Wildon 2007
- Napísal: Ernest
- Published in Cestná cyklistika
Tak, a máme ďalší ročník WILDON-u za sebou. Keďže momentálne je to tak povediac moja srdcovka, nedá mi opäť sa s vami nepodeliť o zážitky a nenapodobiteľnú atmosféru tohto maratónu.
Mestečko WILDON leží 11 km od GRAZU, hneď pri diaľnici A9 v smere na slovinský MARIBOR. Jedným z dôvodov, prečo som si ho vybral je aj to, že je veľmi jednoduché dopraviť sa tam. Keď v PARNDORF-e vojdem na diaľnicu, tak z nej vyjdem 3 km od centra WILDONU. Je to 265 km. Zároveň prostredie, cez ktoré vedú trasy (je ich 5 a 2 MTB) mi veľmi pripomína oblasť rakúskeho Trofaiachu, kde som absolvoval svoj prvý zahraničný maratón (222 km) v auguste 1995. Veľmi sa mi páči členitosť terénu v okolí Wildonu, kadiaľ vedú všetky trasy maratónu. Kopce nie sú extrémne dlhé. Je ich síce dosť, ale zároveň sa aj dosť zjazduje. Trasy vedu cez oblasť lesov, viníc a rôznych iných prírodných krás rakúskeho vidieka. K výberu trás a k ich kvalite môžem napísať len „VERY GOOD“ V sobotu sa náš slovenský „balík“ stretol na hraničnom prechode Jarovce - Kittsee a vyrazili sme za víťazstvom do Wildonu. Po príchode a prevzatí štartovných čísiel, dresov a rôznych iných pozorností od sponzorov, sme sa pobrali ubytovať. Ubytovanie sme mali zabezpečené 4,5 km od nedeľného štartu. Po tradičných peripetiách s rozdelením štartovných čísiel a ubytovaním všetkých 22 hobbíkov, sme si pripravili naše stroje, aby sme sa s dôverou na ne mohli v nedeľu ráno posadiť a postaviť na štart. Každý sám sebe najlepším „servisákom“. WD 40, imbusák, pumpa a kolo je nachystané. Štart býva vždy v nedeľu na námestí vo Wildone. Predpovede počasia na nedeľu neboli nejako priaznivo naklonené cyklistike, no nikto z nás neveril ich presnosti. Prebudenie nás ale nenechalo na pochybách, že rakúsky „ i l k o “ sa pomýlil. Chlad! „Tak sa asi trochu oblečieme - nie?“. No keď sme sa obliekli, tak hodinu pred štartom začalo na nás z tmavej oblohy kropiť. Že by nás chceli prebrať? Čo na seba? – večná dilema. Ale tu sa ukázal ten zdravý a dobrý duch tejto grupy . Nikto nefrflal a stačilo Janyho „Ideme, no čo , trochu zmokneme“. Ja osobne do dažďa veľmi nemusím (mám už svoje roky). Najhoršie je, keď ešte ani neodštartujeme a už na nás prší. Ale na Wildone zvíťazil duch bojovnosti a vyrazili sme sa na štart. Na wildonskom námestí sa už tlačilo v koridore „A“ , ktorý patrí najdlhšej 163 km trase, značné množstvo „profíkov“. Potešilo nás privítanie našej skupiny ,s pochvalou narastajúceho počtu cyklistov zo Slovenska. Už tam máme vybudovaný svoj kredit. Mne sa páči aj to, že vždy pred štartom celému maratónu a balíku požehná miestny kňaz (zatiaľ som nikdy nevidel žiaden pád... ). Posledné foto pred štartom, nálada v našej partii je výborná a čakáme len na štartovný výstrel. Určite v každom z nás je aj trochu vzrušenia a každý prežíva vnútorné napätie. Sme síce len hobbíkmi, ale so srdcom profíkov. Keď nám začne nad hlavou krúžiť vrtuľník s obrovským rachotom motora a zaznie výstrel, tak si spomeniem na GIRO a TOUR a na nenapodobiteľného Róberta Bakalářa s jeho nezabudnuteľným „Tí kteří se vjenují cyklistice vjedi vo čem mluvim“
