Maratona Dles Dolomites 2006 - tento rok to šlo
- Napísal: Michal Kelemen
- Published in Cestná cyklistika
Moje tohtoročné cyklistické účinkovanie v Talianku, neďaleko strediska Cortina d‘Amplezzo, kde sa tento prestížny maratón už 20 rokov organizuje, bolo oproti minulému roku prechádzkou ružovou záhradou. Mám tým na mysli, že sa neopakovala žiadna minuloročná nepríjemnosť: nespadol mi bicykel zo strechy auta, ani som sa na maratóne nespálil a ani ma nevytrápil obávaný Passo Giau. Toho roku som šiel do známeho prostredia a dôkladne som sa pripravil po fyzickej, psychickej aj technickej stránke. Tento rok som do Talianska cestoval s Peťom, Barbarou a Vierou. Cesta nám ubiehala veľmi rýchlo, aspoň mne, nevodičovi. To, čo nám robilo starosti väčšmi ako 600 km dlhá štreka pred nami, bolo počasie. Bratislavu sme opúšťali počas začínajúcej búrky, z ktorej sme si ťažkú hlavu nerobili: „Však v Dolomitoch bude určite iné počasie“, ukľudňovali sme sa. Šesťsto kilometrov dlhá cesta prechádzala striedavo búrkovým a slnečným počasím. Na rakúsko-talianskych hraniciach, asi 60 km od cieľa našej cesty, sme ešte prechádzali hustým dažďom, našťastie v Cortine sa cez rozpadávajúce mračno predierali slnečné lúče. Na horskom priesmyku Passo Falzarego sme sa už kochali krásou vápencových obrov týčiacich sa do nebies všade vôkol nás. „Akoby sme tu boli včera“, povedal som nahlas. Následne sme prešli sedlom Valparolla a skotúľali sa do kempu Sass Dacia, kde sme sa zvítali s našou slovenskou partiou. Pustili sme sa do stavania stanov.
Bolo asi 19:30, keď sme skončili s „ubytovávaním sa“ a už som pripravoval bicykel na svoju prvú jazdu. „Mišovi hrabe“, začul som kdesi vzadu. To ma však neodradilo od toho, aby som si šiel vyskúšať výstup na Valparollu a Falzarego ešte v deň príchodu. Štyritisícdvesto kilometrov v nohách, ktoré sa mi do tohto podujatia podarilo natrénovať a nová kazeta, umožňujúca prevod 39 na 26 ma bez závažnejšieho zadýchania sa dostali na vrchol horského priesmyku. Hneď som vedel, že tento rok „to bude v pohode“ a maratónsky boj o prežitie na Passo Giau sa nebude opakovať. Nad inou ako dlhou traťou som vôbec neuvažoval dlho pred príchodom do Talianska.
Ďalšie ráno sme mali naplánovanú asi 75 km dlhú tréningovú jazdu s prevýšením 2300 m. Prvá ranná dilema sa týkala dresov, ktoré si oblečieme: naše nové reprezentačné modro žlté dresy Sportreport, alebo bežné. Nakoniec sme sa rozhodli pre obyčajné – reprezentačné si necháme na maratón čisté. Vystúpili sme na Varparollu, zjazdili cez Falzarego do Pocolu, vystúpili na Giau (z druhej strany ako vedie maratónska 138 km dlhá trať) a pokračovali sme v protismere maratónu až po rozbočku strednej a dlhej trate, vystúpali sme opäť na Falzarego, tentokrát v smere 104 kilometrovej strednej trate. Napokon sme sa cez Valparollu opäť dostali do nášho kempu.
