Rock FM 2004

Moja tréningová príprava sa začala v roku 2004 oproti predchádzajúcim rokom veľmi skoro, už v januári, keď obschli cesty a teplota sa občasne vyšplhala nad + 5 °C. Vlastne takmer až do poslednej chvíle som ani vo sne netušil, že sa pripravujem aj na Rock FM (RFM) maratón. Moju prvú účasť tam má na svedomí hlavne Robo, ktorý ma intenzívne slovom i písmom dlhší čas pravidelne masíroval a spracovával. Musím však podotknúť, že veľmi rafinovaným, ale inteligentným spôsobom. O RFM som vedel už dávno predtým a dosť som o tom čítal aj v zážitkoch na Rasťových stránkach. Preto, keďže on má z podujatia viacnásobné bohaté skúsenosti a zážitky, sa stal hlavným terčom mojich nespočetných, často možno otravných otázok o všetkom a z každej strany. Zachoval sa ako profík a možno niekedy aj napriek svojej zaneprázdnenosti, vždy podal patričné vysvetlenie, rady, nápady, informácie, podelil sa o svoje vlastné skúsenosti. (Rasťo, máš u mňa ďalšie pivo :-)

Tak, teda po poriadku. Dobre rozbehnutú sezónu s vyše tisíckou km na rovinkách Podunajskej nížiny, dunajskej hrádzi a rakúskych cestičkách smerom na Viedeň som začal prikoreňovať občasne v tandeme s mojim španielskym priateľom na nedeľných výletoch cez Pezinskú Babu alebo so švagrom v oblasti Strážovských vrchov a Považského Inovca. Na moje možnosti relatívne slušná nadobudnutá kondička ma utvrdila v presvedčení, že si treba kdesi s niekym zmerať sily. Preto som sa prihlásil na Schwechater Radmarathon a spolu s Robom a JoKom sme natočili nejaké súťažné kilometre (pozri reportku). Keď sme sa po návrate späť do Bratislavy lúčili, Robo s jeho typickým úsmevom na tvári nezabudol dodať:

"Uvidíme sa na Rock FM!"
"No úúúrčite", hovorím mu, "na to nemám, aby som celý deň točil pedále, prešiel vyše 300 kilákov a ešte k tomu na záver zatavil pľúca a nohy na pikoškách nad 10 %. Zabudni!"
Týmto som považoval vec za vybavenú, ale zároveň som začal rozmýšľať:
Je iba koniec mája, Schwechater za mnou, čo ďalej? Ešte sa predsa neoplatí končiť, ešte čosi kdesi treba skúsiť. Aspoň skúsiť… Ale RFM?

Hneď začiatkom júna ma už Robo výdatne zásoboval mailami ako vybavuje prihlášky pre všetkých pezinčanov a seba a podobne, až ma zlomil. Podľahol som pokušeniu predsa len to aspoň skúsiť. Ešte aj Rasťo prilieval do ohňa:
"Ja mám len 500 km a idem…"
Tak si teda myslím na Trenčianskom moste:
"Veď našľapané mám celkom fajn, tak čo. Prinajhoršom ide zberák…"
Túto možnosť som však rýchlo z osobných dôvodov zamietol.
"Kua, zaplatiť a potom sa voziť v zberáku? To nie je to, po čom práve túžim."

Najbližší pondelok som narýchlo volal Efovi, vybavoval lekárske potvrdenie a s vyplazeným jazykom odovzdal všetky potrebné náležitosti prihlášky na RFM Robovi, ktorý sa ochotne ponúkol, že to dotiahne za mňa. V tom momente začali pre mňa ťažké dni a noci, keď som chodil, zaspával a budil sa s myšlienkami na cestu, možné problémy, počasie, čo vziať, koľko, ako ísť na štart a podobne. No, poviem rovno, stolica redla.