ŠTART – chvála bohu neprší (že by opäť kňaz?). Prvé pozitívum. Balík „vyhraja“ chtivých sa pohýna smerom k cieľovej méte. Štartové napätie opadlo a začína sa neľútostný boj o pozície v prvej skupine. Ja sa v začiatkoch starám len sám o seba a dávam si pozor, aby ma niektorý z tých „vyhraja“ chtivých profíkov nezostrelil. Po zopár málo rovinatých kilometroch príde prvý kopec. Každý z nás sa tvári ako ťažký profík na Gire. Tu je pre každého ten pravý moment prekvapenia a možnosť utiecť svojím rivalom. Tí rýchlejší sú už preč. A tých pomalších sa snažím predbehnúť alebo dobehnúť. Z našej partie zrazu nevidím nikoho. Sú všetci za mnou? Ale to sa dozviem až v cieli. Zrazu vidím vedľa mňa carbonového SCOTTA, ktorého vídavam aj na čunovskej hrádzi. A to je Jano Kysel . Ten tuším závodí so mnou. Tak Milanko ťahaj. Chvíľami to vyzerá ako súboj dvoch carbonových SCOTTOV. Môjho a Janovho. Po chvíli sa k nám pridal ešte aj Ivan Ježko st. a jeho CERVELO.
Vraj tento rok veľa natrénovali na talianskom Lago di Garda. „Toto budú moji domestici“ (nosiči vody) vravím si. To bol len prvý kopček, po ktorom ich ešte zopár nasledovalo. Na 28 km prvá občerstvovačka. Zastavujeme krátko, beriem žemľu a ideme ďalej. Nestačil som ju ani „zožuť“ a už sa to opäť dvíha. Okrem cesty aj nestrávená žemľa v mojom žalúdku. Zvoľňujem a vyhovuje to aj ostatným. Pomalším tempom si vychutnávame okolie rakúskeho vidieka. Nemáme sa kam ponáhľať. Okrem nás troch nikto nechce ťahať špicu, tak ideme „vegetno“ .Po zopár kopčekoch a rovinkách sme v pohode dorazili na druhý bufet. Tu pre istotu iba pijem a Coca Cola mi urobila dobre. Počuli to aj ostatní maratónci v okruhu 5 metrov okolo mňa. Prešli sme hranicu a sme v Slovinsku. Kvalita cesty je o poznanie horšia, ale dá sa. V tomto úseku je najdlhší stupák na „A“ trase. Jano si ho pamätá z minulého ročníka. Tuším má z neho bobky. Tak mu ho s Ivanom Ježkom trochu osolíme a zrýchlime do stúpania. Jano sa drží. Dobrá príprava. (Garda je Garda) Potom už spadneme do občerstvovačky, kde každý rok hrá tak nahlas živá hudba, že sa odtiaľ ponáhľame rýchlo ďalej na trať. Tuším sú to „Dubrovački trubadúri“
Po tejto občerstvovačke opäť milé „prekvapenie“. Kopec a oprava cesty. Dolu z kola a tlačíme. Po kameňoch a piesku sa ťahať do kopca nedá. Paradoxne dedinka sa volá SLADKI VRH. Dívam sa na Ivanove nové tretry. Z vrchu pekné biele. Ivan trpí hádam viac ako tá „carbónová“ podrážka, o ktorej sa na konci nebude dať povedať ani, že zánovná. Nasleduje zaujímavá časť po území Slovinska, kde po kopcovitejšej časti je viacej roviny. To nesmie fúkať vietor, lebo skutočne nikto nechce ťahať špicu balíka. Zrazu to roztočila dvojica už aj na pohľad dobre vyzerajúcich a stavaných bikerov. Vravím Ivanovi : „Dúfam, že budú ťahať až do ďalšej občerstvovačky, my sme sa naťahali už dosť“. A ťahali. Prišli sme na občerstvovačku a ak chce niekto zažiť a vidieť ako má vyzerať bufet, tak nech sa príde pozrieť na občerstvovačku do kúpeľného mestečka BAD RADKERSBURG. To stojí za to. Už som to spomínal v diskusii, že tam snáď chýbalo už len šampanské, jahody a kaviár. Samozrejme na všetkých občerstvovačkách si každý nájde to, čo mu vyhovuje. Je ich dosť , veď na celej 163 km trase je ich 6. Nevieme si vybrať čo si dáme? Ja skúsim dobrý tmavý chlebík s nátierkou. Vidím na ňom kolieska uhorky, o ktorej viem svoje. Chvíľu váham, ale hádam mi už žalúdok pracuje ,ako sa patrí. Potom si dám ešte malý banán, pitie a ideme ďalej. Ak by bolo šampanské a jahody, tak by sme aj trošku posedeli...
