Nízkotatranský MTB maratón v Brusne, 29.9.2002

Zvoní budík. Rozliepam oči a nič nevidím. Ešte viac rozliepam oči... nič. Je za desať šesť a vonku je tma. Snažím sa zaostriť na mobil a vytočiť Peťové číslo. Zvoní.. zvoní... zložil to. Mal by byť už pomaly hore, veď ide dlhú trať o deviatej. Výborne, vravím si a strkám hlavu pod paplón. No dóóóbre. Tak teda vstávam. Obliekam si Enertexové tričko, kraťasy, dlhú Moiru, dlhé gaťe, windstoperový dres a do vrecka strkám nepremokavú vetrovku. To by malo stačiť, keď nie, tak smola... Hádžem niečo do žalúdka a ionťák sypem iba do sáčika. 10 minút pred siedmou pálim dolu Kramárami a Jaskovým radom až k Tescu, kde sa mám naautiť k Ľubošovi. Vonku je takých 8 stupňov, ale neprefúkalo ma. To je dobre. Nakladáme bájky do Ľubovho auta a už to pálime do Brusna. Dostávam SMSku od Peťa ako reakciu na to ranné zvonenie: "Kto si?". Volám mu a dozvedám sa, že je chcíply v Blave a nikam nejde. Ha.

Parkujeme na dvore miestnej školy a zisťujeme, kde sa dá zaregistrovať. Ešte máme na to celých desať minút. Míňame miestneho dedinského "talizmana", ktorý naviguje hlasným vykrikovaním a bohatou gestikuláciou rukami prichádzajúce autá do dvora miestnej školy, či už ide o bajkerov alebo nie. Fasujem číslo 182 a Ľuboš 183. Chvíľu krúžime po dedine na rozohriatie a desať minút pred pol jedenástou sa staviame na štartovú čiaru. Posledné nervózne minúty nám usporiadatelia spríjemňujú oznamom, že na kopcoch prší a je niečo okolo 5-tich stupňov. Tu je celkom príjemne, dokonca presvitá aj Oscar pomedzi mraky. Ľuboš hundre nech to už odpália, lebo začína byť nervózny. Tak vravím, nech urobí foto na štarte, keď si už nechty hrýzť nechceme.

Praskla kapsľa a hlúčik zo sto bájkerov sa dal do pohybu. Prepracoval som sa niekde na hranicu prvej tretiny a snažil som sa v rýchlych pasážiach dedinou udržať. Aj tak je to nejaké rýchle. Ľuboša nechávam za sebou. Vravel, že chce fotiť a ako ho poznám, bude to robiť veľmi často. Chcem si zajazdiť. Síce sa teším na fotky, ale nemám rád ovešaný chrbát a bájk. Mám to rád, keď je bájk aj človek ľahký. Odbáčame z asfaltu na lesnú cestu a ja myslím na to, že som včera riadne zanedbal údržbu bájku. Až na ofŕkanie reťaze a prešmykovača TF dvojkou som mu nedoprial ani len doladenie prehadzovača. Čo doladenie! Minimálne generálku by potreboval. Celý je vykrivený a občas potrebujem pridržať páčku meniča, aby mi preradil. Bajkeri, zakryte si oči - hanbím sa... Je podmrakom, počasie je patologicky jesenné, no musím podotknúť, že aj veľmi farebné a príjemné. Asi po šiestich kilometroch som sa dal v stúpaní do reči s poliakom. Prekvapilo ma, ako ťahá na svoj vek niečo pod 60 rokov. Vraví, že toto je jeho prvý maratón. Doteraz jazdil Kros Káuntry. Hmmm, iný drsňák. Prechádzame niekoľko úsekov s mľaskavým blatkom. Pri blate nikdy o nič nejde, a predsa mám stále obavy, že mi prešmykne zadné a pripašem rovno in medias res.

