Horal 2001
- Napísal: Robert Juhás
Pár mesiacov dozadu som sa rozprával s Rasťom o odjazdených akciách cyklomaratón (Author Panda) a pezinský (Vezikulák). Vadilo mu opakovanie sa trate, pretože ísť už druhýkrát tú istú trasu, stráca svoje čaro. Málokoho baví jazdiť stále dokolečka. :-) Tak mi dal link na cyklomaratón Horal Alto 2001 ktorý sa poriadal v auguste s tým, že sa nič neopakuje. Keď som to prvýkrat videl tak ma zamrazilo. 112 kilometrov, to je pre mňa veľa. Časom som sa však rozhodol, že pôjdem. Len sa musím na to nejako pripraviť. Mesiac pred pretekmi som však ochorel. Najprv som si myslel, že to je len obyčajné prechladnutie. Pil som vtedy veľa studenej kofoly. Po dvoch týždňoch hltania tabletiek, potenia sa v posteli, napchávania sa vitamínov a neviemčoho som už bol zúfalý. Už bolo jasné, že to obyčajné prechladnutie nie je. Zobral som poslednú vec, čo som ešte nepoužil. Stopangin. Strekol som si to do gágora a na druhý deň sa už cítil, podstatne ale podstatne lepšie. Sláva, zabralo to. Síce, keby som vedel, že to nie je prechladnutie, tak idem rovno k lekárovi po antibiotiká. Na to už bolo aj tak neskoro.
Takže týždeň a pol som sa dostával pomaly do poriadku. Skúšobne som si prešiel pár kilometrov po lese. Stále to nebolo ono. Tak som sa pripravil na weekend, že odjazdím aspoň toľko, koľko budem vládať aby som na Horalovi uprostred neodpadol. Cez weekend som v sobotu spravil svoju obvyklú trasu po Košariská, odtiaľ po modrej a červenej na Biely kríž a domov. 48 kilometrov. V nedeľu som si všetko cítil. Svalovica ako hrom. Aj tak som vysadol a znovu obvyklá trasa po Košariská ale odtiaľ ďalej po zelenej cez Štefánikovú magistrálu smerom na Zlatú studničku, Krkavec, (povyše Limbašskej vyvieračky) tam sa mi podarilo pichnúť dušu. Volám mobilom koučovi (sestra), že mám problém a potrebujem dušu, náradie a pumpu. Akurát som nevedel kde som. 
Kua, šak mám GPS, napadlo ma neskôr. Volám znovu a plánujem pravdepodobné miesto stretnutia a čas. Tak sme sa dohodli na Neštichu. Než som tam došiel, odšliapal som si necelých 10 kilometrov. Miesto sme trafili skoro presne. Sám som bol prekvapený, keď mi povedala, že ten prudký kopec, čo vedie zo Svätého Jura do Neštichu aj vyšliapala na bajku. A to si vraví, že nie je trénovaná. No určite. Defekt som vymenil, duša bola deravá na dvoch miestach. Obrovské diery. Ani som sa to nesnažil zaplátať. Takže sumár odjazdeného za weekend bol niečo cez 100 kilákov. Síce nie v kuse ale aj to je niečo. Cez týždeň som kúpil nové cyklorukavice, gripy na rajdy. Od ostatného výletu z Mikuláša sa to rozpadlo, vydralo, vyšúchalo. Je piatok a s Romanom (Citrón) nasadáme do vlaku, smer Svit. Trafili sme tam viac-menej bez problémov. Síce Roman skúšal v Poprade ísť smerom na Rožňavu a dúfať že dorazí do Svitu. Lenže moja GPS hlási, že musíme ísť presne opačným smerom. Veď nakoniec sa opýtal okoloidúceho kam sa ide na Svit. Samozrejme že opačným smerom. Na mokrom chodníku sa Roman strepal a tak pokrstil Poprad. Zaregistrovali sme sa vo Svite, ubytovali a po chvíli zaspali. V noci nastala strašná búrka. Blýskalo, hrmelo, pršalo. Všetko. Kua, ak bude zajtra pršať, tak asi nastanú veľké zmeny v trase.
Ráno však bolo normálne po daždi. Chodníky pomaly schli a my sme sa pripravovali na štart.
