Pozdĺžne Malými Karpatmi 14.09.2002
- Napísal: Miloš Blaho
"Máte preukaz ZP?".
"A ty máš kurz MFC?" Napadlo ma a naznačujem Ľubovi, že lepšie bude navštíviť vo vedľajšom kupé "mamičku s dieťaťom" - Peťa s Albertom. V snahe usadiť sa čo najbližšie k "výdajni" bájkov, sadli si do kupé pre mamičky s deckom. V Trnave vystupuje takmer celý vlak. Od milého deduška s košíkom sa dozvedám, že je tam jarmok. Ešte vykukujem cez okno, či nejaký nešťastník nevykladá naše bájky.
fPiešťany - železničná stanica. Podopierame si bájky na slepej koľaji a nasadzujeme ochranné prostriedky... na celé telo :-). Ľubo má tretí deň digitál, tak pohotovo cvaká prvý záber. Ukazuje sa veľmi pekný deň s letným lístim na stromoch, ale s jesenným počasím.
Uvedomujúc si čas - štvrť na desať, sadáme bez zbytočných zdržaní na bájky a vyrážame mostom cez diaľnicu na Vrbové. Po dvoch kilometroch mi volá Ivan, že nás čaká na námestí vo Vrbovom a nie v Pustej Vsi ako bolo dohodnuté. "Ivan sme niekde pred Vrbovým", vravím netušiac ako ďaleko je ešte do Vrbového. Alberta sme museli aspoň trikrát čakať, predsa len mal tejto sezóny menej najazdené ako my traja. Vo Vrbovom sa k nám pripojil bez zastávky Ivan a do Pustej Vsi sme dorazili o desiatej.
Tak tu je "čistokrvný" začiatok nášho prejazdu Malými Karpatmi. Nasledujúce kilometre boli ozaj idilické. Mierne zvlnená krajina, nádherné háje striedajúce borovicové stráne... Najbližším cieľom je Dobrá Voda. Po niekoľkých miernych stúpaniach a rovnakom počte čakaní na Alberta sa dostávame o desiatej do Dobrej Vody. Na poľnej ceste som už nevydržal a dovolil si trocha adrenalínu na úseku asi 2km. Tak teda RockShox Duke je iné kafe ako tá elastomérova RST-čka, čo som ju odfajčil pri pri zrážke s Rasťom. V miestnej krčme si dávame kofolu a zamýšľame sa vážne nad Albertom. Ako výlet by sa dalo, ale takto to do súmraku nestihneme. Dohodli sme teda, že Ivan ide s nami na Bukovú podľa plánu a od tohto bodu nebudeme už čakať ani na Alberta. Niečo okolo jednej prichádzame na Bukovú. Vychádzam z krčmy s kofolou v ruke a spadnutou sánkou: "Chlapi, kofola za 4,50!" Z Bukovej už iba kúsok po zelenej a sme opäť na červenej. Záruby sme teda obišli. Hmmm, hmmmm - objektívne príčiny. Odtiaľto rastú zvlnené Malé Karpaty do Malých Karpát. Všeti traja (Ľubo, Peťo a ja) si vážne uvedomujeme prvý nedostatok tejto akcie - časový skĺz.
Začína skutočné šľapanie do pedálov. Takto nejako som si to predstavoval od začiatku. Vyštverali sme sa na Klokoč a uvažujeme, ktorý kopec sa dá obísť. Čas nás tlačí. "Vápennú nesmieme vynechať, je tam neskutočný výhľad. Bude perfektná panoráma", nalieha Ľuboš. Keďže to už šiel, nechávame sa prehovoriť. Prechádzam intuitívne naprieč lúkou, snažiac sa držať pomyselného chodníčka. Prichádzam k ohnisku a zdá sa, že ten chodník viedol iba k nemu. Po chvíli Peťo nachádza jeho pokračovanie, no je to bieda. Nohy mi škriabu nízke ostružiny a páli žihľava. Občas sa ozve ojedinelý výkrik niekoho z nás pri obtrení sa o obzvlášť jedovatú žihľavu. Vidím pred sebou ukrutné, ale krátke stupanie plné skál. Ľubovi zažiaria oči a vedie nás pomedzi skaly s bájkom na pleci. "A toto bude najbližších 45 minút", hlási hrdo. "Poznáš tú pesničku: Zabijem, zabijem...?", pýtam sa výhražne. Ozaj, ten zúfalec mal pravdu. Už sa tu serieme tými skalami a kriakmi dobrú polhodinu. "Preboha, veď sme dospelí ľudia. Čo to tu nacvičujeme?", ozve sa do ticha zamyslene Peťo. Konečne vrchol Vápennej. Skutočne nádherný výhľad, ibaže v mysli sa už štartujú pudy sebazáchovy a snaží sa vymyslieť náhradný plán.
Pol štvrtej. Niekto vyzval Ľuboša, aby pol hodiny mlčal, kým sa nám žlč zasa usadí. Vápenná nás počastvovala rovnako šťavnatým zjazdom ako aj výstupom. Dal som si dole sedlo a pokúšam sa zísť to na bájku. Ľuboš krúti hlavou a tlačí dolu. Brzdy vydávajú čoraz výraznejšie chššššššššš... Pľujem na ráfik. Pekne sičí - je to proste chuťovka. Najrýchlejšie pracoval mozog Peťovi. "Zbehneme do Sološnice a po asfalte prejdeme cez Lozorno na Košariská, Biely Kríž a na Železnú Studienku", vraví. Ľuboš sa bráni, že už z Perneku na Pezinskú Babu a takďalej... Nechávame ho v tom a šľapeme asfalt. Ponížení, sklamaní, nešťastní... Po 15km prichádzam na to, že asfalt nielenže neznášam, ale ešte aj nevládzem. Ťahá to Peťo. Odbočka na Košariská a daváááj hore. Okosilo sa. Ešťeže ťaháme hore. Na Košariskách to striháme cez les. Ďalší asfalt je už príliš. Dnes ho bolo až-až. Na Bielom Kríži na seba nahadzujem dlhorukávovú Moiru s vetrovkou a už svištíme na Železnu Studienku.
Usadáme v Rotunde a Peťo nám kupuje Karpatské Brandy. Štylovo. Čo dodať. Mám za sebou 126km. Napriek tomu sa necítim vyčerpaný. Možno unavený. Na jednej strane je dnešný ďeň sklamaním, že sme podstatnú časť červenej obišli, ale na druhej strane sme prešli krásnu severnú časť, medzi Pustou Vsou a Bukovou. Aj keď sme sa z Peťom nanadávali na Ľubovu "mladícku nerozvážnosť" s Vápennou, som rád, že sme tam boli, lebo bol odtiaľ ozaj nádherný výhľad. V Rotunde sme to uzavreli a oficiálne (pred všetkými troma) ohlásili ďalší ročník, ktorý už zvládneme, poučení, lepšie. Stačí iba:
štartovať aspoň o hodinu skôr, alebo si zabezpečiť včasný odvoz
- stačí výjsť z Trstína, aj tak pravé Malé Karpaty začínajú odtiaľ
- ceperov pozvať na nejaký vhodný výlet inokedy a neťahať ich so sebou
- robiť menej časté zastávky (fotomateriálu už máme dostatočné množstvo...)
Údaje z cyklokompjútra:
vzdialenosť 126km
čistý čas 7:02:00
maximálna rýchlosť 60km/h
priemerka 17.8km/h
p.s. Ľubo, vďaka za kopec fotiek z twojho trojdňového foťáku
