Karpaťák 18.8.2007

A pri jazdách na dunajskej hrádzi ma iba nepatrné percento cyklistov predbieha, takže podľa štatistiky tam musia byť aj pomalší borci ako ja. Ako škaredo som sa mýlil!

Zistil som, že som asi najväčší exot pelotónu. Ja jediný som nemal cestný bicykel, ale trekingový s rovnými riadidlami a, povážte, s nosičom! Ja jediný som nemal zacvakávacie cyklistické topánky, ale maratónky. A na tom nosiči v igelitke (proti dažďu, prosím pekne) prigumičkovaný nadutý batoh. A v ňom nasledovný obsah: Náhradná duša (chvalabohu, nevyužitá). Šuštiaková vetrovka proti dažďu a zime (nepršalo). Cyklistické tričko na prezlečenie, keď mi bežecké tielko, s ktorým som začínal, skamenie od vypotenej soli (neskamenelo). Bavlnené tričko proti zime (bolo iba teplo). Šiltovka, keby mi v žltej pirátskej šatke vadilo slnko (nevadilo). Plávky, keby som sa cestou po... (nepo..., ale predtým len tak-tak: ešte, že sa štartovalo pri benzínovej pumpe). Energetické tyčinky a gely. Plechovka Red Bull (pomohla mi vyletieť na Bradlo, rozumej necúvať). Okrem toho som mal na hornej tyči zavesenú trojuholníkovú taštičku s pumpou, náradím, mobilom, dokladmi a dôležitou položkou, o ktorej jeden zo skúsenejších cyklistov pred štartom prehlásil: „Bez peněz na kolo nelez!“ Všetci ostatní boli naľahko. Aspoň som mal výhovorku, prečo s nimi nevládzem držať krok. Na druhej strane, nebol som obťažkaný prilbou (dosť trestuhodná nezodpovednosť, priznávam, ale od hlavy, v ktorej niet čo chrániť, ťažko môžete chcieť, aby prišla na to, že ju treba chrániť).

Okolo pol ôsmej na kruhovom objazde pri Hypernove niekto povedal „ideme!“ a kým sme sa s Romanom spamätali, pelotón bol v pohybe. Roztočili sme to aj my. Ja som si po niekoľkých minútach uvedomil, že takýmto tempom predsa nemôžem ísť desať hodín, a poľavil som. Veď pri stúpaní na Babu sa ukáže. A naozaj – skoro všetci mi ukázali chrbát. Tí zvyšní neskôr za Pernekom. Môj cyklopočítač haproval, takže som celý deň išiel naslepo.

Bolo chladno – na Babe 13 stupňov a hmla. Cestovalo sa však príjemne, keďže telo generovalo dostatok tepla. Príjemný bol aj zjazd do Perneku po opravenej asfaltke. Tam nás zadných celá skupina čakala a po chvíli sa situácia zopakovala: niekto povedal „ideme!“ a kým sme sa s Romanom spamätali..., a tak ďalej. Odvtedy sme si zapamätali, že keď v kŕdli zavetríme náznak rozruchu, je najvyšší čas, aby sme sa panicky vrhli k bicyklom. Dôležité to, pravda, bolo iba pre Romana, ktorý dokázal s balíkom udržať to ich vyše tridsaťkilometrové tempo.

Cestou z Perneku do Malaciek sa ešte pár jazdcov pokúšalo potiahnuť ma, ale márna lásky snaha. Skrátka, sú to cyklisti sídliaci o kategóriu vyššie. Pelotón sa mi rovnomerne vzďaľoval. Zarazilo ma, že boli roztiahnutí po celej pravej polovici cesty, ba niektorí prechádzali i za čiaru. Neviem, aký bol na to dôvod, a neviem, či tak jazdili stále, lebo odvtedy som ich videl vždy len krátko po štarte z miest, kde boli prestávky. Možno, podobne ako kŕdeľ rýb, sa snažili robiť veľkými, aby vzbudili rešpekt u dravcov.