Štart bol pre mňa istou novinkou. Musel som presť cez tunel kde mi zosnímali čiarový kód ktorý som mal na štartovom čísle. Tým som sa vlastne prezentoval, že som sa naozaj postavil na štart. Luboš Drahoš z Pezinka zahlási, že by mali spraviť ešte jednu kategóriu. Kategória Pezinok. Za Romanom stojí vymakaný Canondale s bojovným heslom na ráme bajku. Štart bol veľmi rýchly. Priemerná rýchlosť niečo cez 30 km/h. Na niektorých úsekoch aj viac. Vychádzame zo Svitu po akejsi miestnej šotolinovej ceste smerom na Spišskú Teplicu. Tam sme prakticky za pár minút. Ostrá zakruta doprava a vychádzame z dediny. Približuje sa ku mne zľava bajker so záujmom o GPS ktoré mám na rajdoch.
"...s tým sa nedá stratiť, čo?..." vraví mi "...je to GPS, že?", pritakávam a medzi rečou dodávam, že zablúdenie nehrozí lebo trať vyzerá dobre značená, takže nemám obavy.
GPS beriem so sebou lebo to chcem vyskúšať a naučiť sa s tým robiť, veď kvôli tomu som to aj kúpil. Asfaltové stúpanie sa zvyšuje a po chvíli vchádzame do lesa na rozmočenú zvážnicu. Idem za dvomi bajkermi. Schytávam prvú dávku blata do ksichtu. Ovplyvňuje tak moju techniku jazdy. Nesnažím sa jazdiť v blízkom závese pokiaľ je terén rozbahnený. Možno by som ani zabrzdiť nestačil. Stúpanie nie je dlhé, ale trošku som sa prebil dopredu. Dobieham Romana ktorý mi ušiel kdesi v tom asfaltovom šprinte. Má nejaký problém s bajkom, ale vyzerá, že len drobný. Po dlhšom vytrasenom rozmočenom zjazde vchádzam za Rasťom na prvú občerstvovačku. Hneď ma aj zvečňuje. Prichádza aj Roman a komentujeme trošku trasu. Rasťo nasadá a odcháda. Vylúchal som pohár a po chvíli nasadám aj ja. Asfaltka sa mení na dosť rozbitú cestu čo je aj na fotke vidieť. Horákom to veľmi nevadí. Je 19 kilometer a vidím prvé vážnejšie stúpanie. Dole ide hubár a usmieva sa na každého pretekára. Začína ma nejako pichať vľavo dole v boku. "Sakra, čo to namiešali na tej občerstvovačke?". Po chvíli ma pichá aj vpravo hore v boku.
"Kuaaa, čo sa deje?" začínam sa trápiť ako pes. Zoskakujem z bajku a čakám či to prejde. Pomaly. Naskakujem na bajk a dobieham stratené. Po chvíli zase. Vyzerá to tak, kým nespracujem to vypité, tak ma to neprestane bolieť. Skúšam teda šliapať popri bajku a zhlboka dýchať. Obieha ma Roman spolu s dvoma bajkermi.
22 kilometer. Už je to lepšie. Nasadám a opatrne šliapem. Zatiaľ v poriadku.
23 kilometer Skúšam zabrať viac a začínam dobiehať Romana. Ide si svojím tempom aj s tými dvoma bajkermi. Lenže na moje tempo idú akosi pomaly. Predbieham ich a ťahám ďalej. V diaľke vidím známy dres. Aha, Rasťo. Dobieham ho na hrebeni ako vyťahuje foťák a robí záber. Idem ďalej. Po chvíli ma predbieha lebo v zjazdoch chodievam naďalej ako posratý. Ostrá zákruta doprava. Rasťo ledva stíha zabrzdiť. Mňa to vynáša von. Stojí tam nejaký vysmiaty hubár a čistí krásny obrovský dubák. Obraciam bike znovu na cestu a prihováram sa tomu hubárovi.
"Fíha aký pekný dubák, to je horská prémia?"
Hubár sa naďalej škerí a vidím mu na ksichte, že nechápe ani mäkké "F" čo sa ho pýtam.
