Dubnický maratón 2001
- Napísal: Juraj Malatin
Tak tento maratón má v názve že najstarší a najťažší... Mnooo... Po dvoch neúspechoch na dlhých tratiach som mal veľkú chuť si napraviť renomé....
Jeho kategória Hard :115 km a vyše 3500 výškových metrov sľuboval poskytnúť na to výbornú príležitosť...
Vyrazil som za jasného slnečného rána z Bratislavy, ukazoval sa byť až moc teplý deň. Meteorológovia síce hlásili na poobedie búrky, no ale uvidíme.
Pred Novým Mestom sa zrazu spustila z kopcov hustá hmla. Pohľad na vzniknuté scenérie by nenechal chladného žiadneho umeleckého fotografa. Na jednej strane takmer čiernota, a na druhej strane sa cez zahmlené stromy prebíja ranné slnko.
Po príchode do Novej Dubnice pretrváva nízka oblačnosť, hmm keby to tak vydržalo dlhšie, aspoň sa tak nezavarím.
Idem sa prihlásiť, chystám bike, prichádza Bobo, zvítame sa, dokumentačné foto a pomaly sa zoraďujeme na štarte. Usporiadateľ okrem iného varuje, že trať je poriadne rozbahnená, treba dávať pozor... No zbohom, teplo ako v Štiavnici a blato ako na Horale, to to pekne začína... A ja som si ešte nezahojil zadok z minulotýždňovej akcie, takže sa obávam ďalšieho \\\"nepriateľa\\\", tentoraz z vlastných radov. Ešte nahlas rozmýšlam, že sa vrátim k autu po predný blatník, ale nejako sa mi už nechce. Letmý pohľad do zadného vrecka ma ku autu donúti ísť tak či tak, lebo som si zabudol poživeň... Štart
Vraciam sa 10 sekúnd pred štartom a už sa ide. Vyrážame cez mesto, za ním po miernom stúpaní vchádzame po asfaltke do lesa. Pole sa naťahuje, aspon je viac miesta. Ja samozrejme Boba strácam pri prvom vážnejšom stupáku, ale to je v poriadku vravím si, idem sa šetriť, neviem čo ma čaká, takže radšej pomaly. Neustále stúpame a cez hmlu už začína cítiť slnko.
Afaltka končí ale lesná cesta je zatiaľ dosť suchá. Konečne mierne klesanie, vietor príjemne ofukuje už dosť spotené telo. Zrazu prekážka, na ceste je náklaďák s drevom, maník riadiaci nakladanie dá prednosť práci a ja, kedže nechcem aby ma práve nakladná tona privalila, radšej počkám. Zopár bikerov, ktorých som pracne predtým predbehol je mi zase v pätách.. A opäť to roztáčame, vychádzame na traverz a "konečne" sa napĺňajú slová organizátorov. Lesná cesta mizne pod nánosom bahna, uff tak toto dobre poznám. Stovky bikerov predo mnou trati tiež moc nepomohli a tak sa z toho stáva technická záležitosť.Pri jednej príležitosti dokonca mi šmikne predné koleso a ja mám čo robiť aby som si nezatigroval. Konečne opúšťame bahnitý úsek, lesnú cestu strieda asfaltka,a ale nie na dlho, vydýchnuť si nie je kedy, za chvíľu sa zase ostro stúpa. Povrch je klzký a ja bez hanby zosadám a tlačím. Vychádzame do sedla, pred nami padák po lúke do dediny Ilavky.
Pred nami krásny výhľad na kopce, nedá mi, zosadám a fotím. Súčasne konštatujem že som stratil jedno sklo z okuliarov, a ďalej pôjdem bez nich, už sa teším na muchy v očiach. Padám do dediny, prechádzam popri domčekoch, trať vedie chvíľu po okraji lúk.
Slnko už začína pripekať. Ja zrazu pocítim že niečo nie je v poriadku, letmý pohľad dozadu a.... ach do riti defekt. Letmá prehliadka kolesa a mne sa zdá, že to je netesný ventilok. Dofúkam dušu a tuším drží. No dobre veď zistím čo sa deje.... No za 50 metrov to isté, nič sa nedá robiť, zhadzujem koleso, dávam dole dušu a v tom to zbadám.
Kus drôtu z pletiva plotu nekompromisne prerazil plášť a trčí dobré 4 cm dovnútra..... Mám čo robiť aby som ho vytiahol....
Nahadzujem druhú dušu a modlím sa, dnes mám zo sebou len jednu dušu a lepenie, pretek poriadne ani nezačal a ja ak dostanem ďaľší defekt, lepením stratím príliš veľa času. Konečne hotovo, makám ďalej. Začínajú padáky do Ilavy ale zase sa ukazuje blatistý terén, dole kopcom to poriadne šmýka a na jednom skrytom koreni otváram dnešne tigrie skóre 1:0. Našťastie pomalá rýchlosť a mäkký podklad zmiernil pristátie. Foťák je celý, ide sa ďalej. Konečne vychádzam na asfaltku, blato zo mňa odfrkuje na všetky strany.
