Rozhovor s Ivanom Zimom

Tento rok som na Horalovi nebol, ale aj tak ma zaujali niektoré novinky. Preto som požiadal organizátora Ivana Zimu o krátky rozhovor.

1. Ako ste spokojní s Horalom 2006?

Ľahká otázka – mohla by byť aj jednoduchá odpoveď:
Sme spokojní! Má to ale aj svoje ALE! Preto ešte pár slov pridám.

Konal sa 7. ročník Horala. Bajkerská verejnosť už o ňom niečo vie, počasie pár dní pred vyzeralo hrozivo, nakoniec však bolo takmer dokonalé. A my sme mali nižšiu účasť ako v minulosti. Kladieme si teda otázky. Prečo? Kvôli paralelne konanému susednému podujatiu? To predsa bolo aj vlani! Kvôli počasiu? Nakoniec však bolo výborné! Kvôli prílišnej náročnosti? Taký bol Horal vždy! Kvôli slabej propagande? V zahraničí to beriem, ale na Slovensku sa už o Horalovi predsa vie. Kvôli minuloročnému problému s preznačením trate a následným zablúdením veľkého počtu bajkerov? Alebo je jednoducho taký trend – záujem bajkerov o maratóny klesá. Nie, žeby bola účasť tragicky nízka, ale klesajúca tendencia nie je dobré znamenie.

Ak už bolo niekde napísané tohtoročný Horal sa niesol v znamení zmien. Zmenou číslo jedna bola trasa HORAL KREJZI bez Kráľovej Hole. Aj to možno malo negatívny vplyv na počet účastníkov. ... Nová trasa, s Panskou Hoľou, sa však javí ako životaschopnejšia. Je kompaktnejšia, logickejšia, technickejšia... Potvrdili to takmer všetci Krejzi bajkeri.

Druhou významnou zmenou bol systém značenia. Výrazne sme pridali sprejovanie a ubrali „fáborky“. Túto zmenu bajkeri ocenili. Nepočul som ani jedno slovo kritiky na značenie. Opäť síce došlo v Kubašku k pokusu o preznačenie. Tentokrát však bolo zle načasované. Preznačili to až po prejdení všetkých bajkerov. Takže opäť by mala vládnuť spokojnosť. Ale! Nedávno som bol na koberci u správcov významnej časti lesa. Naše „osprejovanie“ lesa sa im ani trochu nepáčilo. Že boli použité ekologické a samoodbúrateľné farby je síce pekné, ale bude sa to samo odbúravať niekoľko mesiacov. Takže značkársky problém je späť.

Treťou významnou zmenou bol systém kontrol. Na kontrolných stanovištiach vyfasovali bajkeri na zápästie textilné náramky , ktoré boli v cieli kontrolované. Chýbajúci náramok by znamenal diskvalifikáciu.

2. Čo to bol za nápad označovať bikerov na prejazdovej kontrole farebnými pásikmi? Nechcem si to predstaviť pri účasti aspoň tisícky bikerov. :-)

Tisíc bajkerov – to je zatiaľ na Slovensku veľká utópia. Nevidel by som v tom z hľadiska náramkov veľký problém. Nasadzovanie na kontrolných stanovištiach prebiehalo bez problémov, aspoň ja som to tak videl na videozáznamoch. A v cieli stačil jeden pohľad na bajkerovo zápästie.

Vrátim sa však k tomu ako to vzniklo. V minulosti sme používali na kontrolu ručne písané zápisy. To bolo neskutočne pracné a chybové. V ročníku 2004 sme mali čipy. Teoreticky to malo byť elegantné riešenie. Čiastočne aj bolo, ale malo to svoje, dosť veľké muchy - mäsiarky a bolo to neskutočne drahé.