Nechávam ho tak, nech sa zadrhne od radosti nad hubárskym úlovkom a stíham Rasťa. Zjazd je dosť zabahnený a začína sa to dokonca meniť na koryto potoka. Z cesty si ten potok urobil koryto a k slovu sa dostáva jazdecký kumšt. Rýchlo vybrať počas zjazdu najlepšiu cestu. Jedna možnosť je, ísť po vyjazdenej, vymletej koľajnici kolesami rýchlejších bajkerov, ktorí sú už dávno pred nami alebo ísť po koryte potoka. V rámci možností vyberám tú druhú. Jednak vidím kade jazdím, jednak nechytám blato a jednak mi je to už aj tak jedno. Bajk už mam osratý bahnom tak čo sa budem ondieť, rovno si ho v potoku ostriekam. Rasťa mám na dohľad a periférnym videním pozorujem, že pchá svoj nos do potoka. Koleso mu tam kdesi zapadlo a hodil tigra. Zastavujem a škodoradostne si ho doberám. Vidím, že je v poriadku, tak idem ďalej. Konečne to mokré bláznovstvo končí. Blížim sa k asfaltke. Obočujem doprava. Na ceste voľačo opravujú, asi po záplavách. Cesta má len jeden provizórny pruh na semafóry. Akurát v mojom smere zastavujú autá na červenú. Predbieha ma nejaká škodovka (kam sa len ponáhľa?) a zastavuje na červenú. Obieham ju sprava a akurát spolujazdec vedla vodiča otvára dvere (keby bola neznesiteľná horúčava 35 stupňov tak nepoviem, ale prečo musí otvoriť dvere teraz v takomto sychravom počasí nechápem)
"Kurváááá", revem. Našťastie to dotyčný pochopil a rýchlo zatvára dvere. Znovu odbočenie doprava a po chvíli krátka odbočka na druhú občerstvovačku. Všetci čo sme išli pohromade vchádzame. Aj Rasťo aj Roman a kopa bajkerov. Vymieňame si zážitky z doterajšieho priebehu. Rasťa sa pýtam na tigra, ako sa mu to podarilo, dozvedáme sa že najrýchlejší bajkeri už majú skoro polhodinový náskok. Ufff. Napchávame sa tyčinkami, banánmi. Po predchádzajúcej skúsenosti s pichaním v boku si dávam len trošku pitia. Roman už odchádza, po chvíli aj Rasťo. Ja ešte dojedávam banán a tyčinku.
Nasadám a ide sa smerom na Telgárt. Táto cesta bola celkom rýchla, ani som sa nenazdal, už som v Telgárte a kdesi som nechal za sebou aj Rasťa. Do Telgártu viedol dosť drsný zjazd. Dobre mi lepilo. Vychádzam z Telgártu a vidím, ako sa blížim k obrovskej tlupe cigánskych detičiek. Povzbudzujú odušu. Uškerím a zamávam im, nech vidia, že nepovzbudzujú nadarmo. :-)
Dobieham nejakého bajkera. Ideme spolu v stupáku smerom na kopec Brezinky. Za kopcom vchádzam do lesa. Nenormálne rozmočený terén. Vylúčené normálne jazdiť. Je to síce rovinka ale bahnitá. Veď to aj vidieť na Rasťovej fotke. Žiadna cesta len také rozvešané pásky aby sme sa náhodou neutopili v bahne ktoré bolo určite kdesi namiesto cesty. Obchádzam čo sa len dá. Nohy sa mi zabárajú až po uši. Konečne tvrdý podklad a cesta. Ďalší zjazd. Tentoraz do Šumiacu. V dedine je miestami neskutočne rozbitý asfalt. V celej Bratislave by som nenašiel niečo tak roztrieskané. Vchádzam na občerstvovačku. Chlapík mi podáva pohár. Pichanie v boku ma upozorňuje. Odmietam s tým, že si prosím len polovičku pohára.
Druhý chlapík ma naviguje ako mám ísť ďalej.
"Teraz doprava hore a 12 kilometrov na Kráľovú Hoľu"
"12?" vravím, "veď v propozíciach písali, že 14 kilometrov"
Tretí chlapík (asi miestny) sa pridáva, že je to len 10 kilákov, asi myslel vzdušnou cestou.
"Tak koľko teda?" pýtam sa odovzdane "jeden vraví 10, druhý 12, ja 14, keď si to spriemerujem, asi predsa len tých 12, však?"
Chlapíci sa pochechtávajú a súhlasia "Tak tak, tak nejako, treba si to spriemerovať."
Nasadám a idem ďalej.
Z druhej strany vidím, že prichádza Julo Bugár (z početnej pezinskej partie bajkerov kam patrí aj Rasťo) a mám pocit, že asi zablúdil. Odbočujem doprava a začína sa stupák na Kráľovú Hoľu na ktorú som sa tuším najviac tešil. Na konci dediny poskakuje hlúčik detí a jedno dievčatko naťahuje ruku a volá
"Ťapni si, ťapni si, ťapni síííí" naťahujem ruku nech si ťapne, kto len chce. Kopec vyzerá pekne. Som prekvapený že asfaltka tu nie je. Nehovoril ktosi, že na Kráľovú Hoľu vedie asfaltka? Postupne stúpam vyššie. Vidím, že ma dobieha Julo. O kilometer vyššie ma už predbieha a ja už cítim tréningový výpadok. Akosi nevládzem. Beriem tyčinku a pijem jonťák. Nemôžem očakávať zázraky na počkanie. Musím zabrať. Spomaľujem a zrovnávam tempo. V zákrute vidím Romana. Zase čosi baštrnguje s bajkom. Ale stíha sa ešte zaradiť predo mňa. Idem za ním a držím si ho na dohľad. Za treťou zákrutou sa mi už beznádejne stráca a mne už viditeľne začína byť trochu zima. Zoskakujem z bajku a striedavo skúšam peši a na bajku. Blížim sa k akejsi skratke po modrej značke hore. Je mi jasné, že toto dokážu vyšliapať na bajku maximálni supermani. Myslím, že všetci išli tadiaľto peši. Míňam množstvo hríbov, sem tam čučoriedky (neodolal som, zobol som si), Blížim sa pomaly k nejakému miestu. Sú tam maníci od Horskej Služby. Hmmm, asi navigujú pretekárov. Prichádzam k nim, lapám dych a niečo sa ma pýtajú. Jeden z nich mi podáva fľašu minerálky, logám koľko vládzem ale cítim, že mi to aj tak nepomôže. Akosi strácam paru. Nefungujem.
