Hokejový víkend v B. Bystrici 2001

Sobota 17. 11. 2001

Ako to pokračovalo?

Tak sme sa teda s chalanmi dohodli na technických detailoch ohľadne dopravy, času, miesta stretnutia, odchod a podobné volovinky. Ešte som sa bál, že sa zase zopakuje scenár z Tábora a znovu mi bude zle od žalúdka. Nič také sa nekonalo a načas čakal pred starým zimákom. Nakoniec som sa dohodol, že pôjdem s Keťom v aute a zoberieme brankára Roba z Pétržky. O 20 minút už futašujeme von z mesta do Banskej Bystrice cez Nitru. 
trochu oplatilo tak ešte na druhý deň nejaký termín.

O tri hodiny sme v BB a ideme sa ubytovať do Motela Tourist. Motel je zo starých komoušských časov a po nevzhľadnom vonkajšku nás privíta aj ponurý interiér. Cítim sa ako v nejakom strašne starom americkom road-movie filme. Otrávení zamestnanci dávali tušiť, že by sme nemali očakávať veľa. Jedine vrátnik-recepčný a penzista v jednej osobe mal o trošku lepšiu náladu, čím nechcem povedať, že sa usmieval. Do šiestej hodiny keď hráme spomínaný hokej máme ešte kopu času a tak chalani trávia čas všelijako. Skúšajú stolný futbal, šípky. Ale nuda visí vo vzduchu rovnako ako duch socializmu v tejto budove. Aspoň blbý jukebox by tu mohol byť.

Po ceste sme poniektorí vyhladli a objednávame si nejakú večeru. Z "jedálneho\" lístka načmáraného na A4 sa po konzultácií so servírkou výber zužuje na polovicu, na čo mi v hlave začína blikať poplašné svetielko. Po chvíli zisťujeme, že aj z tej polovice sa výber zužuje na ďalšiu polovicu čo mi už začína byť totálne podozrivé. Aj cena za jednotlivé jedlá. Všetko za 120. Tak sme si dali čosi, čo malo byť Kung-Pao. Keby to aspoň tak chutilo. Kocka slabo zohriatej polotvrdej ryže v mikrovlnke s trošku viac zohriatym mäsom. Aj bez prehnaných očakávaní je táto cena za takto pripravené jedlo skutočne ale skutočne prehnaná. Reálna cena za tento grc možno tak 30-40 korún. Viac nie. Duch komunizmu Kung-pao.
Nostalgicky a maškrtne spomíname na zlatý Tábor s ich reštauračnými službami. Ja takisto ale iba v duchu.

Postupne sa poniektorí vytrácajú kamsi preč. Ostáva tam už len hŕstka. Nechce sa mi počúvať tie ich blbé plky a tak sa rozhodujem, že pôjdem k zimáku peši. Aspoň sa prejdem a zahrejem. Jediný problém je, že neviem kde ten zimák môže byť. Banskú Bystricu nepoznám ani náhodou. Viem akurát, kde je múzeum SNP a kde tečie Hron. Vyzbrojený týmito vedomosťami som sa vybral na štadión.
Idem smerom k futbalovému štadiónu na Štiavničkách a po ľavej strane míňam nový hotel Dixon, nafukovaciu halu s tenisovými či squashovými kurtami. Už idem asi kilometer a zastavujem jednu pani so psom.
"Dobrý večer, mohli by ste mi poradiť?"
Pani sa nezastavuje, obíde ma a konečne sa za mnou otočí a trošku neochotne sa ma pýta.
"Čo potrebujete?"
"Chcel by som sa opýtať, či sa tadiaľto dostanem k zimnému štadiónu"
"Jóóój, stále rovno, dole dole a potom popri Hrone na zástavku...." zháči sa "...peši?"
Prikyvujem
"Tak potom popri Hrone ďalej..."
"...veď tam sa potom spýtam na cestu" pomáham jej ukončovať konverzáciu a ešte sa pýtam
"A je to ďaleko?"
"Asi tak dva-tri kilometre."
Mávnem rukou že to je nič a lúčim sa s ňou.
Idem už hodnú chvíľu, dostávam sa k viaduktu a vidím, ako Keťo práve pomaly roluje autom k semafórom. Skúšam mu brnknúť ale už mu naskakuje zelená a tak radšej skladám.
Tak idem popri Hrone a jastrím očami, kde by ten zimák mohol byť. Som blízko pomníku SNP a volá mi Keťo a pýta sa kde som. Po chvíľke sa už ako tak zorientovaný dostávam na zimák ktorý je na druhej strane Hrona. Prichádzam tam a zaboha neviem nájsť niečo, čo sa podobá ako vchod do šatne. Pomáha mi Keťová priateľka a usmerňuje na nenápadné dvere pri vchode.