Krátky dotyk s Ilavou a opäť stúpam. Odkrytý terén a mocné slnko zo mňa priam vysávajú tekutiny. Na začiatku chatkovej oblasti dobieham pomaly se vlečúceho bikera.
"Tak čo, ako to ide ?" kladiem diplomatickú otázku.
"Nuž keby nebola tá teplota...",odpovedá.
"Nooo, praží poriadne", nepochopím na prvý raz, čo mal na mysli..
"Nieee, ja mám teplotu", vysvetľuje.
"A trúfaš si dôjsť ?".
"No veď uvidíme..." Nuž pri mojom tempe a zdržaní som ja pochyboval o sebe či dojdem v limite. Ak dôjde on, bude to zázrak, ale držím palce.
Stúpam po ostrom zalesnenom hrebeni (pozrel som sa doma do mapy, že vraj "Sokol"), a začínam pociťovať, že moj zadok mi to dnes spríjemní... Nasleduje padáčik do Hája a zase stúpame. Pred sebou začujem strašné vzdychy a vidím ako biker bojuje zo stupákom a lapá po dychu. Ale tak nahlas akoby mal smrteľné kŕče. Dobieham ho,pýtam sa či je v poriadku a po skúsenosti z Duchonky ho chcem poučiť, nech radšej spomalí a trochu si oddýchne, ale vyrieší to sám, zastaví a dychčí ako pri s...i.
Ja idem ďalej, opať jeden predo mnou, tento pre zmenu nesie bike na chrbte, defekt a neúspešné lepenie... Náhradnú dušu si zo sebou nevzal, nuž to je chyba. Opať strmý padák a konečne prvá občerstvovačka v Hornej Porube.Vypýtam si pohár čistej vody a oblievam si tvár, zasolené oči to je môj klasický problém. Požičiavam si od usporiadateľ rezervnú dušu "pre prípad", rýchlo banán, jonťák a ťahá sa ďalej dedinou po asfaltke do kopca. Po ľavej strane vidím pekný kopec, zastavujem a fotím, podľa mapy sa volá Vápeč (Bohužial, moj bakeliťák sa mi zarosil a nasledujúca séria fotiek nevyšla :-(((. Na konci dediny lesná cesta, ktorá sa za krátko tak zostrmí a pokryje blatom, že vystupujem a tlačím. Nakoniec peši mám rýchlosť 5-6 km/h na najpomalšom prevode by som nešiel rýchlejšie a navyše šetrím si zadok.
Dobieham dvoch bikerov ktorí sedia na boku cesty a oddychujú. Moj príchod je ten "nakopávací" impulz, chytia sa ma a hodnú chvílu ideme v trojici. Vychádzame na asfaltku čo vedie z Valaskej Belej do Ilavy a trochu po nej klesáme ale zakrátko prudká točka doprava a my klesáme do Dolnej Poruby. Chodník je strmý a kamenistý, v jednom okamihu zosadám a radšej to peši zošmýkam. Jeden z bikerov ma predbieha. Vchádzame do Dolnej Poruby a dlhší kus po asfalte uháňame dole dolinou. Oddychový dolekopec ale končí, odbočka doprava a vjazd do doliny. Mierne stúpanie a relatívne dobrý asfaltový povrch dovoľuje udržiavať slušné tempo.
Zrazu nápis na ceste : "Bacha, Baske". A jaj, takže už sa ide na vec !
Baske č.1
Pred nami je najvyšší kopec na okolí, 954 m vysoký Baske (čudné meno, ako sa to skloňuje ?, asi nijako...) A my dnes naň pôjdeme dva krát... Ešte že je dolina pekne v tieni a vlhká, dobre sa tu dýcha. Asfaltka končí a začína kamenistá lesna cesta, široká a relativne pevná ale z vytŕčajúcimi kamenmi ktoré mne a hlavne môjmu zadku začínajú robiť zo života peklo. Stúpanie je nekonečné, zoskakujem a tlačím , dosť rýchlo aby som udržal tempo so šlapajúcim bikerom predo mnou. Hejno múch vycíti priležitosť a bzučí okolo hlavy a spotených rúk. Ten kopiec nie a nie skončiť, no konečne aspoň nachvíľu rovinka, trochu ma ovieva vetrík ale hore na kopci zase praží. Prichádzam na spojnicu zostupnej trati Hard, oproti sa rútia Hardisti čo uz boli raz hore. Zrazu počujem za sebou nejaký frmol, okolo prejde biker pekne si to hore kopcom ťahá (vyzeral že mal 50 kíl aj s topánkami) a ja naňho zakričím: "Si prvý v Baby ?"." Za chvíľu odpovie: "Hej !". Čo dodať, oni štartovali Dve hodiny (!!!) po nás a už ma má. Konečne vrchol, občerstvovačka ,okrem iného aj teplé pivo. Mňa najviac zaujíma môj zadok, ak chcem prežiť, musím si ho ošetriť. Magistra v lekárni poradila, v polke preteku strčiť zadok do potoka a vymeniť gate! Cha, potok sa nekoná tak beriem aspoň trojdecák vody a postupujem podľa predpisu. No veď uvidíme....
