Môj prvý Karpaťák, 2004
- Napísal: Michal Kelemen
- Published in Cestná cyklistika
Konečne nastal dlho očakávaný deň, 21. august a Rasťov „Karpaťák“. Predčasne som sa zobudil o piatej ráno a na moje nemilé prekvapenie som začul neželané klopkanie na okno. Nuž, začneme namokro, pomyslel som si. V rannom zhone sa mi nepodarilo nájsť pláštenku – začína sa to nie najružovejšie. Našťastie, s blížiacim sa plánovaným štartom dážď ustupoval. Po ceste na štart ma zastavili neznámi chalani v aute. Podľa oblečenia a bicykla, usúdili správne, že ich dovediem na plánované miesto začiatku tradičnej akcie. U Luboša Drahoša sa pomaličky schádzala asi dvadsať členná skupina vytrvalcov. Ešte posledné telefonáty a pomaličky sme sa vydali na dvestodesať kilometrov dlhú trať. Akcie som sa zúčastnil prvý krát, no dobre som vedel čo ma bude čakať. Mojou hlavnou motiváciou bolo prežiť ničím nenahraditeľné pocity jazdy v pelotóne s kamarátmi i s cyklistami, ktorých som doteraz nepoznal. Tohto ročná sezóna sa mi celkom vydarila, takže na druhej strane som sa nemienil šetriť a kopčeky si pekne vychutnať. Len aby som to „neprešvihol“.
Z Pezinka sme vyrazili podľa plánu o 7:30. V Grinave prešiel náš pelotón na červenú, čo sa nepáčilo jednému z vodičov a dal nám to patrične najavo. Nuž dúfajme, že dnes nervóznejší vodiči ostanú radšej doma, aj keď tento bol v práve. Vo Svätom Jure sme odbočili smerom na Neštich a nasledovalo stúpanie na Malý Javorník a Biely Kríž - prvý kopec na zahriatie ešte stuhnutého svalstva. Pred stúpaním som bol na špici, takže som do kopca udával tempo. Keď som sa po čase obzrel, pelotón sa začal trhať, ale však nevadí, na Bielom Kríži sa počkáme, zkonštatoval som. Za Neštichom sme ostali v čele trojica. Ja a dvaja ešte vtedy neznámi cyklisti a šliapali sme do kopca. Miestami som mal pocit, že sme si to zmýlili s časovkou, ktorá sa na tomto kopci pravidelne organizuje. Spolu sme dorazili na Biely Kríž, kde sme sa zoznámili a v spoločnom rozhovore s Jožom a Števom krátili čas čakania na ostatných cyklistov. Potom nasledoval zjazd do Rače. Priznám sa, že zjazdy príliš neobľubujem, zvlášť nie po mokrej ceste. Dole sme sa počkali, vytvorili dvojičky a striedali hlavnou cestou cez Jur znova do Pezinka, cez „ modranský nadjazd“ smerom k Pinelovej nemocnici. Nasledovalo stúpanie na Pezinskú Babu. Opäť sa vytvorili skupinky. Opäť sme vpredu, možno zbytočne, mrhali silami a šliapali a šliapali. Moja jazda do tohto kopca skutočne nemala nič spoločné s taktikou, pretože som sa rozhodol „otestovať“ možnosti svojich spolujazdcov a nastúpil som znova a znova, až kým som neostal sám. Zrazu sa obzriem a za mnou sa niekto rúti nahor. Bol to ten chalan, ktorý sa ma pýtal na cestu na štart, volal sa Sven. V reskom tempe sme zdolali aj tento druhý kopec. Počas zjazdu do Perneka som mal trošku výčitky, či to nebola príliš veľká hlúposť, veď sme ešte neboli ani vo štvrtine trate. V Perneku sme sa opäť počkali, doplnili zásoby jedla a nápojov, občerstvili sa. Krčma v Perneku bola ešte zatvorená, takže tento krát sme sa obišli bez kofoly.
