Potulky severným Slovenskom 2006

Keďže chcem ešte dnes dôjsť až do Zuberca, ktorý je z Pezinka vzdialený 275 km, ráno si privstanem na vlak o piatej a veziem sa do Trenčína, čím si skrátim trasu o vyše stovku km. V Trenčíne som krátko pred ôsmou a hneď aj vyrážam. Počasie je dosť sychravé, obloha úplne zatiahnutá ale našťastie neprší. Volím hlavnú cestu Považím, ktorá je napriek paralelnej diaľnici dosť plná a aj rozbitá. Prechádzam Dubnicu, Ilavu a Belušu, v ktorej to stáčam na Púchov, aby som sa vyhol nehodovej ceste cez Považskú Bystricu. Rýchlo prejdem okolo Nosickej priehrady a za Považskou Bystricou už rozmýšľam, kde si dám obed.
Vhodnú reštiku nachádzam až za Bytčou, kde je však mizerný výber, takže moc sa ani nenajem. S divným pocitom stále prázdneho žalúdka vyrážam ďalej do Žiliny, kde to zatáčam na smer Terchová.

Žalúdok mi stále nedá pokoj, tak v dedinke Belá už bežím do potravín, kde si konečne žalúdok príde na svoje. O to lepšie sa mi potom stúpa do sedla Rovná hora vo výške 750 m s cca 15%-ným stúpaním. V ňom ma dobieha na horáku nejaký Čech, ktorý ide zo svojho rodného kraja pojazdiť Slovensko. Máme spoločnú cestu, tak sa ťaháme a diskutujeme o našich zážitkoch. V Párnici skočíme na kofču a mastíme si to ďalej do Dolného Kubína, kde sa naše cesty rozchádzajú, brat Čech pokračuje na Liptov a ja ďalej na Oravu. S vidinou, že dnešný cieľ je už blízko, si užívam peknú scenériu, ktorú mi kazí len preplnená cesta, zopár panelákov a starých komunistických fabrík. A pomaly aj kríza. Tento rok pri dlhších štrekách cítim, ako mi chýbajú jarné kilometre na biku. S vidinou neďalekého cieľa už nikde nestojím a v Podbieli to už zatáčam na Zuberec.

Ani sa to nezdá, ale do Zuberca je z Podbiela ešte 200 m prevýšenie. Pomalou 20-kou sa trepem cez Oravský Biely potok a Habovku. No a v Zuberci som už rád, že sa ešte dokážem viesť. V najbližej krčme si sadám s kofolou v ruke a rozmýšľam, ktorý z okolitých privátov si vyberiem na túto noc :) Informačnom centre si vyberám mne najviac vyhovuúci a hneď sa v ňom aj zložím. Nie je ani 5 hodín poobede, tak si ešte varím večeru. Aj som chcel dnes vybaviť to, prečo som sem išiel - teda pozrieť 1 chatu pre partiu, s ktorou sa sem koncom prázdnin chystám, odkladám to až na zajtrajšie ráno a radšej sa kompletne pripravím na zajtrajšu cestu. Už okolo desiatej idem spať, aby som ráno mohol čerstvý skoro vyraziť.

Druhý deň, štvrtok

Dnešný cieľ je dostať sa na Kysuce a kdesi v okolí Čadce prespať. Vlastne plánujem prejsť takmer celú Oravskú a Kysuckú cyklomagistrálu. Dlho ešte rozmýšľam nad tým, že by som si vybehol na Ťatliakovu chatu v Roháčskej doline. Hneď po vybavovačkách sa už ocitám na ceste na Zverovku. Išiel som tadiaľto pred 4 rokmi, keď som tu bol na dovolenke v Habovke, takže nie je to pre mňa úplne neznáma cesta. Asfaltka je tu odvtedy pekne opravená, takže šliape sa perfektne. Zo Zuberca je to prevýšenie vyše 600 m, z nich po Zverovku necelých 300. Na nej si dávam krátku pauzu a už aj odkrajujem prvé metre prudkého stúpania na Ťatliakovu chatu. Napriek slabej kondícii som v podstate za chvíľu na konci asfaltky vo výške 1370 m a s pekným výhľadom na okolitú panorámu Roháčov. Stálo to určite za to už len kvôli tomu počasiu, ktoré je momentálne najkrajšie za celé tieto 3 dni.