Baske č.2
Dočapujem CamelBak a vyrážam na to strašné kolečko okolo Baske. Vedomie, že sa na tento kopec budem musieť vyškriabať ešte raz ma bohvieako neteší. Po pár padákoch vybieham na lúku, uf okamžite môj nepriateľ slnko strieľa po mne...
Chvalabohu les, ale čo to ? Predomnou neskutočný padák, navyše suť na povrchu. Skúšam opatrne pribrzďovať ale je to moc strmé, bike sa rozbieha, ja stlačím brzdu trochu viac, predné koleso sa zhupne a už letím... Tigrie skóre 2:0. Turista, čo to s odstupom pár metrov sleduje pribeha mi pomôcť, ale ja staviam na vlastné, upokojujem ho kŕčovitým úsmevom a začínam nadávať na usporiadateľov, sem mali dať aspoň dve lebky s hnátami, veď to je o držku. Zakrvavený lakeť si oblievam jonťákom, prezerám končatiny a bike. Až na lakeť a koleno je to vcelku uspokojivé.... Ešte jeden cvak foťakom na pamiatku. (Tak tejto nevydarenej fotky je mi obzvlášť ľúto...) Zvyšok klesáku absolvujem peši a aj tak je to o držku. Opäť dlhá lúka lenže tento krát stupák, v jeho hornej tretine vidím sedieť v tráve bikera ako keby niečo hľadal v tráve. "Nepotrebuješ pomocť ?", drzo mu tykám aj keď má aspoň 50 rokov... Veď tu sme všetci na jednej lodi tak čo... "Nie, len sa pokúšam znitovať reťaz, rozbil sa mi prehadzovač", odpovedá. "Ja by som radšej zhodil koleso a tak to robil", snažím sa poučovať.. Nuž čo s bicyklom prerobeným na kolobežku tých zvyšných 60 km po kopcoch asi nedôjde... Hlavné je dôjsť to zdravý....
Zrazu ma v stúpaní ostrým tempom predbieha skupina bikerov. Kda sa tí tu vzali ? Vyzerajú nadupano, čo sa im stalo, že tak meškajú ? Dole kopcom idú rýchlo až nebezpečne, míňajú odbočku doprava, ale vzápatí to zistia, vracajú sa a mne naznačujú správny smer. Díky, hneď som zase pred nimi. Nasleduje rýchly traverz v mierne bahnitom teréne a my vychádzame na obrovské lúky, po ktorých klesáme do doliny. Ale to je úplná paráda, tie lúky sú nádherné, povrch trávový ale pevný dá sa to peckovať a okolitá krajina je taká pekná, že chvíľami rozmýšľam, či zvyšok trate nepojmem iba turisticky. Všetka sranda ale skončí a po traverze opať stúpanie. Začína sa výstup na Baske č.2. Nakrátko zastavujeme a ja sa pýtam chalanov, prečože sú tak vzadu. Dôvody sú klasické: defekty a tigre. Jeden z nich dokonca taký že si pílou pri páde vytrhol kus lýtka. Mal to provizórne obviazané, no nevyzeralo to veľmi povzbudivo. Začíname stúpať na Baske. Prvý stupák bol na tienistej strane kopca, ale teraz ideme z juhu a ja sa bojím aby sa ten terén niekde neotvoril, ak do nás bude pražiť slnko, asi sa na to vykašlem.
Stupák sa zostruje a ja zosadám ale pri kráčaní držím tempo s bikerom šliapajúcim vedľa mňa. Oni toho majú tiež dosť a oddychujú častejšie než by človek očakával. Nekonečný stupák sa vlečie a prichádza aj to, čoho som sa najviac bál, slnko začína pražiť priamo na mňa. Zhora zbiehajú tí, čo to už majú za sebou a začína pofukovať vetrík. No snáď to už nejako dôjdem. Konečne vrchol,oblievam si hlavu, dočapujem tekutiny, jem banány. Prichádzam k tomu s tým odfakleným lýtkom a snažím sa byť vtipný: "No čo, už ti tá noha dorástla ?". "Á, v pohode !" hýri optimizmom a pofajčieva cigaretku :-o. Aj mňa chytá nejaký nezdravý optimizmus, najväčšie kopce sú za nami, zatiaľ to ide, som síce podľa času mierne za limitom, ale ako sa poznám, na záver "načriem do rezerv".
A ideme dole...
