Cyklomaratón BA-Jasná 2008

CSC Maratón 2008 
alebo
Pohroním na malej píle, do cieľa s noblesou.

Počasie večer pred maratónom na rozdiel od najazdených 4400 km ani omylom neveštilo pekný cyklistický zážitok. Zamračená obloha, akoby pred búrkou, silný nárazový vietor určite v nejednom z nás vyvolal pochybnosti, či vôbec nastúpiť na štart o 4:30 nasledujúceho dňa. Neviem čím to je, ale doposiaľ na každom podobnom podujatí, na ktorom som sa doposiaľ zúčastnil bolo počasie v prospech pelotónu a napokon tomu nebolo inak ani dnes, 14.06.2008. Vyčasilo sa.

Ráno bolo na toto ročné obdobie chladné, 11 stupňová predpoveď Iľkovi vyšla. Na 315 km trať som teda vyrazil v dlhom, však návleky rýchlo zošuchnem akonáhle to bude možné. Maratón „CSC“, ako sa toho roku volal podľa hlavného sponzora zabezpečujúceho odev pre 170 členný pelotón, som sa chystal absolvovať po tretí krát, takže trať som dôverne poznal. Cesta sa kľukatila zo Zlatých pieskov, cez Slovenský a Chorvátsky Grob do Senca a následne cez Récu, Sládkovičovo tesne pred Sereďou vyústila na nitrianskej diaľnici.  Tento úsek sa šlo veľmi dobre až na bočný severozápadný vietor, ktorý bolo najviac cítiť práve na úseku Sládkovičovo – Sereď. Chladné ranné počasie prinútilo nejedného cyklistu, vrátane mňa absolvovať neplánovanú niekoľkominútovú prestávku v stoji. Pelotón sa ležérne vliekol rýchlosťou ani nie 30 km/h, takže čerstvo vyprázdnení cyklisti nemali problém balík dobehnúť. Cestu som si užíval a venoval sa fotografovaniu kamarátov a krajiny. Na prvej čerpacej stanici po vjazde na diaľnicu bola prvá krátka prestávka. Občerstvujem sa energetickým nápojom a čokoládou, ktorú mi práve vtisli do ruky.Asi po 10 minútach pokračujeme ďalej po diaľnici – smer Nitra. Sprevádzajú nás asi 3 sprievodné vozidlá, ak nepočítam technické vozidlo a autobus – zberák odpadlíkov.  Chránia nás vpredu aj vzadu a strategickou pozíciou, cez tretinu ľavého jazdného pruhu nútia ostatné vozidlá spomaliť na bezpečnú rýchlosť. Autá trúbia a povzbudzujú nás, aspoň väčšina. V Nitre sa diaľnica končí a my pokračujeme smerom na Zlaté Moravce neslávnou „cestou smrti“, zvlnenou komunikáciou kopírujúcou hupkovitý terén charakteristický pre tento úsek trasy. Bezpečnosť jazdy však vôbec nie je znížená vďaka dokonale zvládnutej organizácii dopravy zabezpečenej našimi sprievodnými anjelmi. Ako dokázali riadiť premávku v jednom jazdnom pruhu pozdĺž napredujúcemu pelotónu ostáva pre mňa záhadou. Na motoreste Zubor, asi po 125-tich km po druhý krát zastavujeme. Šunková bageta, banán a Deli tyčinka mi veľmi chutia, zapíjam minerálkou „Radenská“, ďalším tradičným sponzorom už 16 ročného podujatia.