Okolo práve prehučia strašnou rýchlosťou dvaja pretekári. Jeden z horských na nich kričí "Spomááááľ", ja medzitým nasadám na bajk a šliapem hore. Prejdem sotva 200 metrov a znovu zosadám. Míňam značku, že ešte 5 kilometrov. 5 kilometrov?
"Jééééžišmarjá, tak to bude dlhých 5 kilometrov lebo už teraz akosi nefungujem". Tak to se chlapečku ještě pobavíme. Tu kdesi už končí les a začína boj o život. Hmla je doslova na dosah. Sprava na mňa fúka vlhký a studený vietor. Ručne nahadzujem najlahší prevod. 1-3 1-2. To sú prevody takého typu, že keď položím nohu na pedál tak idem. Vôbec netreba zaberať. Jediná snaha je dvihnúť nohu a tá už vlastnou váhou posúva pedál dole. Hore-dole-hore-dole. Je mi už taká zima, že nevládzem už ani nohy dvíhať. Zoskakujem z bajku. Tlačím do hlavy dalšiu tyčinku, logám jonťák a už ani nedúfam, že mi to nejako pomôže. Za pokus to stojí. Každú chvíľu ma obehne nejaký bajker a v dobrej predbiehacej nálade, ma povzbudzuje dopredu. Už som v hustej hmle. Občas sa roztrhne a vidieť viac ako na 50 metrov. Na GPS vidím občerstvovačku a zároveň kontrolné stanovište vzdušnou čiarou snáď 800 metrov. Lenže idem serpentínami takže sa už nemôžem dočkať kedy už pôjde cesta priamo k waypointu. Ešte 2 kilometre. Stále ma predbiehajú bajkeri a ja už sa zaoberám myšlienkami na podvod.
"Otočím bajk a idem dole."
Čudujem sa že to Bajkera vôbec napadlo. Racio to zamieta ako úplnú blbosť, neprijateľné. Bajker skúša ďalej, aby som to aspoň vzdal. Predstavujem si sám seba ako ma odvážajú v antone. "Priznal sa, je vinný."
Práve prehučal okolo Roman strašnou rýchlosťou. Mám, pocit, že je tiež dobre skrehnutý. Lenže Roman je väčšia väzba ako ja. Ten si sadne do snehu a o chvíľu sedí vo vode, kdežto ja keď si do snehu sadnem, tak k nemu primrznem. :-)
Chce sa mi strašne spať. Vykašlať sa na celé preteky, niekam sa natiahnúť a dobre si pospať. Depka stúpa viac a viac. Najhoršie, že ani len vizuálne nevidím, kde je vlastne to kontrolné stanovisko. Nič, len hmla, studeny vietor a kus cesty. Dobieha ma Rasťo. Pýtam sa, či nemá náhodou nejakú rezervnú bundu. Samozrejme že nefunguje ako pojazdna požičovňa. Nemá. Dokelu. Šliapem ďalej. Zima je tu ako v prdeli. Podvedome sa obzerám, kde je sneh. Kdesi som čítal, že podchladenému sa chce vždy spať. Stiahne sa a tým vlastne šetrí teplo ktoré mu ešte ostalo. Kým nepríde pomoc. Obyčajne stihne nešťastník zamrznúť. V spánku. To aspoň nebolí. Aha, takže aj keď sa mi chce spať tak nesmiem, lebo to nedopadne dobre.
V hlave mi už prebehli všetky zaprisahávania, že už takéto preteky nepôjdem. Z posledných síl šliapem a vidím značku 200 metrov. To už dobehnem aj keby čo bolo. Nič si už necítim. Na GPS vidím stanovisko rovno pred nosom. Síce ho vizuálne nevidím ale tam kdesi to bude. Práve ide okolo Rasťo. Zamávam mu a šliapem ďalej. Každý meter už očakávam koniec utrpenia. Po pravej strane vidím tmavú siluetu. Ha, nejaká budova.