Parádny klesák dole z Baske idem v dobrej nálade, vietor vysušuje spotený dres. Prechádzame cez Veľké lúky, ani som si nevšimol miesto kde sa trať Hard a Baby rozdeľuje. Klesanie pokračuje, rýchlosť slušná, kilometríky naskakujú, fajn snáď to stihneme. Udržujem rovnaké tempo s partiou "pobitých" bikerov a spoločne vychádzame na asfaltku z Trenčianskych Teplíc do Bánoviec. Chvíľu sa stúpa po nej a potom zase do lesa. Traverz v lese, kde chodník bol "vylepšovaný" suťou z rozbitých škridlí mi veľmi nechutil, možnosť získať defekt na ostrých hranách alebo chytiť kúsok ostrého úlomku odskočeného od kolesa bikera rovno do oka, nie ďakujem radšej nie... Zbiehame do nejakej osady (žeby Petrova Lehota ?), samovražebne pretíname hlavnú cestu a zasa stúpame, rozbitou cestou v aleji, neskôr lúkami (ach to slnce, ešte stále má dosť sily piť mi krv...), konečne zase les.
Lenže stúpanie nekončí, naopak, nejako sa pritvrdzuje a mne neostáva nič iné len tlačiť bike pred sebou. Na chodníku odhodené použité obaly od Karbosnackov, hej bikeri, to vám nie je hanba ? Dovliecť ten obal hoci až do cieľa je až taký problém ? Čo si pomyslia domáci, keď po takomto preteku nájdu lesné chodníky plné bordelu ? Samozrejme, že len to pridá argumentom tým , čo chcú takéto preteky zakázať !
"Záver"
Konečne vrchol stúpania, bikeri mi samozrejme ušli, mám toho už dosť, ale mierne klesáky na druhej strane mi dali oddýchnuť, prichádzam na širšiu cestu, viac blata, sem tam šotolina, po sérii miernych klesákov sa čosi aj stúpa a ja idem zo sedla a čuduj sa svete v pohode to vyšlapem. Do čerta mal by som nejako vedieť tú energiu použiť už v prvej polovici pretekov. Dlhé klesanie, už po asfalte, dobieham bikerov na občerstvovačke, kladiem otázku aké kopce nás ešte čakajú, dostávam odpoveď, že ešte dva s prevýšením zhruba po 300 metrov. Uff uff radšej som sa nemal pýtať. Zase tlačím banán do hlavy a ťaháme dole údolím. Cifry na tacháči sa pomaly približujú čislu 90 (km nie km/h :-)). Prichádzame ku údolnej priehrade (Opatovskej), odbočka do prava a zrazu nás zastavujú usporiadatelia.
"Koniec", kričí jeden z nich.
"Aký koniec",pýtame sa .
"Ste 20 minút po limite, ďalej ísť nemôžete !", vysvetľuje a už sa siape po našich číslach a odkrúca drôtiky, ktorými boli pripevnené k bikom. Skúšame ich presvedčiť ale boli nekompromisní...
Tak to je potupa, 24 km pred cieľom a hodinu 40 minút rezerva do 19.00 ! A my nemôžeme ísť ďalej. Veď to je 14 km/h priemer veď to by sme stíhali ! Ako to do riti tí usporiadatelia počítali limity, keď ho dali na tak skoro ! Takéto a podobné myšlienky sa mi hnali hlavou, keď sme svorne nadávajúc opúšťali poslednú kontrolu a po asfaltke vyklesávali do Opatovej. Z nej potom po hlavnej do Trenčianskej Teplej a na Novodubnický štadión.
V cieli som si počkal na Boba a vyžaloval som sa mu... A tiež som si uvedomil, že som získal potupný hattrick, tri dlhé preteky a ani jeden som nedošiel... A pritom tento som ani nemal šancu dôjsť do cieľa (aj keď po limite...), tá potupa. Chápem usporiadateľov, že nechcú mať na trati po 19-ej hodine nikoho, ale byť na ich mieste tak z toho posledného úseku by som sťahoval ľudí až po 19-ej hodine. Veď to sa všade dalo vyklesať na asfaltku a v pohode dôjsť do cieľa.
Okrem toho, tie limity boli stavané v predstave, že ak niekto dovtedy išiel tak pomaly, že nestihol prísť do limitu na kontrolu, tak zrejme nebude vedieť ísť rýchlejšie aby to stihol do cieľa... Lenže to neplatí všeobecne, všelijaké straty času pri opravách defektov a pod. mohli spôsobiť , že človek dojde na kontrolu neskoro ale má dosť síl to stíhať do cieľa.
Do riti ! No napálený som bol dosť.... Takže na budúci rok. Treba sa z toho poučiť, skúsiť trochu viac makať v prvej fáze a potom sa uvidí.
Bez ohľadu na neúspech hodnotím tento maratón ako najkrajší zo všetkých čo som zatiaľ išiel. Tá príroda a kopce v tomto okolí, náročnosť ale aj rôznorodosť trate, nakoniec aj práca usporiadateľov (na trati jazdili terénne motorky a zabezpečovali čo bolo treba, nie že by so ich mal rád, ale z hľadiska bezpečnosti to bolo dobré riešenie...).