Nasleduje môj obľúbený úsek. Hlavný ťah na Banskú Bystricu opúšťame stúpaním smerom na Kozárovce, pokračovať budeme cez Novú baňu, Pohroním smerom do Žarnovice, za ktorou sa opäť napojíme na hlavný ťah. Občerstvený našľapujem do pedálov a prehadzujem z malej píly na veľkú a v tom „prááásk“, trhá sa mi lanko predného prehadzovača. K dispozícii mám teda iba 39 zubovú pílu a ak nebudem chcieť drieť reťaz o predný prešmykovač, neprehodím vzadu nižšie ako 19 zubový pastorok. Citeľný hendikep na rovine, o zjazdoch nehovoriac. Ak požiadam technický voz o opravu, nebude to za minútu a neabsolvujem celú trasu. „Však jeden zjazd do Kozároviec pretrpím a zvyšok cesty po ďalšiu prestávku nejako frekvenčne prekmitám,“ uvažujem potichu novú stratégiu. Už ste jazdili autom rýchlosťou 80 km/h so zaradeným tretím rýchlostným stupňom? Podobne som odjazdil 65 km úsek na bicykli. Našťastie jazda v pelotóne nie je náročná. Najhorší je zjazd do Kozároviec, prepadám sa na samotný koniec pelotónu a v tom zazriem zberák. „Nie kamarát, nedostaneš ma,“ pomyslel som si. Zjazd sa končí, cesta sa vyrovnáva, ba mierne stúpa, čo mi vyhovuje, zaraďujem sa na chvost pelotónu a kmitám ako šijací stroj. Stúpania sú v poriadku, najhoršie sú mierne klesania, kde sa rýchlosť zvyšuje. Bicyklíku nechcem ublížiť, tak na najťažšom prevode, ktorý som ochotný zaradiť, pri vysokej frekvencií kmitov ušľapem s vypätím síl 37 km/h. Ak sa rýchlosť zvýši nad túto hranicu, zaujmem aerodynamickú polohu ako pri zjazde. Takto sa mi darí jazdiť v balíku. Vyššia frekvencia si vyžaduje vyššiu tepovú frekvenciu, stúpa spotreba živín, ktoré je potrebné dopĺňať. Požieram energetické tyčinky a každú chvíľu pijem javorový sirup a čistú vodu. Nemám veľa chutí fotografovať, fotoaparát podávam do ruky kamarátovi Martinovi, ktorý jazdí so mnou a je ochotný ma potlačiť v úsekoch s vyššou rýchlosťou. Jeho ponuky kategoricky a rázne odmietam: „Ja sám, ja sám, zabudni na to.“ Za Žiarom nad Hronom cesta opäť vyúsťuje na nový diaľničný úsek, pokračujeme po ňom asi ešte 10, 15 km, zastavujeme na odpočívadle pri Hronskom Beňadiku. Plánovaná prestávka je 50 minút, snáď za ten čas opravia môjho tátoša. Samozrejme, že opravili. Dostávame ďalšiu bagetu, jablká, horalku, minerálky čo hrdlo ráči. Napriek absolvovanej tyranii sa cítim dobre, nedojedám ani bagetu, nie som veľmi hladný. Dopĺňam zásoby minerálky, jem ovocie a vyzliekam návleky, čakajú nás Donovaly a slnko začína riadne piecť.Je po prestávke a vyrážame smerom na Banskú Bystricu po diaľničnom úseku. Halušky v Kováčovej nie sú v pláne, hoci mám na ne chuť ako tak míňame miestny salaš. Za Bystricou sa začína cesta mierne zdvíhať, občerstvujem sa, Donovaly nepôjdem ležérne. Na poslednej prestávke nám rozdali akýsi červený sajrajt v plastových ampulkách, vraj to pomôže v kopci. Žiadnu „hadiu krv“ ja piť nebudem, javorový sirup a hroznový  cukor musia stačiť, cumlem cukríky a ako stále tiahlo stúpame rozpúšťajú sa na sladký prášok s príchuťou malín. „Malinový hroznový cukor?,“ napadne ma, no neriešim to, posúvam sa do prednej časti balíka, ktorý je zatiaľ po kope a hryziem sa do pery, aby som sa ukľudnil a nevyštartoval do kopca predčasne. Balík sa začína trhať, snažím sa držať prednej skupiny, no nedarí sa mi to. Pokračujem teda svojim tempom a držím sa asi 100 m za prvou skupinou, napredujem sám, občas ku mne ktosi zozadu priskočí, no odpadá akonáhle nastúpim. Postupujem rýchlosťou 15, 16 a 17 km/h, krútim prevody 39/19,21,23, veľmi zriedkavo aj 26, keď je stúpanie najstrmšie. Predná skupina sa naťahuje a prejazdom vrcholu kopca som na jej konci, kdesi okolo 20teho miesta.Na Donovaloch máme asi hodinu na obed. Nekľudný výstup tesne pod hranicou mojich možností ma vyhladoval, zapekaný karfiol s varenými zemiakmi zapíjam litrom kofoly.  Všetko sa vo mne stráca rýchlo, akoby som v ten deň ešte nejedol.