Tam už chalani popindávajú, že kde v pekle som. Nejako to zakecávam a idem sa chytro prezliecť. Maroš Č. už je oblečený, vychádza zo šatne a nezavrie za sebou dvere. Stíham mu nahubovať, že nadáva na úroveň šatne a sám nevie ani len blbé dvere za sebou zavrieť. Pýta sa ma, ako ich má zavrieť, keď má v oboch rukách uterák, fľašu, hokejku a rukavice. Fakt kua, ako ich má zavrieť? Škoda, že som sa ho neopýtal, ako tie dvere potom dokázal otvoriť. Ešte obaliť hokejku a stihol som to tak, že posledný vypadol zo šatne Martin V. Som snehulák šikulák. :-)

Na ľade sme sa už rozcvičovali a skúšali streľbu, nahrávky a tak. Ja som skúšal hokejky. Aj Sherwoodku aj kevlarovú s čepelou Koho. Ani neviem čo sa mi viac páčilo. So Sherwoodkou sa mi parádne darili strely švihom ale strely príklepom stáli za starú belu. Lietalo to kade-tade. Hádam si na ňu zvyknem. Ešte nástup na modrú a pozdraviť sa s dnešným súperom a mohli sme začať.

Robo F. vybojoval buly a puk sa dostáva ku mne a dávam pomalú prihrávku Martinovi dozadu. Nejako mu to vypichli a po chvíli dostávame gól. Pred prestriedaním sa ku mne prikotúlal puk až pred bránu. Chcem urobiť blafák ale robím ho, ako by som bol pod vodou. Pomalé a trhavé pohyby (aspoň tak sa mi to vybavuje) až puk ide pekne pomaly vedľa.
Nabieha druhá päťka a tá dostáva gól takisto. Tretia päťka odolala a všetci zisťujeme, že súper je neobvykle pohyblivý a veľmi dobre si nahráva. Pravidelne striedame a bojujeme sami so sebou.
Práve dáva Ivan gól a už vedú BB iba 2:1. O chvíľu už zase vyhrávajú o pár gólov a začínam mať pocit, že s hrou, akú produkujeme, nemáme na nich. Navyše ma ktosi rukami sáče na mantinel, čo sa mi rozhodne nepáči. O chvíľu mu to vraciam tak, že ho chytám oboma rukami a nasmerujem ho tak, aby sa zrazil so spoluhráčom. "Debil".
Pamätám si jeden únik, keď som bol rozbehnutý a makal smerom na bránu, ako niekto na mňa nasadzuje normálny regulérny hák a nepustí, kým ma nezloží na ľad. To už ma začína poriadne srať a rozladený idem na striedačku. Asi hráme s vidlákmi alebo čo.
Keďže súper mal dvoch brankárov, tak sa striedajú. Nabehol teda do ich bránky druhý brankár, ktorý nemal bohvieakú kvalitatívnu povesť a tak sa nám po pár akciách a strelách darí vyrovnať na 7:7. Od tohto momentu nastáva akýsi zlom a nemôžeme sa ani zaboha presadiť. Paľo Č. hrá ako nadrogovaný fakír, sklenený pohľad a hokejku má položenú na ľad tak, akoby to bola zhŕňačka. Mňa úplne zbytočne protihráč otrepáva o bránku až sa posunula, hoci o puk sa bojuje kdesi v rohu klziska. Maroš Č. zase hrá to čo vie, teda fauluje kde ho napadne. Keťo veľmi-veľmi chce vystreliť strašnú bombu od pravého kruhu a od toľkej snahy sa mu darí akurát tak dobre zrúbať na ľad. Ja som otrávený a motám sa kade-tade. Robo F. zase nervačí, pretože aj jeho súperi sekajú a hákujú. V jednom momente to dokonca vyzerá aj na bitku. Potom, čo sa trošku upokojil celá naša hra začína totálne vädnúť. Ostatní zmätkujú, nerozumejú si, pokrikujú po sebe. Ku koncu Juro tiež nadáva a práve prichádzajúcemu útoku na striedačku neférovo hubuje, že dostal najviac gólov. Ja som už toho celého dosť otrávený a aj celkový náš výkon nestojí za veľa. Je zbytočné z toho viniť konkrétny útok. Naša hra nemala hlavu-pätu.