Takže rezumé: popracovať na sebe a o rok som tu zasa !
Jeho kategória Hard :115 km a vyše 3500 výškových metrov sľuboval poskytnúť na to výbornú príležitosť...
Vyrazil som za jasného slnečného rána z Bratislavy, ukazoval sa byť až moc teplý deň. Meteorológovia síce hlásili na poobedie búrky, no ale uvidíme.
Pred Novým Mestom sa zrazu spustila z kopcov hustá hmla. Pohľad na vzniknuté scenérie by nenechal chladného žiadneho umeleckého fotografa. Na jednej strane takmer čiernota, a na druhej strane sa cez zahmlené stromy prebíja ranné slnko. Po príchode do Novej Dubnice pretrváva nízka oblačnosť, hmm keby to tak vydržalo dlhšie, aspoň sa tak nezavarím.
Idem sa prihlásiť, chystám bike, prichádza Bobo, zvítame sa, dokumentačné foto a pomaly sa zoraďujeme na štarte. Usporiadateľ okrem iného varuje, že trať je poriadne rozbahnená, treba dávať pozor... No zbohom, teplo ako v Štiavnici a blato ako na Horale, to to pekne začína... A ja som si ešte nezahojil zadok z minulotýždňovej akcie, takže sa obávam ďalšieho \\\"nepriateľa\\\", tentoraz z vlastných radov. Ešte nahlas rozmýšlam, že sa vrátim k autu po predný blatník, ale nejako sa mi už nechce. Letmý pohľad do zadného vrecka ma ku autu donúti ísť tak či tak, lebo som si zabudol poživeň... Štart
Vraciam sa 10 sekúnd pred štartom a už sa ide. Vyrážame cez mesto, za ním po miernom stúpaní vchádzame po asfaltke do lesa. Pole sa naťahuje, aspon je viac miesta. Ja samozrejme Boba strácam pri prvom vážnejšom stupáku, ale to je v poriadku vravím si, idem sa šetriť, neviem čo ma čaká, takže radšej pomaly. Neustále stúpame a cez hmlu už začína cítiť slnko.
Afaltka končí ale lesná cesta je zatiaľ dosť suchá. Konečne mierne klesanie, vietor príjemne ofukuje už dosť spotené telo. Zrazu prekážka, na ceste je náklaďák s drevom, maník riadiaci nakladanie dá prednosť práci a ja, kedže nechcem aby ma práve nakladná tona privalila, radšej počkám. Zopár bikerov, ktorých som pracne predtým predbehol je mi zase v pätách.. A opäť to roztáčame, vychádzame na traverz a "konečne" sa napĺňajú slová organizátorov. Lesná cesta mizne pod nánosom bahna, uff tak toto dobre poznám. Stovky bikerov predo mnou trati tiež moc nepomohli a tak sa z toho stáva technická záležitosť.Pri jednej príležitosti dokonca mi šmikne predné koleso a ja mám čo robiť aby som si nezatigroval. Konečne opúšťame bahnitý úsek, lesnú cestu strieda asfaltka,a ale nie na dlho, vydýchnuť si nie je kedy, za chvíľu sa zase ostro stúpa. Povrch je klzký a ja bez hanby zosadám a tlačím. Vychádzame do sedla, pred nami padák po lúke do dediny Ilavky. Pred nami krásny výhľad na kopce, nedá mi, zosadám a fotím. Súčasne konštatujem že som stratil jedno sklo z okuliarov, a ďalej pôjdem bez nich, už sa teším na muchy v očiach. Padám do dediny, prechádzam popri domčekoch, trať vedie chvíľu po okraji lúk. Slnko už začína pripekať. Ja zrazu pocítim že niečo nie je v poriadku, letmý pohľad dozadu a.... ach do riti defekt. Letmá prehliadka kolesa a mne sa zdá, že to je netesný ventilok. Dofúkam dušu a tuším drží. No dobre veď zistím čo sa deje.... No za 50 metrov to isté, nič sa nedá robiť, zhadzujem koleso, dávam dole dušu a v tom to zbadám.
Kus drôtu z pletiva plotu nekompromisne prerazil plášť a trčí dobré 4 cm dovnútra..... Mám čo robiť aby som ho vytiahol....
Nahadzujem druhú dušu a modlím sa, dnes mám zo sebou len jednu dušu a lepenie, pretek poriadne ani nezačal a ja ak dostanem ďaľší defekt, lepením stratím príliš veľa času. Konečne hotovo, makám ďalej. Začínajú padáky do Ilavy ale zase sa ukazuje blatistý terén, dole kopcom to poriadne šmýka a na jednom skrytom koreni otváram dnešne tigrie skóre 1:0. Našťastie pomalá rýchlosť a mäkký podklad zmiernil pristátie. Foťák je celý, ide sa ďalej. Konečne vychádzam na asfaltku, blato zo mňa odfrkuje na všetky strany.