Trať pokračovala Záhorím cez Kuchyňu, Soločnicu, „plavecké dedinky“, smerom na Bukovú – ďalší prechod Karpatami. Počas tejto príjemnej zväčša rovinatej časti som sa snažil osvojiť si prvky jazdy v pelotóne. Rasťo ma upozornil na chyby ktoré robím, hlavne na zrýchľovanie do kopca, keď sa mi opäť „ušla“ špica. Nechal som si poradiť a zvyšok Záhorskej pasáže som už jazdil „slušne“ . Nasledovalo asi dvojkilometrové stúpanie do Bukovej. Na vrchole nás ostalo asi šesť. Jožo, Števo, Sven, Julo, ktorého si pamätám z Rasťových stránok a ďalší. Rútili sme sa cez Bukovú a potom dolu do Trstína. Ej tie moje zjazdy, bál som sa, že spadnem. Na železničnom priecestí som takmer spôsobil kolíziu, keď som prudko spomalil aj napriek tomu, že som zastavenie signalizoval. V Trstíne sme skonštatovali, že ostatných cyklistov počkáme až v Jablonici. A tak sme sa vydali smerom na Bielu horu. Špicu najskôr ťahal Sven, potom Jožo a kopec sa opäť ušiel mne. V skupinke sme dorazili do Jablonice obdivujúc krásnu prírodu okolo nás.
Polovica jazdy bola za nami a obed pred nami. Zdržali sme sa asi 40 minút, kým sa všetci naobedovali. Ako som sa neskôr dozvedel, tohtoročná trať bola oproti minuloročným zmenená. Z Jablonice sme zamierili cez Prietrž do Bukovca. Úsek bol veľmi zaujímavý, zväčša stúpajúci. Bolo sa na čo pozerať a čo obdivovať. Prekvapilo ma strmšie stúpanie za Prietržou, ktoré som neočakával, ale zvládol bez problémov. Tesne pred kratučkým zjazdom do Bukovca sme ostali stáť na križovatke, lebo sme nevedeli, ktorým smerom pôjdeme. Až keď Rasťo zavelil: „Rovno“, vstúpili sme do dediny. Neostali sme v nej však dlho, hneď na prvej križovatke stúpame vľavo do 17 percentného stúpania, ktoré som si vychutnal. Našťastie nebolo príliš dlhé, lebo prevod 39 na 23 nebol ten ideálny, no ľahší som zaradiť už nemohol. Počkal som ďalších cyklistov a spoločne sme pokračovali na Košariská. Kopcovitý terén pelotón rozdelil. V čele sme sa naháňali so Svenom, Jozefom, Števom a Julom. V poslednom kopci pred Košariskami Sven udal razantné tempo, ostal som jediný ktorý s ním držal krok. Predbehli sme dve slečny, ktoré na našu adresu vyjadrili povzbudivé slová, čo nám dodalo energie a kopec sme dokončili v tempe. V nasledujúcich okamihoch sa naša skupinka dala znova dokopy a nasledoval zjazd na Košariská. Na môj vkus to bolo príliš rýchle, speedmeter mi nameral 69 km/h, čo som ešte nikdy nedosiahol. Nasledujúci úsek až do Vrbového bol veľmi príjemný, v podstate sme stále klesali. Pravidelne sme striedali a šliapali vyše 45 km/h. V dedinke Vrbové sme zaparkovali do krčmi a dopriali si zopár pohárov kofoly, čakali sme spolujazdcov.
Ďalšiu časť trate som veľmi dobre poznal. Priateľka Daniela totiž býva v Dolnej Krupej, takže okolie Trnavy určite patrí do môjho tréningového programu. Cesta do Trstína určite nie je rovinatá. Neustále hubky nás sprevádzajú až do spomínaného mesta. Ako keby to nebolo dosť, jazdu znepríjemnil aj bočný vietor zľava. Celý čas som zotrval v čele pelotónu spolu s Jožom. V zjazdoch zasa vynikal Julo. Snažil som sa od neho odpozorovať techniku, ale nech som čo robil, musel som pedálovať, aby som s ním udržal krok. Do kopca sme zasa nastúpili spolu s Jožom. Situácia sa opakovala takmer na každej hubke. V Trstíne sme sa znova občerstvili a počkali ostatných. Nasledovala pre mňa nie menej známa časť Trstín – Zochová chata. K priateľke totiž zväčša chodím na bicykli. Hneď za Trstínom sme vytvorili samostatnú skupinku. Nepoznal som všetkých spolujazdcov. Boli tam však Jožo, Števo, Julo a Sven. Striedali sme pretože bočný vietor silnel. Tu som zistil nevýhodu mojich vysokých ráfikov. Hádzalo to so mnou sem a tam. Počasie sa začalo zhoršovať, nad Karpatami sa objavili nebezpečne vyzerajúce mraky. Rozhodli sme sa však, že trať dokončíme podľa plánu. Bočný vietor všetkým uberal na silách, najviac asi na úseku Dolné Orešany – Doľany. Napokon sme dorazili do Častej. Počas stúpania do dediny som si všimol, že som sa skupinke vzdialil, tak som spomalil a počkal. Nasledovalo stúpanie na Červený