Ďalší deň som sa cítil po absolvovanej jazde prkvapivo dobre. Aj napriek zajtrajšiemu maratónu som šiel jazdiť, tentokrát sám. Ostatní sa venovali relaxačnej turistike. Povedal som si, bola by škoda nevyužiť výbornú formu na jazdenie po alpských kopcoch, kde sa organizuje aj prestížna Giro Italia. Ktosi mi poradil, aby som si dal „Sella rundu“. Je to prvá časť maratónu, 54 kilometrová trať začínajúca v La Ville, 7 km vzdialenom mestečku a končiaca v Corvare, cieľovom meste maratónu, vedúca cez 4 priesmyky horstva Sella: Passo Campolongo, Passo Pordoi, Passo Sella a Passo Gardena – odtiaľ názov Sella runda. Aby som nemeral na maratóne tú istú cestu po druhý krát, trať som prešiel v opačnom smere, ktorý mi predostrel iné scenérie a teda aj iné zážitky z jazdy. Šiel som rekreačným tempom, na najľahšom prevode, a kochal sa štítmi a kravičkami (asi Milkami, len neboli fialové ) pasúcimi sa na úpätiach hôr často v 2000 metrových výškach. Na ceste bolo kľudne a ticho, pretože deň pred maratónom veľa cyklistov nejazdí. Počul som len svišťanie reťaze a hrkotanie zvončekov pasúcich sa kraviek. Pozoroval som kvalitu asfaltu a kochal sa aj prípravami občerstvovacích stanovísk na trati. Najväčšmi som si užil zjazd z Passo Pordoi, ktorý je nekonečne dlhý, nie príliš strmý a neopísateľne príjemný. Oblečený som mal nový tohto ročný dolomiťácky komplet, ktorý som si obstaral na včerajšej registrácií. Na Passo Gardene ma zastavili dvaja taliani a chválili dres, pýtali sa na môj názor, či sa mi páči. Pačil sa mi, tak som prikývol. Po návrate som sa už aj ja venoval relaxu a večer pravej talianskej pizzi.
Ráno o 4:50 mi zvonil budík. Vstávať sa mi teda vôbec nechcelo. Vonku 5 stupňov. Zbehol som do umývarky, opláchnuť si tvár a obliecť sa do cyklistického. Vedel som, že nemám spraviť minuloročnú chybu v obliekaní, kedy som si dal dlhé oblečenie. Na obed bude pražiť slnko, treba sa obliecť do letného, prvé dve hodinky prečkať a potom to bude ok. Zobral som si krátke nohavice, hore krátky dres a na to dlhý dres, ktorý v zadnom vačku krátkeho dresu nebude zaberať príliš miesta. Každý z našej partie mal oblečený reprezentačný dres Sport Report, takto sa budeme v cieli ľahšie hľadať a budeme robiť reklamu nášmu tímu. Bude treba robiť rozborku-zborku, čo znamená: pod kopcom sa vyzliecť do krátkeho, na kopci obliecť dlhý dres, lebo zjazdy budú studené aj na obed. Šliapať kopce v dlhom by zasa znamenalo prehriatie organizmu, závrate apod – viem o čom hovorím. Veľmi dôležitá vec, dobre sa natrieť opaľovacím krémom s vysokým faktorom -viem o čom hovorím.
Toho roku sme poniektorí štartovali z modrej skupiny „Pinarello“, pretože sme minulý rok mali podľa organizátorov dobré časy. Toto nám zabezpečilo skorší štart - asi po 10 minútach od výstrelu som prekročil štartovaciu čiaru, oproti minuloročným 45 to bolo výrazné plus. Rasťo mal však v jednom pravdu, jazdiť z modrej skupiny, znamená adrenalínové dobrodružstvo. Cyklisti v tejto skupine sa drú dopredu a často dochádza ku kolíziám. Na štarte bolo 8500 cyklistov, čo znamená, že sa jazdilo veľmi „natesno“. A v tejto hustote predbiehanie je často nemožné. Ale adrenalínoví jazdci neváhajú predbiehaného jazdca odstrčiť rukou a prešmyknúť sa cez 40 centimetrovú štrbinu, aby sa posunuli o meter, dva dopredu. Takýchto „típkov“ som dobrovoľne púšťal. Pri pohľade na tie nadupané lítka som pochopil, že nie som pre nich partnerom do kopcov. Svoju skupinku som si však našiel po pár kilometroch a napokon som to bol aj ja, kto pedbiehal, samozrejme bezpečne. Čím ďalej, tým sa viac cyklistický vlak naťahoval a bolo viac a viac miesta. „Pelotón“ sa však nepotrhal nikdy, vždy bolo s kým ísť. Zo Sella rundy v maratóne na mňa najviac zapôsobilo stúpanie na Pordoi, kde je vidieť už dole v mestečku Arraba vrchol kopca a štrikujúcu sa cestu k nemu, plnú cyklistov ako nadomnou tak aj podomnou. Zjazd z Gardeny je taktiež veľmi príjemný, pokiaľ sa Vám nepošťastí zbadať cyklistu, ktorý vrazil do zvodidiel, keď nezvládol zákrutu – niektorí zjazdovali veľmi riskantne a nebezpečne.