"Vojdem dovnútra a poriadne sa zohrejem." vravím si.
Pred budovou je občerstvovačka.
Prvé čo sa pýtam, "Máte niečo teplé?".
Chlapík hovorí "Jedine bujón" obzerá sa spýtavo k budove a dodáva "ááá práve vezú čerstvý, takže máme"
Nalieva mi plný pohár a pomaly ho chlípem s chlebom. Zachraňuje mi život. Síce ešte nie je dobojované ale zaberá. Na schodoch budovy nejaky bajker opravuje roztrhnutú reťaz. Božemôj, ten má ale smolu. V tejto zime (Rasťo vravel, že tam bolo len 4 stupne nad nulou.) ju skúša nejako spojiť. Pomáha mu kto môže a vie. Ale akosi to z nejakých príčin nejde. Bujón mám dopitý/dojedený a hlcem ešte banán a horalku. Duševne sa pripravujem na zjazd. Ak mi bola strašná zima smerom hore, tak mi bude ešte strašnejšia dole, pretože pôjdem rýchlejšie a všetko to skondenzované vlhko čo mám na sebe ma začne ešte nepríjemnejšie a hlavne rýchlejšie ochladzovať počas zjazdu. Nakoniec tak aj bolo. Cestou dole som zastavil dohromady trikrát. Nebudem tu popisovať ako mi bola zima. Prestávam si cítiť palec na ľavej nohe. Možno mi ho budú musieť amputovať. V tejto chvíli mi je to jedno. Stretol som cestou dole ešte kopu bajkerov. Prekvapený, koľko ich ešte je. Myslel som si, že som úplne posledný. Prichádzam k chlapíkom od Horskej služby ako navigujú bajkerov. Trasiem sa ako osika a snažím sa tak zahriať. Obdivujú môj GPS prijímač. Ukazujem im, v akej sme nadmorskej výške. Uznanlivo prikyvujú. Dlho sa však nezdržiavam a makám do teplých krajov. Po polkilometri obieham bajkera. Dostal defekt. Kúsok nižšie zastavujem aj ja. Sadám si totálne skrehnutý do trávy a chúlim sa do klbka. Cez nohy si preťahujem tričko a snažím sa zahriať vlastným dychom. Po pár minútach znovu nasadám na bajk, oči mi svietia, o chvíľu tu bude teplo, len vydržááááť. Hrkám po roztrasenej ceste dole. Znovu Horská služba naviguje smer jazdy. Prichádzam k maníkom, klepem sa ako tatramatka a jeden z tych týpkov sa na tom rehoce. Kúsok vedľa sa vyzliekajú bajkeri z náhradného oblečenia čo si zobrali so sebou. V hlave mi svieti kontrolka ZAPAMATAŤ. Takže poznatok znie, kúpiť si nabudúce nejaký termodres. Nabudúce už toľko šťastia mať nemusím.
Konečne sú tu teplé krajiny. Šliapem po mokrej zvážnici smerom k Smrečinskému sedlu. Po chvíli jazdy sa cesta začína akosi kaziť. V ceste vidím pripravené naukladané kmene stromov na odvoz. Pre mňa to znamená zosadnúť a prenášať. V krátkych úsekoch nemá cenu vysadať na bajk. Zdá sa, že dobieham nejakého bajkera v červenom. Pred ním je tiež ktosi. Postupne ich dobieham a zaraďujem sa za nimi. Chvíľu idem s nimi a testujem, či sa oplatí ísť s nimi. Prichádza menšia zákruta doľava a kopec. Obidvaja rapídne spomaľujú na čo reagujem predbehnutím. Od tohto momentu som išiel skoro 6 kilometrov úplne sám. Po zdolaní menšieho kopca idem dole a dostávam sa k miestu, kde sa pripájala kratšia trasa LEJZI. Pozerám na cestu, či to je vidieť že sa tadiaľ prehnalo nejaké stádo bajkerov. Hmm, nič moc, akurát sa frekvencia vyhodených obalov od tyčiniek, horaliek zhusťovala. Načo tieto hovadá chodia do lesa keď pokojne rozhadzujú odpadky po takej peknej prírode? Aspoň mám čo riešiť počas osamelej jazdy. Kopec na Smrečinské sedlo začína byť na môj vkus príliš prudký tak zosadám a tlačím bajk. Krátky úsek kde si tiež potok pomýlil chodník s korytom zdolávam ako viem. Rukami-nohami. Už som taký zabahnený, že mi je to úplne jedno kam šliapem. Konečne som hore. Kratučký zjazd a zákruta doľava. Ešte ma zastavuje organizátor aby urobil značku na štartovom čísle. Idem po