Schwechater radmarathon 2001
- Napísal: Rasťo Trubač
- Published in Cestná cyklistika
24.5.2001 - Schwechat, Rakúsko.
Konečne moja prvá asfaltová akcia. Rovinatý profil a aj predchádzajúce skúsenosti dávali predpoklady, že sa pôjde vysoko nad 30, tak uvidíme. Pre tento rok modifikovali trasu a poslali nás až k Neusiedler jazeru. Podarilo sa mi nahovoriť kopec kamošov a aj jednu zástupkyňu nežného pohlavia. Tento maratón má zopár špecifík. Je kratší. Tento rok 118 km, nie až taký náročný, sú tuná veľmi dobré ceny do tomboly (avšak nič sme nevyhrali). Ďalej, štartujú tu väčšinou hobbíci nám rovní, tak máme možnosť sa presadiť, ale hlavne rakúšaci asi nemajú čo robiť, a tí menej výkonní sú už aj hodinu pred štartom na čiare a čakajú na úvodný výstrel. Takže keď sme prišli na štart 20 min pred, stáli sme až v poslednej tretine vyše 800 členného balíka. 
Krátko po 9 bolo odštartované. Moje blbé predtuchy sa potvrdili. Už len kým som preťal štartovú čiaru, čelo malo vyše minútový náskok, navyše kopec pravouhlých zákrut a kruhových križovatiek celý pelotón rozbil na veľa skupín a to sme ešte ani nevyšli poriadne z mesta. Ale neboli to výkonnostné skupinky. To len zopár slabších robilo diery v celistvom balíku. Takže veľká píla a predierame sa dopredu. Počasie nám v tom nepomáhalo. Bolo krásne slnečno, ale trvalý, pomerne silný vietor proti a z boku. Jazdil sa terezín pomaly až za krajnicu, ale keď som obehol dáku skupinu, už sa Viedeňáci za mnou vyvážali. Musel som teda zvoliť ich zbrane. Spolupráca s nimi žiadna, akoby nikto nechcel ísť dopredu. Našťastie sa našlo aspoň zopár jednotlivcov, ktorí to trochu roztočili a začali sme sa prebíjať skupinami dopredu. Navyše, keď sa v tej skupinke ocitli aj Luboš a Julo, začal som vidieť reálne, že hlavný balík dorazíme. Avšak protivietor a nečakane veľká strata už na štarte sa podpísala pod to, že aj pri poriadnej drine sa dlho nedarilo doraziť hlavný balík. Z neho odpadávali cyklisti ako z kométy. A v malom stúpaníčku sa rozpadla aj naša stíhajúca skupina. Julo z toho vyťažil, avšak s Lubošom sme zostali sami. Tak, posledná možnosť. Napálili sme to čo sme vládali a meter po metri sme sa doťahovali. Aáá, konečne sme tam, trvalo to hodinu a sedem minút, no comment. Zrazu pohodička, oddych. 
Tí čo stihli hneď na štarte tento balík ani len netušia ako fučalo. Dlho však táto idylka nevydržala. Prišla dedina Kaisersteinbruch a prvé stúpanie. Nebolo veľké, ani veľmi prudké avšak zasa sa začalo riadne miešať poradie v skupine. Mne sa šlo v pohode, tak som si dovolil aj cvaknúť s foťákom prostredie. O chvíľku sme boli na vrchole a nasledoval príjemný zjazdík dolu. Naskytol sa mi krásny výhľad na Neusiedler See takmer na obzore a okolité kopčeky s vinohradmi. Neodolal som a cvak ďalšia snímka. To však sme už príšli na hlavnú cestu a opäť nás privítal bočák. Keďže sa jazdil terezín, aj táto veľká skupina sa začala rozpadať.
Balík sa stále delil na malé skupinky. Zopár nás sa pokúsilo prebiť čo najviac dopredu. Až prišlo mestečko Donnerskirchen. Odtiaľ nás čakalo cca 4 km dlhé stúpanie o dajakých 300 výškových metrov až na 407 m Franz Josef Warte. Pole sa načisto roztrhalo a prišla na radu výkonnosť. Podarilo sa mi udržať pomerne vpredu a dokonca sa mi začalo ísť čoraz lepšie. Natoľko, že som ani nestál hore na občerstvovačke a pokračoval som zjazdom dolu. Po ňom už sa znova sformovli malé skupinky, tentokrát už s výkonnostne podobnými cyklistami. Tentokrát začalo fúkať aj do chrbta. Však konečne! Ešte nás čakalo malé stúpanie, lenže natočené mierne proti vetru, takže nasledovalo posledné miešanie ľudí. Tentokrát mi to vyšlo. Ocitol som sa v asi 30 člennej skupine, v ktorej som sa doviezol viacmenej po vetre až do cieľa. Super!... Tesne predo mnou prišiel aj Julo, tak sme prehodili pár viet, urobili pikčr, a čakali ďaľších. Teda druhá časť trasy mi super prebehla. Dobre som sa naladíl a zajazdil. Takže hodnotím ekšn za vydarenú...