Krátky dotyk s Ilavou a opäť stúpam. Odkrytý terén a mocné slnko zo mňa priam vysávajú tekutiny. Na začiatku chatkovej oblasti dobieham pomaly se vlečúceho bikera.
"Tak čo, ako to ide ?" kladiem diplomatickú otázku.
"Nuž keby nebola tá teplota...",odpovedá.
"Nooo, praží poriadne", nepochopím na prvý raz, čo mal na mysli..
"Nieee, ja mám teplotu", vysvetľuje.
"A trúfaš si dôjsť ?".
"No veď uvidíme..." Nuž pri mojom tempe a zdržaní som ja pochyboval o sebe či dojdem v limite. Ak dôjde on, bude to zázrak, ale držím palce.
Stúpam po ostrom zalesnenom hrebeni (pozrel som sa doma do mapy, že vraj "Sokol"), a začínam pociťovať, že moj zadok mi to dnes spríjemní... Nasleduje padáčik do Hája a zase stúpame. Pred sebou začujem strašné vzdychy a vidím ako biker bojuje zo stupákom a lapá po dychu. Ale tak nahlas akoby mal smrteľné kŕče. Dobieham ho,pýtam sa či je v poriadku a po skúsenosti z Duchonky ho chcem poučiť, nech radšej spomalí a trochu si oddýchne, ale vyrieší to sám, zastaví a dychčí ako pri s...i.
Ja idem ďalej, opať jeden predo mnou, tento pre zmenu nesie bike na chrbte, defekt a neúspešné lepenie... Náhradnú dušu si zo sebou nevzal, nuž to je chyba. Opať strmý padák a konečne prvá občerstvovačka v Hornej Porube.Vypýtam si pohár čistej vody a oblievam si tvár, zasolené oči to je môj klasický problém. Požičiavam si od usporiadateľ rezervnú dušu "pre prípad", rýchlo banán, jonťák a ťahá sa ďalej dedinou po asfaltke do kopca. Po ľavej strane vidím pekný kopec, zastavujem a fotím, podľa mapy sa volá Vápeč (Bohužial, moj bakeliťák sa mi zarosil a nasledujúca séria fotiek nevyšla :-(((. Na konci dediny lesná cesta, ktorá sa za krátko tak zostrmí a pokryje blatom, že vystupujem a tlačím. Nakoniec peši mám rýchlosť 5-6 km/h na najpomalšom prevode by som nešiel rýchlejšie a navyše šetrím si zadok. Dobieham dvoch bikerov ktorí sedia na boku cesty a oddychujú. Moj príchod je ten "nakopávací" impulz, chytia sa ma a hodnú chvílu ideme v trojici. Vychádzame na asfaltku čo vedie z Valaskej Belej do Ilavy a trochu po nej klesáme ale zakrátko prudká točka doprava a my klesáme do Dolnej Poruby. Chodník je strmý a kamenistý, v jednom okamihu zosadám a radšej to peši zošmýkam. Jeden z bikerov ma predbieha. Vchádzame do Dolnej Poruby a dlhší kus po asfalte uháňame dole dolinou. Oddychový dolekopec ale končí, odbočka doprava a vjazd do doliny. Mierne stúpanie a relatívne dobrý asfaltový povrch dovoľuje udržiavať slušné tempo. Zrazu nápis na ceste : "Bacha, Baske". A jaj, takže už sa ide na vec !
Baske č.1
Pred nami je najvyšší kopec na okolí, 954 m vysoký Baske (čudné meno, ako sa to skloňuje ?, asi nijako...) A my dnes naň pôjdeme dva krát... Ešte že je dolina pekne v tieni a vlhká, dobre sa tu dýcha. Asfaltka končí a začína kamenistá lesna cesta, široká a relativne pevná ale z vytŕčajúcimi kamenmi ktoré mne a hlavne môjmu zadku začínajú robiť zo života peklo. Stúpanie je nekonečné, zoskakujem a tlačím , dosť rýchlo aby som udržal tempo so šlapajúcim bikerom predo mnou. Hejno múch vycíti priležitosť a bzučí okolo hlavy a spotených rúk. Ten kopiec nie a nie skončiť, no konečne aspoň nachvíľu rovinka, trochu ma ovieva vetrík ale hore na kopci zase praží. Prichádzam na spojnicu zostupnej trati Hard, oproti sa rútia Hardisti čo uz boli raz hore. Zrazu počujem za sebou nejaký frmol, okolo prejde biker pekne si to hore kopcom ťahá (vyzeral že mal 50 kíl aj s topánkami) a ja naňho zakričím: "Si prvý v Baby ?"." Za chvíľu odpovie: "Hej !". Čo dodať, oni štartovali Dve hodiny (!!!) po nás a už ma má. Konečne vrchol, občerstvovačka ,okrem iného aj teplé pivo. Mňa najviac zaujíma môj zadok, ak chcem prežiť, musím si ho ošetriť. Magistra v lekárni poradila, v polke preteku strčiť zadok do potoka a vymeniť gate! Cha, potok sa nekoná tak beriem aspoň trojdecák vody a postupujem podľa predpisu. No veď uvidíme....
