Sereď Cyklomaratón 2016

Stáva sa už tradíciou, že sereďské cyklopreteky, schválne nepíšem maratón, lebo podľa mňa je maratón len jeden a to bežecký, boli opäť horúce.  Pred týždňom kosa a teraz horúčava a úpek hneď od rána.  Novinkou bolo, že nebolo kde zaparkovať, keďže obe parkoviská pred obchoďákom rekonštruovali. 

Druhou nepríjemnosťou bola nekonečná rada na čísla.  Paradoxne, tí čo sa neregistrovali vopred nečakali vôbec a tak som sa mohol v pohode vychystať.  Netradične som sa zaradil dostatočne vpredu na štarte.

Slávnostne nás odštartovali, aj keď neoficiálne, ten oficiálny štart bol až za Sereďou, avšak čas sa počítal oficiálne tento neoficiálny.  Začalo sa pozvoľne, ba dokonca aj potom sa tempo dalo vydržať.  Pred Šoporňou hneď prvá drobná kolízia, keď sa cesta pri odbočke zúžila kvôli stojacemu autu.  Nahňať sme sa začali po prudkej odbočke v dedine, ale ešte prijateľne.  Pelotón sa už začal naťahovať pred Patou.  Za dedinou začali drobné brdky a tí, čo to napálili už boli dýchaviční.

Pridal sa protivietor a udržať sa v balíku bolo kritické.  Prvé trhania som ešte prežil.  Avšak pred odbočkou na Báb už nie, napriek brutálnemu úsiliu a naháňaniu.  Ako sa to stalo?  Držal som sa v skupine, len som si neskoro všimol, že pozvoľne zaostáva, až bolo neskoro na záchranu.  Vyzeralo to blede, tak skoro som ešte pelotón nestratil.  Zjavne podobný problém mali aj iní, predo mnou boli skupinky odpadlíkov a tak sme sa pospájali a opäť spolupracovali.  Boli sme výkonnostne nevyvážení.

Rôzne potrhaní a spojení sme upachtení dorazili do Alekšiniec na železničný prechod a museli sme si dať neutralizáciu asi minútku možno dve.  To som ešte nezažil.  A mohli sme opäť vyraziť.  Pekne som vytuhol, ale som to rozhýbal.  Nikde som sa už nehnal.  Mali sme fázu kompaktného malého pelotónu.  Odsýpalo to, aj keď nuda.  Za Lukáčovcami sa niekto snažil trhnúť, tak som za ním vyrazil nech sa netrháme.  Na moje prekvapenie, som zistil, že sme len dvaja a uprchlík nám zdrhol.  Hovorím si nevadí, budeme sa dvaja ťahať.  Avšak v Pastuchove na briežku som ho definitívne stratil a tak som išiel sám až na Jašter.

Po zjazde sme ťahali spolu po vetre, ani raz som sa nebol vetrať na špici, chlapci ťahali.  Tak sme sa svorne dotiahli pod Havran a tu som myslel, že nasadia, ale nie.  Išlo sa normálne, ba som sa dostal do úniku, po ceste som niekoľkých ešte predbehol a hore som bol z našej skupinky prvý.  Tešil som sa, že to mám za sebou.  Hore som vďačne prijal pol litrovú fľašku vody.  Napil som sa a zvyšok som strčil do vrecka.

Dolu Havranom som docvakol menšiu skupinku a potom sa ešte nejakí pridali a bolo veselšie, aj keď sme bojovali s vetrom.  Potiahli sme aj Miša Balku, ktorý mal zjavne už naložené.  Z Radošiny nasledovali nepríjemné ostré brdky.  Hore a dolu.  Ťahal som väčšinou vpredu, dolu som si pomáhal nejakým spolujazdcom.  Mal som toho plné nohy, ale aj ostatní a preto sme sa držali spolu.

Bol som rád, že sme to absolvovali a napojili sa na hlavnú cestu na Hlohovec.  Fúkal silný proťák.  V meste zmenili trasu a po prejazde priecestím sme išli doľava a potom ulicou s mačacími hlavami.  Myslel som, že všetky šróby vytrasiem.  Potom nasledovalo tiahle stúpanie nad mesto.  Vopchal som do seba posledný gel a spolu s Mišom sme vytiahli náš balík nahor.

Ešte som občas potiahol špicu, ale šetril som sa na záver.  Za Dvorníkmi už nemal kto ťahať a rýchlosť klesla pod 30.  Prišiel tiahly kopček, na ktorý som úplne zabudol.  Ten už skutočne bolel, ale naškriabal som posledné sily.  Vo Vinohradoch sa už taktizovalo a každý sa chystal na záver.  Nedal som sa uniesť a hľadal som si pozíciu.

V Šintave pred hlavnou cestou sme začali šprintovať.  Tacháč mi ukazoval 52km/h.  Držal som sa vpredu.  škoda zákrut pred cieľom.  Nechcel som riskovať a tak som to rezal radšej opatrnejšie.  Výsledný čas 3:27 nebol oslnivý, ale bol som veľmi spokojný so svojim výkonom.  Ak by som chytil lepšiu partiu mohol som byť rýchlejší, ale aj o tom je cyklistika.