Tábor 2001

To som ešte nevedel, že ďalšie jedlo do seba napchám až o 12 hodín neskôr v Tábore. Keď som porobil všetky tieto práce, čakal som na telefonát od kamarátky Jarky. Dohodli sme sa, že pôjde s nami na výlet na náš prvý amatérsky hokejový turnaj, ktorý sa konal 17.3.2001 v českom meste Tábor. O pol jednej na obed zazvonil mobil s hlásením, že môžeme ísť. Tak som si ju vyzdvihol a jachali sme elinou domov.

Toto je síce fotka z odchodu lebo do Tábora sme prišli večer ale aj to poteší.

Keď sme prišli, nastal taký zhon, že si skoro nič nepamätám čo mi vtedy mama hovorila. Ani som to nevnímal a ani ma to nejako netrápi. Sestra mi ukázala čo kde v aute je aby som aspoň približne vedel niečo o aute. O pol tretej sme vyrazili na zraz. Ten bol na zimáku kde hrávame a čas bol dohodnuty práve na pol tretiu. Peter, spoluhráč a spolucestujúci ma ubezpečoval, že určite nebudeme poslední. Veď tak aj nakoniec bolo. Väčšina tam už bola ale poslední sme neboli. Po štvrťhodinke sme mohli vyraziť. Dohodli sme sa, že sa počkáme na hraniciach. Tam si povieme daľšie miesto kde sa stretneme. Bolo ešte potrebné natankovať plnú nádrž, skontrolovať doklady a už sme frčali.

Cesta ubiehala dobre. Na hraniciach sme sa zišli všetci a určili ďalšie miesto na stretnutie na diaľničnom odpočívadle za Vetrným Jeníkovom pred Humpolcom. Trosku som poblúdil ale nakoniec sme došli na správne odpočivadlo. Odtiaľ sa už išlo priamo do Tábora. Keď sme išli cez Pelhřimov neodpustil som si klasickú vetičku z filmu Vesničko má středisková a zahlásil som
"... tak víš co? Zajdi do Pelhřimova, prohlédni si krematorium, ať víš, do čeho jdeš..."
Za týmto mestom išla celkom dobrá autostráda. Široká a dobrá cesta. Akurát niekoľko kilometrov pred cieľom našej výpravy ma trošku prekvapila zákruta. Značka, že nasledujú zákruty, pár smiešnych oblúčikov a naraz ostrá zákruta do železničného podjazdu. Je skvelé brzdiť do zákruty. :-(

Reštika v penzióne Milena

Konečne sme sa doštrachali pred penzión Milena. Chvíľočka pokecovania, vybaľovania. Hodil som reč s Jurom (spoluhráč z môjho útoku) a kecali o ceste. Tiež spomenul tú bláznivu zákrutu. Po vybalení sme sa vybrali hľadať nejakú reštiku alebo také čosi. Naša skupina sa vybrala do nejakého blízkeho hotelu kde vraj mali nejaku reštiku či čo. Nanešťastie mali rezervované takže sme museli hľadať niečo iné. Trošku sme pobehali centrum a zakotvili v pizzerii. Zabudol som ako sa volala (Pinnochio?). Viem však, že tam bola fakt dobrá pizza. Ešte som takú dobrú nejedol. Za 50 českých korún to bolo fakt vynikajúce. A to je práve prvé jedlo ktoré som zjedol po tom tvarohovom koláčiku. Hneď som sa cítil lepšie. Predsa len, bol som hladný. Ale zároveň aj vyčerpaný. Tak som sa potom so skupinou rozlúčil a išiel do penziónu sa vyspať.

Sobota - 17. 3. 2001

Ráno som sa zobudil tuším už o 5. Žalúdok stále štrajkoval. Cítil som sa biedne a vyčerpaný. Obliekol som si šaty a išiel na prechádzku, hádam to prejde. Idem do centra ktoré som si večer pozrel len tak "hladovými" očami.

Obchádzam nejakú lekáreň. Čuduj sa svete, otvorená. Vchádzam dnu, pozdravím a pýtam si živočíšne uhlie. Hlavne som nevedel ktoré. Lebo jedno je na riedke a jedno na husté. Lekárnička mi ochotne povedala čo bude lepšie a už som mal to uhlie kúpené. Hneď ako som sa vrátil, hodil som si hneď dve a po chvíli zaspal.