Po Sella runde nasledovalo opätovné stúpanie na Passo Campolongo. Na cestách už nie je tak husto – športovci, ktorí sa rozhodli pre krátku trať ostali v Corvare a momentálne sa venujú špagetám a pivu, predpokladám. Jedlo je veľmi dôležitá vec. Ráno sa mi nepodarilo do seba dostať dostatok cestovín, ani pečiva. Preto som už na občersvovačke pred vrcholom Gardena tlačil do seba dve žemle so salámou a syrom a zalieval ich pomarančovým džúsom. Na cyklistickom podujatí tohto typu treba veľa jesť a piť, keď človek dostane krízu z nedostatku energie už je neskoro, rozchádza sa to veľmi ťažko – viem o čom hovorím. Podobne aj na Cambolongu som si dal ďalšie dve žemle, doplnil vodu a džús. K Passo Giau je to asi 35 nenáročných, zväčša zjazdových kilometrov. Potom taký kopec ako pezinská Baba, zjazd a už som aj v najnižšom bode maratónu pod vrcholom Giau. Povedal som si, dám si do poriadku žalúdok, nech sa mi škriabe hore ľahšie. Jedol som slané, sladké a hlavne som veľa pil. Asi 4 km pred najťažším stúpaním bola občerstvovacia stanica, kde som doplnil zásoby tekutín, na pitie i zalievanie. Cítil som sa fit, metabolizmus medzičasom do krvi uvoľnil potrebnú energiu s prijatej stravy. Samotné stúpanie predchádza 2 km dlhý zjazd s nepríjemnou zákrutou lemovanou kamennou stenou v samotnom závere. Idem práve týmto úsekom, keď tu ma predbieha cyklistka, snažiaca sa vytočiť zákrutu. Videl som ako sa rozpleštila na tej stene a padla do jarku pod ňou. Zastavili sme traja a snažili sa zistiť ako na tom je. Otriasla sa a zavolala si záchranku. Nepríjemné, ale prečo riskovala, mohla zraniť aj kohokoľvek z nás. Pokračoval som ďalej.
Videl som pred sebou odbočku na Passo Giau, keď tu sa mi pred očami zjavili spomienky z pred roka. Utrápený, upotený, v dlhom oblečení do kopca sa na slnku variaci cyklista pomaly točiaci pedále rýchlosťou 6 km/h. To čo som vtedy cítil sa nedá opísať inak ako hnev. „Dnes ma nedostaneš“, povedal som nahlas a hecoval som sa výkrikmi typu: „No poď ty hajzel, dnes ti to ukážem“. Myslel som tým ten 10 km dlhý kopec s prevýšením 900 m, ktorý ma pred rokom donútil 2 krát zoskočiť z bicykla pre závrate, kde mi slnko popálilo ruky, tvár, krk, po tom ako som bol donútený sa vyzlieť od neskutočného tepla a kde som ostal vystavený napospas v priemere 9 percentnému stúpaniu ovešaný dlhým oblečením s len 1300 km v nohách a na mňa priťažkým prevodom 39 na 23. Začal som stúpať. Na začiatku som to plný emócií napálil a šialene krútil pedálmi. Obiehal som spolujazdcov. Taliani sú veľmi ukecaní národ. V tomto stúpaní však vládlo hrobové ticho. Každý sa sústredil na svoj výstup. Po čase som zvolnil, stále som však predbiehal cyklistu za cyklistom. Striedal som nástupy s oddychovými pasážami. Živo som si pamätal tie dve prekliate miesta, kde som minulý rok zoskočil od vyčerpania. V týchto miestach som šliapal čo to len dalo. Škriabal som sa hore, bral som zákrutu za zákrutou. Psychicky mi robilo dobre, že ostatných predbieham, bolo to povzbudzujúce. Dobehol som jazdcov, ktorí zoskakovali presne tak ako ja minulý rok. Súcitil som s nimi, no dnes som bol na opačnej stane rieky ako oni. Šlo mi to. Občas som si na hlavu a za krk strekol vody, aby som sa neprehrial. Keď som prešiel vrcholom, hnev ma prešiel úplne, boli sme si kvit. Dnes som zdolal Giau ja, nie Giau mňa. Bol som hore za 58 minút. Rýchlo som sa občerstvil. V tejto časti preteku mi už veľmi nechutilo, žemle som teda nahradil džemovými koláčikmi a ovocím. Doplnil som nevyhnutnú zásobu tekutín, obliekol som sa a pustil do zjazdu.
