Záhorie 7.5.2007

Jasno a slnečno bolo len v pondelok a tak sme to hneď využili. Vybrali sme sa klasickou trasou cez Lamač, okolo Krematória a potom nasledovala odbočka doľava, smerom na Volkswagen. Je tam široká krajnica, takže autá až tak nevadia. Zabudli sme však na to, že je pracovný deň a pár stoviek metrov pred Volkswagenom nás už vítala siahodlhá kolóna kamiónov čakajúcich na naloženie, ktorú sme museli predbiehať. Neradostný zážitok, ale nejako sme sa okolo nich preštrikovali. V Devínskej Novej Vsi sme sa tradične zastavili na stanici, kde čapujú Gambrinus. Nič moc prostredie, ale mne to tam celkom vyhovuje. Hlavne že sa dá sedieť vonku. Síce Janko frfle, že je na jeho vkus pivo moc teplé, ale ja len mávnem prednou labou a spokojne si vyhrievam svoje reumatické kosti na slniečku. Nepotrebujem ku šťastiu pivo s ľadovými kockami... :-) Ďalšia občerstvovačka je až vo Vysokej pri Morave. Trocha sa začína mračiť a tak sme sa rozhodli ísť iba do pár kilometrov vzdialenej zohorskej pizzérie na dvojitú dávku pizza štanglí s pikantnou a cesnakovou omáčkou. Je to lacné, dobré a je toho veľa. :-) Síce tam čapujú pomerne nasladlé pivo Černá hora, ale dá sa... :-)

Ale to už predbieham. Teraz práve odchádzame z Vysokej, ale nejdeme po ceste medzi autami, ale pekne po cykloceste, z ktorej sa chceme niekde napojiť na rozbitú cestu okolo skládky odpadu, vedúcu do Zohora. Aspoň urobíme pár kilometrov naviac. Sme v pohode. Síce sa mračí, ale nezdá sa, že by malo pršať. Ideme po celkom dobrej asfaltke medzi poliami, na ktorú sme odbočili za hrádzou na konci Vysokej. Čoskoro prechádzame pod závodom na spracovanie štrku a pokračujeme ďalej. Prichádzame na križovatku. Doprava vedie značená cyklocesta smerom na Devín, ale rovno vedie tiež pekná cesta... Hmmm, kam len môže viesť? Určite vedie na nejakú hlavnú cestu idúcu do Zohora. No jasné, nikam inam predsa viesť nemôže... Ideme po nej. Nepochybne je to nejaká skvelá nová skratka, o ktorej nám zatiaľ nikto nepovedal. Sme nadšení. Pomerne dobrý asfalt, okolo nás polia, vonku je utešene a ja sa zas pristihujem, ako sa dementne usmievam od šťastia. 

Asi po dvoch kilometroch sa asfalt trocha zhoršuje, ale ešte je dobrý. Občas uhýbame pred konármi kríkov, ktoré sa zvedavo pretŕčajú hneď pri ceste (až neskôr sme zistili, že si len chceli dobre poobzerať dvoch bláznov, ktorí sa tadiaľ vybrali...

Zrazu asfaltka úplne končí a pred nami sa týči trávnatá hrádza, na ktorú vedie len kamenistý chodníček. Normálny človek by mávol rukou a vybral by sa späť. Ale kdeže my... Hybaj hore na hrádzu, veď v diaľke už vidieť zohorský kostol. Čoskoro tam musíme byť! Vľavo, kúsok od hrádze je akási prečerpávačka na kanále Malina, takže „tudy cesta nevede“, plávať sa nám aj s bicyklami nechce. Musíme sa otočiť. Čo teraz? Vpravo máme chodníček vedúci na hrádzu, za ktorou nás čaká pekná asfaltka, ktorou sme sem prišli, vľavo nás víta akýsi pichľavý ker a za ním uzučká poľná cesta medzi starým vysušeným rákosím. Je to jasné, musíme vyskúšať skratku. Ide sa vľavo, veď predsa nie je možné, aby sme neprišli k nejakej ceste vedúcej do Zohora... Cestička by ani nebola až taká zlá, keby nás rákosie nefackalo a keby nás po rukách a nohách neškriabali jeho ulomené konce. Korunu tomu všetkému dáva kvalitná mladá žihľava, ktorá pŕhli parádne. Čoskoro vyzeráme, ako by nás 5 mačiek doškriabalo. Treba si dávať pozor aj na jamy, ktoré sa zjavia zákerne vždy na poslednú chvíľu, dobre ukryté v mladej žihľave a taktiež na dva padnuté stromy, cez ktoré treba bicykle preniesť. Uzučká cesta prechádza konečne do širšej poľnej. Ideme pod trávnatou hrádzou, okolo nás sú lúky, občas nejaké stromy, kríky a veľa kvetov. Je tam pekne. Aj poľná cesta je celkom fajn. Šliapeme už pomerne dlho a hrádza ani cesta nemajú konca. Ani mostík cez kanál nie je nikde vidieť. Blbé je, že miesto aby sme sa k Zohoru približovali, ideme presne opačným smerom... Naraz prichádzame k širšej kamenistej ceste. Ide sprava, kdesi tým smerom sa nachádza aj Vysoká pri Morave. Nuž čo, určite vedie k niektorej zo značených cyklociest. Bez váhania sa vydávame po nej. Všelijako sa kľukatí po lúke, občas sa k nej pripojí ďalšia cestička. Zrazu ma predbieha iný cyklista. Neviem odkiaľ sa vynoril, ale asi to tu dobre pozná lebo ide cieľavedome dopredu. To isté si potešene pomyslel aj Janko predo mnou. Takže hybaj rýchlo za ním... Cesta sa zhoršuje, prechádzame už aj cez výmole, bahnité úseky, väčšie kamene. Janko zastavuje. Nevidím dôvod, ale čoskoro zbadám, že cudzí cyklista stojí asi 100 metrov pred nami a bezradne sa obzerá. Potom sa rozhodne odbočiť niekam preč za zákrutu, kde ho už nevidíme. Čosi ma štípe na nohe. Pozriem sa na ňu a zdreveniem. Práve si na nej pochutnáva stádo veľkých komárov. Už ich na sebe zbadal aj Janko. Uuuufff, rýchlo preč! Za zákrutou cesta ďalej pokračuje cez smradľavý, bahnitý močiar. Čert vie, aký je hlboký. Nezdá sa, že veľmi. Môže mať do dĺžky tak 20 metrov. Inej cesty niet, takže sa pokúšame ísť cez neho, rovnako ako ten cyklista pred nami. Prišli sme len do polovice. Bahno je husté, hnusné a mazľavé. Janko zastavuje a chce ísť späť. Ja nie! Idem ďalej, veď ženská musí mať vždy posledné slovo. Prešla som možno ďalších asi 5 metrov, ale zrazu čo to? Bahno ma lačno vťahuje do seba. "Mňam, mňam!" Hudre si spokojne. "No to určite! Nechám sa zožrať bahnom! Na to som sa cez zimu pracne vykŕmila, aby som na krásny koniec skončila v tomto smrade?! No fuj, ani náhodou!" Rezko som hodila spiatočku a ťahala som z toho hnusu nielen seba, ale aj svoj bahenný bicykel. Šlo to dosť ťažko. Janko sa rezko prizeral.

