Slovenské Pyreneje 2006
- Napísal: Marián Hlbocký
- Published in Cestná cyklistika
Usporiadateľ: Cykloklub Zniev.
Európsky pohár veteránov v Deutschlandsbergu a Majstrovsvá sveta veteránov v St. Johane spravili dvojtýždňovú prestávku v SP Masters. Kolotoč pretekov pokračoval v Kláštore pod Znievom. Náš klub CK Generali Trnava mal zastúpenie v troch veteránskych kategóriách zo štyroch, nový člen klubu Štefan Dubáň v kat. nad 30 rokov, čerstvý majster Európy v časovke jednotlivcov Maroš Valášek a Karol Lipovský v kategórii nad 40 rokov a trojica päťdesiatnikov Ozogán, Horváth a ja.
Asi pätnásť pretekárov v našej kategórii nad 50 rokov štartovalo spoločne s piatimi veteránmi nad 60 rokov, so šiestimi ženami a dorastenkami, a asi desiatkou neregistrovaných. Čakalo nás 51 kilometrov peknou krajinou. Z Kláštora sme vyrazili smerom na Turčiansky Ďur. Po troch kilometroch jazdy v zahrievacom tempe začali chodiť do úniku dvojice mládencov z kategórie neregistrovaní. Ostatní z tejto kategórie si ich strážili a doťahovali balík na uprchlíkov. Uvítal som to, pretože v doline sa držala riedka hmla a teplota vzduchu bola hlboko pod dvadsať stupňov. S jednou takouto dvojicou nám odišli aj naši veteráni, stále vedúci jazdec Slovenského Pohára v našej kategórii Gežo (CK Piešťany) a Ozogán. To už sa začali veteráni nad 50 rokov presúvať dopredu. Nebolo ale treba zasiahnuť, pretože mládež zariadila všetko potrebné a únik zlikvidovali. V Slovenskom Pravne som si dal dolu návleky z rúk a ľutoval som, že som si obliekol pod dres tielko.
Na pätnástom kilometri odišiel jeden neregistrovaný asi na päťdesiat metrov. Zbadal som, ako sa Gežo vydáva za ním. Začal som kalkulovať: ešte chýba tridsaťpäť kilometrov do cieľa, kluboví kolegovia Ozogán s Horváthom a Piešťanci Tupý s Ostrackým po nás nepôjdu. Ale ak pôjdu po nás neregistrovaní, asi to nevýjde. Keď bol tridsať metrov pred balíkom a nikto po ňom nešiel, tak som po ľavej strane cesty zrýchlil a vydal sa za ním. Keď som ho dobehol, už sme boli traja. Začali sme sa striedať a unikať peletónu. Neregistrovaný pochvíli odvisol, čo bolo vlastne bobre, aspoň po nás nepôjdu jeho súperi. Asi po troch kilometroch, pred obcou Jasenovo som sa obzrel a balík sa k nám približoval. Na čele boli tmavé dresy neregistrovaných. Gežo si všimol, že sa nehrniem do striedania a hovorí mi: „Neboj sa, oni sa zlomia“. Dve tretiny úniku odtiahol on, tak som ešte raz na chvíľu vystriedal, ale kilometrové stúpanie za Jasenovom som už nechal ťahať jeho. Spočiatku vraj ťahal balík Domino Tábora (PR Šport Bratislava), ale potom sa vydali za nami neregistrovaní a na vrchole stúpania nás dobehli. Ja som si počkal prvú skupinku. Gežo sa snažil pokračovať v úniku s dvomi neregistrovanými aj v zjazde, ale neúspešne. V týchto dlhých zjazdoch má skupina cyklistov výhodu, že dosiahne a udrží vyššiu rýchlosť s minimálnou námahou. Ešte pred Nitrianskym Pravnom nás dobehla aj skupinka, ktorá stratila kontakt v stúpaní (ako ináč, aj s Horváthom) a tak sme celý balík pokračovali spolu.
V Kľačne sme odbočili doprava a odtiaľ cesta už iba stúpala. Po štyroch kilometroch prológu nás čakalo asi trojkilometrové stúpanie na priesmyk do obce Vrícko. Presunul som sa do stredu balíka. Na začiatku tohtoročný Majster Slovenska v našej kategórii Ján Klasovitý (CK L. Mikuláš) začal udávať tempo. Pochvíli však odstúpil a na špicu išla neregistrovaná mládež. Z balíka už odpadávali cyklisti a ja som sa držal za veteránom nad 60 rokov Mojmírom Lackom, ktorý si veľmi dobre počínal v pretekoch na Pezinskú Babu. Na moje prekvapenie však po pár sto metroch nechal dieru a ja v domnení že Klasovitý to aj tak roztrhá, necítil som potrebu doskočiť. Keď bola diera dvadsať metrov, Domino Tábora si doskočil k balíku, ale hneď nato aj odpadol. Ja som akosi nemal chuť nadrapovať sa a nakoniec z toho bola strata sto metrov. Tep som mal nízky, nohy ma neboleli, skrátka nechcelo sa mi. Ťahal som za sebou päticu cyklistov a až na vrchole sa predviedol jeden mládenec.
Po zjazde sme sa dali dokopy a makali za peletónom. Cesta s množstvom zákrut mierne klesala malebným údolím riečky Vríco, tak sme tých šesť kilometrov do Kláštora išli takmer päťdesiatkou. Spočiatku bol balík v nedohľadne, ale pred Kláštorom sme už v zákrutách videli doprovodné autá. Vtedy sme už striedali iba ja a Lacko a ešte viac pridali. Za tabuľou nás už od balíka oddelovali iba tri doprovodné autá. To ale bol práve čas nástupu na špurt prvej skupiny a ja som sa kôli zákrutám, v ktorých predbiehali béčkara Eddyho Tomašoviča neskoro dostal cez autá. Aspoň som vyhral špurt v druhej skupine. Utrpel som najhoršie umiestnenie (8?, 9?) v tejto sezóne a prišiel o druhé miesto v priebežnom poradí SP Masters, z ktorého ma opäť odsunul Ozogán.
V prvej skupine sa do ľavotočivej 180 stupňovej zákruty dostal ako prvý Gežo, za ním Klasovitý, Horváth, Ozogán, Tupý a ďalší. Klasovitý išiel na uchu s vypnutou ľavou tretrou. Horváth si dobre preradil a kým si Klasovitý zapol nohu, Horváth na sto metrovej cieľovej rovinke už bol pred ním. Klasovitý poľavil a pred páskou ho ešte predbehol Ozogán.
Záverom: Preteky v našej kategórii vraj vyhral akýsi Novozélanďan. Ten však išiel s číslom ako mali neregistrovaní a nikto z čelnej skupiny ho nepovažoval za súpera. Tak ho nechali odísť pred Kláštorom s neregistrovanými v dobrej viere, že uľahčia robotu rozhodcom, keď budú jednotlivé kategórie špurtovať oddelene. Po dnešku súhlasím s Milanom Tupým, že neregistrovaní ovplyvňujú priebeh pretekov, napríklad tým, že doťahujú súperov na cyklistov z inej kategórie v úniku.
Marian Hlbocký