RCP maratón 2005

RCP Specialized maratón 24. 9. 2005
alebo
"Ako som sa tri krát vytrieskal na vlastnom maratóne"

Znovu je chladná sobota ráno 6:15 a rýchlo sa rozbieham smerom na Svätý Jur skontrolovať svoju časť úseku, ktorú som včera označoval pre náš RCP maratón. Za Neštichom mi volá na mobil Tomáš a vyzvedá, odkiaľ a čo hodlám skontrolovať. Nejako sme sa teda dohodli. Odbočka na Tri bresty bola zničená (asi motorkármi, ktorí sa v noci preháňajú po lese) a tak som ju znovu opravil.

 Inak v tejto časti nič poškodené. Až za Jelením vrchom ma nepríjemne prekvapila totálne vyčistená križovatka. Okrem toho, že je v rýchlom zjazde dole, je navyše aj v zákrute. Špeciálne som túto križovatku ešte aj označil asi 50 metrov nižšie nesprávnym smerom tabuľkou X. Aj tá zmizla. Nemal som ceduľe so sebou, tak som tam rozvešal skoro všetky rezervné fáborky, nech sa pretekári orientujú aspoň takto. Zvyšok už bol v poriadku a uháňal som domov sa rýchlo prezliecť, aby som stihol štart.

fV centre som poukazoval na mape Tomášovi, čo som skontroloval a čo bolo poškodené. Vyslovil som obavy, že ak to tam niekto vyčistil cestou ta, asi sa pri vracaní znovu bude realizovať. Do štartu mi už veľa neostávalo, tak som si pripevnil štartové číslo a hybaj brániť svoje tretie miesto v Slovenskom pohári.

Pred štartom Paži ešte hovoril do tlampača záverečné pokyny a upozorňoval na kritický úsek v zjazde na Medené Hámre. V ceste tam stál veľký balvan. Bude označený. Potom nasledoval už len štart.

Zišlo sa prekvapujúco dosť veľa bikerov. Kika mi dôrazne nakázala, že ju v žiadnom prípade nesmiem predbehnúť. Maximálne v tesnom závese. No jasné, nemám problém, aspoň sa budem mať na čo pozerať. :-)
Síce by ich mohlo byť pokojne aj viac, veď trať je skoro v celej dĺžke dostatočne priepustná, ale aj tak dobre. V stúpaní hore sme si pokecali, ako sa na správnych cykloturistov patrí. Len mne to hore akosi nešlo. Tepy hore, rýchlosť dole, takto sa ďaleko nedostanem. Nejako som sa teda hore vyštveral a potom už len šúsom dole po kameňoch až k sanatóriu. Potom presun po asfaltke k jazierku, usmerniť správnym smerom babenku z KŠK a postupne sa začal stupák cez Hrabovinu. Miestami to na podmočenom teréne preklzovalo ale dalo sa. Horšie už bolo, že som cítil problémy. S takými vysokými tepmi tieto smiešne kopce predsa nejazdím.

Hore som sa vydýchal a v zjazde do Mariánky relaxoval. V zjazde do Mariánky som zazrel Bukasa s Matelom, ako spolu opravujú defekt. S Martinom na občerstvovačke v Mariánke zastavil a poriadne som sa najedol. Chutilo mi úplne všetko. Perníkové koláčiky, banán, pomaranče, rožky. Bral som to radom. No dobré 3 minút sme tam stáli. :-) Martin sa ma pýta, či som nevidel jeho bráchu. Videl som ho v zjazde k sanatóriu, ako si to pomaly drmolil dole. Tak dobre. Potom sme sa vydali ďalej. Mne sa teda veľmi nechcelo. Nohy neťahali a tepy zase vyskočili nepochopiteľne hore. Do toho ma snáď všetci predbiehali a Martina už dávno niet. Oblievali ma mrákoty a mal som sto chutí to zabaliť. Celú žltú turistickú značku na Biely kríž som rozmýšľal, čo sa mohlo stať, že mi to nejde. Na rozdelení krátkej trasy stál Luboš a prekvapene na mňa pozeral. Asi to so mnou vyzerá naozaj na uterák. :-)
Záverečný stupák k rampe ma dobehol aj Maroš a to si ešte aj ručne nahadzoval prevody, lebo mu to nefungovalo dobre. Ježkovy voči, Maroš ma dobehol na horáku. To sa on tak zlepšil alebo je ešte vôbec niekto za mnou? :-)