V nohách už máme 100 km a poviem vám 100 km je 100 km. Na mojom compe je údaj 2200 km. Na sezónu, ktorá sa blíži k záveru ,je to prach mizerne málo. Pomaly roztáčame pedálmi a zadky si už opäť zvykajú. Naša púť za cieľom smeruje po úplnej rovine, medzi kukuričnými poliami, po dobrej asfaltke mimo automobilovej premávky. „Že kto je opäť na špici moja? No jááá, Ivan a Jano“. Je nás asi 25 v balíku a striedame sa iba my traja. Ešte nám aj pri striedaní urobia medzierku, aby nás nebodaj nepotrhali. Ideme dobre, tak načo by sme si potrebovali viacej oddýchnuť. Vravíme s Ivanom : „Utrhneme ich alebo zvoľníme tempo?“ Týchto neutrhneme, držia sa a ak zvoľníme, tak to by sme museli zastaviť. Naša taktika je neťahať viac ako 35 km/h. Ale mne sa zdá, že aj to je dosť. Ja som to vedel. Prekliata UHORKA. Mať tak pri sebe Coca Colu. Ale čo sa dá robiť? Musíme tých Rakúšanov dotiahnuť minimálne do najbližšej občerstvovačky. Tak už netaktizujeme a ani sa nerozprávame. Ja pociťujem malú krízu, no môj žalúdok pociťuje veľkú krízu. Nastáva stav o ktorom ja vravím „TICHO V BALÍKU“
Konečne už vidím bufet - „hurá“. Už ju vidím. Majú ju tam. Moja vytúžená Coca Cola. Iné nič mi už nechutí. Tak a ešte nejakých 38 km a máme ho za sebou, Wildona jedného. Nasadáme na bicykle a pozrime sa. Naši Rakúšania na nás normálne čakajú. Konečne som sa chcel pozrieť , koho to vlastne ťaháme. Vidím - veď to je hobbík v pravom slova zmysle. A jeho šediny prezrádzajú, že možno jazdil aj s Faustom Coppim. Tak toho ja kľudne dotiahnem až do cieľa. Nasadáme ja, Ivan, Jano a „slovakiše lokomotive“ začína ťahať, ale aj fučať. Blížime sa k miestam, kde ma minulý rok skolili kŕče až tak, že som musel zosadnúť. Tento rok som nasadil PENCO SALTS a poklepávam na hlavu - zatiaľ nič. No jeden nikdy nevie. Už máme aj tých občerstvovačiek dosť, preto poslednú 20 km pred cieľom radšej vynechávame, aby sme nestvrdli. Dobrá finta. Zbavili sme sa rakúskeho prívesku. Ale pokoj, priatelia. Nájde sa určite nový. Už to chcem mať za sebou. Ticho v balíku pokračuje. Ešte zopár miernych, ale za to ťahavých stupáčikov a cieľ je na dohľad. No vravel som - jeden nikdy nevie. Posledné stúpanie a stehenný sval sa začína ozývať. Musím sa vydriapať hore, odtiaľ do cieľa vo Wildone to už iba klesá. Dotiahnem skupinu na vrchol a tu sa vo mne prebudili hodnoty „Fair play“. Púšťam Ivana predo mňa so slovami „Viac si ťahal špicu, zaslúžiš si byť predo mnou“. Janovi som to nevravel, ale ten nasadil taký trhák, že už sme ho ani v cieľovej rovinke nedobehli. Takto sa vyhrávajú veľké závody. A tak ja a moji „domestici“ Ivan a Jano sme prišli šťastne do cieľa. Dostali sme pamätné medaily, urobili zopár cieľových fotografií a vybrali sme sa na penzión pod sprchu. Toto ja považujem za striebornú medailu. Zlatá je veľké orosené pivko.