Cesta späť do Zuberca je v zjazde veľmi rýchla, už o deviatej som naspäť na chate a o polhodinu som aj nachystaný na ďalšiu etapu. Tá začína stúpaním do sedla Borek po novučkej ceste, ktorá sa minulý rok, keď som išiel výlet Okolo Tatier, ešte len stavala. Stúpanie mi opäť netrvá dlho a po ňom nasleduje dlhé klesanie cez Oravice, Vitanovú a Liesek až do Trstenej. No, som dnes pekne rozbehnutý, len aby mi to vydržalo až do konca. Po zopár výživných hupkách sa dostávam ku Oravskej priehrade a následne popri nej až do Námestova. Tu na námestí zbehnem do supermarketu a na lavičke si rozkladám obed.

Ďalší úsek cesty je pre mňa úplne neznámy. Už takmer od Námestova ma milo prekvapí nový asfalt, ktorý ide až do Oravskej Lesnej. Celý tento úsek vedie riedko osídleným územím v peknej prírode s krásnymi lúkami a ihličnatými lesmi. Samotná Oravská Lesná je dedina dlhá vyše 5 km, zaujímavo zasadená medzi horami. Je tu čulý turistický ruch, ktorý ešte vzrastie po dostavaní cesty z Kysúc. Ja musím ísť po dočasnej spojnici - asfaltke, ktorá takmer na žiadnej mape nie je vyznačená (poradil mi ju Serger) a využívajú ju len miestni domorodci a niektorí oblasti znalí Česi, ktorých je tu na ceste vlastne viac ako domorodcov. Čaká ma krátke, ale výživné stúpanie do sedla Demänová. Hore je známa Kysucká lesná železnička.

V zjazde to ide pomaly, keďže asfaltka je uzučká a miestami trocha rozbitá, ale dá sa to prežiť. Teda až na ten záver, kde chodievajú vozidlá stavby cesty a je to tam celé zablatené, ale trvá to iba chvíľu a už sa ocitám vo Vychylovke, odkiaľ ide ďalej normálna široká cesta. V podstate už tu začína trochu iné prostredie ako na Orave - neskutočné množstvo kopaníc a samôt roztrúsených po ceste, pričom na Orave boli skôr dlhé dediny. A to ešte teraz netuším, že popri domoch pôjdem dnes v podstate až do večera.

Po pomerne dlhej ceste prichádzam do Krásna nad Kysucou, kde sa napájam na hlavnú cestu, ktorá má našťastie širokú krajnicu. O pár km však musím z nej zísť na starú cestu cez Čadcu, aby som sa vyhol tunelu Horelica a rýchlostnej ceste. Pomaly začína z upršanej oblohy pršať, ale zatiaľ je to iba také kvapkanie. Prejdem rýchlo cez Čadcu a odbáčam smerom na Turzovku. Pomaly sa začínam obzerať po nocľahu. Stále idem popri domoch, nikde žiadna otvorená krajina, ale po žiadnom ubytku ani náznak. V Turzovke už začína ozaj pršať a tak sa začínam postupne pýtať miestnych, či mi niečo neporadia. Každý mi odpovie, že ťažko tu niečo nájdem, možno až v Makove, ktorý je vzdialený o 15 km, aj to nie na isto. No skvelé. Toto som vôbec nečakal, ako keby skapal pes, v Zuberci viac ako 100 privátov a tu nič. Na konci Turzovky mi miestni odporučia 1 rodinný dom, vraj je to "neoficiálny privát". Dom je síce prázdny ale jeho suseda sa mi prihovorí a ponúka mi "privát" u seba. Neváham ani chvíľu, aj keď je trochu riziko ísť spať do neznámeho domu. A bolo už načase, lebo sa parádne rozpršalo. Tak si teda navarím večeru, pripravím sa na zajtra a pozerám predpoveď. Ak by bolo zlé počasie, zbehnem do Považskej Bystrice a odtiaľ by som išiel vlakom domov. Podľa predpovede má byť zamračené, ale bez dažďa, tak si spokojne opäť už o desiatej líham spať, aby mi to zajtra dobre šliapalo.