Posledné stúpanie na Passo Falzarego zo strany Cortiny nebolo náročné. Desať km dlhý kopec som šliapal resko a rýchlo, predbiehal som ostatných. Hore na kopci bola občerstvovacia stanica, ktorú som tento rok vynechal. Cítil som sa dobre, aj tak som si strekol eneregetický gel, a pokračoval na Valparollu. Zjazdil som Falzarego smerom k cieľu, po tretí krát počas tohtoročného pobytu v Dolomitoch. Prešiel som okolo nášho kempu, kde Bobo fotil okoloidúcich cyklistov. Pred La Villou som stretol našich, ktorí šli krátku a strednú trať a už sa vracali späť do kempu. Mňa však ešte čakali posledné 4 km z La Villy do Corvary, ktoré sa rýchlo míňali a aj ja som napokon prešiel cieľovou páskou. Tento rok s časom 7:12 a priemernou rýchlosťou 19,6 km/h.
V pondelok sme šli na turistiku, kam inam ako na Passo Giau. Lanovkou sme sa vyviezli na Cinque Tori - 5 prstov - a potom sme šli pešo na Giau a späť inou cestou a lanovkou dole. Skutočne to bola krásna turistika. Po cyklistickom výkone, ktorý som spravil tento rok v Dolomitoch mi to padlo veľmi dobre. Najazdil som v týchto alpských kopcoch 330 km a prekonal skoro 8500 výškových metrov za 4 dni. Počas utorkovej cesty domov som relaxoval a rozmýšľal nad prežitými zážitkami. Tešil som sa domov za manželkou Dankou, ktorá mi na talianskej cyklo-dovolenke veľmi chýbala. Tento rok som si Dolomity užil naplno, určite som v tejto prekrásnej časti Talianska nebol naposledy.
Bolo asi 19:30, keď sme skončili s „ubytovávaním sa“ a už som pripravoval bicykel na svoju prvú jazdu. „Mišovi hrabe“, začul som kdesi vzadu. To ma však neodradilo od toho, aby som si šiel vyskúšať výstup na Valparollu a Falzarego ešte v deň príchodu. Štyritisícdvesto kilometrov v nohách, ktoré sa mi do tohto podujatia podarilo natrénovať a nová kazeta, umožňujúca prevod 39 na 26 ma bez závažnejšieho zadýchania sa dostali na vrchol horského priesmyku. Hneď som vedel, že tento rok „to bude v pohode“ a maratónsky boj o prežitie na Passo Giau sa nebude opakovať. Nad inou ako dlhou traťou som vôbec neuvažoval dlho pred príchodom do Talianska.