Zobudilo nás pípanie mobilu. Nastavil som ho na 7 alebo na 8? Pomaly sme vyliezali z postelí a začali sa pripravovať na bohatý deň. Prvý zápas sme mali už doobeda. Dali sme si raňajky a po nich, hurá na zimák. Akurát sme nevedeli kde presne sa nachádza. Keďže aj v Tábore majú ľudia ústa tak sme nemali veľké problémy naraziť na zimák. Celkom pekný zimák zaliaty žltým svetlom. Robilo to zaujímavú komornú atmosféru ale malo katastrofálny vplyv na kvalitu videozáznamu a dokonca aj fotiek. Všetko s nádychom žltého. Zaplatili sme štartovné a začali sme sa prezliekať.

Väčšina spoluhráčov cítila zvláštnu atmosféru a šimranie v žalúdku či hrdle. Teda ja určite. Bol som vyčerpaný už z obliekania. Svoju premiéru na medzinárodnom amatérskom hokejovom turnaji každý prežíval po svojom.

Prvý zápas:
Hrali sme s minuloročným víťazom tohto turnaja ale nemám pocit, že by sme si z toho robili ťažkú hlavu. Hralo sa na tri tretiny po 12 minút hrubého času. Od úvodného hvizdu zaúradoval enormný stres u niektorých spoluhráčov a tak sa dá povedať, že najväčší rámus sme na štadióne robili my. Neustále pokrikovanie kto má kedy naskočiť, komu nahrať, čo má robiť sa miesilo do jedného huriavku. Od začiatku sme vedeli kto s kým hrá v útoku ale napriek tomu bolo každé striedanie taká malá lotéria.

Každý pohyb na ľade mi robil problémy. Vyčerpával ma aj malý šprintík. Prvá tretina skončila 0:0. Bolo to také malé oťukávanie. Súper nastúpil v dvoch nekompletných päťkách. Myslel som si, že nás asi musia podceňovať keď došli iba v tomto počte.

Hráme ďalej. Po pár minútach súper rozohrával spoza bránkovej čiary. Bol som vpredu tak som išiel na neho, reku treba mu dať čo najmenej času, možno zazmätkuje. Už sa blíži a cítim, že nevie ako ma oblafne.
Vypichujem mu puk pred bránkou, puk sa po odraze pomaly blíži k brankárovi. Ten sa ulakomí, hodí sa po ňom, lenže mu ho pred nosom beriem, klučka a dávam gól bekhendom po ľade.

V hlave sa mi preháňajú myšlienky, aké to bolo ľahké a ako je možné, že som trafil do tej uzučkej škáročky medzi tyčkou a betónom brankára a ešte k tomu bekhendom.
1:0
Vedieme a z doterajšieho priebehu hry začínam mať tušáka, že by sme to mohli vyhrať. (Pozerám videozáznam a nestačím sa čudovať nad svojou reakciou po strelení gólu resp. žiadnou reakciou. Akoby sme už vyhrávali 20:0 a toto bol len jeden z mnohých gólov.)

Ďalšie striedanie, premýšlam stále nad tým, ako sa mi to mohlo podariť trafiť do takej škáročky. Mohla byť široká asi tak ako čepeľ hokejky.

Ideme znovu na ľad. Juro na buly. Prehráva ho, puk sa dostáva k súperovi a ten strelu švihom do brány vyrovnáva.
1:1
Začína sa odznovu a mám problémy s kondičkou. Vlečiem sa ako slimák. Z nášho útoku sa pýtam tuším vždy ako prvý. Nastupuje na ľad útok.

O chvíľu sa podarí Marošovi kapitálny kiks. Získava v rohu puk a krížnou prihrávkou pred bránu nahráva nie spoluhráčovi ale súperovi a ten nezaváhal.
2:1
Nášmu mladému brankárovi Robovi skratujú nervy a ide sám dole na striedačku. Nastupuje znovu Roman. Nakoniec zápas skončil ale rozhodcovia signalizujú 6 súperových hráčov v poli. Keďže zápas už skončil, urobili takú vec, že nariadili trestné strieľanie. Mali sme super šancu vyrovnať.

Puk si postavil Andrej ktorému tu nikto nepovie inak ako Višňa. Blafák mu vyšiel ale finálová strela išla po ľade a brankár to vyrážačkou ešte stihol zachytiť.

Nevadí, stane sa. Samostatné nájazdy nie je žiadna sranda premeniť. Po zápase sa v šatni strhla menšia mela. Každú chvíľu ktosi nadával, vyčítal chybu tomu druhému a tak ďalej. Postupne sa to utišovalo a fakt, že väčšina z nás hrala prvýkrát s rozhodcami s družstvom inej krajiny, nám určite robilo zvláštne pocity. Bol som rád, že som dal gól a ešte k tomu taký pekný. Viac ma štvalo, že sme mali dosť málo z hry. Len taký náhodný hokej. Vypichávanie. Žiadna súvislá, vypracovaná akcia. Možno aj nervy zapracovali. Skôr si myslím, že nedostatočný tréning. Nevadí, ideme sa prezliecť, lebo ďalšie stretnutie hráme až poobede. Paľo je úplne uvoľnený a berie to celé ako skvelú akciu. Zaujímavý prístup, nezaťažuje sa stresom

Chalani si dávajú robiť spoločnú fotku pred štadiónom. Ideme teda nazad. Každý si robí voľný program. Ideme sa ako malá skupinka kamsi naobedovať.