Tretí deň, piatok

Ráno vstávam o siedmej. Práve prestalo pršať po celonočnom lejaku. Na cestách je dosť vody, takže ani sa neponáhľam s raňajkami a vyrážam až po ôsmej. Tete, ktorá ma ubytovala, zaplatím ako keby som bol v normálnom priváte (našťastie žiadne problémy neboli, nabudúce však pôjdem asi viac na istotu) )a začínam šliapať po ešte mokrých cestách. Na nosiči som si pripevnil igelit tak, aby účinkoval ako blatník, takže voda na mňa nešpliecha. Po ceste sa rozhodujem, ako ďalej, či cez Česko do Trenčína a domov, ako podľa pôvodného plánu, alebo do Považskej Bystrice. Zvedavosť po nových cestách ma presvedčí o správnosti prvej možnosti, tak v Makove idem smerom na hranice. Colnica je už hneď za dedinou a po nich nasleduje ešte dlhé stúpanie na hranice, ktoré tvorí hrebeň pohoria - a teda aj horské sedlo. Z výšky 800 m ma teraz čaká dlhé klesanie v podstate až do Vsetína. Po pár zákrutách je klesanie miernejšie a ocitám sa v širokej doline. Prechádzam cez mnoho dedín, cesta postupne schne, len všetky okolité kopce sú zahádzané mrakmi, takže zo scenérie nemám nič. Nemám ani poriadnu mapku k tomuto územiu, takže nepoznám takmer nič z toho, čo ma čaká. Cesta sa mi zdá nekonečne dlhá a hoci stále mierne klesám, idem pomerne pomaly. Po príchode na hlavnú cestu na Slovensko je to ešte horšie - uzučká cesta plná kamiónov. Rozmýšľam, či nemám odbočiť na Púchov, aby som sa z nej dostal, ale na tú odbočku ide toľko kamiónov, že to už radšej ostávam na pôvodnej ceste. Opäť začínam mierne klesať a rýchlo prechádzam mestá Valašské Klobouky a Brumov-Bylnice. Tu to konečne stáčam na Slovensko. Cesta je odtiaľto podstatne prázdnejšia, len je v dosť zlom stave. Na mape tá cesta cez Česko vyzerala akosi lepšie :-).

Za chvíľu som na hraniciach, odkiaľ už poznám cestu, keďže som tu na biku bol pred 5 rokmi. Nasleduje mierny zjazd do Nemšovej, kde si v potravinách nakúpim plno jedla, ktoré ihneď aj zjem ako obed. Opäť sa mi šliape podstatne lepšie a rýchlosť sa poriadne zvyšuje. Ani sa nenazdám a som v Trenčíne, z ktorého pokračujem po hlavnej ceste. Opäť je táto cesta v horšom stave, ako paralelná cesta II. triedy na druhej strane Váhu. Na rýchlosti mi to však neuberá a rozmýšľam, že to dnes potiahnem až domov, hoci by to bolo za dnešok vyše 230 km. Pôvodne som chcel nastúpiť na vlak v Trenčíne alebo v Novom meste, lenže začína mi fúkať do chrbta silný vietor, tak pokračujem ďalej. V Piešťanoch plánujem ďalšiu jedlo-pauzu, aby som s energiou vydžal až domov. Asi 10 km pred nimi však začína pršať a postupne opäť rozmýšľam nad vlakom. Keď to v Piešťanoch prechádza do lejaku, už nerozmýšľam a idem hneď na železničnú stanicu. Ide mi rýchlik o 5 minút bez prestupu až do Pezinka, takže nie je o čom. Posledných 65 km sa teda veziem v pohodlí vláčiku. Vonku síce medzitým prestane pršať, ale aspoň budem skôr doma.

Mno, celkovo som trochu sklamaný z toho, že mi opäť nevyšiel pôvodne plánovaný väčší výlet na viac dní, teda aj menej som toho pojazdil. Trochu som si to ináč predstavoval. Asi ma už onudili slovenské Karpaty a budúci rok by som mal zrejme vyskúšať napríklad rakúske Alpy :-)