ExtremeBike maratón 2001

23.6.2001 Ráno už o 4:15 som sa začal budiť a striedavo zaspávať až do pol 6. Naraňajoval sa a vyčkával Jura kedy príde aby sme mohli naložiť "mašiny". O 6:25 sa už jachalo na Topoľčany. Došli sme hodinku a pol pred začatím pretekov. Chytro sa odprezentovať, vyfasovať čísla, papieriky, blbinky a mohli sme sa venovať prípravam. Už doma som zistil, že zadné koleso má nejakú čudnú vybouleninu. Špice boli na jednej strane napnuté a na druhej voľné. Nechápem kde sa mi to mohlo stať. Tak som v Duchonke skúsil napraviť drobnú vadu. Ajhľa, nástroj ktorý mám, je príliš univerzálny aby sa s tým dalo normálne pracovať. Pýtam sa usporiadateľov na nejaký servis. Po chvíli mi to jeden zo servismanov opravil. Mal uchrchlaného dederónskeho wargáča. Ale ako sa ukázalo, aj veľmi slušne vybavenú brašňu a bohatú prax. To mi ešte pár rôčkov potrvá, až budem mať také skúsené oko a po pár ťahoch koleso vycentrované. Poďakoval som sa za rýchlu a profícku prácu a odpálil k autu.
Do štartu už veľa času neostávalo, obliekol som sa do cyklistického a jupí zahrievacia jazda okolo vodnej nádrže. Celkom zaujímava jazda. :-)

Štart:
Po skúsenostiach z Čaradíc som sa postavil na štart trošku skôr a viac dopredu. Strašne sa mi chcelo spať. S Jurom sme si robili vtípky a čakali na odštartovanie. Hromadný štart bol spustený načas a celá hromada bajkerov sa dala do pohybu. Z jednej a druhej strany ma zúrivo obiehali bajky ale nenechal som sa strhnúť. Prvé kilometre majú obvykle všetci dostatok síl takže nemá cenu sa drať dopredu. Postupne sa vešiam na bajkerov ktorí mi takto rozrážajú cestu. Je to celkom zachovalá asfaltka. Výjazd na malú lúčku. Obieham zopár bajkerov medziiným aj jedného oblečeného celého v zelenom. Tuším farby minerálky Radenska. Akosi im to nejde na tráve. Za lúkou začína celkom príjemný vyšlapateľný stupák. Za každou zákrutou sa objavuje pokračovanie stupáka. Terén je fakt výborný. Vravím si, toto keď bude stále, tak to beru, dám si aj druhé kolečko. Dobieham bajkera, tiež má farby Radenskej. Kua, šak pred chvíľou som ho predbiehal, kedy ma predbehol? Ťahám v pohodovom tempe ďalej. Už nerátam predbehnutých. Po tom divokom štarte majú viditeľne najlahšie prevody čo znamená, že ich predbehnem. Glgnem si trochu jonťáka. Niektorí z nich sa aj tak špecializujú na zjazdy, takže mi to zase dolu kopcom aj tak vrátia. Snažím sa preto ujsť im v šlapáku čo najďalej. Štart bol dosť rýchly, asfaltový a mal som tam dosť vysokú rýchlosť takže teraz keď pozerám na tacháč, mám priemernú rýchlosť stále nad 24 km/h. Vešiam sa na bajkera s nenormálne širokými rajdami. Zhodnotil a onálepokoval som ho ako "downhill specialist". Asi dva kilometre pred vrcholom stúpania dobieham nejakú babu. Ufff, tá je nejaká namakaná. Ide fakt dobre, normálne ju v duchu obdivujem. Dlho som sa ale nekochal a nechal ju za sebou. Cvrkám si trošku z fľaše. Postupne obieham ďalších až sa konečne ukazuje záver stúpania, mimochodom veľmi pekného. Taký keby sme mali niekde blízko Blavy, to by bolo super. Začiatok zjazdu bol strašne kamenistý. Vôbec to nemilujem. Predbiehajú ma dvaja ktorých som dokončil tesne pod vrcholom. Terén sa umravňuje a začína celkom slušný povrch. Dá sa. Naďalej idem ako dosratý. "Downhill specialist" prehučí okolo mňa ako divoká voda s kúdolom prachu. V polke zjazdu ma dokonca predbieha aj tá baba. Vravím si,
"no krucinál to idem fakt ako Matelko na kolotoči", povoľujem teda silné zovretie bŕzd a skúšam sa na ňu zavesiť. Držím sa jej na dohľad po prvú občerstvovačku ktorá je v doline. Občerstvovačka je bohatá, normálny MTB švédsky stôl. Kekse, jablká, banány, nektarinky, volačo na chlast a neviemčoešte. Obieham indiánskym spôsobom stôl a vyberám čo si vezmem. Beriem nektarinku a banán. Čakám, kým nalejú do pohára povzbudzovák. Nalieva mi môj "servisman". Hodíme pár slov
"možno si to znovu otočím a stretneme sa zase"
a nasadám. Najprv chrúmem nektarinku. Má slabú kôstku. Postupne ju obhrýzam a predbieham dvojicu. V duchu tŕpnem, či náhodou nepočujú ako mi vŕzgajú kúsky kôstky medzi zubami. Robilo to strašný rámus. :-) Beriem do parády banán s ktorým sa dlho nepaprem. Dolievam tekutiny a šliapem do ďalšieho stupáku. Našťastie je asfaltový takže zároveň aj odpočívam. Obieham staršieho bajkera. Pamätám si že mal CamelBak. Inak, mali ho viacerí. Neviem aké sú výhody, snáď len tie, že človek nemusí ani na chvíľu spustiť oči z trate a môže si kedykoľvek cvrknúť. No, kedykoľvek zase nie. Zle sa chlasce v stupákoch, keď človek lapá každý kyslík čo ide okolo.