 Do plánu prípravy ešte dobre zapasoval Trnavsko-kopaničiarsky maratón, ktorý sa išiel práve týždeň pred RFM (pozri reportky).
Počasie v týždni pred RFM nebolo zlé, avšak ako už býva tohto roku zvykom, predpovede na víkend veľmi optimistické nebývajú a nebolo tomu ani v tomto prípade inak. Dvakrát sa mi podarilo aspoň trochu roztočiť nohy po nejakých 50 km na ľahké prevody a na rovine. Robo mi ešte vybavil aj registráciu, teda cyklogate, číslo a nejaké informácie, čo mi ušterilo kopec času. S približujúcou sa sobotou som sa cítil vnútorne viac nervózny. Stále som totiž nevedel, ako pôjdem ráno na štart. Vyriešil to opäť Robo, keď mi ponúkol, že môžem nechať auto u neho a potom spolu dorazíme na štart.
"Aspoň nám hneď ráno nebude smutno, keď pôjdeme dvaja-, dodal. A ešte straší, že -Trnavák bol generálka na RFM!"
"Nestraš s generálkami a dažďom! Rád však prijímam Tvoju ponuku."
A bolo dohodnuté. Môžme ísť na to.

V piatkové popoludnie sme ešte spolu s Rasťom prelievali kanálmi Internetu kilobajty informácií ako to vyzerá s počasím a ako to bude, čo by nám vyhovovalo. Zo všetkých tých satelitných, či radarových informácií sa dalo očakávať premenlivé počasie s občasnými búrkami, zrážkami, ale zato podľa predpovede s prijateľnými teplotami a miernym SZ vetrom. Aspoň že tak.
Večer pred štartom som si starostlivo a dôsledne pripravil a nabalil všetky potrebné veci. Keďže idem na takúto akciu po prvý krát a nemám žiadne priame, len sprostredkované skúsenosti, som dosť opatrný. Balím nejaké ionťáky, müsli, -maste na nohy, hubu aj na prdel-, ako radí Robo. Bike nakladám do auta spolu s potrebnou výbavou, proste všetko tak, aby som ráno mohol v kľude vypadnúť s vedomím, že mám, čo si myslím, že budem potrebovať. O pol desiatej ľahám do postele a relatívne rýchlo zaspávam. Budík, 3:00.

Sobota, 12.6.2004
Zobúdzam sa a počujem nepríjemný zvuk. Ten, ktorý som práve dnes nechcel vôbec, ale vôbec počuť. Kvapky dažďa bubnujú na okno i parapetnú dosku spálne.
"Scheiße, shit, mierda!", revem internacionálne, ale iba v duchu, lebo zvyšok rodiny tvrdo spí a nechcem riskovať ich zobudenie. To by mi tak ľahko nezabudli.
Obliekam sa, dávam si výdatnejšie raňajky, ktoré som si tiež vopred pripravil, pijem veľa čaju aby som sa zavodnil. Okolo 3:30 vyrážam autom pod kvapkami už utíchajúceho dažďa smerom k Robovi, kam prichádzam niečo pred štvrtou. Odparkujem auto, kompletizujem seba, bike i batožinu a vidím, že Robo je už tiež nachystaný. To je dobré znamenie, vieme o sebe, sme pripravení a tak spoločne pedálujeme na štart. Prestalo pršať. Stále tma, svetlo pouličných lámp sa odráža v kalužiach na mokrej ceste. Veľa toho zatiaľ nenahovoríme, ale po prekročení železničného priecestia v Rači Robo zahreší a vraciame sa späť domov. -Kua, zabudol som si brýle-. Po ceste ešte chytí slušnú dieru v neosvetlenej časti ich ulice a tak sa mu ústa pomaly rozväzujú. Čas beží, ale v pohode a s dostatočným časovým predstihom sa dostávame na miesto štartu na Zlatých pieskoch. Účastníkov tu zatiaľ nie je veľa, vyzeráme pezinčanov. Tí postupne prichádzajú a tak sa dávame dohromady celkom slušná tlupa. Beriem so sebou len najnevyhnutnejšie veci, zrána sa rozhodujem aj pre windstopper. Teplota prijateľná, začína sa brieždiť.