Prechádzame nejakou dedinou. Miestny asi trinásťročný chalan vytiahol z garáže svoj bájk a čaká pred dvorom na ďalšieho maratónca, ktorého porazí v súboji na 50 metrov do kopca. Keď okolo neho prechádzam, náhlivo naskakuje na bájk a točí, čo to dá, až mu lieta bájk zo strany na stranu v neprirodzených rozkmitoch. Po chvíli odstavuje pri krajnici s dychom na pokraji kolapsu a víťazoslavne zo zdvihnutou hlavou na mňa pozerá, snažiac sa zamaskovať rýchly dych. Dedinu nechávame za sebou a zasa sme v kopcoch. Aj keď mám čo robiť, aby som udržal tempo, predsa len ma na chvíľu zavše upúta nádherná jesenná krajina. Konečne koniec stúpania. Prehupnem sa cez plochý vrchol kopca a už si to pálim dolu zjazdom. Dobieham bajkera so svietiaco-oranžovými rukávmi. Aha, veď je to zasa môj poliak kroskáuntrista. Na výjazde z lesa ma povzbudzujú smerovčíci: "Hop, hop, na zákrute ho vezmeš na brzdy!" Zobral som ho. Aby mali radosť. Keď sa trasa znova skrútila do lesa, počkal som poliaka a vravím mu, že je ozaj dobrý. Usmieva sa. Pozerám na kompjúter a zisťujem, že sme niekde v polovici. Pekne to ubieha. Zasa ťahať hore kopcom. Tentoraz v kĺzkom blate. Zrazu mi prešmykne zadné koleso a už som na boku. Zasa som nestihol vypnúť SPD-čka. Dvíham bájk, no páka zadnej brzdy zostáva voľná. Prezerám brzdu. Fantastické! Ohla sa mi fajka a prikvačila vo vnútri lanko. Tak čo - narovnám ju a keď praskne, tak praskne. Nejako sa s tým snaď bude dať provizórne brzdiť. Dá sa, ale zjazdy už nerozpeckuvávam. Spoliehať sa v zjazde na prednú brzdu, je ako poslať Bin Ladina s mierovou misiou. Prechádzame okolo nejakých obydlí. Zopár individuí, oslavujúcich voľačo na chate sa vokálne prejavuje. Neskôr stretávam zopár ľudí na prechádzke lesom a hlúčik dievčiniek okolo 10 rokov. Zjavne sa hanbia pozbudzovať, tak sa len tak uškŕňajú. Rozmýšľam, čo vtipné im poviem, aby som im dodal odvahy. Zasa mi prešmykuje zadné v stúpani na štrku a otŕčam tretry. No, nepovedal som im síce nič vtipné, ale súdiac podľa ich smiechu, aspoň ukázal. :-)

Ak dobre rátam, tak toto bol posledný - piaty kopec. už by som sa mal iba spustiť do cieľa. Vychádzam na nádhernú lúku, cez ktorú vedie sotva viditeľná cestička v krátkej, na ježka vystrihanej tráve. Niekto tu opravuje defekt. Tomu hovorím smola. Prechádzam okolo košiara s ovcami a dobieham bajkera veterana. Práve zabáča na cestu hrubo vysypanú štrkom, situovanú do zjazdu. Čosi si mrmle popod nos. Ide v pravej koľaji, tak to rozbieham a držím sa v ľavej. Akurát, keď som na jeho úrovni, rozhodol sa, že zmení stopu. No v poslednej chvíli ma zbadal a ďalej si mrmle v pravej koľaji. Medzitým sa to zo mnou riadne rozbehlo. Na konci cesty sú smerovčíci a ukazujú mi pravú 90 stupňovú zákrutu. Nejako ich nevnímam, lebo bájk sa mi vymyká spod kontroly a mieri si to rovno do pozdĺžneho rigolu... brzdím, čo to dá. Mysliac na zadnú brzdu, dávkujem brzdnu silu viac do prednej. Dvíha sa mi zadné koleso, až som takmer kolmo na prednom. Púšťam znova páky, vypínam ľavú nohu z SPD-čiek a skackam na nej, aby som zastal úplne. Ufff. Smerovčíci sa uškŕňajú, bajker-veterán prefrčal okolo a ja nasadám a pokračujem. Ešte kecáme s veteránom posledné metre pred cieľom pri prejazde Brusnom po asfalte. Vraví, že aj on mal namále na tom štrku, keď takmer skočil na mňa, lebo v jeho koľaji sa to zhoršovalo...

Cieľ... Holky od Redbullu mi natískaju do ruky Redbull, nech sa vraj osviežim. Teraz? Kde ste boli pri štarte? Päť minút po mne prechádza cieľom prvá žena. Vraj je aj konečnou víťazkou celej tohtoročnej série Merida Pelotón Cup-u. Bajker-veterán bol v kategórii druhý. Ja som skončil 34., čo je presne polovica v kategórii. Je to bieda. Ale bolo to veľmi pekné. Pre tekéto jesenné počasie sa oplatí urobiť hocičo. Som spokojný. Aha, koho to nevidím.

Jeden z ôsmich šuhajov z Horalu, čo skončili na Kráľovej Holi. Vraví, že štartoval dlhú trať, ale vzdal po prvom kole. Doteraz neviem, ani ako sa volá... mám pocit, že Ivan. Čakám na Ľuboša a kecáme. Prichádza k nám jeho kámoš - riadne nasratý. Sedlo zo sedlovkou mu trčí z vaku. Že takto ide od 25-tého kilometra. Prichádza Ľuboš. Vraj má okolo 80 fotiek. Nechcem veriť... teraz už verím. Na tombole vytiahli zo štrnástich cien medziinými aj štartovné čísla 181 a 184. Bez komentára... :-)

Fotečky čisto z produkcie Ľubošovho Canona
Údaje z cyklokompjútra:
vzdialenosť 48km
čas 3:15:20
maximálna rýchlosť 59km/h
priemerka 14.5km/h