Začal som teda uvažovať nad ráznymi krokmi. Musím niečo spraviť, lebo do toho cieľa dnes nedôjdem. Po zjazde k Medeným Hámrom bude nasledovať stúpanie a tam sa uvidí. Balvan bol v zjazde dobre označený a nebol problém sa mu vyhnúť. Po kratučkom zjazde po asfalte, nasledovalo spočiatku ostré stúpanie hore doprava. Obavy sa potvrdili. Musel som zosadnúť a tlačiť. Ani po zmiernení nedošlo k zlepšeniu. Už som bol zase v sedle, ale ako ma predbehol Matelo a po chvíli aj Bukas som si povedal DOSŤ. Zoskočil som z biku a začal robiť záchranné práce.

Dal som dole dres, klimatexové tričko, dres nazad. Zožral som tyčinku a obe tabletky Enervitu a čakal, kým zaberú. Práve prefrčal okolo Vlado Grauzel. V tej chvíli som si pomyslel, že som už naozaj a definitívne posledný. :-) Pri Horvátke bude občerstvovačka a tam sa namôjdušu nažeriem, koľko sa do mňa vojde. Po 4 minútach som vyrazil ďalej. Nešlo to hneď lepšie ale cítil som, že by to mohlo pomôcť. Chytil som hák za nejakým bikerom a spolu sme šliapali po rozbitej asfaltke okolo Hviezdy k občerstvovačke. V zjazde som zazrel Jura, ako ide oproti a niečo mi hovorí. V tej rýchlosti ako sme sa míňali som rozumel akurát ".....á áá áb oo o... uíííí" a čosi pritom signalizoval. Asi mi kýval. :-)

Konečne občerstvovačka. Dlhých 6 minút som nepretržite jedol, pil, jedol, pil, jedol. Medzitým som sa dozvedel od práve dorazivšej Barbary a Ďuriho, že ktosi zničil značenie kúsok pred občerstvovačkou. Aha, tak toto išiel Juro opravovať. Takže mi nekýval. :-) Barbara medzitým odfrčala a ja jedol ďalej. Najbližšia občerstvovačka je až v Limbachu. Ak sa nenajem, tak som v riti, lebo sa mi motor zadrie voľakde pri Šenkárke a to už namôjveru nerozchodím.

Naveľa som konečne s Ďurim vyrazil dopredu. Nasledoval zjazd a tu to poznám, takže som mu rýchlo zmizol. Z asfaltky po modrej na Košariská som v klopenom esíčku nevybral ideálnu stopu a vyletel tak z biku. Dopadol som našťastie na obe nohy a tak sa zachránil pred držkopádom. No smrdelo to ale ako varovanie to bolo dobré. Po odbočení doprava do stúpania bola naľavo slušná močarina a ako som si všimol, niekto aj skúsil so svojím bikom jej hĺbku. :-) Stúpanie mi išlo ako tak. S plným žalúdkom som bol rád, že vôbec napredujem. Potom nasledoval rýchly zjazd a pomaly som cítil, že mi motor zase začína pomaly pracovať. Zdá sa, že som krízu zažehnal.

Po odbočení na dlhú trasu nasledoval ostrý padák k potoku, kde som sa dnes druhý krát vydrbal. Koleso mi skĺzlo na mokrom šutri a išiel som do kolien. :-) Tentokrát som drbol na riť, udrel si dlaň a nakoniec schytal dlhý kŕč do lýtka. Ledva som ho skrotil. Asi ten prvý pád nebola náhoda. Vypustil som teda z oboch gúm trochu vzduchu a pokračoval ďalej.

