VIVA maratón 2007

Predpovede počasia nám aj tento rok naháňali hrôzu. Keď som Peťovi poslal mailom varovanie Slovenského HydroMeteorologického Ústavu, že najbližších 24 hodín môžeme očakávať na celom území Slovenska lokálne búrky s krúpami, zmohol sa akurát na jednu výstižnú vetu s jednou dobrou nadávkou.

Mne tiež nebolo všetko jedno. Ale jediným pozitívom bolo, že ak by už malo pršať, tak bude aspoň teplo. Teda aspoň nejaký posun oproti minulému roku.

Ráno o 4 hodine na Zlatých Pieskoch už bol čulý ruch. Všetci sa pomaly pripravovali na ostrý štart. Popritom Efa ešte osobne kontroloval každého, či má na sebe dres, ktorý dostal každý štartujúci. Tak ako bolo spomenuté v propozíciach v bulletine. Akurát Medo, naša ťažká váha, nemal na sebe dres, lebo mu bol malý. Nakoniec to nejako vyriešili. Mohli sme vyraziť.

"Vďaka" turbulentnej zmene počasia, ktorá sa očakávala na sobotu, sa silný vietor našteloval tak, že nám fúkal ideálnym smerom takmer priamo na Jasnú. Prakticky bez námahy sme išli dlhé hodiny veľmi zaujímavou priemernou rýchlosťou. Dalo by sa dokonca povedať, že dnes by ten maratón zvládli aj slabo pripravení cyklisti. Ten podporný vietor bol doslova cítiť.

Prvé prekvápko nás čakalo v podobe prejazdu Sencom. Konečne si dali organizátori povedať a vyhli sa tak z väčšej časti otrasnej betónke na Sládkovičovo. Po tejto zmene vedúcej cez Recu, Pusté Úľany som volal už dávno. Myslím, že spokojní boli všetci účastníci maratónu.

Nad hlavami nám poletovalo ľahké lietadlo a robilo asi reklamné fotky. Mňa to skôr znervózňovalo, lebo odvádzalo pozornosť cyklistov od diania v balíku. Nachádzalo sa v ňom zopár menej skúsených, preto som si radšej držal odstup. Rovnako aj kvôli harmonikovému efektu, ktorý je na tejto akcii úplne bežný. Do toho ešte fotili pelotón aj zo sprievodného vozidla, takže dôvodov na odpútanie pozornosti s následkami karambolu bolo habadej.

Na rýchlostnej komunikácii smerom na Nitru sa neudialo nič zvláštne. Na benzínovej pumpe sme nestáli, tak sme ocikali aspoň okolo podjazdu na Sereď. Všetko mi to zdrhlo, kým som si dával dole bundu a ešte si stihol vyvenčiť pandrláka. Za Váhom som balík konečne dobehol.

V Nitre sme sa pripravovali na hupky, ktoré nás čakali. Hlavne Barbi mala obavy. Nebol dôvod, pretože vetrisko stále fučalo. K balíku sa v Nitre pripojili dvaja motorkári z ktorých mi bol jeden velice povedomý. :-) Aj ma náležite pozdravil aj s Alenou. :-)

Nakoniec tie hupky s podporou vetra až tak veľmi neboleli a v pohode sme dorazili na prvú zástavku na Zubore. No, v pohode. Meda zavrel nejaký nedočkavý šofér vo Felde a tak si Medo rozbil vlastnými okuliarmi tvár. To mu zabránilo pokračovať ďalej v ceste, lebo mu to stále krvácalo.

Ďalej sa pokračovalo po známej ceste na Kozárovce a potom na Hronský Beňadik. Cesta veselo plynula, klídek pohoda. Akurát pri Orovnici, na mieste, kde sa aj minulý rok stal karambol sa znovu zmotali cyklisti. Zvlnený terén znovu zacvičil s balíkom, harmonika, ktosi nedobrzdil a už sa váľali na zemi asi 5. Bol som hneď za pádom ale v poslednej chvíli som sa stihol vyhnúť všetkým, ktorí boli na zemi. Pán predo mnou nestihol a prešiel po ruke jednému s váľajúcich sa. Zastavil som, lebo som si všimol, že jednému z účastníkov pádu cechtí z hlavy krv. Bol očividne v šoku, lebo si na hlavu vôbec nesiahal, že by ho to nejako bolelo. Čo ma prekvapilo, že nemal prilbu na hlave. Veď ju tam doteraz mal, to som si bol istý. Jednému z pomáhajúcich organizátorov som naznačoval, aby zastavil krvácanie z hlavy. Zavolali zdravotný sprievod a my, pojazdní sme sa posunuli trošku ďalej, aby sme nezavadzali pri poskytovaní pomoci zraneným. Čo sa dialo ďalej a kto všetko bol účastníkom karambolu, som nesledoval. Každopádne viacerí spomínali, že minulý rok sa stal karambol na tom istom mieste. Aká neskutočná náhoda.
Radšej sme sa pohli ďalej. Aspoň sme zahnali chmúrne myšlienky, ako to celé dopadlo. Za Žarnovicou nás čakal veľmi frekventovaný úsek cesty, ktorý sme chceli prejsť podľa možnosti čo najrýchlejšie. Asfalt tu očividne museli opravovať, lebo to skoro vôbec netriaslo ako donedávna. Aj na rýchlostnej ceste do BB to rýchlo odsýpalo. Vietor do chrbta nám stále robil dobré služby.