Na dlhej rovnej ceste, ktorá navyše mierne klesá, som však určite aj ja išiel rýchlejšie ako 30 km/h, jazdilo sa ľahko a príjemne. V Malackách som sa pre istotu spýtal na cestu do Rohožníka. Na nej sa opäť začala práca, pretože na počudovanie sa sklon obrátil smerom dohora. Tam som sa definitívne zmieril s tým, že budem jazdiť sólo. Myseľ sa mi uvoľnila, napätie zo mňa spadlo, začal som vnímať krásu borových lesov navôkol, skrátka, stal sa z toho pekný výlet. Nie, že by som sa začal flákať, v úsilí som nepoľavil. Po necelej polhodinke som bol v Rohožníku, kde sa cesta zrazu začala točiť na juh a ja som sa zľakol, že som minul odbočku na Sološnicu; upokojila ma jedna okoloidúca teta. Z mne známeho úseku po Plavecké Podhradie a mne neznámeho úseku po Bukovú som mal veľký pôžitok. Telo vládalo a cestu zdobila prekrásna scenéria Malých Karpát s Plaveckým hradom, prevaľujúcou sa hmlou, približujúcim sa hrebeňom Zárub a peknými dedinkami. Menej povznášajúce pocity mala asi zabitá líška na kraji cesty.

Po odbočke do Bukovej za Plaveckým Petrom prišlo opäť statočné, asi 80-metrové stúpanie na úseku necelých dvoch kilometrov. Zadychčaný som sa z ničoho nič ocitol pri plote chatového areálu vľavo od vodnej nádrže a znova som spanikáril: zdalo sa mi, že by som mal byť vpravo od nádrže. (Bol to turistický omyl: tam dospeje chodník zo Zárub na Breziny.) Dolu pri chatách boli nejakí človiečikovia, tak som na nich začal vyrevúvať, vypiskovať, ale márne. Jedni mali na plné pecky autorádio, iní pracovali pri miešačke, iní boli hluchí. Nezostávalo mi nič iné, než sa kúsok vrátiť a znížiť k nim. Po sto metroch veľké šťastie: pri ceste mapa oblasti. A druhé veľké šťastie: som na správnej ceste. A tretie veľké šťastie: z Bukovej do Trstína už iba dolu. To sa takmer nedá prežiť.

Na polceste k Trstínu zrazu vidím stáť defektného Romana. Stálo ho to vyše štvrťhodiny, ale práve doreparoval. Rozbiehame sa a šibe nám to spolu až do Trstína, kde iba čírou náhodou zbadáme jedného z našincov stáť pred krčmičkou, kde sú všetci ostatní zaparkovaní. Brzdíme, cúvame, pristávame, ale skôr, než si Roman stihne odbabrať ruky a zjesť tyčinku, deja vu sa opakuje: náhle sa všetci ako sršni vyvalia z kčmy a sú v ťahu. Robo Juhás nám len v letku stihne dať radu, aby sme sa teraz nebláznili, lebo cesta do Vrbového je zvlnená. Možno povedal nezbláznili. Predstavte si dvadsaťštyri kilometrov, rozdelených na päťstometrové úseky, z ktorých jeden ide strmo dolu a nasledujúci ešte strmšie hore. Každá dedina si dala záväzok zaryť sa čo najhlbšie: Naháč, Dechtice, Chtelnica, Lopašov, Šterusy. Z vrcholov stúpania sa spúšťam so zmesou úľavy a hrôzy. Vietor v protismere ma teší, lebo myslím už na cestu späť. Konečne Vrbové a záhradná piváreň plná bicyklov. Roman oznamuje, že aj on išiel celú cestu iba sám so sebou. Tu si konečne dá do poriadku pakšamenty súvisiace s opravou defektu. Ja si stihnem kúpiť pivo, kofolu a vrecúško slaných burákov, ktoré ale nestihnem skonzumovať, lebo nastáva vzrušenie a pohyb. Tentokrát sa vrháme k bicyklom včas a ja prvý a posledný raz štartujem spolu s pelotónom. Ideme po hlavnej ulici a ja v nej s spoznávam záver okruhu bežeckej Vrbovskej pätnástky. Ukazujem Romanovi, odkiaľ sa štartuje. Je to v najnižšom bode za dedinou v smere Brezová. Roman je však už mysľou na stúpaní, ktoré nasleduje. Ešte chvíľku sa veziem v skupine, postupne mi všetci pomaly, ale isto dávajú zbohom. Dva žlté dresy sa vzďaľujú pomalšie, celé kilometre ich vidím pred sebou. Jedného cyklistu predsa len predbieham aj ja. Nie je však „náš“, ale individuálny ujo. Pozdravím ho a on smutne konštatuje: „Všetci ma predbiehajú.“ Keby vedel, že tú pesničku si spievam aj ja... Niečo predsa len musel spozorovať, lebo s nádejou v hlase sa spytuje: „Ste posledný?“ Potešil som ho.

