazeným a pozošívaným kolenom a zlomenou rukou. Snáď to neprinesie nejaké následky.

V zjazde som sem-tam pretáčal nohy, aby mi celkom nestuhli. Napriek tomu to však bolo asi málo, pretože posledných 5 km do cieľa je veľmi mierne stúpanie, kam sa im už vôbec, ale vôbec nechcelo točiť. Zrazu sa mi zdalo, že idem najhorší a najťažší úsek celého maratónu. Predsa sa mi len podarilo nohy presvedčiť, zaťal som sa a dokázal som ich do potrebnej miery roztočiť. Dokonca, neodpustil som si záverečný asi 70 – 100 metrový špurt spolu s ďalšími dvoma cyklistami, s ktorými som ukrajoval posledné kilometre náročného maratónu.

V cieli nasledovalo stretnutie s Barbarou a Malkom, ktorí vyzerali prichádzajúcich. Čoskoro dorazil aj Juro, ktorý bol iba pár minút za mnou a tak sme sa spoločne vrhli na megabufety v blízkej hale. Keď sme do sýtosti najedení a napití odchádzali späť do kempu, do cieľa prišli obaja Petrovia, ktorí s pôvodne strednej trasy zablúdili na dlhú. Všetci sme potom do neskorých hodín debatovali medzi stanmi a delili sa o vlastné zážitky z trasy s ostatnými.

Čo dodať na záver?
Škoda by bolo vzletných slov alebo spevochvály. Podujatie má samo o sebe so všetkým, čo k tomu patrí, mimoriadnu úroveň. Pre mňa osobne predstavuje ďalší z vrcholných športových zážitkov, ktoré sa nedajú získať inak ako priamym aktívnym účinkovaním a v plnej miere splnilo všetky očakávania. Zažil som atmosféru internacionálneho priateľstva a spolupatričnosti so všetkými účastníkmi, pocítil ohromného športového ducha v radoch niekoľkých generácií, ktoré sa tam stretli. Prezil som niekoľko dní v príjemnej spoločnosti kamarátov a známych, ktorí tam boli spolu so mnou, za čo som vďačný. Zároveň aj za pochopenie pre môjho časovo náročného športového koníčka od mojich blízkych doma. Verím však, že niekedy v budúcnosti (ale tentokrát definitívne nie na budúci rok) sa tam ešte zasa v príjemnej zostave vrátime a prevetráme pajšle na alpských svahoch.