 "Štart!", ozve sa niekde spredu. V tom sa do ranného ticha a okolitého slabnúceho šera rozozvučí rachot nášľapných pedálov a povzbudivé pokriky pripomínajúce ruské "Urááá" asi dvoch stovák účastníkov vydávajúcich sa na celodennú tortúru vlastného tela i dopravného prostriedka zvaného bicykel. Túto zvukovú kulisu by mohli využiť na Kolibe aj pre ozvučenie nejakého povstaleckého filmu z obdobia II. svetovej vojny.

Prvé kilometre sa šinie rôznofarebný had cyklistov ešte mokrou výpadovkou z Bratislavy a neskôr cestičkami spájajúcimi okolité dediny smerom k cieľu v Nízkych Tatrách. Aj podľa tempa, ktorým ideme, je cítiť, že väčšina, ktorí podľahli pokušeniu celý deň búšiť do pedálov, ešte dospávajú noc alebo sú čerstvo prebudení a tak je za šera potrebné byť v strehu, aby nedošlo k zbytočným kolíziám. Melancholickú náladu začínajúceho sa dňa však preruší dobrodružstvo so zvermi. Ako tak točíme kdesi medzi Grobmi asi slabou 30-kou, naraz sa spredu pelotónu ozve krik, piskot a všetci pred nami kŕčovito stláčajú všetky brzdy, čo majú k dispozícii. Podobá sa to použitiu ručnej brzdy vo vlaku. Razom každý hľadá medzierku kam by pichol bike i seba a pritom si neublížil.
"Čo sa tam deje?", pokrikujeme my z chvosta pelotónu.
Pri pohľade do vysokého obilia zrazu zbadáme tri statné zvery, divé svine (na diaľku to neviem rozlíšiť, či sú to svine, sviniari alebo sviniaci?), ako si to valia krížom cez hradskú, kade prechádza čelo pelotónu. Našťastie sa obe strany dostatočne vyľakali a tak nedošlo prakticky k žiadnemu priamemu stretu a z toho vyplývajúcim následkom.
Zažiť však pocit, ako sa na mňa valí dvestokilové besné vyplašené hovado a nieto ani kedy ani kam s bicyklom uskočiť, by som teda hneď zrána nechcel. Tí vpredu to zažili na vlastnej koži, ale asi to zvládli, lebo nikto nemusel prať gate. Trochu adrenalínu však prispelo k úplnému prebudeniu jazdcov a tak sa od toho momentu začalo svižnejšie točiť do pedálov a popri tom sa vytvárali aj rôzne debatné dvojice či viacčlenné spolky.

Zdalo sa mi, že všetko ide podľa naplánovaného harmonogramu. Rýchlosť v pelotóne však často kolísala od 40 do 20 km/h, takže tempo nebolo rovnomerné. Aspoň takto sme to cítili my vzadu. Pravdepodobne harmonikový efekt sa podpísal na takejto skúsenosti z prvých kilometrov. Medzičasom prechádzame úsekmi so suchou cestou, čo výrazne zlepšuje náladu a vnáša optimizmus medzi cyklistov. Míňame Senec a po starej betónke sa blížime k Sládkovičovu. Nechutný úsek, tie asfaltové spoje cítiť v celom tele. Plynule počas rozhovoru s Ivanom o všeličom možnom prechádzame na konečne dobrý, nový asfaltový povrch a dostávame sa k prvej krátkej občerstvovačke na čerpacej stanici za Sereďou.

Tam sa masovo valíme na ženičky stojace pri stolíkoch a rozdávajúce nejake pitivo, banány a tyčinky. Narýchlo hlceme uchmatnutý proviant a už aj odchádzame smerom k výjazdu na diaľnicu. Ešte sa rýchlo vymočiť a ani sa nenazdám, šľapeme ďalej. Idem v dobrej pohode, debatujeme s okoloidúcimi a tešíme sa, že nám počasie zatiaľ nerobí problémy. Je príjemne, do chrbta fúka mierny vietor, takže sa ide veľmi dobre a prakticky bez väčšej námahy rýchlo napredujeme. Napriek značným výkyvom v rýchlosti, ktorou ideme som si však stihol na občerstvovačke všimnúť, že priemerka je práve 30 km/h, čo je súčasne údaj, ktorý odpovedá informáciám, ktoré boli uvedené v priloženej brožúrke k podujatiu.
"Tí na špici to asi nejako sledujú", potichu vravím Robovi.
"Hej, veď za tie roky sa to už naučili", odpovedá a dodáva: "kým sa niekto s niekým zasa nestaví, či vydrží aspoň do Nitry…"

