Trnavsko kopaničiarsky cyklomaratón 2003
- Napísal: Július Bugár
- Published in Cestná cyklistika
Keď mi prišli propozície na Trnavský maratón, zbežne som si ich prezrel, pričom sa mi zdalo, že je to rovnaká trasa ako v minulých ročníkoch. Povedal som si, že prečo by som tam nešiel, definitívne rozhodnutie však malo padnúť tesne pred dňom štartu v závislosti od očakávaného počasia. Cca 5 dní pred to vyzeralo podľa predpovedi počasia, že v piatok a v sobotu ma práve prísť slabšie ochladenie ale s dažďom. Vtedy som začal trocha pochybovať o mojom štarte. Čím viac sa ale blížila sobota, tak sa predpoveď na tento deň vylepšovala, až nakoniec bola veľmi optimistická, čo sa dažďa týka a v prípade teplôt hlásili až zbytočne veľa (do 30 st.). Takže už sa nebolo na čo vyhovárať ... Prvýkrát som sa pánsky odviezol autom do priestoru štartu. Na minulé ročníky som šiel po vlastnej osi, lebo som vtedy šiel s ostatnými Pezinčanmi už z Pezinka. Tento rok som musel ísť z Bratislavy a dať si navyše v tento deň o 100 km (z Pezinka to bolo 60) - to už je trochu veľa. Takže sme sa zaregistovali a začali pripravovať na štart. 5 min. pred štartom organizátor začal mikrofónom pripomínať trasu preteku. Vtedy, na moje prekvapenie som zistil, že trasa vôbec nezodpovedá mojej predstave o trase - ide sa opačne ako predchádzajúce ročníky, čo bol taký zásadný rozdiel, že už som si vôbec veľmi nebol istý kadiaľ vôbec pôjdeme. Táto neistota ma mátala počas celých pretekov a bol som trochu nachystaný, na prípadné ďalšie neočakávané zmeny trasy voči mojej predstave.
Krátko po pol desiatej sme vyštartovali. Po niečo vyše kilometri sme odbočili na cestu, kde sa v každý september koná časovka Trnavských 6666m. Polovica tejto trasy časovky sa mi v tento deň zdala neporovnateľne dlhšia. Predsa len rozdiel v rýchlosti na tejto akcii a v časovke je nezanedbateľná ... 
Prvá časť (približne polovica) Trnavského maratónu sa ide typu \"Rock FM maratón\", tzn. vpredu ide auto, ktoré udržuje rýchlosť cca 30 km/h. Našťastie oproti RFMM sa ide takýmto spôsobom o 210 km menej - čo už sa dá celkom vydržať. Je priestor sa porozprávať so známymi, pričom sa občas zrýchlilo na skoro 40 km - čo bolo príjemné spestrenie vytrhávajúce zo stereotypu. Zo stereotypu vytrhával aj pohľad na blízke Jaslovské Bohunice. Ďalším spestrením bolo stúpanie za Vrbovým, ktoré dosť natiahlo pelotón, čo umožnilo bezpečný následný rýchlejší zjazd. Nasledovala príjemná cesta až po Starú Turú a Hrašné. V Hrašnom sme nafasovali 1,5 l minerálky. Rozlial som si ju do fliaš a nasypal jonťák, lebo som očakával, že sranda skončila. Odteraz to bude už o niečom úplne inom! Boli sme upozornení, že za chvíľu sa štartuje, tak, som sa rýchle postavil na štart a ušlo sa mi pomerne dobré miesto - v prvej štrvtine.
Hneď po štarte nastalo peklo, aké sa dá očakávať po jazde s obmedzenou rýchlosťou a navyše obohatené krátkou prestávkou. V tejto počiatočnej fáze ide každý svoje maximum, pričom je ale dôležité neprepáliť tempo, lebo atmosféra býva natoľko strhujúca, že sa môže ľahko stať, že to človek prepáli. Tu musím pochváliť organizátorov, že na vykryštalizovanie, kto do akej skupiny patrí, vybrali veľmi dobrý úsek. Išlo sa po pomerne širokej ceste. S prižmúrením jedného oka by sa dalo povedať, že až štrvorprúdovej (klasická cesta s veľmi širokými krajnicami). Navyše spočiatku sa išlo do mierneho kopca. Vďaka širokej ceste ani pomerne rýchly následný zjazd nebol veľmi nebezpečný. A znovu nasledovalo stúpanie, ktoré definitívne urobilo rozhodenie cyklistov do skupín s podobnou výkonnosťou. Pri vchádzaní do Myjavy som bol v druhej skupine, pričom vpredu boli piati uprchlíci. Pri výjazde z Myjavy nasledovalo stúpanie, ktoré som si pamätal z ciest, keď som na strednej škole chodil za spolužiakom na Starú Myjavu - nie veľmi dlhé, ale na mňa trochu strmé. 