Opäť sa zarývame do Karpát a cesta začína stúpať strmšie. Neďaleko pred vrcholom asi päťkilometrového stúpania dobieham oných dvoch našich, ktorí družne debatujú, zrazu ľavý krajník čosi zavetrí a hovorí: „Tuším počujem bicykel!“ Keď sa dostávam pred nich, opraví sa: „Kocka nás predbieha!“ Kocka ťahá ďalej. Vpravo sa objavuje majestátne Bradlo s pamätníkom na vrchole. Roman uvažoval Bradlo vynechať, lebo pozná ten bežecký pretek a vie, čo tam na nás čaká, ale ja som ho presviedčal, aby sme šli. Teraz začínam mať obavy aj ja, ale zatiaľ ma predsavzatie neopúšťa. Nikde však nevidím odbočku, na vrchole je len križovatka smer Priepasné. To meno vo mne síce trochu rezonuje, ale, nemajúc sa koho opýtať, spúšťam sa do Košarísk. Ani v Košariskách žiadnu tabuľu smer Bradlo nevidím. Vidím iba Národný dom Štefánika. Že by sa tam národil?

Pokračujem do Brezovej, Bradlo sa stráca za mnou a ja si začínam uvedomovať, že som ho stratil a Romana podviedol. V Brezovej však, hurá, nachádzam tabuľku. Predsa len idem správne. Po chvíli nabieham na prevelice strmú cestičku, 250-metrový vrcholový výstup sa začína, na asfalte vidím značku 3 km. Je to ťažká zaberačka, kríže bolia, pálčivo sa ozýva i smäd. Po necelom kilometri s potešením konštatujem, že dobieham skupinku žltomodrých športreporťáckych dresov. Nechám ich však plávať a rozhodujem sa zlikvidovať svojho červeného bula. Minútová prestávka i bulo ma celkom povzbudili. Štverám sa ďalej a nemôžem pochopiť, prečo majú v okolí Brezovej kilometre o toľko dlhšie ako pri Dunaji. Asi to nejako súvisí so zakrivením priestoročasu. Ten sa mi náhle celkom zauzlil, keď ma znezrady veľkou rýchlosťou predbehli dvaja naši „pretekári“. A za nimi ďalší, povzbudzujú ma. „Čo ste už mali obedňajšiu prestávku?“ „Nie, šli sme cez Priepasné.“ Vtedy mi všetko zaplo a priestoročas sa rozuzlil. Cesta cez Priepasné bola nielenže o 5 km dlhšia, ale obsahovala ešte jeden takýto bradloidný bonbónik (Roman bol hrdý na to, že sa tam udržal v čelnej skupine).

Napadlo ma, že čo nevidieť sa objavia aj ostatní a je tu príležitosť zdokumentoivať ich boj s gravitáciou. Otáčam hlavu a naozaj, blíži sa ďalšia skupinka. Lenže keď cyklolaik otočí hlavu dozadu, cykel to okamžite zneužije. A tak som sa ocitol zapikovaný do úbočia strmo padajúceho, kríkmi a tŕním porasteného svahu, našťastie nehlboko pod cestou. S hrdinstvom mne vlastným, nedbajúc na ohrozenie gatí, som schmatol aparát, vyskočil na cestu a stihol odfotiť súputníkov, trúsiacich dobromyseľné poznámky. Potom som sa aj ja doredikal hore. Prestávka bola dosť dlhá na regeneráciu síl (zasa pivo!), krátke poklebetenie a fotografovanie. A hybaj dolu.

V Brezovej sme sa všetci počkali a dostali inštrukcie, že sa vydávame do Bukovca. To už nám po Zochovu chatu chýbalo len 90 km. Cesta do Bukovca je jedno nekonečné, hádam štvorkilometrové strmé stúpanie, kde človek nevie, či je horšie sedieť s ľahším prevodom alebo ísť postojačky s ťažším prevodom. Je náročné popritom vnímať krásnu scenériu naokolo. V samotnom Bukovci som opäť myslel, že blúdim, lebo dvaja cyklisti predo mnou sa sčista-jasna stratili. Našťastie som za dedinou stretol dvoch cyklistov-samotárov, z ktorých jeden, Minčo z Bratislavy, našu partiu poznal, dal ich pozdraviť a potvrdil, že sú predo mnou.