Ďalšie ráno sme mali naplánovanú asi 75 km dlhú tréningovú jazdu s prevýšením 2300 m. Prvá ranná dilema sa týkala dresov, ktoré si oblečieme: naše nové reprezentačné modro žlté dresy Sportreport, alebo bežné. Nakoniec sme sa rozhodli pre obyčajné – reprezentačné si necháme na maratón čisté. Vystúpili sme na Varparollu, zjazdili cez Falzarego do Pocolu, vystúpili na Giau (z druhej strany ako vedie maratónska 138 km dlhá trať) a pokračovali sme v protismere maratónu až po rozbočku strednej a dlhej trate, vystúpali sme opäť na Falzarego, tentokrát v smere 104 kilometrovej strednej trate. Napokon sme sa cez Valparollu opäť dostali do nášho kempu.
Ďalší deň som sa cítil po absolvovanej jazde prkvapivo dobre. Aj napriek zajtrajšiemu maratónu som šiel jazdiť, tentokrát sám. Ostatní sa venovali relaxačnej turistike. Povedal som si, bola by škoda nevyužiť výbornú formu na jazdenie po alpských kopcoch, kde sa organizuje aj prestížna Giro Italia. Ktosi mi poradil, aby som si dal „Sella rundu“. Je to prvá časť maratónu, 54 kilometrová trať začínajúca v La Ville, 7 km vzdialenom mestečku a končiaca v Corvare, cieľovom meste maratónu, vedúca cez 4 priesmyky horstva Sella: Passo Campolongo, Passo Pordoi, Passo Sella a Passo Gardena – odtiaľ názov Sella runda. Aby som nemeral na maratóne tú istú cestu po druhý krát, trať som prešiel v opačnom smere, ktorý mi predostrel iné scenérie a teda aj iné zážitky z jazdy. Šiel som rekreačným tempom, na najľahšom prevode, a kochal sa štítmi a kravičkami (asi Milkami, len neboli fialové ) pasúcimi sa na úpätiach hôr často v 2000 metrových výškach. Na ceste bolo kľudne a ticho, pretože deň pred maratónom veľa cyklistov nejazdí. Počul som len svišťanie reťaze a hrkotanie zvončekov pasúcich sa kraviek. Pozoroval som kvalitu asfaltu a kochal sa aj prípravami občerstvovacích stanovísk na trati. Najväčšmi som si užil zjazd z Passo Pordoi, ktorý je nekonečne dlhý, nie príliš strmý a neopísateľne príjemný. Oblečený som mal nový tohto ročný dolomiťácky komplet, ktorý som si obstaral na včerajšej registrácií. Na Passo Gardene ma zastavili dvaja taliani a chválili dres, pýtali sa na môj názor, či sa mi páči. Pačil sa mi, tak som prikývol. Po návrate som sa už aj ja venoval relaxu a večer pravej talianskej pizzi.
Ráno o 4:50 mi zvonil budík. Vstávať sa mi teda vôbec nechcelo. Vonku 5 stupňov. Zbehol som do umývarky, opláchnuť si tvár a obliecť sa do cyklistického. Vedel som, že nemám spraviť minuloročnú chybu v obliekaní, kedy som si dal dlhé oblečenie. Na obed bude pražiť slnko, treba sa obliecť do letného, prvé dve hodinky prečkať a potom to bude ok. Zobral som si krátke nohavice, hore krátky dres a na to dlhý dres, ktorý v zadnom vačku krátkeho dresu nebude zaberať príliš miesta. Každý z našej partie mal oblečený reprezentačný dres Sport Report, takto sa budeme v cieli ľahšie hľadať a budeme robiť reklamu nášmu tímu. Bude treba robiť rozborku-zborku, čo znamená: pod kopcom sa vyzliecť do krátkeho, na kopci obliecť dlhý dres, lebo zjazdy budú studené aj na obed. Šliapať kopce v dlhom by zasa znamenalo prehriatie organizmu, závrate apod – viem o čom hovorím. Veľmi dôležitá vec, dobre sa natrieť opaľovacím krémom s vysokým faktorom -viem o čom hovorím.