S Martinom počas prechádzky debatíme o šanciach a analyzujeme chyby. :-).

Na obed som si dal v miestnej reštike křuti prsíčka s oblohou. Pridal som si pečené zemiaky, ryžu a broskyňový kompót. Myslím, že bude nanajvýš vhodné ak urobím malú reklamu reštikám v Tábore. Toto žrádylko bolo geniálne chutnučké. Za všetky možné návštevy v rôznych kolibách, reštauráciách, svadbách som sa tak fantasticky nenajedol. Tuším som sa oblizoval hodinu po obede. To sa ani nedá popísať, aké to bolo dobré. Jednoducho Mária. Až sa bude hrať turnaj nabudúce zvovu v Tábore, tak túto reštiku teda nevynechám. A najlepšia bola cena. Pod sto českých korún. Tak som pochválil jedlo a po čašníkovi odkázal kuchárovi, že mi to veľmi chutilo. Viditeľne ho to potešilo. Hneď sa človeku lepšie pracuje keď vidí, že sú štamgasti spokojní.

Po obede sme si dali krátky odpočinok a išlo sa znovu na štadión. Veľmi som sa netešil, už po tom prvom zápase som cítil, že som hotový. Tá sračka mi doslova cucá energiu.

Slivovicový rozhodca. Občas do nás zapáral, že keď mu dáme tekutý úplatok, že by hádam aj vedel vybaviť nejaké víťazstvo. :-))

Výstroj mi samozrejme nestihla uschnúť tak som si musel dať rezervné spoďáry. Zbytok nemá cenu sušiť. Po pár záberoch na ľade sa spotím aj tak ako prasa. Ako ďalší súper v poradí nás čakali rakúšania. Hrali nenormálne tvrdo. Mali v radoch jedného hráča, ktorý to fakt vedel. Hral tvrdo a pekne sa pohyboval. Keď ma však otrieskal o mantinel tak, že som sa ledva dvihol, už mi taký sympatický nebol. Hral s dresom 44. Peroxydový blonďák. Takúto postavu by mal mať podľa mňa každý hokejista. Nie také vycivené trosky ako som napríklad ja. Za ten zákrok na mňa sme dostali výhodu početnej prevahu (presilovku - pre blbých a nechápavých :-) ). Samozrejme bez výsledku. Nakoniec sme prehrali 2:1. Náš jediný gól dal spoluhráč z Kanady Mike Fluri. Už sa ani nepamätám kto mu nahral spoza brány. Mike nekompromisne trééésk a bol z toho gól. Našťastie som išiel za ním v rovnakej línii, takže keby netrafil, tak som ho istil. Nebolo treba. Mike to umí, nie je to žiadny začiatočník.

Tak sme teda znovu prehrali a keby sme hrali aspoň o triedu lepšie, tak by sme mali šancu ich poraziť.

Ďalší súper nás čakal asi o hodinu a pol. Boli to hráči zo SRN. Hrali pekný technický hokej. Skutočne neobvyklé od nemcov, od ktorých by každý očakával len brutálnu hru akú predvádzajú nemeckí reprezentanti na hokejových turnajoch. Nádherne si nahrávali a privádzali nás do zúfalstva. V bráne Robo občas čaroval. Za niektoré góly nemohol ale držal sa. Už sme prehrávali asi 3 alebo 4:0 keď sa mi podaril dať svoj druhý gól na tomto turnaji. Martin v obrane mi takmer od bránkovej čiary poslal puk na červenú. Puk mi išiel krásne na palicu. Lenže nemám obalenú čepeľ páskou takže puk skĺzol a išiel smerom k brankárovi. Ten puk zachytil a chcel rozohrať spoluhráčovi. Jaksi si nerozumeli a podarilo sa mi puk im vypichnúť. Som pri pravej tyčke (brankárova pravica) a snažím sa dostať za bránu. Brankár je na kolenách a zrejme ešte nevie, kde je puk. Už som za bránou a rozhodujem sa zasunúť puk do brány zozadu k ľavej tyčke. Brankár už chápe čo mienim urobiť a hádže sa k druhej strane brány. Neskoro.
"Góóóól!!!!"
Na tribúne mi hráči z Prachatíc tlieskajú peknému gólu a ja teším o poznanie viac ako pri prvom góle. Už veľmi nevládzem hrať a teším sa na každé striedanie.