Zvážnicu pod červenou turistickou značkou mám celkom rád. Je rýchla a nemotajú sa po nej turisti, motorkári či štvorkolkári. Dá sa povedať, že som sa celkom rozumným tempom posúval rýchlo dopredu. Ba dokonca až tak, že som si začal trať konečne užívať. Zjazdy som prefrčal, asfaltku na Turecák som tuším ani nezaregistroval až som po odbočení doľava na Šenkárku dobehol dvoch bikerov. Ty vole. Nejdem voľáko prirýchlo? :-)

Stúpanie na Šenkárku bolo v biednom stave. Tá prívalová voda z tohto turistického chodníka raz spraví normálny kaňon. Tak som musel miestami aj potlačiť. Ale len miestami. Inak to šlo. Neskôr som obom bikerom ušiel a po odbočení na nový úsek som dobehol Vlada Grauzela, ktorý ma ofičal kdesi na Medených hámroch, keď som k sebe volal všetkých svätých. Vyzerá to dobre, tak som ho predbehol a naraz predo mnou vyrástla stena a na nej tlačí Bohuš bike pred sebou a vyberá tyčinku na zožratie. Tak som sa zaprel do pedálov a pozrel znovu hore, či to bude bolieť. Naraz mi Bohuš zmizol a objavil sa kúsok vedľa napravo. Ufff, to som si vydýchol. Táto stena by ma asi dorazila. Zastavil som sa pri Bohušovi a okomentoval jeho nový fejs. Vraj v úvodnom zjazde k sanatóriu bozkával kamene. Ale že to nič nie je. Šak sme bikeri, nééééé?!!

Medzitým nás predbehol Vlado, ktorý sa tiež vyteperil hore. Toho som však hneď v prvom zjazde znovu ofičal a fičal a fičal až kukám, fotí ma Rasťo, ako si lebedí v tráve a dáva pozor. No nazdáááár.

Za asfaltkou nasledovalo hupkové stúpanie hore. Neskôr stúpanie tvrdlo, pritvrdilo až som zmäkol a posledný kúsok potlačil. Dobehol som pritom bikera pred sebou a ten teda vyzeral, že má dosť. Mne sa práve začalo dobre jazdiť, tak som bol vo švungu. No bodaj by nie, počas niekoľkých km to už je piaty biker. Keď to takto pôjde ďalej, možno dnes nakoniec aj vyhrám. :-)

Zjazd po modrej značke poznám. Je rýchly. Na konci ostrá vracačka doprava hore, zhadzujem pílu a otročím hore. Na vrchole zase vracačka doľava a odtiaľto to už nepoznám. Ale bolo to fasa. Rovno, doľava, doprava, dole, doľava, doprava, doľava, doľava. Hotové bludisko. Až som sa vynoril kdesi na mieste bývalých vinohradov. Kedysi som tadiaľto išiel ale opačným smerom. Zjazd nakoniec skončili na nechutnom šutrovisku pred Limbachom. Prefrčal som ho a na križovatke strážil mafia Matúš. Trošku som pokecal a skúsil od neho vymámiť nejaký sladký cukrík. Nemal a tak sme sa spolu s bikerom, ktorého som predbehol za Slnkom vydali ďalej. Spolu sme teda zjazdovali ulicami Limbachu a pýta sa ma, že či už sme tu, (rozumej, v cieli) :-))). No keď som mu povedal, že je pred nami ešte 40 km, tak ho správa o tom, že bude o chvíľočku občerstvovačka predsa len aspoň trochu potešila. :-)

Práve sme sa blížili k občerstvovačke a zrovna odtiaľ odchádzal Vlado, ktorého som len tak mimochodom, predbehol ešte kdesi pred Slnkom. No nevadí, bohvie kade ten medzitým jazdil. Znovu som si dal kompletku a znovu som pochválil perníkové koláčiky ktoré boli jednoducho super. Ani neviem, kto ich vlastne robil. Musím sa opýtať Pažiho. Súľov má povestné makovníky, my máme takéto mňamkové koláčiky. Mňáááááááám.

Tak sme sa teda nažrali koľko sa dalo. Aj keď som mal pocit, že som mohol zožrať ešte trošku viac, veril som, že motor už mám zabehnutý a vydržím až do cieľa týmto tempom úplne v pohode. Spolu sme sa teda vydali smerom na Krkavec. Pomaly a isto som sa mu však začal vzďalovať. Chcel som dobehnúť Vlada. Veď to nééééni možné, aby došiel do cieľa skôr ako ja. Čo sme, kde sme. :-) Čo poviem potom na zvedavé otázky Jura, Puca, Rasťa?

