Horal 2001
- Napísal: Juraj Malatin

Rozhodol som sa, (inšpirovaný Rasťom Trubačom), že to tento krát aj trochu zdokumentujem, nakoniec veď aj tak to celé beriem trochu turisticky...
Na štadióne sa už nazbieralo dosť veľa ľudí. Ako keby im nevadilo to počasie, okolité kopce, hojne pokropené, začínali "dymiť"...
S potešením som zbadal bandu "Pezinčanov", no fajn aspoň na štarte s nimi pokecám. Takže ešte jeden cvak a ide sa do tuhého...

Začiatok bol opatrný, nakoniec dal som si cieľ dôjsť v poriadku celú trasu, takže som sa spokojne nechával predbiehať a pomaly som sa prepadával na koniec poľa, tam kam patrím. Po obehnutí Svitu sme vyrazili popri lesíku smerom ku kamenolomu v kratučkom stupáku, potom zákruta doľava a po rozbitej asfaltke do Spiškej Teplice. Z nej popri družstve konečne do lesa. Po chvíli asfaltka skončila a my začíname pociťovať na vlastnej koži dôsledky trvalých dažďov z predchádzajúcich dní. No len aby to nebolo horšie, pomyslel som si (a veru aj bolo). Trošku stúpania na Vysovú, rovinka a opatrné klesanie v rozbahnenom teréne. Dobieham zopár ľudí, jeden sa mi zdá povedomý, tak sa prihovorím, zisťujem že svet je malý. Nakoniec aspoň mám parťáka na pokec. Vychádzame na asfaltku smerom na Spišské Bystré a blato z nás strieka na všetky strany. Miernym stupáčikom cez dedinu smerujeme ku vstupu do doliny Kubašok.
Tu je prvá občerstvovačka, podávaný pohár odmietam, veď mám dosť zo sebou a ešte je len začiatok... O pár metrov ďalej sa dvaja bikeri starajú o údržbu svojich tátošov, vyumývali ich v potoku. Nuž chvíľu sa im šlo lepšie ale moc dlho to netrvalo. V dobrej nálade stúpame dolinou, dosť dlho sa ide po asfaltke, ale nakoniec skončí a nastupuje sa na relatívne málo mokrý chodník.
Stúpame stále strmšie. "Spravím fotky" pomyslím si a zosadám, v skutočnosti skôr aby som si oddýchol.

Počkám na parťáka a spolu vyrážame ku ďalšej občerstvovačke Celkom som pookrial pri myšlienke ako rýchlo sme sa dostali na Pusté Pole. Podľa mapy to bol kus cesty za nami a až doposiaľ to šlo celkom rýchlo. Na občerstvovačke dotankujeme, ponúkam sa banánom a rýchlo ďalej.
Po pár metroch po hlavnej z nej odbočíme a pokračujeme po asfaltke širokou dolinou. Trochu sme zaváhali, či ideme dobre ale jeden čo nás dobiehal nás uistil, že áno. Braňovi prdla špica na zadnom kolese, no dúfame, že prvá a posledná... Stúpame do kopcov, rovinka a padák dole, ocitám sa na hornom konci Télgartu. Trošku som si to pustil dole kopcom aby som získal nádskok a pripravil si foťák, na konci padáku je rampa tak sa nachystám a čakám na Braňov príchod, už je tu a ja fotím - nuž a takto to vyzerá keď si amatér okrem foťáku podrži pred nosom aj kus igelitu... (Braňo sorry...)

Kráľova hola
Usporiadatelia sú starostliví a plní humoru, že vraj už len dvanásť km a sme tam. No veď hej ale akých! Začíname sa škriabať hore. Braňo už má s kopcom nejaké skúsenosti tak mi opisuje zážitky. Nuž bude to sranda. Mňa nejako prestáva počúvať prechadzovač, zasekáva sa mi v ňom reťaz, tak špekulujem čo s tým, snažím sa nájsť optimálny prevod ale moc mi to nepomáha. V zúfalstve špliecham na reťaz pitivo z Camelbaku a na chvíľu si vsugerúvam, že to pomohlo. Braňo trpezlivo čakáva, ale keď zosadám z bicykla už po n-tý krát, pomaly sa vzďaluje. Naštastie prichádzam k miestu kde si usporiadatelia vymysleli skratku a tak tlačím bicykel do strmého kopca priamo pod elektrickým vedením. Opäť zbadám Braňa niekde vpredu nado mnou a velmi pomalinky sťahujem jeho nádskok. Vychádzame do sedla, tu začína asfaltka a ja robím pár fotiek. Sme asi v polovici kopca.

Vliezam do hmly, citelne sa ochladzuje, pridáva sa k tomu nepríjemný vietor. Konečne sa reťaz na chvíľu umúdruje a ja počítam posledné metre na vrchol. Konečne hore! Pýtam sa usporiadateľa, či nemá niečo na namazanie reťaze a on mi ukazuje mištičku s trochou oleja (asi si vypýtal z kuchyne bufetu ). Nevadí mažem aspoň tým... OK ešte rýchlo pohár studeného bujónu, brrr to je zima, nahadzujem kapucu, joj skoro by som zabudol vrcholovú fotku!

Dážď, defekty, roztrhnutá reťaz, čo si ešte človek môže priať?


No predsa zošmýkane brzdy!

"Si v poriadku?","Áno!","Neudrel si si hlavu?",
"Nie!",
"Nejako sa motáš, nič sa ti nestalo?",
"To je od únavy!"
Nuž bol naňho zaujímavý pohľad, ponúkol som mu vodu a zaprisahal som ho nech ide dole kopcom peši. Ešte som sa ho spýtal na číslo (13) a sľúbil som mu že pošlem poňho usporiadateľov, pokiaľ ho nevezme záchytné vozidlo. Opustil som ho zo zlým pocitom, či som radšej nemal zostať pri ňom a vyklesal som zvyšok kopca do Lopušnej doliny. Posledný kopec predo mnou, ja sa ťahám po lúke do lesa a bezmocne pozerám na hodinky-koniec 19:00. Nevadí, už len nejako dôjsť! Posledné stúpanie, pod vysokým napätím, predomnou sa otvára hlboká dolina, v diaľke Spišská Teplica, ideme dole. Vyklesám, chlapík v bielom aute ma navádza doľava do lesa a kričí: "posledný kilometer!". Ok nejako to už dôjdem, ale čo to? Zase stúpanie? Nie už si neprosím! Chvalabohu, len krátke. Konečne vidím Svit, vybehnem na asfaltku a za chvilu som na štadióne. Uff, takmer 19:30! Škoda, nebyť tej reťaze, asi by som to stihol. Poučenie pre budúcnosť. Guláš s pivom v cieli patril rozhodne k najchutnejším v mojom živote. Ešte som si odchytil Braňa (on to stihol v limite) a spravil cielové foto.
A čo povedať na záver?
Došiel som pol hodiny po limite, ale nevadí, nahováram si že to bolo tou reťazou, veď mi zostalo prekvapivo veľa síl. Každopádne vrchol sezóny som "prežil". A na budúci rok to musí vyjsť lepšie... Asi by som vedel poradiť organizátorom, ktoré kopce vypustiť, škoda toho počasia, inak to bola pekná akcia. Kopec nových zážitkov a dobry pocit, že som prekonal sám seba a došiel to.