Baske č.2
Dočapujem CamelBak a vyrážam na to strašné kolečko okolo Baske. Vedomie, že sa na tento kopec budem musieť vyškriabať ešte raz ma bohvieako neteší. Po pár padákoch vybieham na lúku, uf okamžite môj nepriateľ slnko strieľa po mne...
Chvalabohu les, ale čo to ? Predomnou neskutočný padák, navyše suť na povrchu. Skúšam opatrne pribrzďovať ale je to moc strmé, bike sa rozbieha, ja stlačím brzdu trochu viac, predné koleso sa zhupne a už letím... Tigrie skóre 2:0. Turista, čo to s odstupom pár metrov sleduje pribeha mi pomôcť, ale ja staviam na vlastné, upokojujem ho kŕčovitým úsmevom a začínam nadávať na usporiadateľov, sem mali dať aspoň dve lebky s hnátami, veď to je o držku. Zakrvavený lakeť si oblievam jonťákom, prezerám končatiny a bike. Až na lakeť a koleno je to vcelku uspokojivé.... Ešte jeden cvak foťakom na pamiatku. (Tak tejto nevydarenej fotky je mi obzvlášť ľúto...) Zvyšok klesáku absolvujem peši a aj tak je to o držku. Opäť dlhá lúka lenže tento krát stupák, v jeho hornej tretine vidím sedieť v tráve bikera ako keby niečo hľadal v tráve. "Nepotrebuješ pomocť ?", drzo mu tykám aj keď má aspoň 50 rokov... Veď tu sme všetci na jednej lodi tak čo... "Nie, len sa pokúšam znitovať reťaz, rozbil sa mi prehadzovač", odpovedá. "Ja by som radšej zhodil koleso a tak to robil", snažím sa poučovať.. Nuž čo s bicyklom prerobeným na kolobežku tých zvyšných 60 km po kopcoch asi nedôjde... Hlavné je dôjsť to zdravý....
Zrazu ma v stúpaní ostrým tempom predbieha skupina bikerov. Kda sa tí tu vzali ? Vyzerajú nadupano, čo sa im stalo, že tak meškajú ? Dole kopcom idú rýchlo až nebezpečne, míňajú odbočku doprava, ale vzápatí to zistia, vracajú sa a mne naznačujú správny smer. Díky, hneď som zase pred nimi. Nasleduje rýchly traverz v mierne bahnitom teréne a my vychádzame na obrovské lúky, po ktorých klesáme do doliny. Ale to je úplná paráda, tie lúky sú nádherné, povrch trávový ale pevný dá sa to peckovať a okolitá krajina je taká pekná, že chvíľami rozmýšľam, či zvyšok trate nepojmem iba turisticky. Všetka sranda ale skončí a po traverze opať stúpanie. Začína sa výstup na Baske č.2. Nakrátko zastavujeme a ja sa pýtam chalanov, prečože sú tak vzadu. Dôvody sú klasické: defekty a tigre. Jeden z nich dokonca taký že si pílou pri páde vytrhol kus lýtka. Mal to provizórne obviazané, no nevyzeralo to veľmi povzbudivo. Začíname stúpať na Baske. Prvý stupák bol na tienistej strane kopca, ale teraz ideme z juhu a ja sa bojím aby sa ten terén niekde neotvoril, ak do nás bude pražiť slnko, asi sa na to vykašlem.
Stupák sa zostruje a ja zosadám ale pri kráčaní držím tempo s bikerom šliapajúcim vedľa mňa. Oni toho majú tiež dosť a oddychujú častejšie než by človek očakával. Nekonečný stupák sa vlečie a prichádza aj to, čoho som sa najviac bál, slnko začína pražiť priamo na mňa. Zhora zbiehajú tí, čo to už majú za sebou a začína pofukovať vetrík. No snáď to už nejako dôjdem. Konečne vrchol,oblievam si hlavu, dočapujem tekutiny, jem banány. Prichádzam k tomu s tým odfakleným lýtkom a snažím sa byť vtipný: "No čo, už ti tá noha dorástla ?". "Á, v pohode !" hýri optimizmom a pofajčieva cigaretku :-o. Aj mňa chytá nejaký nezdravý optimizmus, najväčšie kopce sú za nami, zatiaľ to ide, som síce podľa času mierne za limitom, ale ako sa poznám, na záver "načriem do rezerv".