Janko dumal, ako teraz pôjdeme ďalej. Ja som dumala nad tým, ako si odfotím henten pekný osamelý strom v tráve. Problém bol v tom, že foťák mal u seba Janko a nechcel mi ho dať, lebo ak tam zostaneme dlhšie stáť, tak nás nezožerie bahno, ale komáre. Je fakt, že jeho obľubujú úplne fanaticky. Mne komáre až tak nevadia. Keď ma raz čosi zaujme, môže sa nado mnou húpať aj had, jednoducho to odfotím. Takže had sa síce nado mnou nehúpal, zato však Janko áno a nervózne sa plieskal po nohách. Rýchlo som dofotila (viď foto) a bola som nateraz spokojná. Janko vymyslel, že ideme ďalej priamo cez lúku. Široko ďaleko žiadna cesta, len vysoká tráva. Nezdalo sa mi to ako príliš dobrý nápad, ale čo už. Ja som si svoje vydupala a odfotila, teraz nech má radosť on... Tak sme teda šli, resp. bicyklovali po vysokej nevyšliapanej tráve. Skvelý zážitok. Triasli sa mi nielen okuliare, líca, pivné brucho a celý bicykel, ale do toho mi ešte klepotali aj zuby a plieskali uši.

Tuším aj očné viečka sa mi triasli alebo sa mi to len zdalo? :-) Našťastie to netrvalo dlho, možno takých 150 metrov. Pred nami sa vynorilo rákosie, čo je neklamným znakom toho, že kdesi v blízkosti sa nachádza voda. Z rákosia sa vzápätí pohoršene zodvihla volavka a odletela. Čosi neslušné na nás volala... Ani sa jej nečudujem. V živote tam nikto nešiel ani pešo a teraz sa tu dvaja blázni vytriasajú na bicykloch... Zastavili sme. Toto asi nemá zmysel, motáme sa tu dookola hodinu a sme viac-menej stále na tom istom mieste. Vrátime sa radšej späť tak, ako sme sem prišli. Aj tak bolo. Bez problému sme trafili nazad, pri konci sme opäť preniesli bicykle cez spadnuté stromy a potom nás čakala už len úzka cestička vyschnutým rákosím a mladou žihľavou. Ja som samozrejme neskoro zbadala jamu a v snahe nevletieť do nej som vletela radšej do žihľavy, v ktorej som plnou parou pristala. Príjemný zážitok... Na záver som sa ešte plecom nabodla na ten pichľavý ker, ktorý nás vítal na začiatku cesty pod hrádzou pri prečerpávačke a potom nás čakala už len cesta asfaltkou medzi poliami. Už sme nič neriskovali. Do Zohora sme šli pekne po ceste medzi autami. Nadbehli sme si touto skratkou naviac 17 km, ale nemôžem povedať, že by ma to nebavilo. Bola to celkom zaujímavá zmena. Akurát zadnica nás bolela z toho natriasania o trocha viac ako zvyčajne. :-)

V Zohore sme sa konečne odmenili pizza štangľami s omáčkou a zapili sme ich nasladlým pivom Černá hora. Už sa nám ani nezdalo tak nasladlé. Naopak, bolo vynikajúce! Boli sme smädní ako ťavy jednak z toho tepla a jednak aj z vetra, ktorý bol dosť silný. Tam som si na záver odfotila aj svoje zabahnené tenisky. Už to ale nebolo celkom ono, lebo cestou polovica nánosu opadala, ale aj tak som ich musela celé oprať, lebo razili bahnom. Najedení a posilnení sme sa potom spokojne vybrali cez Devín, ďalej po nábreží Dunaja a cez Korzo domov. Takže ďalších 93 km na tacháči a spokojnosť. Škoda, že nebolo pekne aspoň dva dni. Teraz mi ešte 93 km do prvej tisícky chýba, čo sa o Jankovi povedať nedá. Ten už má najazdených okolo 1600 km.