Cesta z Bukovca do Jablonice je veľmi malebná a bola vzhľadom na sklon terénu a smer vetra pohodlná. Počas desiatich kilometrov okolo mňa neprešlo ani jedno auto. Keďže som opäť nemal istotu, či idem správne, spytoval som sa na cestu v Prietrži i Osuskom a šťastne som sa dostal do Jablonice, kde som pred jednou reštauráciou zaregistroval semenisko bicyklov. Tu bola vyhradená asi hodina na obed. Ja som si ale povedal, že sa nebudem zdržiavať, po Zochovu ma akurát dobehnú. Tak som len dopil svoje zásoby a dal si začudovanej výčapníčke doplniť fľašu vodou. „Vodou!?“

Z Jablonice som sa pustil smerom do Trstína (11 km), trasa tu vedie po hlavnej ceste Senica – Trnava. Autá sa rútili v oboch smeroch a poskytovali miestnym lesom a náhodným cyklistom dostatok kysličníka uhličitého a iných podporných prostriedkov, čo som ocenil najmä pri stúpaní do sedla. Zjazd bol príjemnejší.

Z Trstína je to do Modry „už iba“ 28 km. Cesta je zvlnená, hoci nie tak drasticky ako v smere do Vrbového. Už ma všetko bolí, začína sa ozývať pravý kĺb a ľavé koleno, podchvíľou vstávam, aby som si uvoľnil kríže, zatiaľ je to ale znesiteľné. Točiť pedálmi ešte vládzem. V Smoleniciach si robím dvojtyčinkovú papaciu prestávku, neskôr si na ktorejsi pumpe dokúpim sladkú vodu. Za Smolenicami sa vydám do Lošonca po stopách Malokarpatského maratónu, na Všivavci nad Hornými Orešanmi sa znova pripájam na hlavnú cestu a dúfam, že ma pelotón ešte nepredbehol. Odvtedy sa kedy-tedy obzerám dozadu, aby som si chlapcov nepremeškal a odfotografoval ich.

Medzi Dolnými Orešanmi a Častou si pripomínam trať Dolnoorešanského polmaratónu. Úplne mi vypadlo z pamäte, že z Častej sa má ísť cez Červený Kameň, takže som sa po Priepasnom pripravil už o druhý bonbónik. Cesta do Modry ubiehala pomaly, ale predsa len ubehla. Som ubolený, ale nie tak, aby som kapituloval pred výstupom na Zochovu chatu. Keby som vedel, čo čaká na konci, ktovie... Pri jazierku nad Harmóniou do seba prvý a posledný raz súkam malý gel a zapíjam tretinou vody vo fľaši. V zhode so skúsenosťami začína účinkovať po piatich minútach a účinok trvá asi desať minút. Potom prichádza ten najstrmší úsek. Stále sa obzerám dozadu, ale pre fotoaparát sa práca ešte nečrtá. Kilometer pred cieľom psychicky nevydržím, pod zámienkou smädu sa zastavím a posledný raz sa napijem. Potom sa pachtím ďalej až do slastného záveru na parkovisku, kde čaká uvítací výbor v podobe dámy v drese SportReportu. Môj hrubý čas na prejdených približne 190 km je 9:48 hod.

Netrvá ani desať minút a sú tu prví naozajstní cyklisti. Postupne prichádzajú aj ďalší, vrátane Romana, ktorý tiež minul Červený Kameň. Na Piesku strávime príjemnú hodinku, postupne sa ľudia začínajú roztrácať. Aj Roman a ja sa púšťame dolu. Ide to o čosi rýchlejšie ako v opačnom smere.

Päťkilometrový úsek Modra – Pezinok je pre mňa najhoršou traumou celého dňa. Úzka vozovka, spojitý prúd áut v oboch smeroch, hlava ma začína bolieť od výfukových splodín, tŕpnem, aby do mňa niekto nevrazil. Toto nie je pre mňa, súdruhovia. Chvalabohu, nakoniec je tu Hypernova a pri nej naše auto. Namáhavý, ale pekný deň s novou skúsenosťou je za nami.

Krátka óda na Slovensko. Keď si chcem pripevniť bicykel na nosič, zisťujem, že niekto sa ulakomil na dva blbé lyžiarske remienky so suchým zipsom, ktoré používam na priviazanie kolies. Našťastie mám jeden rezervný a topánky sú šnurovacie.

Po návrate do Lužnej som Romanovi na základe anabázy Modra – Pezinok povedal, že na takýto výlet pôjdem už len vtedy, keď budú po celej trase vybudované cyklistické chodníky. Dnes, na druhý deň, som síce menej striktný, ale na tie preautované úseky ma tak ľahko nikto nedostane.

Dnes, na druhý deň, mám homogénnu svalovicu: miernu, ale v celom tele, včítane nôh, rúk, brucha, chrbátu, šije. Nebolí ma len to, čo sa nehýbalo: rozum. Veľmi prijateľné.

Link na Vladovú osobnú stránku .