Obieham ďalších bajkerov, vraciam požičané z predchádzajúceho zjazdu. Vešiam sa na skupinku ktorá ide celkom svižne. Koniec stúpania a ide klesák. Celkom fajnový zjazd. V polovičke bola odstavená nákladná tatrovka a vodič čakal kým pominie nebezpečenstvo, že by mu nejaký bajker pokrivil nárazník prípadne ŠPZ-tku. Klesák sa mení na rovinku, potom asfaltový stupák. Glgnem si a hltám nejakú muchu. Vychrclem ju a zanadávam si v duchu. Trať sa mení na úzku asfaltku. Zjazd a po oboch stranách rastú kríky a stromy. Vytvára to pocit stiesnenosti. Vešiam sa na bajkera a používam ho ako predvoj, aby som vedel kedy spomaľovať. Úzka asfaltka sa uvoľnuje a konečne trošku povoľujem brzdy. V jednej zo zákrut som to trošku nevybral a zastavil až na tráve. Našťastie. Nasadám a idem ďalej.

Naraz v ceste prekážka. Umelo nahádzaná kopa zeme. Zrejme chceli zabrániť vjazdu autám. Technická pasáž mi príde celkom vhod. Zjazd pokračuje až po daľšiu prekážku. Za ňou sa vešiam na bajkera celého v čiernom s čiernym fullom a tuším aj CamelBakom. Jacháme ako blázni, idem na najrýchlejších prevodoch a sledujem ho. Po chvíli sa chlapík začína obzerať a pýta sa či dobre ideme. "Ja neviem" vravím "nesledoval som to". Obraciame bajky a ideme naspať. Naozaj, po chvíli vidíme, že bajkeri odbočujú doľava (v smere trasy). Napájame sa na správnu cestu a zase si to hulíme ako besní. Po chvíli mi zmizol lebo medzi nás sa dostali dvaja a tým pádom sa náš odstup zväčšil. Držím sa teda tých dvoch a náhle vchádzame do lesa. Po chvíli jazdy sa objavuje druhá občerstvovačka. Kukám na tacháč, asi 30 kilometrov odjazdených. Čo im drbe? 5 kilákov pred cieľom občerstvovačka? Serem na to a pádlujem ďalej.