A ideme dole... Parádny klesák dole z Baske idem v dobrej nálade, vietor vysušuje spotený dres. Prechádzame cez Veľké lúky, ani som si nevšimol miesto kde sa trať Hard a Baby rozdeľuje. Klesanie pokračuje, rýchlosť slušná, kilometríky naskakujú, fajn snáď to stihneme. Udržujem rovnaké tempo s partiou "pobitých" bikerov a spoločne vychádzame na asfaltku z Trenčianskych Teplíc do Bánoviec. Chvíľu sa stúpa po nej a potom zase do lesa. Traverz v lese, kde chodník bol "vylepšovaný" suťou z rozbitých škridlí mi veľmi nechutil, možnosť získať defekt na ostrých hranách alebo chytiť kúsok ostrého úlomku odskočeného od kolesa bikera rovno do oka, nie ďakujem radšej nie... Zbiehame do nejakej osady (žeby Petrova Lehota ?), samovražebne pretíname hlavnú cestu a zasa stúpame, rozbitou cestou v aleji, neskôr lúkami (ach to slnce, ešte stále má dosť sily piť mi krv...), konečne zase les.
Lenže stúpanie nekončí, naopak, nejako sa pritvrdzuje a mne neostáva nič iné len tlačiť bike pred sebou. Na chodníku odhodené použité obaly od Karbosnackov, hej bikeri, to vám nie je hanba ? Dovliecť ten obal hoci až do cieľa je až taký problém ? Čo si pomyslia domáci, keď po takomto preteku nájdu lesné chodníky plné bordelu ? Samozrejme, že len to pridá argumentom tým , čo chcú takéto preteky zakázať !
"Záver"
Konečne vrchol stúpania, bikeri mi samozrejme ušli, mám toho už dosť, ale mierne klesáky na druhej strane mi dali oddýchnuť, prichádzam na širšiu cestu, viac blata, sem tam šotolina, po sérii miernych klesákov sa čosi aj stúpa a ja idem zo sedla a čuduj sa svete v pohode to vyšlapem. Do čerta mal by som nejako vedieť tú energiu použiť už v prvej polovici pretekov. Dlhé klesanie, už po asfalte, dobieham bikerov na občerstvovačke, kladiem otázku aké kopce nás ešte čakajú, dostávam odpoveď, že ešte dva s prevýšením zhruba po 300 metrov. Uff uff radšej som sa nemal pýtať. Zase tlačím banán do hlavy a ťaháme dole údolím. Cifry na tacháči sa pomaly približujú čislu 90 (km nie km/h :-)). Prichádzame ku údolnej priehrade (Opatovskej), odbočka do prava a zrazu nás zastavujú usporiadatelia.
"Koniec", kričí jeden z nich.
"Aký koniec",pýtame sa .
"Ste 20 minút po limite, ďalej ísť nemôžete !", vysvetľuje a už sa siape po našich číslach a odkrúca drôtiky, ktorými boli pripevnené k bikom. Skúšame ich presvedčiť ale boli nekompromisní...
Tak to je potupa, 24 km pred cieľom a hodinu 40 minút rezerva do 19.00 ! A my nemôžeme ísť ďalej. Veď to je 14 km/h priemer veď to by sme stíhali ! Ako to do riti tí usporiadatelia počítali limity, keď ho dali na tak skoro ! Takéto a podobné myšlienky sa mi hnali hlavou, keď sme svorne nadávajúc opúšťali poslednú kontrolu a po asfaltke vyklesávali do Opatovej. Z nej potom po hlavnej do Trenčianskej Teplej a na Novodubnický štadión.
V cieli som si počkal na Boba a vyžaloval som sa mu... A tiež som si uvedomil, že som získal potupný hattrick, tri dlhé preteky a ani jeden som nedošiel... A pritom tento som ani nemal šancu dôjsť do cieľa (aj keď po limite...), tá potupa. Chápem usporiadateľov, že nechcú mať na trati po 19-ej hodine nikoho, ale byť na ich mieste tak z toho posledného úseku by som sťahoval ľudí až po 19-ej hodine. Veď to sa všade dalo vyklesať na asfaltku a v pohode dôjsť do cieľa. Okrem toho, tie limity boli stavané v predstave, že ak niekto dovtedy išiel tak pomaly, že nestihol prísť do limitu na kontrolu, tak zrejme nebude vedieť ísť rýchlejšie aby to stihol do cieľa... Lenže to neplatí všeobecne, všelijaké straty času pri opravách defektov a pod. mohli spôsobiť , že človek dojde na kontrolu neskoro ale má dosť síl to stíhať do cieľa.
Do riti ! No napálený som bol dosť.... Takže na budúci rok. Treba sa z toho poučiť, skúsiť trochu viac makať v prvej fáze a potom sa uvidí.
Bez ohľadu na neúspech hodnotím tento maratón ako najkrajší zo všetkých čo som zatiaľ išiel. Tá príroda a kopce v tomto okolí, náročnosť ale aj rôznorodosť trate, nakoniec aj práca usporiadateľov (na trati jazdili terénne motorky a zabezpečovali čo bolo treba, nie že by so ich mal rád, ale z hľadiska bezpečnosti to bolo dobré riešenie...).
Takže rezumé: popracovať na sebe a o rok som tu zasa !