Nakoniec sme prehrali 18:7 a v šatni sa Paľo smeje, že ako bude teraz celá B.B. rozprávať o tom, ako pobili Blavákov. A tak sa tam chalani prekrikovali kto čo mal, nemal, čo robil súper a nerobil a hento a tamto. Huriavk ako na trhu. :-)

Odviezli sme si veci do izieb a prichystali sa niekam vyraziť do mesta to osláviť. Posielam Janke z B.B. esemesku s výčitkou, že mi nedržala palce a že budem plakať. Odpovedá mi aby som nerumázgal a pýta sa, dokedy tu zajtra budem. Tak som nerumázgal a dohodli si stretko na zajtra.
Ideme všetci do nejakej reštiky na námesti s logom Zlatého bažanta. Tam si spravíme menšie mecheche. Kecáme, blbneme a napchávame sa. Odtiaľ sa presúvame von a skúšame nájsť nejakú disčo. Arcade klub ma veľmi neoslnil tak sme tam vydržali necelú hodinku a rozhodli sa zaľahnúť a vyspať sa do zajtra.

Nedeľa 18. 11. 2001

Ráno som sa zobudil okolo 8 hodiny a vyšiel z izby čakať na raňajky von. Sedím si tak za stolom, čítam a nevidím náznak nejakej aktivity z miesta, odkiaľ nám včera prinášali posvätné socialistické Kung-pao. Otváracie hodiny hlásia, že v nedeľu je otvorené od 6:30 do 9. Je 9 hodín a zamrežované dvere sú stále zavreté. Krucinál, veď včera večer sme tej servírke vraveli, že chceme na dnes ráno o 9 hodine raňajky. O štvrť hodinu badám, že dvere sú otvorené ale raňajky furt nikde.
Pred pol desiatou začala tá pani s otráveným ksichtom donášať dva párky s horčicou a chlebom. Všetko s primeraným časovým odstupom. Na mňa došiel rad niekedy o 9:45. Pritom dobre vedeli už týždeň dopredu, že príde 15 ľudí na weekend. S takýmito službami sa ani nečudujem, že ten pajzel chátra. Konečne sme sa zdvihli a vypadli odtiaľ na štadión. Boli sme tu prvýkrát a naposledy. Nabudúce si radšej priplatím a pôjdem do niečoho lepšieho.

Na štadióne zisťujeme, že budeme hrať na druhom ľade. Nebolo to na pohľad nič moc ale stále lepšie ako náš nematerinský "materský" štadión. Za tú cenu?
Síce šatňa trošku pripomínala bunker robošov, ale pokiaľ nám tam nič nezmizne, tak sa to ešte dá. Tak sme sa pustili do hry. Ja s Pepem, Jurom, Kolom, Martinom, Jožom spolu s poniektorými hráčmi z BB čo hrali v sobotu proti nám vrátane ich "deravého" brankára. Na druhej strane sa do brány postavil po dlhom čase Keťo a brankár Robo hral s jeho výstrojou.

Pustili sme sa do seba srdnato odčiniť aspoň vnútorne potupnú prehru zo včerajška. Robo F. hrá nezvyklo zákerne keď mi pri úniku hokejkou hákuje nohu. Navyše do mňa úplne zbytočne vráža hoci puk je niekde inde. Zase sa začínam dostávať do varu a oplácam mu to pri každej príležitosti. Blokujem a narážam ho telom kde sa dá. Nech si nezvyká. Tvári sa, že to myslel zo srandy ale keď si predstavím, že sa včera skoro pobil tak mi to pripadá prinajmenšom debilné. Len vyplakáva ako ho faulujú a pritom sám robí sprostosti. Aj pri jednom úniku na bránku, keď mám už pred sebou len Roba (nášho včerajšieho brankára) ako sa ma márne snaží na brankárskych korčuliach ubrániť, schytávam hák od kohosi zozadu. Tipujem, že je to vidlák Maroš.
To už zlostne hádžem hokejku do rohu a nadávam ako pohan. Kua, dnes chcú asi všetci na držku alebo čo. Faulovať je prvé čo sa naučia.

