Sereďmaratón 2007

Organizátori Sereďského cyklomaratónu povzbudení prevažne pozitívnymi ohlasmi ostatného ročníka zorganizovali nový ročník, na ktorý som sa celkom tešil. Moje nohy už menej. :-) Nestihol som natočiť dostatočný objem kilometrov, aby som sa nemusel trápiť niekde vzadu ako na Schwechateri 2007.

Do Serede sme prišli s Mihim s dostatočnou časovou rezervou, aby sme sa stihli včas zaregistrovať a ja aby som stihol vybaviť prihlášky na Viva maratón, ktorý sa koná o 6 dní. Takto sme sa v kľude mohli pripravovať a v pohode čakať na štart. Z nášho klubu prišli Marián, Mišo, Dušan, Peťo Majda, Mihi a ja. Ostatní dostanú na klubovej schôdzi nahubované od precedu. :-)

Na štart sa postavilo približne 115 pretekárov a medzi nimi jeden nevidiaci na tandeme a jeden biker bez jednej ruky. Zaujímavé, aj na Šela maratóne 2007 bol jeden bajker len s jednou rukou.

Úvodné kilometre sa išli po Hlohovec "limitovanou" manifestačnou rýchlosťou 30 km/h čo sa takmer aj darilo. Ak si odmyslím svoju priemerku na tomto úseku 32,5 km/h. :-) Ale dalo sa. Chalanom som ukazoval minuloročného víťaza Mariána Valáška, či vlastne "Valca", že sa mu treba držať v háku. Zaručí to bedňové umiestnenie. :-)
Škoda, toho som videl naposledy v Hlohovci pred ostrým štartom. Čo sa dialo ďalej, to si už pamätám len mätne.

Jašter som sa vládal čela držať len polovičku kopca s priemerkou 32 km a potom došli sily aj dych. Ledva som sa vyštveral hore a hneď na plné prdy dole za roztahanymi pretekármi. V Trhovišti sme čelo dohonili. Ale s potrhanými pľúcami som sa z posledných síl držal na chvoste. Pot mi tiekol priamo do očí, tak som musel zložiť okuliare, aby som si ich mohol aspoň ručne utierať. Na poslednej hupke pred odbočením na Otrokovice ma definitívne utrhli. Mal som ich pred sebou asi 200 metrov až po Otrokovice.
Tam niekde ma dobehla druhá vlna asi 10-15 cyklistov. Spolu sme preskákali všetky tie krvavé jedováky až po Radošinu. Cez pot v očiach a odkrvenou hlavou som už ani nevnímal priebeh tejto časti trasy. Samé hore a dole, občas aj doľava doprava aby som udržal rovnováhu. Udržal som sa ale bolelo to. Nebolo kde si oraziť. Hore kopcom miestami aj na hrubej píle, tepy mi už dávno vyleteli prakticky okamžite na strop a až do konca maratónu odtiaľ nezliezli. A behom tých pár sekúnd v zjazde medzi hupkami stačilo akurát na to, aby som sa aspoň nadýchol ako človek.

Stúpanie na Havran nie je veľmi strmé a dá sa vcelku rýchlo vyšliapať, pokiaľ má človek ešte dosť síl. Mne už ku koncu robilo problémy sa držať toho stáda anorektikov, ktorí vyzerali, že hore kopcom vlastne zjazdujú. Z vrcholu som nahodil hrubú pílu + najmenšie 11 kolečko a ťažké šprinty dole. Ani medzi zákrutami nebolo nikoho vidieť. Mať 50 kilo, tak tie kopce tiež vyletím ako tie komáre predo mnou, kua. Pred Bankou sa mi však podarilo ich dobehnúť. úúúúúf. Nie som až taký lekvár.

Trošku som v háku orazil ale nedalo sa veľmi. Pred nami bol vidieť malý balík, ktorý vyzeral, že nejde na plné gule. V Sokolovciach sme ho dobehli ale to tempo neustávalo. Priemerka proti miernému vetru približne 38 km/h. Dosť ma preto prekvapilo, že nás pred Koplotovcami dobehla malá skupinka cyklistov. Pritom som priebežne sledoval, či sa niekto za nami nedoťahuje a dlho som nikoho nevidel.

Jurovi Teplanovi som vravel, že mi došla voda a tým pádom asi v balíku neuvisím na hupkoch, ktoré nás čakali za Hlohovcom. Že on stáť na občerstvovačke nebude. Ja budem musieť, inak nedôjdem. V Hlohovci som sa ešte držal, ale hneď prvý stupák znamenal sólo boj a nebol som v tom jediný. Celý ten minibalík sa roztrhal podľa výkonnosti a šúrali sme sa hore. Kopec Vyhliadka sa aj celkom dal vystúpať, nebol veľmi strmý, na občerstvovačke mi naliali plnú fľašu, kým som hltavo pil z pohára. Medzitým ma predbehlo pár cyklistov ktorých som sa plánoval zachytiť, aby som to nemal také ťažké. Lenže chytaj sa cyklistu, ktorému rozráža špicu jeho sprievodné vozidlo a ešte mu aj zabezpečuje pitný režim. No móžem to víš co.
Nasadil som teda vytrvalostné maratónske tempo a ťahal za skupinou ulejvákov, ktorým teda razila špicu Fabia s ešpezetkou KK... Asi tá istá aj dotiahla tých pár cyklistov ešte pred Koplotovcami.

Vďaka doplnenému pitiu na Vyhliadke som sa naštastie dal dokopy a veľmi netrápil pri dojazde do Serede. Dalo sa. Pred Sereďou ma dobehol Puški a ešte jeden súťažiaci cyklista. Pýtal som sa Puškiho, či je to fér, že s niektorými cyklistami idú sprievodné vozidlá a niektorým ešte aj dokonca točia špicu. To si už rovno môžu sadnúť do auta a oddychovať. :-)

To sme sa už blížili do cieľa tak som si to rozdal vo finiši aspoň s jedným cyklistom, nech je sranda. :-) Dotrtúlil som sa v čase 03:06 čo myslím celkom ujde. O 20 minút lepšie, ako minulý rok. Keby mi neušli tí za Vyhliadkou, tuším by to bolo o pár minút aj lepšie. Každopádne v tejto horúčave som rád, že som sa neuvaril. Priemernú teplotu mi Polar ukázal 31 stupňov C a maximálnu 36, čo je dosť a čo mi veľmi nevyhovuje. Ani Mihi nevyzeral, že by bol tou teplotou nadšený. :-)

Myslím, že tento ročník sa organizačne vydaril. Kritická križovatka v Piešťanoch bola zabezpečená, bufet za Hlohovcom nebol len na papieri ale reálne na trati. Podľa niektorých však neskoro. Minimálne v tomto horúcom počasí. Ale to si človek nenavyberá počasie.
Cieľ bol vybraný lepšie s technickým dojazdom, nie len zbesilé búchanie do pedálov. :-) Štartové čísla praktické, na výšku zadnej kapsy na drese.
Jonťáčik na občerstovačke mi chutil, výhru v tombole som jaksi aicky očakával a v zdraví a bezpečí sme dorazili všetci do cieľa. Aspoň myslím.
Inak som mal z tejto akcie celkom dobré pocity. Miestami sa mi zdalo, že som na normálnych ozajstných profi pretekoch. Už len reklama, vrtuľníky a šialení fanúškovia pri stúpaniach tomu úplnému dojmu chýbali. :-))) Ale veď aj tých pár ľudí, čo čumelo v dedinách na nás, stačilo. Slušná akcia. Ide sa aj o rok.