Umytí a čistí ideme ešte zabojovať do hlavného stanu na záverečnú party a na tombolu. Hlavná cena je každý rok auto. Zase nás ta hlavná výhra len tak štrajchla. Nikto z nás nevyhral i keď sme v konečnom dôsledku vyhrali všetci. Mali sme možnosť prežiť jeden prekrásny deň v jedinečnom prostredí na dobre zorganizovanom cyklomaratóne. Určite tam budem o rok opäť, určite zase budeme ťahať rakúsky prívesok. Ale určite si na UHORKY a JANA KYSELA dám na budúce väčší pozor.
Ďakujem celému nášmu slovenskému balíku a nie menej aj Pištovi Gregorovi za pomoc pri vybavovaní potrebných formalít ohľadom účasti na cyklomaratóne. Dúfam, že sa všetci pridáte aj o rok.
(Drusc Laco, Hanudely Imro, Mackuliak Vlado, Ezechiaš Jano, Koširer Jaro, Skála Marcel (banán), Kysel Jano, Ježko Ivan, Kováč Joko, Mikolášek Vlado (Pike), Lesay Laco, Gregor Pišta, Filo Milan, Augustín Peter, Luboš a Peter Barútovci, Zajíc Mišo, Varga Jany, Kostka Martin doktor), Molnár Rado a Martin)
Mestečko WILDON leží 11 km od GRAZU, hneď pri diaľnici A9 v smere na slovinský MARIBOR. Jedným z dôvodov, prečo som si ho vybral je aj to, že je veľmi jednoduché dopraviť sa tam. Keď v PARNDORF-e vojdem na diaľnicu, tak z nej vyjdem 3 km od centra WILDONU. Je to 265 km. Zároveň prostredie, cez ktoré vedú trasy (je ich 5 a 2 MTB) mi veľmi pripomína oblasť rakúskeho Trofaiachu, kde som absolvoval svoj prvý zahraničný maratón (222 km) v auguste 1995. Veľmi sa mi páči členitosť terénu v okolí Wildonu, kadiaľ vedú všetky trasy maratónu. Kopce nie sú extrémne dlhé. Je ich síce dosť, ale zároveň sa aj dosť zjazduje. Trasy vedu cez oblasť lesov, viníc a rôznych iných prírodných krás rakúskeho vidieka. K výberu trás a k ich kvalite môžem napísať len „VERY GOOD“ V sobotu sa náš slovenský „balík“ stretol na hraničnom prechode Jarovce - Kittsee a vyrazili sme za víťazstvom do Wildonu. Po príchode a prevzatí štartovných čísiel, dresov a rôznych iných pozorností od sponzorov, sme sa pobrali ubytovať. Ubytovanie sme mali zabezpečené 4,5 km od nedeľného štartu. Po tradičných peripetiách s rozdelením štartovných čísiel a ubytovaním všetkých 22 hobbíkov, sme si pripravili naše stroje, aby sme sa s dôverou na ne mohli v nedeľu ráno posadiť a postaviť na štart. Každý sám sebe najlepším „servisákom“. WD 40, imbusák, pumpa a kolo je nachystané. Štart býva vždy v nedeľu na námestí vo Wildone. Predpovede počasia na nedeľu neboli nejako priaznivo naklonené cyklistike, no nikto z nás neveril ich presnosti. Prebudenie nás ale nenechalo na pochybách, že rakúsky „ i l k o “ sa pomýlil. Chlad! „Tak sa asi trochu oblečieme - nie?