Po diaľnici zo Serede do Nitry sa prakticky nič mimoriadne nedeje, ide sa relatívne slušne. Akurát nám do uší intenzívne a nepríjemne pohvizdujú organizátori jazdiaci spredu dozadu a opačne a natláčajúci nás bližšie ku zvodidlám, aby sme príliš nezavadzali na ceste. Tak si hovoríme s Robom, že by to mali vykrikovať v niekoľkých jazykoch (aspoň v dvoch a posunkovej reči), lebo máme pocit, že nie všetci rozumejú po slovensky, čo znamená -do dvojíc, nakraj- a pod. Nuž, že niekto rozpráva po slovensky ešte nemusí znamenať že aj rozumie. Tam je ale chyba kdesi inde…

Pomaly sa približujeme k Nitre a spoza oblakov a ranného oparu už vykúka aj Zobor, ktorý drží permanentnú stráž nad mestom a jeho obyvateľmi. Dolu kopcom sa balík rozťahuje; veď ideme vysoko nad 50 km/h a toto tempo sa udrží takmer až po výjazd z Nitry, kde už začínajú hupáky. Policajné vozidlo s posádkou vzorne uzatvára pre prejazd križovatky a organizuje dopravu tak, že prakticky nikde nemusíme ani len pribrzdiť. Za Nitrou nasleduje niekoľko prudších a dlhších výjazdov a zjazdov, kde my noví dostávame školenie od skúsených pezinčanov, ako treba jazdiť. Naozaj, ich systém funguje a preto sa zbytočne nikam nederieme a radšej si vychutnávame jazdu a okolie z chvosta pelotónu. Takto sme sa dostali až na prvú väčšiu občerstvovačku, kde opäť fasujeme niečo pod zub a na doplnenie tekutín. Ja som to už potreboval, už som začal cítiť hlad a to bol najvyšší čas na doplnenie energie.

Vyše polhodinová prestávka veľmi dobre padla a pred odjazdom sa zbavujem prebytočného odevu, pretože začalo presvitať slnko, ktoré je príjemne hrejivé. Navyše, ideme na Donovaly, kde sa človek určite dobre spotí a tak by bolo zbytočné sa ešte prehrievať aj nadmernou a nepotrebnou vrstvou oblečenia.

Po krátkom výjazde nasleduje smerom na Kozárovce nádherný dlhý zjazd. Prechádzame tade na najťažšie prevody veľmi rýchlo až do doliny, ktorou preteká rieka Hron. Tesne pred Hronským Beňadikom križujeme železničné priecestie. Asi dvadsať metrov pred nami, tesne za ním, sa ozve škripot kovu a nadávky. Ktosi si tam ustlal. Neskôr sa dozvedáme, že chlapík nadhadzoval cez koľaje predné koleso, ale v tom ako sa mu to podarilo mu podkĺzlo zadné a ľahol. So sebou zmietol ešte jedného, ktorý mu určite vďačný nebol. My sme sa miestu incidentu spoľahlivo vyhli a tak sme nerušene a vo veľkej pohode v dobrom tempe napredovali dolinou Hrona. V Novej Bani sme to ohli smerom na Rudno nad Hronom a Voznicu, čo asi málokto čakal. To bola oproti minulým ročníkom malá, ale ako sa neskôr ukázalo, veľmi príjemná zmena. Išli sme takmer súbežne s riekou, avšak zašití pod stromami lemujúcimi okraje cesty. Mierne zvlnený ale ľahučký profil tohto úseku musel každého hobíka na bicykli nadchnúť, podobne ako aj okolitá príroda, ktorá vďaka chladnejšiemu počasiu a častým výdatným dažďom kypela bujnou zeleňou. Navyše, bolo cítiť hríby. 