Obával som sa, či v ňom nebudem mať problémy, ale nebolo to až také zlé. Ostatní z našej skupiny mali toho plné zuby z predchádzajúcej rýchlej jazdy - takže sa to dalo. To sa nedá povedať o jednom z prvej skupiny. V tomto stúpaní za Myjavou sme ho dobehli a keď sa dobre pamätám tak sa ani nechytil - nechal sa strhnúť úvodným tempom a diagnóza bola jasná: prepálené tempo. Nasledoval pre mňa veľmi príjemný úsek do Jablonice, ktorý sa ide skôr dole kopcom len sem-tam nejaká brdka. Točil sa poriadny kolotoč a rýchlosť častokrát bola cez 50 km/h. Aby záťaž nebola tradične len aeróbna, príp. až anaeróbna, mali sme v našom balíku experta, ktorý bol schopný hádzať polmetrové vlny na každú stranu, čím nám zabezpečoval v súčasnosti moderný spôsob trávenia času - adrenalínový tréning. Dúfal som, že vlny hádže z dôvodu svojej vyčerpanosti, ale mýlil som sa. Vydržal s nami až do Trnavy.
Po Jablonici nás čakala Biela Hora. Ako sa začala cesta zdvíhať, začalo sa mi ísť trochu zle. Aj som špekuloval, že si dám semtex, ktorý som mal ušetrený ešte z minulého roku. Nakoniec som si povedal, že skúsim výjsť aj bez neho. Jano Martiš navyše špekuloval ako zbaviť Vogla st. Chcel nastúpiť v stúpaní na Bielu Horu, aby sa ho striasol a už ho po rovinách toľko netrápil. Ja som si nebol, istý, či som schopný splniť túto jeho taktiku, tak som sa tváril dosť neústretovo. V polovici stúpania naozaj Jano nastúpil. Osatní ho mierne ignorovali - síce trochu zrýchlili, ale nie úplne na jeho rýchlosť. Keď Jano videl, že je sám, tak sa prispôsobil rýchlosti ostatným. Ale aj napriek tomu, som sa už nevedel dočkať konca stúpania. Keby som tento kopec nepoznal, tak neviem, či by som sa udržal - posledné metre sa mi už išli dosť zle. Aj napriek tomuto stúpaniu sa udržala celá skupina. V klesaní do Trstína som ožil a navyše som si dal spomínaný semtex, ktorý zaúčinkoval po poslednom trochu väčšom stúpaní za Trstínom a odvtedy sa mi šlo naozaj veľmi dobre. 
Točil sa ako vždy na rovine kolotoč, pričom ma zaujalo a neviem si to do teraz vysvetliť prečo, spomínaný vlnový expert cca 7 km pre cieľom dostal na špicu a ťahal snáď kilometer-dva (pri striedaní v kolotoči dĺžka pobytu na špici bola len zopár sekúnd). Všetci ho samozrejme nechali tak, že keď sa chce zničiť a nechce sa dobre umiestniť v cieli, tak nech tak robí.
Dostali sme sa nakoniec do ulíc Trnavy a blížili sme sa k cieľu. Cieľová rovinka je v opačnom smere jazdy, takže je potrebné urobiť také U s pomerne ostrou zatáčkou. Vyhovuje mi tento dojazd a v posledných troch ročníkoch sa mi v ňom veľmi darilo (končieval som vždy prvý z našej skupiny). Základom je sa držať v závere vpredu a do ostrej zatáčky sa dostať ako prvý - potom už stačí len pri výjazde zo zatáčky ešte zrýchliť a je to. Takže pokúsil som sa o to aj teraz. Cca 200 m pred zatáčkou som si nastúpil a dostal sa na čelo. Čo ma trochu prekvapilo, bolo, že som dostal do vnútornej strany stehna kŕč (zaujímavé, že kŕče prakticky nedostávam, značné teplo v tento deň ale asi spravilo svoje). Povedal som si, treba si to skúsim nevšímať a ten kúsok už nejako prejdem. A podarilo sa! Z našej skupiny som bol prvý a celkovo teda 5. Mal som pomerne dobré výsledky na tomto podujatí, ale toto bol najlepší výsledok. 
Podľa rýchlostí, ktoré sme dosahovali na jednotlivých úsekoch nebrzdenej časti preteku sa dala predpokladať veľmi slušná priemerná rýchlosť. A naozaj na vzdialenosti cca 70 km sme dosiahli 40,3 km/h. Nepamätám si, že by som sa niekedy na podobnej vzdialenosti dostal cez 40 km/h ...
Nasledovalo neobmedzené pitie kofoly, piva a jedenie chleba a párkov. V tombole som navyše vyhral malú jednopiestovú pumpu.
Na záver ešte údaje z môjho kompjútra (nebrzdená časť pretekov):
čistý čas 1:41:40
priemerná rýchlosť 40.3
maximálna rýchlosť 71
vzdialenosť 68.49
v cieli najazdené na cestnom 2042.4