“. No keď sme sa obliekli, tak hodinu pred štartom začalo na nás z tmavej oblohy kropiť. Že by nás chceli prebrať? Čo na seba? – večná dilema. Ale tu sa ukázal ten zdravý a dobrý duch tejto grupy . Nikto nefrflal a stačilo Janyho „Ideme, no čo , trochu zmokneme“. Ja osobne do dažďa veľmi nemusím (mám už svoje roky). Najhoršie je, keď ešte ani neodštartujeme a už na nás prší. Ale na Wildone zvíťazil duch bojovnosti a vyrazili sme sa na štart. Na wildonskom námestí sa už tlačilo v koridore „A“ , ktorý patrí najdlhšej 163 km trase, značné množstvo „profíkov“. Potešilo nás privítanie našej skupiny ,s pochvalou narastajúceho počtu cyklistov zo Slovenska. Už tam máme vybudovaný svoj kredit. Mne sa páči aj to, že vždy pred štartom celému maratónu a balíku požehná miestny kňaz (zatiaľ som nikdy nevidel žiaden pád... ). Posledné foto pred štartom, nálada v našej partii je výborná a čakáme len na štartovný výstrel. Určite v každom z nás je aj trochu vzrušenia a každý prežíva vnútorné napätie. Sme síce len hobbíkmi, ale so srdcom profíkov. Keď nám začne nad hlavou krúžiť vrtuľník s obrovským rachotom motora a zaznie výstrel, tak si spomeniem na GIRO a TOUR a na nenapodobiteľného Róberta Bakalářa s jeho nezabudnuteľným „Tí kteří se vjenují cyklistice vjedi vo čem mluvim“
ŠTART – chvála bohu neprší (že by opäť kňaz?). Prvé pozitívum. Balík „vyhraja“ chtivých sa pohýna smerom k cieľovej méte. Štartové napätie opadlo a začína sa neľútostný boj o pozície v prvej skupine. Ja sa v začiatkoch starám len sám o seba a dávam si pozor, aby ma niektorý z tých „vyhraja“ chtivých profíkov nezostrelil. Po zopár málo rovinatých kilometroch príde prvý kopec. Každý z nás sa tvári ako ťažký profík na Gire. Tu je pre každého ten pravý moment prekvapenia a možnosť utiecť svojím rivalom. Tí rýchlejší sú už preč. A tých pomalších sa snažím predbehnúť alebo dobehnúť. Z našej partie zrazu nevidím nikoho. Sú všetci za mnou? Ale to sa dozviem až v cieli. Zrazu vidím vedľa mňa carbonového SCOTTA, ktorého vídavam aj na čunovskej hrádzi. A to je Jano Kysel . Ten tuším závodí so mnou. Tak Milanko ťahaj. Chvíľami to vyzerá ako súboj dvoch carbonových SCOTTOV. Môjho a Janovho. Po chvíli sa k nám pridal ešte aj Ivan Ježko st. a jeho CERVELO.
