Maratona Dles Dolomites 2006

Počas pobytu som sa kuríroval a odpovedal v kempe zvedavcom, či si trúfnem takto absolvovať maratón. Ak áno, tak ktorú trať. Nevedel som. Koleno bolo boľavé ale hojilo sa. Narazený predný stehenný sval odmietal spolupracovať. Pravá ruka, aj ked opuchnutá, nerobila až taký problém. Jazdiť a brzdiť sa dá aj s troma prstami.

V sobotu, iba pár hodín pred štartom, som skúsil vysadnúť na bike a dať si blízku Valparolu. Ísť to síce išlo, ale iba pravou nohou. Ľavá noha sa iba viezla a veľmi mi v rovnomernom tempe nepomáhala. Takže ak sa mi ráno v nedeľu podarí rozhýbať ľavé koleno aspoň tak, aby nebránilo otočeniu pedálov, tak to skúsim odjazdiť. Keďže mi búračka asi nestačila, "podarilo" sa mi dnes na turistike (v sobotu) stratiť Polar, idem na maratón riešiť tieto "schválnosti" šokovou terapiou. Na maratón som si zobral len tyčinku, mobil a foťák. Žiadna pumpa, žiadna náhradná duša, žiadne montpáky. Už keď to má byť, tak nech sa ukáže, či tomu ešte nie je koniec. :-)

Ráno o 6:15 som vyrazil posledný z kempu. Bolo relatívne teplo ale dolekopcom sa mi koleno nepodarilo rozhýbať. Pripisoval som to rannému chladu asi 6 stupňov. Na štarte na teplom slnku sa mi to hádam podarí. Do La Villy som dorazil o 6:40 a už sa dopredu posúvala posledná žltá skupina. Štartovú čiaru som preťal niekedy o 6:47 a pomaly rozhýbaval koleno. Motal som sa úplne vzadu na chvoste. Už len uzatváracie auto bolo za mnou. Aj v tomto pomalom tempe som sa začal pohybovať trošku rýchlejšie. Koleno povoľovalo. Po pár kilometroch pred Corvarou sa mi to podarilo.

V Corvare som spoznal na chodníku náš dres a Vlado v ňom len smutne stál pri biku. Odpovedal mi, že ho bolí koleno. "No tak to nie je sám" pomyslel som si a opatrne šliapal ďalej. Stúpanie na Passo Campolongo patrí k najľahším na tomto maratóne. Mne to však išlo pomaly. Zvláštny pocit, keď som sa pri šliapaní do kopca ani nezapotil a išiel len podľa toho, koľko utiahla pravá noha. Keď som obehol dedka na karbónovej "kvóte", začal som veriť, že aspoň tú krátku trasu prejdem. V polke kopca som dobehol Vieru na horáku, ako si lebeďácky šliape hore a kochá sa atmosférou. Zobrala to za správny koniec. :-)
Veľká časť tohto stúpania je na slnku, takže mi je teplejšie a aj ľavé koleno už kladie čoraz menší odpor. Na konci stúpania som stretol Dubáka, ako opravoval Dáši prehadzovačku. Roman sa len prizeral. :-) Nechcel som, aby mi koleno znovu stuhlo, tak som pokračoval ďalej.

Veľká výhoda jazdenia na chvoste spočíva v tom, že si človek môže zjazdy užiť v relatívnom bezpečí. Na krátkej trase je pochopiteľne najviac cyklistov, takže nie je celkom samozrejmé, že som si mohol vzadu na chvoste dovoliť rezať zákruty v ideálnej stope bez toho, aby som niekoho ohrozil.

Dole v Arabbe som stretol Meda, Jara a Dušana, ako sa pripravovali na stúpanie. Ukázal som Medovi v diaľke, kde je vrchol stúpania. Neveriaco hlesol, že tam nevylezie. A možno aj áno. Za hodinu aj pol. Tak som ho potešil, že to zmákne za hodinu.
Prvé metre stúpania ma boleli. Nešlo to rozbehnúť. Po zmiernení za Arabbou to už išlo lepšie a aj som stihol počas výstupu trošku viac fotiť. Toto je jeden z mojich obľúbených kopcov na tomto maratóne. Mám prakticky počas celého výstupu prehľad aj výhľad na celú dolinu, vrátane sedla Pordoi. Pred koncom stúpania som ešte dobehol Antona v drese Radenskej. Povedal som mu, že Efa by z neho mal radosť. Jeho dres v záplave modrých talianskych dresov dosť svietil. Na vrchole som stretol ešte Dušana Hodúra, ktorý bol prekvapený, čo tam robím. Dnes mu to vraj veľmi nejde. :-)
Na vrchole dozerali na poriadok vyfešákovaní talianski karabinieri. Neviem, kto im robil uniformy, ale miestami som sa zaoberal myšlienkami, či to nie sú náhodou nejakí manekýni. Normálne by mal človek chuť sa dať ku karabinierom, už len kvôli tým parádnym uniformám. :-)

Zjazd dole bol krátky ale spomínam si, že ma v ňom nepríjemne otravoval maník v zelenej pláštenke, ktorému tak neznesiteľne pišťali brzdy, že to skôr pripomínalo zvuky zo železničnej stanice. Snažil som sa čím skôr mu zdrhnúť v zjazde, lebo sa to naozaj nedalo počúvať. Rozliehalo sa to po celej doline. Na konci zjazdu všetky tie motovidlá hromadne skákali na brzdy, aby si mohli dať dole plástenky, návleky. Že pritom blokujú ostatných cyklistov im bolo šumafuk.