Nakoniec sme prehrali 6:1, ale zanechali sme celkom dobrý dojem. Naša hra sa postupne zlepšuje viac a viac.

Večer hráme posledný zápas práve z mužstvom z Prachatíc. Keďže svojou technickou hrou porazili všetkých, stali sa tak predčasnými víťazmi turnaja. Tak sme sa dohodli, že nebudeme hrať tvrdo ale technicky. Nikto predsa netúži po zranení. To keby vedel Peťo Kojda ktorý zrejme vycítil trošku viac priestoru a tak to začal patrične využívať a otrepávať súpera o mantinel. Našťastie veľmi neprotestovali. Až takí brutalisti zase nie sme. :-)
Celý zápas bol celkom vyrovnaný. Paľo Červeň, ktorý sa mi v šatni sťažoval na kondičku. Že nevládze hrať, že je úplne hotový, že nemôže chytiť dych. V tejto chvíli sa viem vžiť do jeho kože, lebo sračka zo mňa spravila sračku. Dokážem jazdiť len toľko, na koľko sa momentálne cítia nohy. Tak Paľovi sa podaril dať čechom gól a poriadne tak zdramatizovať priebeh hry. Je to 2:1 a na pol plynu hrajúci súper začína pridávať. Pri stave 4:1 sa darí Paľovi streliť v páde druhý gól v hodine dvanástej. Tak uzatvára stav zápasu na prijateľných 4:2. V šatni si doberám Paľa, že nabudúce nech si povinne naordinuje maratónsky beh aby sa patrične unavil pred zápasmi. Radšej nech je unavený do mŕtva ale nech dáva góly. Je taký vyšťavený, že ani nevníma čo mu hovorím. Serem na to a idem sa konečne vyzliecť z toho prepoteného hokejového mundúru.

Nedeľa - 18. 3. 2001

Ráno som sa zobudil celkom v poriadku. Myslel som si, že ma budú musieť obživovať. Hodil som si dve tabletky živočíšneho uhlia a pomaly sa preberal k životu. Ranná hygiena a potom raňajky. Potom začalo vypratávanie izieb a nakladanie výstrojov do áut. Pred obedom sme chceli ísť ešte na oficiálne vyhodnotenie turnaja.
To sa konalo v blízkom hoteli vo veľkej zasadačke. Ceny tam už boli nanosené, tak sme si ich aj odfotili, keď ich už mať nebudeme.

Konečne sa malé predstavenie začalo. Nabehol hlavný organizátor a začal v plynulej nemčine vyhlasovať výsledky. Nerozumel som mu ani mäkké F ale nebolo treba. Veď vieme ako sme skončili. Ale predsa sme vyhrali v jednej disciplíne. No vyhrali, vyhral to Roman Vagner ako najlepší brankár turnaja. Myslím, že je celkom spokojný. Ešte sme dostali vrece pukov od organizátorov aby sme mali s čím trénovať a nabudúce poriadne vyprášiť všetkých súperov. Včera nám to nandali. Nesmieme to nechať tak a urobiť do budúcnosti všetko pre to, aby sme vyhrali aspoň jedno jediné stretnutie, nech tam nejdeme nadarmo. :-)

Rozlúčkové foto s Prachatičákmi a rozhodcami.

Tak sme sa potom rozlúčili s hráčmi a jupííííí, domov. Počasie vyzeralo všelijako. Aj mokro aj pekne. Našťastie po celú cestu čo sme išli mimo diaľnice, bolo počasie veľmi pekné, slnečné. Jožo \\\"Navigátor\\\" v Pehřimově zablúdil a namiesto aby odbočil doľava na diaľnicu si to namieril rovno a tak išiel paralelne vedľa diaľnice. Ja som sa držal s Paľom Hamarom a Pepem. Spolu sme si to hasili až za Brno. Na niektorých miestach pršalo a tak som radšej spomalil. Paľo na to kašlal a hasil si to ďalej 130. Na suchom povrchu som ho potom aj tak dobehol. Jožo sa motal bohviekde. Za Brnom sme si dohodli celá výprava ako ďalej. Konečne dohasil aj Jožo. Ja som zahlásil, že po hraniciach idem ešte na benzínovú pumpu lebo som si nie celkom istý, či mi vydrží nádrž až do Bratislavy. Za hranicami som natankoval a potom už len priamo do Bratislavy. Tento kúsok cesty ubehol veľmi rýchlo. Na štadióne sme si pobrali všetky veci a rozlúčili sa v dobrej nálade nad stráveným weekendom v Tábore. Bol to fasa zážitok. Určite nabehneme aj nabudúce, dovtedy dovidenia.