Jazda v lese mi veľmi chýbala lebo doterajší priebeh bol len o stupákoch, zjazdoch a asfalte. Veď aj množstvo bajkerov ktorých dobieham v lese mi dáva za pravdu, že prvých 30 kilákov je v podstate nenáročných. Vydržať šlapať a nevybúrať sa v zjazde. Po chvíli mám na tacháči 35 kilákov a pred sebou nenormálny stupák. Začína popŕchať. Občasné husté prehánky.
"Sakra, keď začína pršať, druhé kolo nejdem, nechcem prechladnúť"
Obieham bajkera "downhill specialist" a hákujem sa na nejakého mladíka.

Po chvíli stúpania zosadám, vydýchavam sa a logám jonťák. Nasadám a doťahujem stratu. Po kilometri to už bolo nevyšlapateľné hlavne kvôli terénu (piesok a pod.) a postupne všetci poslušne zosadajú a začínajú tlačiť bajky. Netrvá to našťastie veľmi dlho. Počas pochodu som si odpočinul (znie to srandovne, ale keď som bike tlačil na Vezikuláku rozhodne som nemal pocit, že som odpočinutý, práve naopak) a po nasadnutí na bajk predbieham dalších dvoch. Nasleduje brutálny downhill po zjazdovke. V polke mi už oči nestíhali odplavovať slzy a prestal som dobre vidieť na chodník. Brzdenie už nemalo cenu. Išiel som dole ako odtrhnutý vagón. Dole na zjazdovke ktosi s kamerou filmoval. No spánombohom. To musia byť dobré zábery. Vchádzam na asfaltku a šliapem do kopca. Po chvíli sa z nej odbočuje doľava do ešte tvrdšieho kopca. Zoskakujem. Obieha ma na najlahších prevodoch jeden z tých čo som predbehol pred tou zjazdovkou. Koniec stupáku a nasleduje ostrý klesák. Vchádzam do dediny a vešiam sa na skupinku bajkerov. Zrazu zisťujem, že spomaľujú a hľadajú značku. Vraciame sa a pýtam sa nejakého chlapca či nevie kade vedie cesta. Ukazuje neurčito dole doprava. Idem tadiaľ a vchádzam na lúku. Vyzerá to na zjazd. Predbieha ma "downhill specialist" normálne sa čudujem, že mu tie široké rajdy nevadia. Vešiam sa na neho. Po chvíli vchádzame do lesa a klesák sa mení na zúfalé brzdenie. Blokujem obidve kolesá a bajk ide skoro nezmenenou rýchlosťou dole. Konečne sa mi darí spomaliť a nevraziť do bajkera predo mnou ktorý tiež brzdí čo mu vystrašné oči dovolia. Dole je potok. Prenesiem bike a po krátkej lúke tvrdé stúpanie. Na tacháči už mám 41 kilometrov a bohujem čo je to za podvod. Stúpanie sa skončilo a napájame sa na spevnenú lesnú cestu. Intenzita vychádzkových turistov stúpa. Vidím maníka s kýblom a jeho pajdavú chôdzu. (asi ožratý) Uvoľnuje cestu bajkerovi predo mnou a bez obzerania mi kľudne vchádza do dráhy. Brzdím a revem "pozor". Neisto uskakuje a vidím jeho paprikovo-ožratý ksich. Vchádzame na asfaltku a počas predbiehania sa pýtam bajkera koľko má najazdených kilákov na tacháči. Či má tiež 42 kilákov. Unavene prikyvuje. Znovu začína silno popŕchať. Vsugerujem si to ako pokropenie živou vodou. Postupne predbieham dalších dvoch a zrazu sa objavuje zákruta doľava ktorá mi je nejaká povedomá. Áno, už je tu konečne cieľ. Rozhodujem sa že druhé kolo už nejdem. Prší a som mokrý. Dobieham ďalšieho bajkera a za ním spoznávam bajkera v čiernom s CamelBakom s ktorým som spoločne zablúdil. Vítame sa ako starí známi a pýtam sa na kilometre. Podozrenie sa tvrdí viac a viac. Tiež má najazdeného viac ako 35 kilákov. Cieľ už vyložene cítim. Zaberám do pedálov a predbieham ďalšieho, (som prekvapený, že už je totálne vyčerpaný a nemá síl už zabrať)
Zákruta doľava a som v cieli. Očkom sledujem čas, 2:3?:??. Sakra, celkom dobrý čas, na to že to bolo 45 kilákov. V cieli už bolo celkom živo. Pribieha sestra a vraví mi čas. Nepočúvam poriadne lebo tam hrá hudba na plné prdy a hlásateľ vraví čosi o ukončení pretekov, resp. že druhé kolo sa nejde kvôli nejakému kolapsu na 10 kilometri (áno, ten parádny stupák). Vravím sestre, že Juro príde najskôr za pol hodinu lebo posledných 10 kilákov je morda a navyše nahlas vyslovujem podozrenie, že trať nemá vôbec deklarovaných 35 kilákov ale viac. Idem sa prezliecť, hodiť bike na strechu auta. Obliekam sa a idem sa najesť gulášu. Potom ešte kofču a čakáme na Jura.