Toho roku sme poniektorí štartovali z modrej skupiny „Pinarello“, pretože sme minulý rok mali podľa organizátorov dobré časy. Toto nám zabezpečilo skorší štart - asi po 10 minútach od výstrelu som prekročil štartovaciu čiaru, oproti minuloročným 45 to bolo výrazné plus. Rasťo mal však v jednom pravdu, jazdiť z modrej skupiny, znamená adrenalínové dobrodružstvo. Cyklisti v tejto skupine sa drú dopredu a často dochádza ku kolíziám. Na štarte bolo 8500 cyklistov, čo znamená, že sa jazdilo veľmi „natesno“. A v tejto hustote predbiehanie je často nemožné. Ale adrenalínoví jazdci neváhajú predbiehaného jazdca odstrčiť rukou a prešmyknúť sa cez 40 centimetrovú štrbinu, aby sa posunuli o meter, dva dopredu. Takýchto „típkov“ som dobrovoľne púšťal. Pri pohľade na tie nadupané lítka som pochopil, že nie som pre nich partnerom do kopcov. Svoju skupinku som si však našiel po pár kilometroch a napokon som to bol aj ja, kto pedbiehal, samozrejme bezpečne. Čím ďalej, tým sa viac cyklistický vlak naťahoval a bolo viac a viac miesta. „Pelotón“ sa však nepotrhal nikdy, vždy bolo s kým ísť. Zo Sella rundy v maratóne na mňa najviac zapôsobilo stúpanie na Pordoi, kde je vidieť už dole v mestečku Arraba vrchol kopca a štrikujúcu sa cestu k nemu, plnú cyklistov ako nadomnou tak aj podomnou. Zjazd z Gardeny je taktiež veľmi príjemný, pokiaľ sa Vám nepošťastí zbadať cyklistu, ktorý vrazil do zvodidiel, keď nezvládol zákrutu – niektorí zjazdovali veľmi riskantne a nebezpečne.
Po Sella runde nasledovalo opätovné stúpanie na Passo Campolongo. Na cestách už nie je tak husto – športovci, ktorí sa rozhodli pre krátku trať ostali v Corvare a momentálne sa venujú špagetám a pivu, predpokladám. Jedlo je veľmi dôležitá vec. Ráno sa mi nepodarilo do seba dostať dostatok cestovín, ani pečiva. Preto som už na občersvovačke pred vrcholom Gardena tlačil do seba dve žemle so salámou a syrom a zalieval ich pomarančovým džúsom. Na cyklistickom podujatí tohto typu treba veľa jesť a piť, keď človek dostane krízu z nedostatku energie už je neskoro, rozchádza sa to veľmi ťažko – viem o čom hovorím. Podobne aj na Cambolongu som si dal ďalšie dve žemle, doplnil vodu a džús. K Passo Giau je to asi 35 nenáročných, zväčša zjazdových kilometrov. Potom taký kopec ako pezinská Baba, zjazd a už som aj v najnižšom bode maratónu pod vrcholom Giau. Povedal som si, dám si do poriadku žalúdok, nech sa mi škriabe hore ľahšie. Jedol som slané, sladké a hlavne som veľa pil. Asi 4 km pred najťažším stúpaním bola občerstvovacia stanica, kde som doplnil zásoby tekutín, na pitie i zalievanie. Cítil som sa fit, metabolizmus medzičasom do krvi uvoľnil potrebnú energiu s prijatej stravy. Samotné stúpanie predchádza 2 km dlhý zjazd s nepríjemnou zákrutou lemovanou kamennou stenou v samotnom závere. Idem práve týmto úsekom, keď tu ma predbieha cyklistka, snažiaca sa vytočiť zákrutu. Videl som ako sa rozpleštila na tej stene a padla do jarku pod ňou. Zastavili sme traja a snažili sa zistiť ako na tom je. Otriasla sa a zavolala si záchranku. Nepríjemné, ale prečo riskovala, mohla zraniť aj kohokoľvek z nás. Pokračoval som ďalej.