Stúpanie na Krkavec už dosť dobre poznám ale aj tak sa mi miestami zdalo, že tu ktosi ničil značenie. Fáborky dlho nebolo vidieť. A ak som aj nejaké videl, boli strhnuté. Po kilometri som zastavil pri Bukasovi a vyzvedal, či chce rezervnú dušu. No keď má dnes už druhý defekt, tak sa mu asi zíde. Ja mám odolné plášte a tak mu dávam svoju jedinú rezervu a nech si dá do poriadku koleso. V cieli mi ju prípadne vráti. Potom som vyrazil znovu na stíhačku. Počas stúpania dlhým údolím som dobehol dvoch maníkov a opýtal sa ich, či ich pred chvíľkou náhodou niekto nepredbehol. No jasné, tam je Vlado, kúsok vyššie. O chvíľu som ho dobehol. Práve odbočil na záverečný kúsok stúpania, kde sa napája dlhá trať na strednú. Po napojení na strednú trasu som zahliadol aj Martina, ktorý mi ušiel kdesi za Mariánkou. Ten mal toho plné zuby spredu aj zozadu. Na rovinke išiel na poštárovi. Ten sa ešte poriadne vytrápi, kým dôjde do cieľa. Ofrndžal som ho teda a na plné prdy do zjazdu.

Tento úsek zjazdu som už značil ja a tak bolo veľmo moje beľmo zvedavé, v akom stave bude. Po Tri Bresty to bolo celkom OK. Aspoň čo som si pri tej rýchlosti všimol. Akurát pred výjazdom na asfaltku chýbala pripevnená ceduľa so šípkou doprava. No doriti, vravím si. Určite som tam ešte dával aj nálepku, že je to organizovaná akcia, aby to neničili, že to bude po pretekoch odstránené. Nepomohlo. Buď dylyno nevie čítať alebo tú ceduľu požrali srnky.
Našťastie, fáborky však ostali. Takže sa stačilo na asfaltke obzrieť doľava, doprava, zočiť fáborky a dať sa hore. Na konci asfaltky strážil dojazdy Filip a čosi pritom študíroval. Zastavil som sa pri ňom a on na mňa, že čo to má znamenať. Mám predsa nechať za sebou ohnivú čiaru a zmiznúť kúdolmi prachu kdesi v lese. :-) A ja som si myslel, že bude rád, keď si bude môcť z dlhej chvíle s niekym pokecať. Nevďačník. No dobre, tak som teda odkúdolil ďalej. Značenie vyzeralo naštastie neporušené. Nasledoval zjazd po modrej turistickej, zakončeným brutálnym zjazdom, kde vraj Rasťo nedávno musel ísť peši dole, lebo sa inak nedalo. 
Myslím, že po tom, čo som to tam umravnil, vykosil a trošku scivilizoval konáre, sa celkom dalo. Aspoň nebudú nabudúce podaktorí bikeri popindávať, že celá trať je pre buzíkov a slečinky. :-) Záver zjazdu už bol pohodový a nasledovalo stúpanie na Modrý kríž. Dobehol som v ňom chalaniska na pevňáku a to som naozaj nechápal, že ešte vôbec funguje. Práve doopravoval defekt a vydal sa za mnou. Za Modrým krížom ma predbehol a mne sa začalo akosi blbo ísť. Akosi mi dochádza energia. Nevadí, občerstvovačka už bude čo nevidieť. Po odbočení doľava za Jelením Vrchom ma v zjazde zamrazilo. Chýbali šípky rovno a nejaké fáborky. Pred odbočením doprava zase chýbala ceduľa so šípkou vpravo. Naštastie boli fáborky ale podľa ich umiestnenia som rýchlo pochopil, že ich tam dával niekto iný a nie ja. Takže predsa som mal ráno pravdu, keď som Tomášovi hovoril ako to asi dopadne a ten, čo to ničil kúsok nižšie sa vracal práve tadiaľto a znovu sa činil. No uvidím, ako to bude vyzerať nižšie.

Tam sa našťastie od rána nič nezmenilo.