zvážnici kamsi smerom na Liptovskú Tepličku. Tá je ešte ďaleko. Blížim sa k miestu kde sa lesný traktor zosunul dole. Je zaistený reťazou o strom cez cestu. Spomaľujem a pýtam sa, či môžem prejsť pod reťazou. Traktorista prikyvuje akoby to bola samozrejmosť. Je vidieť, že si zo vzniknutej situácie ťažkú hlavu nerobí. Asi je to bežná vec, zapadnúť v lese. Ťahám teda ďalej a vidím ďalších maníkov od Horskej služby. Ukazujú smer dole. Po chvíli sa dostávam na lúku kde vidím len biele pásky a dve hlavy usporiadateľov. Navigujú ma ale nevidím dôvod. Tráva je pokosená tak, že inak sa ani nedá ísť. Dostávam sa na úsek kde ma naviguje usporiadateľ a upozorňuje na zjazd. Nemusí mi pripomínať. Idem teda dole a nestačím sa diviť aký húpavý je ten zjazd. Cítim sa akoby na ródeo býku. Hore-dole-hore-dole. Kto z koho. Spomaľujem, lebo je to vražedné húpanie. Konečne sa to zrovnáva. Oči mám na stopkách a zjazdujem na môj pud sebazáchovy fakt divoko rýchlo. Naraz vidím v diaľke bajkera. Slááááva. Konečne. Che, čo to vidím. Rasťo? Čosi baštrnguje so svojím GPS. 
Zastavujem pri ňom. Nejako mu to nedrží. Ani sa nedivím kde sa mu to mohlo roztentovať. Určíte ten húpavy zjazd. To bola teda divočina. Hore šliapu nejakí turistickí bajkeri. Na jedného kričím "Tu sa teda bajkovať fakt veľmi nedá", maník prikyvuje ale pokračuje ďalej. Konečne sa Rasťo rozbieha a ideme spolu po nejakej asfaltke dole. Zjazd je dosť dlhý takže určite obaja odpočívame a dávame si vytrasené kosti dohromady. Blížime sa ku križovatke. Doľava a doprava ide rovinka. Jedine rovno znamená ísť do kopca. Kua, aj GPS hlási, že najbližší bod je rovno. Sakra. Nevadí, šliapeme teda po klasickej ujazdenej dedinskej ceste hore. Dlho to našťastie netrvá, rovinka, míňame skupinku mladých turistov. Obdivujú akí sme osratí od blata. Nakoniec, nie sú jediní. Počas celej cesty to tak bolo. Do dediny Liptovská Teplička vedie vytrasená cesta, hneď vedľa krásna vyjazdená poľná dvojstopa. Rasťo sa trápi po vytrasenej. Ja volím tú rýchlejšiu trasu. Ako vidím stopy od bajkov, veľa ich išlo tiež tadiaľ. Presvištím okolo Rasťa a vidím, že cestu križujú dve jamy. V tej rýchlosti ma nenapadá nič iné ako skok. Síce som to ledva stihol ale keby tam bola tretia jama, tak zaručene kamsi letím. Ledva som ustál tie dve jamy. Trošku spomalím a vchádzam na asfaltku a po chvíli aj do dediny. Už nás čakajú s občerstvením. Hneď ako prichádzam, smejem sa, že si prosím okrem novej náplne do fľaše aj očistiť ju od nánosov blata. Prichádza aj Rasťo. Dávam si znovu teplý bujón. Debatujeme o trase a celkovom priebehu. Prichádzajú ďaľší dvaja bajkeri. "Koľko kopcov ste na nás ešte prichystali" pýta sa Rasťo
"No, ešte tri, kúsok po asfalte a potom vojdete do lesa"
Dávam si banán a chystám si horalku do ruky. Dopíjam jonťák. Rasťo zase čosi nastavuje s GPS. Pýtam sa či mám počkať alebo ma dobehne. Nakoniec vyrážame spoločne. Napchávam sa počas jazdy horalkou. Tyčinky mi už vyložene nechutia. Sú hnusné. Keby sa dalo, tak so sebou vláčim privesný vozík plný banánov, jabĺk, broskýň, melónov a neviemčohoešte. Ostrá zákruta doprava a serpentínami smerom do lesa. Odbočujeme spoločne doľava do lesa. Začína popŕchať a začínam už myslieť na všeličo. Znova ma pichá v boku. Doprdele, nikdy ma na bajku nepichalo v boku a dnes už druhýkrát. Cítim sa s Rasťom ako na vojne počas presunu cez nepriateľské línie. Nikde živej nohy. Rasťo už začína viditeľne spomaľovať. Do kopca ide až nepríjemne pomaly. Má nášlapné pedále takže v tých tretkách sa mu asi na tom