Nakoniec došiel niekoľko minút po troch hodinách a hlási zhruba to isté čo aj ja. Po 30 kilometer to bolo fajn ale potom čo sa dialo to bolo nepochopiteľné. Na dolekopci kde som zúfalo brzdil, hodil tigra. Zase si oškrel ten istý lakeť čo minule. Akurát si posťažoval, že by mohol aj na to druhé aby dal šancu ranám sa spamätať.

Musím sa pochváliť. Nepadol som. To je hádam najlepšia vec na tomto ročníku ExtremBike maratónu. Ak nerátam práve srdcový kolaps jedného z pretekárov.

Sumár:
Z tacháča čítam tieto numerá:
TIME: čas
2:28:21 - Celkom slušný čas podľa mňa, ale namerali mi tuším o 3 minúty viac, čo je podľa mňa veľa. Až taký zlý komputer nemám. V Čaradiciach som mal odchýlku asi 1 a pol. Lenže tam sa odštartovalo a dobrú polminútu som ešte stál kým som sa akotak mohol posadiť do sedla a určite som tam na štarte stratil minútu. Tu však nič lebo som bol skoro na začiatku štartového poľa. Takže čas aký mi namerali neberiem. Ale, v podstate je to aj tak jedno. Hlavná vec, že som došiel v poriadku.
AVS: priemerná rýchlosť
18:00 - Ooooo, išiel som celkom rýchlo, normálne mávam tak okolo 14-16 podľa terénu
MXS: maximálna rýchlosť. Prečo nie je aj minimálna rýchlosť? :-) Asi by to začalo nulou, že?
55:5 - Vravím, jazdím dole jak dosratý, tým samozrejme nenabádam, aby sa každý spustil dole brehom ako blbec
DST: odjazdené kilometre
44.72 - No, ked prirátam tých 720 metrov blúdenia (720 metrov a to som fakt štedrý) tak je to stále viac ako 35 kilometrov. Keby usporiadatelia povedali, že to má 45 kilákov, nepoviem ani slovo, ale povedať 35 a mať fyzicky najazdených 44 je sakramentský rozdiel. Blbo sa potom rozrátavajú sily a pretekár potom ostane kdesi visieť (je to tak správne? nie náhodou "vysieť"?) a ďalej sa už len trápi, čo mu inak veľmi pokazí náladu. A vôbec, posledných 10 kilákov mi pripadalo akoby narýchlo splácaná trasa.

Odporúčam každému, aby skôr, než sa pustí do takýchto pretekov, si pre istotu išiel vyšetriť srdce a vôbec, či môže absolvovať také náročné preteky na kondičku. Organizátori pretekov nedávajú podpisovať lajstrá o štartovaní na vlastné nebezpečenstvo zo srandy. Mám taký pocit, že v prihláške bola aj časť o vedomí si vlastného zdravotného stavu. Organizátori by tiež mohli povedať čo sa vlastne na 10 kilometri stalo a hlavne prečo. Či išlo o dedičnú záležitosť, zlú životosprávu alebo čo keď chalan bral kadejaké svinstvá na podporu výkonnosti čo môže mať fatálny vplyv na srdce alebo čo. Sú známe prípady kolapsu v atletike či dokonca práve v cyklistike. Nebudem sa v tom viac vŕtať, je to smutné, každopádne, pravdivé vysvetlenie určite prinesie viac zodpovednosti pretekárov na ďalších cyklomaratónoch.