V stúpaní na Passo Sella, som si okrem čoraz väčších problémov sa driapať hore s jednou nohou uvedomoval, že ma začínajú bolieť aj kríže. Zjazdy v týchto nadmorských výškach a navyše v tieni, vedia byť nepríjemne mrazivé. Ešteže som mal so sebou aj dlhý cyklodres, ktorý dokáže aj zahriať. Na občerstvovačke som si dal 4 malé keksíky a jonťák, či čo to bolo. Tempo, v akom idem hore, je vegetné a takmer vôbec sa nepotím. Z flašky, ktorú mám so sebou, som zatiaľ skoro ani neodpil.

Počas stúpania som dobehol Malka a Jozefa. Tak sme sa hore odfotili a makali ďalej. Zjazd bol príšerný. Asfalt v úbohom stave s množstvom rovných aj priečnych puklín. Po stranách stáli maníci so žltými vlajočkami. Joža som mal pred sebou a jazdili sme vľavo v protismere, lebo tam vyzeral asfalt jazditeľný. A Jožo to dole kopcom valil ako guľa. :-) V zákrute, ktorú som si pamätal z minulého roka so slušným karambolom, sa takmer znovu stala osudná jednému cyklistovi.
Velice nervózne sa pretláčal dopredu až sa dostal medzi mňa a Joža. Prišla zákruta, zahustilo sa to pred ňou, maník krátko zaflekoval, na čo dostal okamžite defekt a už som len nemo pozeral, ako sa snaží v rýchlosti ukočírovať v zákrute bicykel. Na výjazde zo zákruty, sa mu to s pomocou všetkých svätých podarilo, ale aj tak sa nevyhol spŕške spevavých talianskych fakovačiek od ohrozených cyklistov. :-) Ja som bol od hrôzy úplne nemý. :-)

Pred posledným stúpaním v zjazde som ofičal Joža. Na občerstvovačke Passo Gardena sme sa znovu stretli a poreferoval som mu, čo sa počas tej kolízie dialo za ním. Tiež mal vtedy úzky zadok, možno aj predok :-), kto to do neho zozadu napáli.
Jozef sa išiel najesť a ja som šliapal ďalej. Veď už je to len kúsok a potom zostáva len zjazd až do cieľa. No kúsok. Pravá noha už nevládala ťahať. Hlavne predný stehenný sval už práve spoznával svoje limity presilenia.

Hore som sa znovu obliekol do dlhého dresu a spustil dole. Cyklistov tu už bolo viac ako v zjazde zo sedla Campolongo, ale aj tak sa mi ich darilo obiehať priam v mračnách. To bola samá brzda ani som nechápal načo. Nebrzdil som a aj tak rýchlejšie ako 60-65 km/h som nešiel. Jednoducho sa mi medzi tými ostrými zákrutami viac zrýchliť ani nedalo. A že tie zákruty teda boli ostré. V jednej z nich bola za zákrutou vo vnútornej strane sanitka a len periférne som videl, že sanitkár fotil nejaký zlomený bicykel. Nešťastník už bol naložený v sanitke.
To bola jedna z posledných ostrých zákrut, takže dojazd už bol viac-menej plynulý bez brzdenia. V priestore cieľa som nezaváhal čo ďalej. Teoreticky by som ešte strednú trať zvládol, to ale nemalo zmysel. Ľavé koleno som šetril koľko sa dalo a pravú nohu zase nechcel presiliť do mŕtva. Už som tu dlhú trať minulý rok prešiel, takže nebolo treba si niečo dokazovať.

S týmto výsledkom vo svojej kategórii môžem byť hádam spokojný. :-)
race time: 3:40.20,3
average speed: 14,976 km/h
place overall: 478.
place category: 66.
Zistil som, že sa tento maratón dá odjazdiť aj jednou nohou, ale nemám z toho bohvieaký pocit. Radšej by som si dal aspoň tú strednú trasu. Snáď nabudúce. Ani defekt som nedostal, takže som svoju dávku smoly vyčerpal hádam na dlhé roky dopredu.

Maratón potvrdil moje očakávania. Pekné prostredie, atmosféra maratónu, počasie, servis, zabezpečenie. Prekvapuje ma, aký vysoký podiel účasti na maratóne majú ženy. Na slovenských maratónoch je vzácnosť, ak príde aspoň jedna baba a tu ich bolo na mraky. Ako správne poznamenal Peter, skoro každá tam mala so sebou nejakého "nakladača" :-). V západnej európe mávajú asi ženy viac času sa venovať cyklistike.
V pondelok po maratóne sme si s Mariánom všimli, že cesty čistili partie upratovačov s chňapkami. Zbierali všetok ten bordel, čo nechali cyklisti na ceste. Karbogely, obaly, fľaše a iné. Takže Maratona dles Dolomites aj tento rok na jednotku. Som zvedavý, či si dáme pauzu alebo sa o rok znovu rozhodneme pre tento maratón.

BTW: z pôvodne narazenej pravej ruky sa vykľula zlomenina malíčka. To ukázal až druhý rontgent.