Jediné čo sa zmenilo, že sa mi kilometer pred občerstvovačkou znovu zadrel motor. Kua kua. Zvalil som sa na kraj cesty a začal odpočívať. Zožral som poslednú železnú rezervu a pomaly sa vydal dopredu. Na občerstvovačku som došiel snáď na cukrové výpary a znovu som začal jesť čo bolo. OLE ma pri tom fotil. Vraveli mi, že prvý čo tadiaľto prešiel, tú veľkú mláku kúsok vedľa jednoducho preskočil, čo som okomentoval, že to už nie sú ľudia ale stroje.
Koláčiky, na ktoré som sa tešil, už požrala početná skupina 66 károv a väčšina z dlhej trate predo mnou. No ďakujem chlapci. :-) Práve sa doteperil aj Martin a za ním ešte Vlado s ešte jedným bikerom. Martin odložil bike a začal sa chystať na zbytky, ktoré som mu nechal. Vlado aj s druhým bikerom odfrčali, na čo OLE zareagoval, že takto sa robí poradie, na občerstvovačkách. :-) Mávol som rukou, že ich do cieľa ešte urobím. Dojedol som teda, zamával osadenstvu aj Martinovi a po ôsmych minútach žracích orgií odfrčal. Uprostred zjazdu ešte pred esíčkami na kamennom poli som sa znovu a tentokrát do tretice poriadne vytrieskal.

Sedel som na kameňoch hodnú chvíľu a dával sa dokopy. Otrieskal som si koleno a zadok. Hlavne koleno nechutne bolelo. Hýbať som s ním mohol. Nekrvácalo ale poriadne bolelo. Skúsim ho teda rozjazdiť. Dozjazdoval som a pomaly sa štveral hore k Haluzickému pomníku. Postupne som sa chytil a začal znovu naháňačku. Na asfaltke na Biely kríž dávala pozor pani Kráľova a čosi mi hovorila, ale nerozumel som. Asi mi kývala. :-)

Nasledoval veľmi rýchly úsek kde nie je biker takmer ničím brzdený. Široká pevná lesná cesta a mierny profil. Zjazd popri Vydrici býval tuším v lepšom stave. Zopár mlák ale na plné prdy až k Slivovi. Tam na asfaltke doľava hore a potom po známej ceste z rána po červenej turistickej. Tam som zahliadol toho druhého bikera. Takže na občerstvovačkách sa predsa len poradie nerobí. Pred Tromi Dubmi som ho konečne ofrčal a pred žltou turistickou aj Vlada. Zvyšok zjazdu už notoricky poznám a dojazd do cieľa aj napriek boľavému kolenu bol bezproblémový.

No, bezproblémový. Chcel som tento maratón prefrčať v pohode do šiestich hodín a podarilo sa mi akurát tak trikrát vytrieskať, zažiť dve krízy. :-)

Trasa bola po minulotýždňových dažďoch celkom dobre zjazdná. Keby sa na trati cez týždeň po celom lese v kuse nemotali tatrovky s drevom, tak by bola ešte lepšia. Nový úsek na dlhej trati nad Limbachom (mimochodom, dosť náročný na značenie) bol celkom zaujímavý a v tejto podobe som ho išiel prvý krát.

V cieli som si pokecal so všetkými známimi. Ich dojmy boli vcelku pozitívne aj keď som mal z toho poničeného značenia pokazenú náladu umocnenú boľavým kolenom.
Kika mi dala letmý božtek za to, že som splnil sľub, že ju nepredbehnem. No keď mi dá o rok na Horalovi naozajstný, tak jej možno budem robiť na Krejzi trati domestika. :-)

Potom som sa bol napapkať dobrého gulášu a po ňom nasledovalo vyhlasovanie výsledkov. Najprv víťazi dnešného preteku a potom aj víťazov v sérii Slovenského pohára v MTB, kde som bol v hre aj ja. Juro sa ma aj pýtal, či som to tretie miesto ubránil. To som ešte nevedel ale vzápätí som aj počul svoje meno, takže ubránil. :-)

Ubránil som tretie miesto, čo je moje najlepšie umiestnie v sérii cyklistických pretekov. Síce bola účasť dosť biedna ale to už je ich problém. :-) V robote som nakázal kolegom, že ma už budú musieť oslovovať titulom "šampión":-)

Potom už zostala tombola. Tajne som dúfal, že v nej trhnem štartovné na Horal. Aj som to Jurovi hovoril. Ak vyhrám, tak ideme na Horala 2006. No a o chvíľu už voľakto predo mnou vytiahol moje štartové číslo. Takže ideme. :-) A to sa mi v piatok večer snívalo, že som túto cenu vyhral. Mne sa teda sny plnia. :-)