Pár kilometrov za Žiarom nad Hronom opäť stojíme na malej občerstvovačke, poslednej pred výstupom na Donovaly. Všetci si dopĺňame vodu, pojedáme, čo kto má, mažeme nohy a ruky opaľovacím krémom, pretože slnko už súvisle svieti a teplota sa neúprosne šplhá hore.
"Teraz už pôjde do tuhého, treba sa dobre pripraviť. Rozjazdení sme a vyše 180 kilákov už svaly bezpečne zahreje na pracovnú teplotu." Vyrážame.

Ruch v balíku postupne utícha a všetci sa pripravujú na prvé dlhé a tiahle stúpanie na Donovaly. Míňame Zvolen, prechádzame Sliač, kde pri kasárňach stojí vojak s otvorenými ústami a je zelenší ako naše gate RADENSKA. V Banskej Bystrici sa pripájame na hlavnú cestu vedúcu na Ružomberok. Jej vrcholom bude prestávka s obedom na Donovaloch.

Cesta sa pomaly zdvíha, ale i napriek tomu za odbočkou na Harmanec stále ideme hodne nad 30 km/h. Dopredu sa začínajú tisnúť chlapci, čo si to chcú v stúpaní rozdať. Ako sa cesta viac a viac dvíha, postupne klesá i rýchlosť a mne opäť v žalúdku začínajú vyhrávať cigáni. No, povedal by som až príliš rezko.
"To nie je dobré", myslím si a vtláčam si do úst energetický gél. Zapíjam ho ionťákom, aby som ho rozriedil a iba dúfam, že sa z toho po ceste neposeriem. Totiž, nikdy predtým som nič také nepoužil a teraz mám možnosť to aspoň otestovať, ako to vlastne funguje.
Míňame Staré Hory a prichádzajú aj prvé stojky. Stále sa mi ide dobre, aj keď už rýchlosť klesla na pre mňa rozumné hodnoty. Za Motyčkami odpálili organizátori súťažechtivých nadupaných chlapcov s karboňákmi a tak sa celý pelotón poriadne potrhal a roztiahol. Práve v tých miestach asi na mňa začal účinkovať ten gél, pretože v strmších úsekoch som cítil, že ma nič neobmedzuje v tom, aby som ťahal rýchlejšie. Zhruba od polovice stúpania som sa dostal do optimálneho tempa a kupodivu pre mňa som začal dobiehať a obiehať mnoho cyklistov dovtedy jazdiacich predo mnou. Necítil som prakticky žiadnu mimoriadnu únavu alebo vypätie a tak som dorazil na vrchol na Donovaloch celkom svieži s plným dychom. 

Pri príjazde k hotelu, kde bol obed ma fotí Robo, ktorý prišiel už hodnú chvíľu predo mnou. Potom spolu prehodíme pár slov, komentujeme ksichty prichádzajúcich a čakáme ešte na ostatných z partie. Tí postupne prichádzajú, tak sa šinieme do radu v jedálni, kde si dávame full menu (polievka, špagety, nápoj). Tie špagety neboli bohvie čo, ale určite aspoň zasýtili prázdne útroby vydrancovaných žalúdkov. Niektorí si dokonca dávajú aj repete. Čas beží tak rýchlo a neúprosne, že keď vychádzam z jedálne už počujem organizátorov zvolávať ľudí na individuálny zjazd do Liptovskej Osady, kde sa pelotón opäť sformuje a odtiaľ vyrazí na záverečnú časť maratónu do Jasnej.

Vyrážam teda aj ja, Robo tesne predo mnou. On v zjazdoch zatiahne klapky, stiahne zadok a ramená a ide, čo to dá. Neviem, či v takýchto momentoch pozná slovo brzdy. Asi nejakým zázračným spôsobom v zjazdoch odloží mozog do oskara (on tak volá malú brašničku, čo má okolo pása). Ja som opatrnejší a nemám takú odvahu, navyše po ceste dolu dobieham a obieham ešte asi viac priposranejších ako som ja, takže musím v niektorých úsekoch intenzívnejšie brzdiť, pretože na ceste sú stále aj nepríjemné diery po zime. Napriek tomu však robím v zjazde svoju maximálku dňa – 68.5 km/h, čo nie je až také zlé.