Druhá prestávka prišla mnohým vhod. Barbi si už dlhšie sťažovala na boľavé úpony pod kolenami. Takto to dopadne, keď niekto fláka prípravu na Viva maratón. Trošku som jej to pomasíroval a natrel kostihojovou mastičkou, aby tú bolesť aspoň trochu utlmila. Potom bagetka zapíjaná malinovkou. Výdatne ma zasýtila. Až tak, že sa mi chcelo cestou na Zvolen spať. Veď na Banskú Bystricu som aj skoro zaspal. Ešte aj teraz zívam, keď si na to spomeniem. :-)

Každopádne mi zabrala dosť na to, aby som si v stúpaní na Donovaly v pohode vyšliapol hore. Akurát som si chcel odbehnúť na malú a umyť si prepotený zadok a tvár v bystrine popri ceste. Jáááj, to som dobre spravil. Umýval som sa umýval, až mi celý balík ušiel. Čakal som, kedy sa primotajú Peťo s Barbi aby sme išli hore spolu a oni nigdéé. Čakal som asi 10 minút a vydal sa sám hore. Uprostred stúpania som dobehol Andreja a neveriacky sa ho opýtal, či má naozaj natočených tento rok o 1000 km viac ako ja. Išiel hore ako na poslednom ťažení. :-)

Postupne som podobiehal zbytok odpadlíkov. Trošku pridal na miestach, kde sa trápili kamióny hore, lebo sa to nedalo čuchať. Hore v reštike som si dal bohaté cyklistické menu, z ktorého som zjedol len zeleninu a trošku z cestovín. Negatívom bolo dlhé čakanie v rade na jedlo. Asi treba prísť na Donovaly medzi prvými. :-) Po výdatnom obede nasledoval zjazd do Liptovskej Osady, kde bolo zoradenie pelotónu.

Zjazd som si vychutnal ako sa patrí. Na plné gule dole. Tam sa mi tuším podarila tohtoročná maximálka 80 km/h. Na moju váhu dosť. Dole v Liptovskej Osade sme sa zase čakali, čakali až dočkali a vyrazili ďalej. Rýchlosť zase na zaspatie. Oživenie priniesol Ružomberok a nabratie vetra do plných plachiet. Potom hupky za Partizánskou Ľupčou kde sme s Peťom párkrát celkom beztrestne poplácali Barbine po chutnom zadku. :-)
Citrón na motorke sa pýtal, či ešte nemám dosť. :-)

Na parkovisku pod Jasnou sme sa pripravili na záverečný výhul. Nehodlal som ísť naplno, aj tak ma čaká na druhý deň návrat. Prekvapujúco mi však robili problémy úseky s krátkymi stojkami, ktoré som nevládal ani na najväčšom 23 pastorku poriadne roztočiť. Asi som si nemal začínať s Barbie. Nejako ma zničila alebo čo. Beštia jedna.

Tesne pred cieľom ma dobehol Marián, s ktorým som úspešne preťal cieľovú čiaru. Navzájom sme si pogratulovali. Všimol som si Pukaloviča, ako dáva intervjú redaktorke rádia, Peťo sa stihol odblejsknúť s Miklošom a nestihol sa ho opýtať, či sa nepridá k nášmu cykloklubu. Dal som si chlebíček a jal sa vydať vybaviť ubytko pre Mariána a Peťa. Chytro som si išiel vybaliť veci a pomasírovať si nohy. Masáž ma tak uspala, že ma museli chalani sediaceho na večeru normálne zobudiť.

Tohtoročný Viva maratón až na jeden karambol a Medova kolízia s autom vyšiel celkom dobre. Neskôr som sa dozvedel, že príčinou toho karambolu bolo roztrhnuté brzdové lanko. Týpek si môže gratulovať, že mu to prdlo kdesi na rovine. Keby sa to stane pri zjazde z Donovalov, hrôza pomyslieť. Ako mohla tomu istému týpkovi aj odletieť prilba pri páde, tiež nechápem. Nejako priveľa náhod.
Medovi sa rana pod okom už začala pekne hojiť. V konečnom dôsledku je inak spokojný, že sa mu nič iné vážnejšie nestalo.
Nové dresy, ktoré nahradili notoricky známe zelené s bublinkami sa stretli prevažne s pozitívnymi ohlasmi. Mne sa najviac páčil kvalitný materiál spolu s dlhým zipsom. Takže ho budem iste nosiť aj častejšie ako len na Efov maratón. Na budúci rok snád bude v štartovnom na výber dres-nohavice, nech mám k dispozícii komplet. :-)