Videl som pred sebou odbočku na Passo Giau, keď tu sa mi pred očami zjavili spomienky z pred roka. Utrápený, upotený, v dlhom oblečení do kopca sa na slnku variaci cyklista pomaly točiaci pedále rýchlosťou 6 km/h. To čo som vtedy cítil sa nedá opísať inak ako hnev. „Dnes ma nedostaneš“, povedal som nahlas a hecoval som sa výkrikmi typu: „No poď ty hajzel, dnes ti to ukážem“. Myslel som tým ten 10 km dlhý kopec s prevýšením 900 m, ktorý ma pred rokom donútil 2 krát zoskočiť z bicykla pre závrate, kde mi slnko popálilo ruky, tvár, krk, po tom ako som bol donútený sa vyzlieť od neskutočného tepla a kde som ostal vystavený napospas v priemere 9 percentnému stúpaniu ovešaný dlhým oblečením s len 1300 km v nohách a na mňa priťažkým prevodom 39 na 23. Začal som stúpať. Na začiatku som to plný emócií napálil a šialene krútil pedálmi. Obiehal som spolujazdcov. Taliani sú veľmi ukecaní národ. V tomto stúpaní však vládlo hrobové ticho. Každý sa sústredil na svoj výstup. Po čase som zvolnil, stále som však predbiehal cyklistu za cyklistom. Striedal som nástupy s oddychovými pasážami. Živo som si pamätal tie dve prekliate miesta, kde som minulý rok zoskočil od vyčerpania. V týchto miestach som šliapal čo to len dalo. Škriabal som sa hore, bral som zákrutu za zákrutou. Psychicky mi robilo dobre, že ostatných predbieham, bolo to povzbudzujúce. Dobehol som jazdcov, ktorí zoskakovali presne tak ako ja minulý rok. Súcitil som s nimi, no dnes som bol na opačnej stane rieky ako oni. Šlo mi to. Občas som si na hlavu a za krk strekol vody, aby som sa neprehrial. Keď som prešiel vrcholom, hnev ma prešiel úplne, boli sme si kvit. Dnes som zdolal Giau ja, nie Giau mňa. Bol som hore za 58 minút. Rýchlo som sa občerstvil. V tejto časti preteku mi už veľmi nechutilo, žemle som teda nahradil džemovými koláčikmi a ovocím. Doplnil som nevyhnutnú zásobu tekutín, obliekol som sa a pustil do zjazdu.
Posledné stúpanie na Passo Falzarego zo strany Cortiny nebolo náročné. Desať km dlhý kopec som šliapal resko a rýchlo, predbiehal som ostatných. Hore na kopci bola občerstvovacia stanica, ktorú som tento rok vynechal. Cítil som sa dobre, aj tak som si strekol eneregetický gel, a pokračoval na Valparollu. Zjazdil som Falzarego smerom k cieľu, po tretí krát počas tohtoročného pobytu v Dolomitoch. Prešiel som okolo nášho kempu, kde Bobo fotil okoloidúcich cyklistov. Pred La Villou som stretol našich, ktorí šli krátku a strednú trať a už sa vracali späť do kempu. Mňa však ešte čakali posledné 4 km z La Villy do Corvary, ktoré sa rýchlo míňali a aj ja som napokon prešiel cieľovou páskou. Tento rok s časom 7:12 a priemernou rýchlosťou 19,6 km/h.
V pondelok sme šli na turistiku, kam inam ako na Passo Giau. Lanovkou sme sa vyviezli na Cinque Tori - 5 prstov - a potom sme šli pešo na Giau a späť inou cestou a lanovkou dole. Skutočne to bola krásna turistika. Po cyklistickom výkone, ktorý som spravil tento rok v Dolomitoch mi to padlo veľmi dobre. Najazdil som v týchto alpských kopcoch 330 km a prekonal skoro 8500 výškových metrov za 4 dni. Počas utorkovej cesty domov som relaxoval a rozmýšľal nad prežitými zážitkami. Tešil som sa domov za manželkou Dankou, ktorá mi na talianskej cyklo-dovolenke veľmi chýbala. Tento rok som si Dolomity užil naplno, určite som v tejto prekrásnej časti Talianska nebol naposledy.
Michal Kelemen