mokrom teréne šliape fakt "vynikajúco". Šliapeme spolu popri malinčí. Nechávam ho ísť a medzitým sa v daždi napchávam malinami. Sú trošku malé, málo sladké ale zato chutné. Po chvíli ho znovu dobieham. Brodíme sa spolu rozmočeným terénom ako hrochy. Predbieham Rasťa z druhej strany cesty. Brzdy už má vymlátené tak, že ma už v podstate zdržuje. Skúšam teda udávať tempo ja. Idem okolo nejakého bajkera. Pýtam sa ho či je v poriadku. Nič sa mu nestalo, len sa skryl pred dažďom a napcháva sa. Krátky tvrdý stupák. Na jeho vrchole čakám na Rasťa. Krátky mazľavý zjazd kde mi začína odkĺzavať predné koleso doľava. Odskakujem doprava aby som sa nezvalil na bok. Kričím na Rasťa hore aby dával pozor, že sa to tu šmýka. O chvíľu ide okolo a ja sa zaraďujem znovu za neho. Kukám na GPS. Display nemý. Hmm, už mu došli baterky. Už to dlho hlásil. Pritom v návode tvrdia, že to má výdrž asi 12 hodín. No, v takejto nepohode sa nečudujem že to skapalo už po 9 hodinách. Odbočujeme doprava do kopca a po chvíli zase miernym zjazdom do Nižnej Šuňavy. Tú sme minuli veľkým fofrom až prichádzame k odbočke doprava po lesnej zvážnici. Tam stoja nejakí organizátori. Dávajú značku na štartové čísla, že sme prešli kontrolou. Vravím tomu maníkovi, že je to zbytočné, aj tak to zmyje dážď, voda a blato. Chlapík pokrčí plecami v štýle socializmu a vyjadruje asi toto
"Mám to tak nariadené zhora, len si plním čo mám nariadené". Púšťame sa do debaty s nejakou pani. Vraví, že ešte dva kopce.
"Niéééé, prosím vás, povedzte, že už iba jeden kopec, dohodnime sa!!!" zaklínam všetko mokré zúfalstvo čo sa vo mne v tej chvíli nahromadilo. Kukne na nás a vraví čosi, že sme predsa nejakí chlapi, veď sa vzchopte.
No, veľkú radosť nám teda neurobila. Nedá sa nič robiť, ťaháme ďalej. Zisťujem, že sa mi odtrhol jeden pásik na cyklotaške. Skúšam to nejako zapatlať suchým zipsom. Moc to nedrží ale nič zatiaľ nehrozí lebo šliapeme popri lese hore. Trošku sa mi vzdialil ale rýchlo ho dobieham. Naozaj už ide pomaly. Vchádzame na nejakú lúku kde stojí nejaký polorozmočený/polorozpustený demotivovaný organizátor a upresňuje kadiaľ treba ísť. Rasťo po chvíli zahučal nejakú nadávku a išiel ďalej. Ja zastavujem lebo vidím 20 metrov vedľa nejaké špagáty. Vyberám jeden a skúšam si pripevniť cyklotašku aby vydržala už ten kúsok. Pribieha ten maník a opakuje kadiaľ treba ísť. Prikyvujem a zároveň šnurujem cyklotašku koľko sa len dá. Konečne to vyzerá v poriadku. Idem po lúke ďalej a nasleduje zjazd. Predné brzdy mi už skoro nebrzdia, zadné tiež melú z posledného. Obidve páčky mám nalepené na rajdoch. Keď som si kúpil bike, brzdy som mal tak citlivé, že sa stačilo dotknúť prednej brzdy a nasledoval jednoznačný tiger. Teraz by som možno tak mierne spomalil. Rozhodne nezastavil. Zadná ešte brzdila ale z kopca to bolo na milú riť, lebo keď je prudký kopec, zadná brzda nič nezmôže. Prichádzam k nejakému potoku. Mihla sa tu Rasťova hlava. Prechádzam cez potok a vychádzam na asfaltku. Naozaj, bol to Rasťo. Práve stúpa do posledného kopca. Po chvíli aj tak zoskakuje a ide peši. O chvíľu ho dobieham a predbieham. Skúšam znovu udávať tempo, hádam sa chytí. Cítim ako z neho sála depka. Obzriem sa po chvíli a nechytá sa. Idem ďalej a postupne sa mu vzďalujem. Napadá ma, že si aspoň nastavím brzdy a počkám tým na neho. Skúšam naštelovať brzdy aby ešte chvíľu hamovali. Mám to akotak naštelované. Depka sa už pomaly chytá z neho aj na mňa. Nemá to cenu, nechytá sa. Idem teda ďalej sám. Koniec koncov, tak sa mi ide aj najlepšie.