Kameň. Šiel som tempom, na ktoré som bol zvyknutý, znova som však spolujazdcov nechal za sebou. Vzhľadom k tomu, že nemám veľa skúseností s taktickým jazdením, začali ma prenasledovať myšlienky: „Čo ak som to teraz prešvihol a na Zochovej chate vydochnem“. Znova som ostatných počkal v nie veľkých odstupoch sme zišli dolu do Píly. Nasledovala skupinová jazda cez Dubovú. Už teraz som premýšľal o tom, aké to bude stúpať na Zošku. Teraz už nikto nebude šetriť silami. Vôbec som nevedel odhadnúť, čo sa bude diať. Prešli sme popri ceduli MODRA a odbočili vpravo smer Harmónia, Piesok. Začalo sa záverečné stúpanie. Pred Harmóniou som zrýchlil, obzeral som sa, kto pôjde so mnou. Vznikol metrový odstup. Pridal som znova. Z jedného metra boli tri. Potom som sa chvíľu neobzeral a sústredene som krútil pedálmi. Keď som prechádzal križovatkou s hlavnou cestou Modra – Piesok, obzrel som sa znova. Desať metrov. Povedal som si, teraz alebo nikdy a nasadil som tempo, ktorým zväčša šliapem tento kopec. Bol som milo prekvapený, že som toho bol schopný po 200 km v nohách. Občas som sa obzrel, či ma niekto neprenasleduje, no nebol tam nikto. Stále som nevedel uveriť, že prídem hore ako prvý. Hore už čakala Alenka a Gabika, ktoré fotili prichádzajúcich cyklistov. Druhý prišiel Julo, minutu a 5 sekúnd po mojom výstupe.
Akciu hodnotím ako super vydarenú. Určite sa spolu stretneme aj nabudúce na Karpaťákovi 2005.
Trať pokračovala Záhorím cez Kuchyňu, Soločnicu, „plavecké dedinky“, smerom na Bukovú – ďalší prechod Karpatami. Počas tejto príjemnej zväčša rovinatej časti som sa snažil osvojiť si prvky jazdy v pelotóne. Rasťo ma upozornil na chyby ktoré robím, hlavne na zrýchľovanie do kopca, keď sa mi opäť „ušla“ špica. Nechal som si poradiť a zvyšok Záhorskej pasáže som už jazdil „slušne“ . Nasledovalo asi dvojkilometrové stúpanie do Bukovej. Na vrchole nás ostalo asi šesť. Jožo, Števo, Sven, Julo, ktorého si pamätám z Rasťových stránok a ďalší. Rútili sme sa cez Bukovú a potom dolu do Trstína. Ej tie moje zjazdy, bál som sa, že spadnem. Na železničnom priecestí som takmer spôsobil kolíziu, keď som prudko spomalil aj napriek tomu, že som zastavenie signalizoval. V Trstíne sme skonštatovali, že ostatných cyklistov počkáme až v Jablonici. A tak sme sa vydali smerom na Bielu horu. Špicu najskôr ťahal Sven, potom Jožo a kopec sa opäť ušiel mne. V skupinke sme dorazili do Jablonice obdivujúc krásnu prírodu okolo nás.
Polovica jazdy bola za nami a obed pred nami. Zdržali sme sa asi 40 minút, kým sa všetci naobedovali. Ako som sa neskôr dozvedel, tohtoročná trať bola oproti minuloročným zmenená. Z Jablonice sme zamierili cez Prietrž do Bukovca. Úsek bol veľmi zaujímavý, zväčša stúpajúci. Bolo sa na čo pozerať a čo obdivovať. Prekvapilo ma strmšie stúpanie za Prietržou, ktoré som neočakával, ale zvládol bez problémov. Tesne pred kratučkým zjazdom do Bukovca sme ostali stáť na križovatke, lebo sme nevedeli, ktorým smerom pôjdeme. Až keď Rasťo zavelil: „Rovno“, vstúpili sme do dediny. Neostali sme v nej však dlho, hneď na prvej križovatke stúpame vľavo do 17 percentného stúpania, ktoré som si vychutnal. Našťastie nebolo príliš dlhé, lebo prevod 39 na 23 nebol ten ideálny, no ľahší som zaradiť už nemohol. Počkal som ďalších cyklistov a spoločne sme pokračovali na Košariská. Kopcovitý terén pelotón rozdelil. V čele sme sa naháňali so Svenom, Jozefom, Števom a Julom. V poslednom kopci pred Košariskami Sven udal razantné tempo, ostal som jediný ktorý s ním držal krok. Predbehli sme dve slečny, ktoré na našu adresu vyjadrili povzbudivé slová, čo nám dodalo energie a kopec sme dokončili v tempe. V nasledujúcich okamihoch sa naša skupinka dala znova dokopy a nasledoval zjazd na Košariská. Na môj vkus to bolo príliš rýchle, speedmeter mi nameral 69 km/h, čo som ešte nikdy nedosiahol. Nasledujúci úsek až do Vrbového bol veľmi príjemný, v podstate sme stále klesali. Pravidelne sme striedali a šliapali vyše 45 km/h. V dedinke Vrbové sme zaparkovali do krčmi a dopriali si zopár pohárov kofoly, čakali sme spolujazdcov.