Po zoraďovačke pri Jánošíkovej kolibe cesta na Ružomberok odsýpa v pohode a už v týchto pasážach robím svoj životný rekord v počte prejdených km za jeden deň. Doteraz som prešiel maximálne iba niečo cez 200 km a tak dosiahnuť na vyše 300 km sa stáva pre mňa čoraz väčšou a väčšou realitou. Napriek prejdenej vzdialenosti necítim mimoriadnu únavu. Najviac som sa bál, že po prestávkach na občerstvovačkách bude pre mňa veľmi problematické rozhýbať svalstvo. Nič také sa nedialo, svaly nejako netuhli a pomohol som im pred ďalšou jazdou vždy ešte niekoľkými krátkymi strečingovými cvikmi. Asi som bol naozaj dobre pripravený a hlavne po týždňových obavách z príprav a počasia nakoniec aj perfrektne naladený. K tomu samozrejme prispeli nielen počasie, ale hlavne chalani, s ktorými som spoločne celú trať prešiel.

 Na hupákoch za Ružomberkom smerom na Partizánsku Ľupču, Gôtovany a Liptovský Mikuláš už bolo na niektorých vidno únavu z celodennej námahy. Tomu sa prispôsobilo aj tempo balíka, ktoré výrazne klesalo pri výjazdoch na vrchol terénnej vlny a tak na Liptove pri prejazde tohto úseku vyhrávala taká harmonika -jak bejk-. Asi ju bolo počuť až na Dukle. Nič to, asi to takto býva.

Do Liptovského Mikuláša sa valíme skutočne ako profíci, rýchlosť v zjazde vysoko nad 50 km/h. Podjazdom prechádzame okolo kaštieľa a okolitých domov, pričom nám z chodníkov mávajú deti a okoloidúci sa nestačia čudovať, čo sa deje, keď toľko zelených sa so zaťatými zubami ťahá smerom na Jasnú.
Robo mi hovorí, že pred stúpaním do Jasnej je parkovisko, kde sa obyčajne krátko stojí kvôli močeniu a iným potrebám.

 "Aj mne už treba", hovorím a teším sa na to, lebo zastavovať sa mi počas jazdy balíka nechce. Stúpame a pred sebou máme posledných možno 9 km. Parkovisko.
"Kua, nestojíme?", hovorím si v duchu, ale potom aj nahlas sa pýtam okoloidúcich.
"Vyzerá to tak, že nie", odvetí ktosi z balíka a dodáva "chcel som sa vyšťať."
Tak teda predsa nie som sám. Rozhodujem sa, či zastať a urobiť čo treba, či ísť. Ubiehajú stovky metrov: "Nejdem, vydržím, lebo mi ujdú a naháňať ich hore kopcom nechcem!"

Opäť tlačím gél, pijem posledné zvyšky ionťáka a pokračujeme. Robo mi mizne z dohľadu, tiež sa tlačí dopredu. Pri prechode okolo parkoviska odhadzuje prilbu, kde stojí vodička nášho sprievodného vozidla a zbiera od chalanov z partie, čo jej pohodia. Podľa kvality cesty vidno, že ideme do hôr, pretože asfalt je na mnohých miestach hrubý, mizerný, časté po celej šírke vozovky porozhadzované diery, ktorým sa musíme vyhýbať. Občasne vznikajú aj kolízne situácie, ktoré však našťastie nekončia žiadnym pádom. Držím sa okolo Rasťa a Ivana, tí idú hodný čas spoločne. Cesta sa dvíha viac a viac. Prechádzame úsekom, ktorý je akosi zvláštne vybrúsený a približujeme sa k záverečnému stúpaniu.
Niekto z balíka sa pýta: "Koľko ešte? Kedy príde to stúpanie? Boha, už aby sme boli hore…"