Tak som si spomenul na Salzkammergut trophy 2003. Mali vtedy na 100-ke takú slučku, kde sa bajkeri po jej absolvovaní opäť vrátili do východzieho miesta. Použili na kontrolu podobné náramky. Mimochodom, tam sa asi dalo hovoriť o tisícke bajkerov. Takže nápad to nie je úplne originálny. Podľa mňa bol tento systém kontroly zo všetkých doterajších najlepší. Kým nám neponúknu dokonalejšiu čipovú kontrolu a za rozumnejšie peniaze, tak asi zostaneme pri náramkoch.

3. Zdá sa, že trať bola síce kratšia, zato pomalšia. Na Kráľovej Holi sa asi paradoxne dalo získať viac času. Ale aj stratiť. Budú aj o rok nejaké zmeny na trati? Máte niečo za lubom?

Panská hoľa namiesto Kráľovej nebola jediná zmena. Aj v úplnom závere – príjazde do Svitu sme pridali jeden trialový zjazdík. Ten niektorých nadchol, mnohých však nepotešil.

Ja v tom vidím hlavne psychický problém. Všetci pôvodný záver poznali, už cítili cieľ – stačilo sa spustiť z kopca. A zrazu bác – v ceste im stojí smerovčík a posiela ich ešte do ďalšieho kopca. Uznám, to zdecimovaného a na situáciu nepripraveného bajkera, cítiaceho cieľ, naštve. Niektorí o samotnom zjazde hovoria, že bol nebezpečný. Súhlasím aj nesúhlasím. Súhlasím v tom zmysle, že celý MTB maratón je nebezpečný, od štaru až do cieľa. Aj na tých najnevinnejších úsekoch sa môže niečo prihodiť. Hovorím z vlastnej skúsenosti, veď som si na „takmer rovinke“ zlomil kľúčnu kosť – stačila chvíľka nepozornosti. Ten zjazdík je oproti minuloročnému variantu o dosť pomalší, bajker tam je ostražitý, prípadný pád nemusí mať fatálne následky.

Ja sám seba považujem za asfalťáka – MTB technické nemehlo. Viď. moje reportáže na www.horal.sk zo Salzkammergut trophy a Kráľa Šumavy. Ten zjazdík však zídem bez väčších problémov. To v Čechách a Rakúsku sú iné technické pasáže, z môjho pohľadu nezjazdné. Ako som povedal, som asfalťák, tiež nemám rád príliš technicky náročné úseky a trend priťažovania tratí sa mi tiež nepáči. Budeme silno zvažovať, či ten zjazdík ponecháme alebo nie. Pamätáš sa na vlaňajšiu premiéru „Kráľa Šuňavy“, tiež nám to mnohí vytýkali a tohto roku už ani slovo. Už to nebolo prekvapenie, všetci to považovali za samozrejmosť. Preto tvrdím, že je to hlavne v hlavách. Aby som sa však vrátil k Tvojej otázke. Áno, vždy máme niečo za lubom, neupadneme predsa do stereotypu.

4. Sú v blízkosti Svitu nejaké atrakcie, ktoré by spríjemnili či skrátili chvíle čakania na samotné preteky alebo počas pretekov?

Svit asi nie je veľmi atraktívne mesto. Alebo, ako sa to vezme... Je tu jedna plaváreň, tri kostoly, vyše dvadsať krčiem... Takže podľa záujmov sa čo-to dá vybrať. Okolie je už o dosť zaujímavejšie: Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Poprad, Spišská Sobota, Kežmarok.. Pieniny, Slovenský raj...
Ak je čakajúci dostatočne šikovný a očakávaný bajker dostatočne pomalý, dá sa všeličo stihnúť.

Snažíme sa aj sprievodným programom urobiť Svit atraktívnejším . Robíme súťaže pre deti, známa je rodinná trasa HORAL DEJZI. Zvykneme mať cyklotrialové vystúpenie a živú hudobnú produkciu. Musím však povedať, že vynaložená energia a finančné prostriedky sa tak trochu míňajú účinkom. Napríklad na večerný koncert počká máloktorý bajker. O večernej pomaratónskej atmosfére podobnej tej v Bad Goiserne budeme asi ešte pár rokov iba snívať.