Nitriansky cyklomaratón 2001
- Napísal: Rasťo Trubač
- Published in Cestná cyklistika
Nitriansky cyklomaratón 1.ročník, 6.10.2001 - Jedliny pri Kostolanoch pod Tribečom, 140km
Začiatkom septembra mi zamejloval Juraj Vrbik, že sa koná nový maratón pri Nitre. Keďže sa nekoná Fatransko Strážovský maratón, považoval som to za dobrý dôvod na ukončenie cestnej sezóny 2001. To som vtedy ešte netušil, že september bude totálne anticyklistický a že začiatkom októbra ma načne viróza. Ale predpoveď počasia a lobbovanie kamošov ma nakoniec rozhýbali. Tak som nakoniec podvolil.
V sobotu s časovým sklzom sme vyrazili v aute štyria. Okrem mňa Miro Pilka, Ivan Červenka a Robo Juhás ktorého to bola cestná premiéra. Zasa mal oproti nám výhodu, že sa udržiaval na horáku. Krátko po 9 hodine sme dorazili na miesto štartu, kde nás už čakali aj Haluškovci a Maroš Mališ. Štartovné bolo tučných 500 a nakoniec sa nazbieralo 80 štartujúcich, z toho jedna žena. Krátko po 10 bol štart. Na ňom, ešte akoby som tušil, som pre istotu ohlásil, že kto ma chce poraziť má dnes dokonalú príležitosť. Prvú časť sme šli za autom, lebo cesta bola poriadne rozbitá a úzka. Až v Kostoľanoch sa balík rozbehol. Na maratón a koniec sezóny dosť vysoké tempo. Zatiaľ som sa držal. Cez Ladice a Neverice sme prefrčali, ale už sa začal balík rozpadať. Ešte som to prežil do Sľažian, ale potom zo 3 strmé brdky mi ukázali realitu. A dostal som direkt: Pekne pojdeš tam, kde momentálne patríš - na chvost.
A tak som zatavený a vytrápený sa prepadal zo skupinky do ďašej skupinky. Zlaté Moravce - stratil som sa mojim Pezinčanom na mačacích hlavách. Potom ma ofúkol aj Maroš a ja som si už len hľadal tempo na prežitie. Raz darmo. Bez tréningu sa zázraky nedajú robiť. Machulince - tu ma dorazil aj Bobo, ktorému ostré tempo na začiatku mierne vyrazilo dych. Stíhame komentovať, že si dedinu pamätáme z Author Panda MTB maratónu. Bobo sa ma pokúša potiahnuť v háku, ale nechápe, že v tú chvíľu o to ani trochu nestojím. Za známymi Jedľovými Kostoľanmi nás doráža skupinka, kde sa zachytím. V krásnom jesennom lese aj urobím foto. Tuná to aj Bobo pochopí, že je márne ma ťahať a ja si nachádzam vlastné tempo. Veľká Lehota je dedina, kde aj táto skupina sa rozpadne. Našťastie je to aj koniec stúpania. Nasleduje zaujímavý zjazd do Novej Bane. Konečne to rozkrúcam. Dole kopcom to ešte ide;-)
V Novej Bani nasledovala ostrá zákruta a mierne stúpanie. To však čoskoro sa zmenilo na sériu krátkych veľmi strmých úsekov striedajúcich sa s miernejším stúpaním. Idem ešte s jedným cyklistom a frfleme na našu výkonnosť, ale postupne zatínam zuby a dávam všetky sily do toho, aby som to vôbec vyšiel. Ešte teraz si pamätám tú ostrú a strmú zákrutu s označením Kostivrch. Našťastie to bolo všetko a nasledoval zjazd k prípojke cesty zo Žarnovice na Partizánske. Začína stúpanie na Veľké Pole. Teraz cítim ako som sa vyčerpal a toto stúpanie idem z nohy na nohu. Spolujazdec mi už ušiel a dokonca prefrčal okolo mňa ďalší. Už skúšam len jesť a piť. Dokonca aj tepy mám nenormálne nízke. Hádam to pomôže. Mám chuť ako ešte nikdy to vzdať. Konečne prišiel vrchol a som široko ďaleko sám a možno posledný. V zjazde sa mi zasa nohy rozbiehajú a predsa len si čosi z celej sezóny pamätajú. Dokonca v zjazde som dorazil dvojičku predo mnou a na hlavnej ceste vo vetre aj striedavo ťahám špicu. To mi tiež ide;-)
Točíme na Veľké Uherce, kde mi zas zdvíha adrenalín dlažba a kde sa zasa naša trojica rozpadá. Ešte stihneme zanadávať na neskorú občerstvovačku a už si to každý sólo ťahá popri priehrade do kopca. Má podobný charakter ako Kostivrch, ale dajako sa dostávam do tempa a strmé úseky zvládam celkom svižne. Dvojica cyklistov povzbudzuje na najstrmšom úseku a aj to mi dodáva síl. Záverečná časť kopca je už mierna a konečne mám pocit, že sa to rozkrúca. A je tu občerstvovačka, napijem sa, dám banán a vyrážam. Tentokrát sa vytvorila trojička, ktorá vydržala až do cieľa. Dole Skýcovom a vo väčšine zjazdu ich veziem v háku a krútim čo mi to dá. Robí mi to dobre na duši, že som ešte úplne nezabudol jazdiť. Takto to ťaháme až do Topolčianok, kde predsa len sa diplomaticky hodím do háku. Prechádzame opäť dlaždicami v Zlatých Moravciach a nasledujú tie tri nechutné hupky. V celku mám takéto terény rád, ale tuná mi už nezostáva veľa síl. Takže sme ich v trojici prežili a konečne v Nevericiach zatočili na záverečný úsek. Tuná už melieme z posledného všetci. A pomaly prichádzame do cieľa. Pretneme pásku a nič. NIČ znamená, že z organizátorov sa nikto neunúval ani len zapísať poradie či čas v cieli. Ako keby to bolo len pre tých prvých. A že vraj cyklomaratón.