Míňame jaskyne a okolo cesty je v obývaných častiach doliny kopa ľudí, ktorí pokrikujú a povzbudzujú. Nejako som vypol zmysly, takže vlastne si ani nepamätám čo. Sústredím sa len na to, aby som nechytil diery, defekt a držal sa pokiaľ sa bude dať hlavného balíka. Sú už aj takí, ktorí spomaľujú, pretože tempo je stále celkom slušné a radšej si idú po svojom. Ja sa stále držím.
Asi 4 km pred cieľom pred hotelom Junior to organizátori podobne ako na Donovaloch odpálili a chlapci čo na to majú si dali ešte do tela. Prakticky v okamihu sa tí najlepší odtrhli od zvyšku, ktorý sa proporcionálne podľa výkonnosti a síl roztiahol. Robo bol kdesi vpredu medzi nimi, lebo spomínal, že sa mu ide tiež veľmi dobre a že nie je príliš unavený, tak že to skúsi. Neviem, ako to vyzeralo vpredu a kto došiel prvý, ale na mňa v poslednom úseku asi 2 km do cieľa začal účinkovať gél (aspoň si myslím), lebo som zažíval podobné pocity ako pri stúpaní na Donovaly. Príjemné teplo v stehnách, slabučké vibrovanie svalov a pocit, že ešte nie som prázdny. Ťahal som o dušu. Boli to na dnes už posledné stovky metrov.
"Som hore! Som tu!", kričím od radosti, že som to zdolal. 

Pri prechode cez slavobránu ma fotí Robo, ktorý je už vydýchaný a vzhľadom k tomu, že bol z nás všade najrýchlejší, dostal za úlohu realizovať pre všetkých cieľové fotografie.
"Kua, nabudúce budem pomalý, aby som sa nemusel nikam hnať. Nech to skúsia iní!", s úsmevom na tvári komentuje svoju úlohu, ktorá mu prischla ešte pred Donovalmi.

Nalievame sa kofčou, pivom, fasujeme obložené chlebíčky. Všetkého je hojnosť. Postupne prichádzajú ďalší a ďalší a kým sa stihneme ubytovať, umyť a zísť dolu na večeru, cieľová slavobrána s logami sponzorov je už zbalená. Iba pri vchode do hotela je stále rušno, pípy sudov s kofolou a pivom sú v stálej permanencii okupované smädnými vyprahnutými krkmi účastníkov podujatia.

Večer sa v suteréne ešte roztáča nejaká diskotéka, ale mnoho vody, resp. vína tam už nenamútime. Po polnoci, keďže sa nekoná žiaden striptíz a ani unesená nevesta zo svatby, čo sa tam mihla nemala o úlohu obnažujúcej sa devy záujem, ideme spať.

Záver celej akcie v Jasnej spadá do kompetencie Efu, hlavného organizátora podujatia. Hodnotí, kritizuje, chváli, ešte aj lekár zo sprievodného tímu organizátorov dostáva slovo a apeluje na potrebu nosenia cyklistickej prilby pri takýchto podujatiach. Bez debaty, je to podstatný prvok bezpečnosti a vlastnej ochrany zdravia. Na úplný záver prichádza adrenalínová tombola, ale o tej, ako aj o našom návrate domov a historke so získaním vlastného bicykla v Bratislave, už písal Robo.

 Z môjho pohľadu sa vlastne potvrdila väčšina informácií, ktoré som o podujatí získal od tých, ktorí sa ho už niekoľkokrát zúčastnili. Získal som mnoho cenných skúseností a samozrejme aj motiváciu pre účasť v ďalších ročníkoch. Výborná organizácia celého podujatia s drobnými nedostatkami (napr. doprava bicyklov späť do Bratislavy), ktoré je možné efektívne odstrániť, výborná atmosféra počas celého podujatia, optimistická partia nadšencov pre cyklistiku i priateľské rozhovory so spolubojovníkmi a v neposlednom rade i priazeň počasia si ma jednoznačne získali.

Ak sa mi podarí v budúcich sezónach splniť niekoľko nevyhnutných AK, vždy sa rád cyklomaratónu ROCK FM, RADENSKA zúčastním. Preto, ešte raz vďaka organizátorom a všetkým kamarátom i tým, ktorí mi umožnili získať tieto pocity a skúsenosti. Cyklistike zdar!