Ďalšiu časť trate som veľmi dobre poznal. Priateľka Daniela totiž býva v Dolnej Krupej, takže okolie Trnavy určite patrí do môjho tréningového programu. Cesta do Trstína určite nie je rovinatá. Neustále hubky nás sprevádzajú až do spomínaného mesta. Ako keby to nebolo dosť, jazdu znepríjemnil aj bočný vietor zľava. Celý čas som zotrval v čele pelotónu spolu s Jožom. V zjazdoch zasa vynikal Julo. Snažil som sa od neho odpozorovať techniku, ale nech som čo robil, musel som pedálovať, aby som s ním udržal krok. Do kopca sme zasa nastúpili spolu s Jožom. Situácia sa opakovala takmer na každej hubke. V Trstíne sme sa znova občerstvili a počkali ostatných. Nasledovala pre mňa nie menej známa časť Trstín – Zochová chata. K priateľke totiž zväčša chodím na bicykli. Hneď za Trstínom sme vytvorili samostatnú skupinku. Nepoznal som všetkých spolujazdcov. Boli tam však Jožo, Števo, Julo a Sven. Striedali sme pretože bočný vietor silnel. Tu som zistil nevýhodu mojich vysokých ráfikov. Hádzalo to so mnou sem a tam. Počasie sa začalo zhoršovať, nad Karpatami sa objavili nebezpečne vyzerajúce mraky. Rozhodli sme sa však, že trať dokončíme podľa plánu. Bočný vietor všetkým uberal na silách, najviac asi na úseku Dolné Orešany – Doľany. Napokon sme dorazili do Častej. Počas stúpania do dediny som si všimol, že som sa skupinke vzdialil, tak som spomalil a počkal. Nasledovalo stúpanie na Červený Kameň. Šiel som tempom, na ktoré som bol zvyknutý, znova som však spolujazdcov nechal za sebou. Vzhľadom k tomu, že nemám veľa skúseností s taktickým jazdením, začali ma prenasledovať myšlienky: „Čo ak som to teraz prešvihol a na Zochovej chate vydochnem“. Znova som ostatných počkal v nie veľkých odstupoch sme zišli dolu do Píly. Nasledovala skupinová jazda cez Dubovú. Už teraz som premýšľal o tom, aké to bude stúpať na Zošku. Teraz už nikto nebude šetriť silami. Vôbec som nevedel odhadnúť, čo sa bude diať. Prešli sme popri ceduli MODRA a odbočili vpravo smer Harmónia, Piesok. Začalo sa záverečné stúpanie. Pred Harmóniou som zrýchlil, obzeral som sa, kto pôjde so mnou. Vznikol metrový odstup. Pridal som znova. Z jedného metra boli tri. Potom som sa chvíľu neobzeral a sústredene som krútil pedálmi. Keď som prechádzal križovatkou s hlavnou cestou Modra – Piesok, obzrel som sa znova. Desať metrov. Povedal som si, teraz alebo nikdy a nasadil som tempo, ktorým zväčša šliapem tento kopec. Bol som milo prekvapený, že som toho bol schopný po 200 km v nohách. Občas som sa obzrel, či ma niekto neprenasleduje, no nebol tam nikto. Stále som nevedel uveriť, že prídem hore ako prvý. Hore už čakala Alenka a Gabika, ktoré fotili prichádzajúcich cyklistov. Druhý prišiel Julo, minutu a 5 sekúnd po mojom výstupe.
Akciu hodnotím ako super vydarenú. Určite sa spolu stretneme aj nabudúce na Karpaťákovi 2005.