Nejako sme už dohrali, v poslednej chvíli sme dostali gól. O ten gól sme aj prehrali.
V šatni sme sa dohodli, že si zaplatíme ešte jednu hodinku a zahráme ešte jeden match, no keď už sme tu a cena je ľudová, prečo nie?

Druhý zápas sa už hral v oveľa uvoľnenejšej atmosfére za Pepeho rozhodcovského rýchlokurzu. Toto sme už vysoko vyhrali ani neviem koľko. Konečne si začínam zvykať na novú Sherwoodku. Občas mi strela sadne a ide to ako z praku.

V šatni mi je pri vyzliekaní neuveriteľná zima a tak sa to prezliekanie snažím čo najviac urýchliť.

Vonku volám Janke z BB, že sa pravdepodobne pôjdeme všetci pred odchodom najesť a tak si môžeme dať obed spolu. Mala po squashi vééééľku chuť na špagáty. Ja som prekvapujúco hlad nepociťoval. Skôr smäd. Ešte som sa dohodol s Keťom aby nedošlo k nedorozumeniu a neodišli z BB bezo mňa. Paľo sa necháva roztlačiť Kolom lebo mu jaksi blbne štartovanie. Nahádžem do Paľovho auta výstroj a hybaj na obed s Jankou.

Blízko námestia je príjemná pizzeria (zabudol som ako sa volá). Janka si dáva spomínané špagáty a ja zase tradične pizzu Funghi. Tam sa toho nedá veľa pokaziť. Medzitým sme si pokecali o tom ako sa jej páčilo v Yosemite nation parku ako to vlastne s tým mojím hokejom je, bicykel, o praní mozočkov za horúca, či studena, o robote, o lopote, aerobiku a blablablabla.
Na to ako som po dvoch hokejoch bol unavený, sa dalo čakať, že tú svoju pizzu bleskurýchlo vylížem a znesiem z povrchu zemského. Nestalo sa tak, ako si mi nezaberalo. Asi som bol dehydrovaný, nič iného ma nenapadá a lúchať v pizzerii litre koly či sprite som teda netúžil. Tak mi ostali tri trojuholníky a spomenul si na vtip o blondínke, ktorá si nechala nakrájať pizzu na 4 dieliky lebo 8 by nezvládla. :-)
Nechávam si ich zabaliť, reku, na ceste domov to dojem. Kúpim si niekde nejaké pitivo vo flaši a hádam sa dostanem do molekulárnej rovnováhy tekutín. Volá Keťo, že sa už najedli a že môžeme jachať domov. Lúčim sa s Jankou a padám na námestie kde ma čakajú.

Sadáme si všetci do auta a drkocem zubami až po prvý náznak kúrenia. Cesta domov je kľudná. Občas nejaký pako na cestách ale inak v norme. Na pumpe si kupujem malinovku a začínam tankovať tekutiny. 30 kilákov pred Nitrou nás v dolinách chytá nepredstaviteľná hmla, kde sa viditeľnosť skracuje asi na 10-20 metrov. Rýchlosť klesá z inak bežnej 90-100 na slabých 30-50. Všetci zapnuté protihmlovky. Ako tak to funguje a autá vidieť asi na 50-70 metrov ďaleko. Vychádzame na kopec a hmla sa trhá. Nie však veľmi a do Nitry vchádzame do trošku redšej hmly. Asi po 30 kilákoch sa hmla trhá úplne a hasíme si to po diaľnici do Blavy.

V Blave vykladáme v Pétržke Roba a odtiaľ ku Keťovi nech sa vybalia a potom ku mne.

Ako to skončilo?

Z celého pobytu mám zmiešané, skôr negatívne pocity. Nebyť Janky ako sme si dobre pokecali asi by som si myslel, že v BB stojí všetko za prd. Dokonca aj hokej hrajú lepšie ako my. :-)
Pred odvetou sa asi musíme dôkladne pripraviť, aby nám neuštedrili aj doma nakladačku a aby sme ich vyprášili minimálne rovnakým výsledkom, ako oni nás. Zostáva už len poďakovať za bezpečný odvoz Keťovi a jeho takmerpolovičke, brankárovi Robovi, Keťovi za spoločnosť v ceste autom do BB a späť.

Fotky sú z Pepeho produkcie a kto to fotil, netuším.