Tuná je bod úrazu. Zaujímavo vyzerajúca akcia, na ktorú som dostal domov pozvánku, musím povedať, že sa organizátorsky nevydarila. Krásna trasa a dokonalé babie leto sú hádam jediné plusy. A ešte v slušnom prostredí jedlo po pretekoch - polievka a špagety.
Hmm, za 500 Sk aj keď na poslednú chvíľu trochu drahé špagety. Síce existovala možnosť sa prihlásiť dopredu za 350, ale na jeseň je to lotéria. Čo mi chýbalo bolo pivko v cieli, ale čo ma nahnevalo bola len jedna občerstvovačka na 102-hom zo 140 km. To mali byť aspoň dve a hlavne neúcta organizátorov k štartujúcim. Keď už bojujem sám so sebou a za tie peniaze, slušalo by sa, aby rozhodca počkal na posledného a zapísal čas a poradie. Aj keď tam boli vrcholoví pretekári, myslím, že slovo cyklomaratón v názve znamená že to nie je akcia len pre nich. A ak áno, nech nepozývajú nás hobbíkov a maratóncov. Takže ak na budúci rok má prísť aspoň toľko štartujúcich ako tento rok, treba toto napraviť a nepýtať také vysoké štartovné.
Resumé: Odmeral som si na GPS čas, lebo oficiálne som to asi nedokončil alebo neviem ako to zapíšu do výsledkov.
Štart 10:07:08
Po vytrápení cieľ 15:53:29 - bieda
Trasa, počasie vynikajúce
Organizácia veľmi slabá
Začiatkom septembra mi zamejloval Juraj Vrbik, že sa koná nový maratón pri Nitre. Keďže sa nekoná Fatransko Strážovský maratón, považoval som to za dobrý dôvod na ukončenie cestnej sezóny 2001. To som vtedy ešte netušil, že september bude totálne anticyklistický a že začiatkom októbra ma načne viróza. Ale predpoveď počasia a lobbovanie kamošov ma nakoniec rozhýbali. Tak som nakoniec podvolil. V sobotu s časovým sklzom sme vyrazili v aute štyria. Okrem mňa Miro Pilka, Ivan Červenka a Robo Juhás ktorého to bola cestná premiéra. Zasa mal oproti nám výhodu, že sa udržiaval na horáku. Krátko po 9 hodine sme dorazili na miesto štartu, kde nás už čakali aj Haluškovci a Maroš Mališ. Štartovné bolo tučných 500 a nakoniec sa nazbieralo 80 štartujúcich, z toho jedna žena. Krátko po 10 bol štart. Na ňom, ešte akoby som tušil, som pre istotu ohlásil, že kto ma chce poraziť má dnes dokonalú príležitosť. Prvú časť sme šli za autom, lebo cesta bola poriadne rozbitá a úzka. Až v Kostoľanoch sa balík rozbehol. Na maratón a koniec sezóny dosť vysoké tempo. Zatiaľ som sa držal. Cez Ladice a Neverice sme prefrčali, ale už sa začal balík rozpadať. Ešte som to prežil do Sľažian, ale potom zo 3 strmé brdky mi ukázali realitu. A dostal som direkt: Pekne pojdeš tam, kde momentálne patríš - na chvost.