Konečne moja prvá asfaltová akcia. Rovinatý profil a aj predchádzajúce skúsenosti dávali predpoklady, že sa pôjde vysoko nad 30, tak uvidíme. Pre tento rok modifikovali trasu a poslali nás až k Neusiedler jazeru. Podarilo sa mi nahovoriť kopec kamošov a aj jednu zástupkyňu nežného pohlavia. Tento maratón má zopár špecifík. Je kratší. Tento rok 118 km, nie až taký náročný, sú tuná veľmi dobré ceny do tomboly (avšak nič sme nevyhrali). Ďalej, štartujú tu väčšinou hobbíci nám rovní, tak máme možnosť sa presadiť, ale hlavne rakúšaci asi nemajú čo robiť, a tí menej výkonní sú už aj hodinu pred štartom na čiare a čakajú na úvodný výstrel. Takže keď sme prišli na štart 20 min pred, stáli sme až v poslednej tretine vyše 800 členného balíka. Krátko po 9 bolo odštartované. Moje blbé predtuchy sa potvrdili. Už len kým som preťal štartovú čiaru, čelo malo vyše minútový náskok, navyše kopec pravouhlých zákrut a kruhových križovatiek celý pelotón rozbil na veľa skupín a to sme ešte ani nevyšli poriadne z mesta. Ale neboli to výkonnostné skupinky. To len zopár slabších robilo diery v celistvom balíku. Takže veľká píla a predierame sa dopredu. Počasie nám v tom nepomáhalo. Bolo krásne slnečno, ale trvalý, pomerne silný vietor proti a z boku. Jazdil sa terezín pomaly až za krajnicu, ale keď som obehol dáku skupinu, už sa Viedeňáci za mnou vyvážali. Musel som teda zvoliť ich zbrane. Spolupráca s nimi žiadna, akoby nikto nechcel ísť dopredu. Našťastie sa našlo aspoň zopár jednotlivcov, ktorí to trochu roztočili a začali sme sa prebíjať skupinami dopredu. Navyše, keď sa v tej skupinke ocitli aj Luboš a Julo, začal som vidieť reálne, že hlavný balík dorazíme. Avšak protivietor a nečakane veľká strata už na štarte sa podpísala pod to, že aj pri poriadnej drine sa dlho nedarilo doraziť hlavný balík. Z neho odpadávali cyklisti ako z kométy. A v malom stúpaníčku sa rozpadla aj naša stíhajúca skupina. Julo z toho vyťažil, avšak s Lubošom sme zostali sami. Tak, posledná možnosť. Napálili sme to čo sme vládali a meter po metri sme sa doťahovali. Aáá, konečne sme tam, trvalo to hodinu a sedem minút, no comment. Zrazu pohodička, oddych. Tí čo stihli hneď na štarte tento balík ani len netušia ako fučalo. Dlho však táto idylka nevydržala. Prišla dedina Kaisersteinbruch a prvé stúpanie. Nebolo veľké, ani veľmi prudké avšak zasa sa začalo riadne miešať poradie v skupine. Mne sa šlo v pohode, tak som si dovolil aj cvaknúť s foťákom prostredie. O chvíľku sme boli na vrchole a nasledoval príjemný zjazdík dolu. Naskytol sa mi krásny výhľad na Neusiedler See takmer na obzore a okolité kopčeky s vinohradmi. Neodolal som a cvak ďalšia snímka. To však sme už príšli na hlavnú cestu a opäť nás privítal bočák. Keďže sa jazdil terezín, aj táto veľká skupina sa začala rozpadať. Balík sa stále delil na malé skupinky. Zopár nás sa pokúsilo prebiť čo najviac dopredu. Až prišlo mestečko Donnerskirchen. Odtiaľ nás čakalo cca 4 km dlhé stúpanie o dajakých 300 výškových metrov až na 407 m Franz Josef Warte. Pole sa načisto roztrhalo a prišla na radu výkonnosť. Podarilo sa mi udržať pomerne vpredu a dokonca sa mi začalo ísť čoraz lepšie. Natoľko, že som ani nestál hore na občerstvovačke a pokračoval som zjazdom dolu. Po ňom už sa znova sformovli malé skupinky, tentokrát už s výkonnostne podobnými cyklistami. Tentokrát začalo fúkať aj do chrbta. Však konečne! Ešte nás čakalo malé stúpanie, lenže natočené mierne proti vetru, takže nasledovalo posledné miešanie ľudí. Tentokrát mi to vyšlo. Ocitol som sa v asi 30 člennej skupine, v ktorej som sa doviezol viacmenej po vetre až do cieľa. Super!... Tesne predo mnou prišiel aj Julo, tak sme prehodili pár viet, urobili pikčr, a čakali ďaľších. Teda druhá časť trasy mi super prebehla. Dobre som sa naladíl a zajazdil. Takže hodnotím ekšn za vydarenú...