Speedmeter ukazuje 245 km keď opäť nasadáme na bicykle. Zjazdujeme dole po dvoch kvôli bezpečnosti, pod kopcom sa zgrupujeme do balíka. Počas zjazdu fotím prírodu a cyklistov. Po dobrom obede sa ide príjemne, no už sme všetci unavení, preto musíme byť opatrní. Strata koncentrácie jednotlivca môže vyústiť do hromadného pádu. Jeden z nás skutočné padá, priamo v Ružomberku. Ďalší padajú na začiatku diaľničného úseku Ružomberok – Liptovský Mikuláš, keď narážajú do dištančných stĺpikov rozdeľujúcich ľavý a pravý jazdný pruh čerstvo dokončeného diaľničného úseku. Nejdeme po diaľnici až do Mikuláša, odbočujeme smerom na Bešeňovú a Part. Ľupču. Tento úsek je veľmi pekný, no na tomto maratóne ho nemám rád. Hupkovitý terén spôsobuje častú zmenu rýchlosti, s ktorou sa riziko nešťastia zvyšuje. Ak započítam do počtu prejdených km aj cestu na štart (15 km), na tomto úseku prekonávam 300 km hranicu. Strata koncentrácie je markantná, preto si dávam obrovský pozor na cestu pred sebou, fotografujem len v úsekoch stúpania. Počasie sa pokazilo a začína byť chladno. Ľutujem rozhodnutie, odložiť návleky po zjazde z Donovalov, zvyšok trasy musím prekonať v krátkom. Konečne sme v Lipovskom Mikuláši, teraz už len 15 km a sme v cieli.

Na parkovisku 11 km pred Grand hotelom Junior, teplou posteľou a dobrou večerou nám opäť ponúkajú hadiu krv, ktorú ani nezoberiem, kamarátovi Andrejovi ponúkam tú prvú určenú na Donovaly. „Komáre dopredu!“, zavelí ktosi z davu, keď nasadáme na bicykle. Nie som síce úplný „komár“, ale najazdené mám, opäť nepôjdem rekreačne a tak zaujímam pozíciu v prvých radoch. Stúpa sa čoraz strmšie a od bungalovov „Lúčky“ sa začína záverečných 6 km. Už nie je dôvod šetriť sily, idem čo to dá. So stúpajúcou cestou sa rýchlosť znižuje, no pod 11 km/h neklesá. Makám naplno na prevodoch 39/23 a v závere už len na 39/26. V najťažších úsekoch Ľubo, náš inštruktor spinningu, ku ktorému chodíme v zimných mesiacoch, radí vpredu najmenšieho „tripla“, nepekne to ofrflem tak, aby to počul, keď ma začína predbiehať. Záverečných 500 m idem už na úplný kyslíkový dlh a dobieham Ľuba, no auto jazdiace medzi nami mi ho bráni predbehnúť. Ako 19ty vchádzam do cieľa v Jasnej.

Všetci si blahoželáme k výkonu a máme dobrý pocit z pekne „prebicyklovaného“ dňa. Fotíme sa. Za pekný zážitok vďačíme hlavne organizátorom, ktorí každým rokom kvalitu podujatia zvyšujú. Je veľmi ťažké poukázať na nejaký nedostatok, ktorý by sa mohol budúci rok zlepšiť. Z môjho pohľadu akcia bola zorganizovaná, naplánovaná a zabezpečená bezchybne. Ďakujem Efa.

Ďalšie ráno sme s Andrejom a Martinom a lavínovým psom, ktorý sa k nám po ceste pridal, zdolali Chopok.