A tak som zatavený a vytrápený sa prepadal zo skupinky do ďašej skupinky. Zlaté Moravce - stratil som sa mojim Pezinčanom na mačacích hlavách. Potom ma ofúkol aj Maroš a ja som si už len hľadal tempo na prežitie. Raz darmo. Bez tréningu sa zázraky nedajú robiť. Machulince - tu ma dorazil aj Bobo, ktorému ostré tempo na začiatku mierne vyrazilo dych. Stíhame komentovať, že si dedinu pamätáme z Author Panda MTB maratónu. Bobo sa ma pokúša potiahnuť v háku, ale nechápe, že v tú chvíľu o to ani trochu nestojím. Za známymi Jedľovými Kostoľanmi nás doráža skupinka, kde sa zachytím. V krásnom jesennom lese aj urobím foto. Tuná to aj Bobo pochopí, že je márne ma ťahať a ja si nachádzam vlastné tempo. Veľká Lehota je dedina, kde aj táto skupina sa rozpadne. Našťastie je to aj koniec stúpania. Nasleduje zaujímavý zjazd do Novej Bane. Konečne to rozkrúcam. Dole kopcom to ešte ide;-) V Novej Bani nasledovala ostrá zákruta a mierne stúpanie. To však čoskoro sa zmenilo na sériu krátkych veľmi strmých úsekov striedajúcich sa s miernejším stúpaním. Idem ešte s jedným cyklistom a frfleme na našu výkonnosť, ale postupne zatínam zuby a dávam všetky sily do toho, aby som to vôbec vyšiel. Ešte teraz si pamätám tú ostrú a strmú zákrutu s označením Kostivrch. Našťastie to bolo všetko a nasledoval zjazd k prípojke cesty zo Žarnovice na Partizánske. Začína stúpanie na Veľké Pole. Teraz cítim ako som sa vyčerpal a toto stúpanie idem z nohy na nohu. Spolujazdec mi už ušiel a dokonca prefrčal okolo mňa ďalší. Už skúšam len jesť a piť. Dokonca aj tepy mám nenormálne nízke. Hádam to pomôže. Mám chuť ako ešte nikdy to vzdať. Konečne prišiel vrchol a som široko ďaleko sám a možno posledný. V zjazde sa mi zasa nohy rozbiehajú a predsa len si čosi z celej sezóny pamätajú. Dokonca v zjazde som dorazil dvojičku predo mnou a na hlavnej ceste vo vetre aj striedavo ťahám špicu. To mi tiež ide;-)
Točíme na Veľké Uherce, kde mi zas zdvíha adrenalín dlažba a kde sa zasa naša trojica rozpadá. Ešte stihneme zanadávať na neskorú občerstvovačku a už si to každý sólo ťahá popri priehrade do kopca. Má podobný charakter ako Kostivrch, ale dajako sa dostávam do tempa a strmé úseky zvládam celkom svižne. Dvojica cyklistov povzbudzuje na najstrmšom úseku a aj to mi dodáva síl. Záverečná časť kopca je už mierna a konečne mám pocit, že sa to rozkrúca. A je tu občerstvovačka, napijem sa, dám banán a vyrážam. Tentokrát sa vytvorila trojička, ktorá vydržala až do cieľa. Dole Skýcovom a vo väčšine zjazdu ich veziem v háku a krútim čo mi to dá. Robí mi to dobre na duši, že som ešte úplne nezabudol jazdiť. Takto to ťaháme až do Topolčianok, kde predsa len sa diplomaticky hodím do háku. Prechádzame opäť dlaždicami v Zlatých Moravciach a nasledujú tie tri nechutné hupky. V celku mám takéto terény rád, ale tuná mi už nezostáva veľa síl. Takže sme ich v trojici prežili a konečne v Nevericiach zatočili na záverečný úsek. Tuná už melieme z posledného všetci. A pomaly prichádzame do cieľa. Pretneme pásku a nič. NIČ znamená, že z organizátorov sa nikto neunúval ani len zapísať poradie či čas v cieli. Ako keby to bolo len pre tých prvých. A že vraj cyklomaratón. Tuná je bod úrazu. Zaujímavo vyzerajúca akcia, na ktorú som dostal domov pozvánku, musím povedať, že sa organizátorsky nevydarila. Krásna trasa a dokonalé babie leto sú hádam jediné plusy. A ešte v slušnom prostredí jedlo po pretekoch - polievka a špagety.
Hmm, za 500 Sk aj keď na poslednú chvíľu trochu drahé špagety. Síce existovala možnosť sa prihlásiť dopredu za 350, ale na jeseň je to lotéria. Čo mi chýbalo bolo pivko v cieli, ale čo ma nahnevalo bola len jedna občerstvovačka na 102-hom zo 140 km. To mali byť aspoň dve a hlavne neúcta organizátorov k štartujúcim. Keď už bojujem sám so sebou a za tie peniaze, slušalo by sa, aby rozhodca počkal na posledného a zapísal čas a poradie. Aj keď tam boli vrcholoví pretekári, myslím, že slovo cyklomaratón v názve znamená že to nie je akcia len pre nich. A ak áno, nech nepozývajú nás hobbíkov a maratóncov. Takže ak na budúci rok má prísť aspoň toľko štartujúcich ako tento rok, treba toto napraviť a nepýtať také vysoké štartovné. Resumé: Odmeral som si na GPS čas, lebo oficiálne som to asi nedokončil alebo neviem ako to zapíšu do výsledkov.
Štart 10:07:08
Po vytrápení cieľ 15:53:29 - bieda
Trasa, počasie vynikajúce
Organizácia veľmi slabá