Tento terén mi vyhovuje. Krátke stúpania, krátke zjazdy. O chvíľu vidím, že sa blíži dlhý zjazd. Spúšťam sa dole a dúfam, že mi brzdy ešte vydržia. Konečne sa dlhý zjazd zmenil zase na obľúbený terén a začínam zvyšovať rýchlosť. O chvíľu vidím, že som blízko Svitu. Vchádzam na asfalt a zaberám na najrýchlejších prevodoch. Túto časť cesty už poznám zo štartu, takže sa nezdržiavam orientovaním sa. Je tu štadión. V hľadisku mi tlieska hŕstka divákov za dojazdenie, za čo im v duchu ďakujem.
Z tacháča čítam tieto numerá:
TIME: čistý čas jazdy - môj
8:34:54 - Uffff, tá zima na Královej holi ma načisto dorazila. Tam som doslova "stratil" minimálne hodinu. Minimálne.
TIME: nameraný čas
9:42:51 - Ani neviem čo mám na to povedať. Roman vravel, že môžem byť po chorobe a najazdených 100 kilometrov za mesiac spokojný, nemám sa za čo hanbiť. Došiel som.
AVS: priemerná rýchlosť
13.6 - Voda, blato, dážď, rozmočený terén. Na niektorých úsekoch sa naozaj rýchlejšie ako 3-7 km/h nedalo ísť, nech bol pretekár akokoľvek šibnutý ( teda krejzi :-) ).
MXS: maximálna rýchlosť.
62:0 - Ehm, čo som to napísal o odstavec vyššie? No, občas sa dalo ísť aj rýchlejšie. Veď vravím, "krejzi" :-).
DST: odjazdené kilometre
116.56 - Kua kua kura kurv.... Ďalší organizátor, čo nevie počítať. Alebo žeby 112=116?. Na druhej strane, tie 4 kilá navyše sa v tom stratia.
Záverečné slovo.
Čo mám na to povedať? Obrovský škrt cez rozpočet narobilo organizátorom počasie. V noci pred pretekmi sa tam strhla bláznivá búrka ktorá určite rozbahnila veľkú časť trasy ktorá bola inak normálne zjazdná. Časť trate však bola rozbahnená dávno pred tou búrkou. Takže veľmi nesúhlasím s názorom, že za počasie organizátor nemôže. Práve naopak, dovolím si kritizovať autora trasy. Načo bolo dobré viesť trasu cez absolútne nevyšlapateľné miesta. Čo ho k tomu viedlo? Modrá značka skracujúca výstup na Kráľovú hoľu bola krásna blbosť. Takisto stupák na Smrečinské sedlo alebo niekoľko chodníkov kde bola namiesto cesty rozbahneno-rozvodnená cesta omyl. Možno iná možnosť nebola o čom však pochybujem. Prestávam mať rád také maratóny kde sú dlhé stupáky a dlhé zjazdy. Človek šliape pol hodinu, hodinu do kopca, rozhorúči sa ako divá sviňa, nasleduje dlhý zjazd kde úplne stuhne v zjazdárskom postoji a trpia tým kĺby. Nech mi nikto nerozpráva, že mu to nevadí. Spýtam sa ho o pár rokov, keď mu počas vŕtania sa ukazovákom v nose, budú vŕzgať aj prsty na nohách.
Štartovalo nás v kategórii Muži-Krejzi 59. Došlo iba 45. Ja 35. S časom nie som úplne spokojný ale za takýchto podmienok som rád, že som to vôbec celé prežil v zdraví a bez pádu. Na budúce prídem zase. Ale ak bude výhľad na takéto počasie aké bolo dnes, tak si to radšej setsakramentsky rozmyslím. Nielenže sa rýchlo opotrebuje bike (musím meniť všetky brzdové gumičky, 4 stofky v keli, možno aj reťaz bude treba vymeniť) ale aj zdravie si treba trochu šanovať.
14.8.2001 - Dodatok
Dnes som zistil, ze predna odpružená vidla jaksi nepruží, je zaseknutá od Horalského blata, no doriti, ešte aj to budem rozoberať. Paráda.
17.8.2001 - Dodatok II.
Reťaz som musel meniť, bohužiaľ. Tisícka v perdeli.