Vraj tento rok veľa natrénovali na talianskom Lago di Garda. „Toto budú moji domestici“ (nosiči vody) vravím si. To bol len prvý kopček, po ktorom ich ešte zopár nasledovalo. Na 28 km prvá občerstvovačka. Zastavujeme krátko, beriem žemľu a ideme ďalej. Nestačil som ju ani „zožuť“ a už sa to opäť dvíha. Okrem cesty aj nestrávená žemľa v mojom žalúdku. Zvoľňujem a vyhovuje to aj ostatným. Pomalším tempom si vychutnávame okolie rakúskeho vidieka. Nemáme sa kam ponáhľať. Okrem nás troch nikto nechce ťahať špicu, tak ideme „vegetno“ .Po zopár kopčekoch a rovinkách sme v pohode dorazili na druhý bufet. Tu pre istotu iba pijem a Coca Cola mi urobila dobre. Počuli to aj ostatní maratónci v okruhu 5 metrov okolo mňa. Prešli sme hranicu a sme v Slovinsku. Kvalita cesty je o poznanie horšia, ale dá sa. V tomto úseku je najdlhší stupák na „A“ trase. Jano si ho pamätá z minulého ročníka. Tuším má z neho bobky. Tak mu ho s Ivanom Ježkom trochu osolíme a zrýchlime do stúpania. Jano sa drží. Dobrá príprava. (Garda je Garda) Potom už spadneme do občerstvovačky, kde každý rok hrá tak nahlas živá hudba, že sa odtiaľ ponáhľame rýchlo ďalej na trať. Tuším sú to „Dubrovački trubadúri“
Po tejto občerstvovačke opäť milé „prekvapenie“. Kopec a oprava cesty. Dolu z kola a tlačíme. Po kameňoch a piesku sa ťahať do kopca nedá. Paradoxne dedinka sa volá SLADKI VRH. Dívam sa na Ivanove nové tretry. Z vrchu pekné biele. Ivan trpí hádam viac ako tá „carbónová“ podrážka, o ktorej sa na konci nebude dať povedať ani, že zánovná. Nasleduje zaujímavá časť po území Slovinska, kde po kopcovitejšej časti je viacej roviny. To nesmie fúkať vietor, lebo skutočne nikto nechce ťahať špicu balíka. Zrazu to roztočila dvojica už aj na pohľad dobre vyzerajúcich a stavaných bikerov. Vravím Ivanovi : „Dúfam, že budú ťahať až do ďalšej občerstvovačky, my sme sa naťahali už dosť“. A ťahali. Prišli sme na občerstvovačku a ak chce niekto zažiť a vidieť ako má vyzerať bufet, tak nech sa príde pozrieť na občerstvovačku do kúpeľného mestečka BAD RADKERSBURG. To stojí za to. Už som to spomínal v diskusii, že tam snáď chýbalo už len šampanské, jahody a kaviár. Samozrejme na všetkých občerstvovačkách si každý nájde to, čo mu vyhovuje. Je ich dosť , veď na celej 163 km trase je ich 6. Nevieme si vybrať čo si dáme? Ja skúsim dobrý tmavý chlebík s nátierkou. Vidím na ňom kolieska uhorky, o ktorej viem svoje. Chvíľu váham, ale hádam mi už žalúdok pracuje ,ako sa patrí. Potom si dám ešte malý banán, pitie a ideme ďalej. Ak by bolo šampanské a jahody, tak by sme aj trošku posedeli...
V nohách už máme 100 km a poviem vám 100 km je 100 km. Na mojom compe je údaj 2200 km. Na sezónu, ktorá sa blíži k záveru ,je to prach mizerne málo. Pomaly roztáčame pedálmi a zadky si už opäť zvykajú. Naša púť za cieľom smeruje po úplnej rovine, medzi kukuričnými poliami, po dobrej asfaltke mimo automobilovej premávky. „Že kto je opäť na špici moja? No jááá, Ivan a Jano“. Je nás asi 25 v balíku a striedame sa iba my traja. Ešte nám aj pri striedaní urobia medzierku, aby nás nebodaj nepotrhali. Ideme dobre, tak načo by sme si potrebovali viacej oddýchnuť. Vravíme s Ivanom : „Utrhneme ich alebo zvoľníme tempo?“ Týchto neutrhneme, držia sa a ak zvoľníme, tak to by sme museli zastaviť. Naša taktika je neťahať viac ako 35 km/h. Ale mne sa zdá, že aj to je dosť. Ja som to vedel. Prekliata UHORKA. Mať tak pri sebe Coca Colu. Ale čo sa dá robiť? Musíme tých Rakúšanov dotiahnuť minimálne do najbližšej občerstvovačky. Tak už netaktizujeme a ani sa nerozprávame. Ja pociťujem malú krízu, no môj žalúdok pociťuje veľkú krízu. Nastáva stav o ktorom ja vravím „TICHO V BALÍKU“
Konečne už vidím bufet - „hurá“. Už ju vidím. Majú ju tam. Moja vytúžená Coca Cola. Iné nič mi už nechutí. Tak a ešte nejakých 38 km a máme ho za sebou, Wildona jedného. Nasadáme na bicykle a pozrime sa. Naši Rakúšania na nás normálne čakajú. Konečne som sa chcel pozrieť , koho to vlastne ťaháme. Vidím - veď to je hobbík v pravom slova zmysle. A jeho šediny prezrádzajú, že možno jazdil aj s Faustom Coppim. Tak toho ja kľudne dotiahnem až do cieľa. Nasadáme ja, Ivan, Jano a „slovakiše lokomotive“ začína ťahať, ale aj fučať. Blížime sa k miestam, kde ma minulý rok skolili kŕče až tak, že som musel zosadnúť. Tento rok som nasadil PENCO SALTS a poklepávam na hlavu - zatiaľ nič. No jeden nikdy nevie. Už máme aj tých občerstvovačiek dosť, preto poslednú 20 km pred cieľom radšej vynechávame, aby sme nestvrdli. Dobrá finta. Zbavili sme sa rakúskeho prívesku. Ale pokoj, priatelia. Nájde sa určite nový. Už to chcem mať za sebou. Ticho v balíku pokračuje. Ešte zopár miernych, ale za to ťahavých stupáčikov a cieľ je na dohľad. No vravel som - jeden nikdy nevie. Posledné stúpanie a stehenný sval sa začína ozývať. Musím sa vydriapať hore, odtiaľ do cieľa vo Wildone to už iba klesá. Dotiahnem skupinu na vrchol a tu sa vo mne prebudili hodnoty „Fair play“. Púšťam Ivana predo mňa so slovami „Viac si ťahal špicu, zaslúžiš si byť predo mnou“. Janovi som to nevravel, ale ten nasadil taký trhák, že už sme ho ani v cieľovej rovinke nedobehli. Takto sa vyhrávajú veľké závody. A tak ja a moji „domestici“ Ivan a Jano sme prišli šťastne do cieľa. Dostali sme pamätné medaily, urobili zopár cieľových fotografií a vybrali sme sa na penzión pod sprchu. Toto ja považujem za striebornú medailu. Zlatá je veľké orosené pivko.
Umytí a čistí ideme ešte zabojovať do hlavného stanu na záverečnú party a na tombolu. Hlavná cena je každý rok auto. Zase nás ta hlavná výhra len tak štrajchla. Nikto z nás nevyhral i keď sme v konečnom dôsledku vyhrali všetci. Mali sme možnosť prežiť jeden prekrásny deň v jedinečnom prostredí na dobre zorganizovanom cyklomaratóne. Určite tam budem o rok opäť, určite zase budeme ťahať rakúsky prívesok. Ale určite si na UHORKY a JANA KYSELA dám na budúce väčší pozor.
Ďakujem celému nášmu slovenskému balíku a nie menej aj Pištovi Gregorovi za pomoc pri vybavovaní potrebných formalít ohľadom účasti na cyklomaratóne. Dúfam, že sa všetci pridáte aj o rok.
(Drusc Laco, Hanudely Imro, Mackuliak Vlado, Ezechiaš Jano, Koširer Jaro, Skála Marcel (banán), Kysel Jano, Ježko Ivan, Kováč Joko, Mikolášek Vlado (Pike), Lesay Laco, Gregor Pišta, Filo Milan, Augustín Peter, Luboš a Peter Barútovci, Zajíc Mišo, Varga Jany, Kostka Martin doktor), Molnár Rado a Martin)
