Nice Marathon des Alpines-Maritimes 2010

Tento relatívne nový maratón - iba 3. ročník - sa beží po azúrovom pobreží z Nice (nie DubNice ako by sa niekto mohol nazdávať) do Cannes.  Pre tých, ktorým by to nič aj tak nehovorilo, je to Francúzska riviéra. Nádherný kraj, ktorý určite stojí za návštevu a maratónsky beh zvlášť. Dostal som sa k nemu cez jedného nového kamaráta bežca, s ktorým som sa v lete zoznámil. Ibaže on neskôr upresnil, že nejde, tak som vzal moje baby a bol z toho aj rodinný výlet.

Doleteli sme prvým lietadlom ešte vo štvrtok ráno.  Počasie bolo nádherné, slnečné, nabité energiou. Teplo aj v tieni. Letisko je tam malé, útulné a spoje dobre fungujú, teda aspoň z letiska, ako sa neskôr ukázalo. Hneď po prílete bola ako pre nás pristavená miestna linka č.98. Letisko je od centra asi 5km a tak sme si mohli vychutnávať prejazd nábrežím a pozorovať nádherné vlny, modrú vodu a čisté nebo. Ubytovali nás bez výčitiek či otázok hneď po príchode na hotel, hoci oficiálne to malo byť až po 14tej hodine. Hotel bol fajn a predčil naše očakávania, ba dokonca za dobrú cenu a v centre mesta. Najdôležitejšie - bol asi 8 minút cesty pešo od štartu a 4 minúty od registrácie - Place Massena.

Zaregistroval som sa vo štvrtok poobede. Maratónska igelitka bola dosť chudobná. Vylepšoval to celkom chutný a praktický ruksačik. Celkom dobre na začiatku expa oddelili pretekárov od ostatných účastníkov konania. Vo verejnej časti na začiatku núkali zadarmo ťaháky s rozpisom medzičasov pre jednotlivé cieľové mierečné časy. Baba skoro odpadla, keď som si vypýtal na 3hodky. Asi ma podcenila. Mohla byť rada, veď by sa jej to ani neminulo. Bežci s takýmto výkonom už predsa ťahák nepotrebujú a aj mne bol zbytočný, pretože všetky medzičasy mám už kdesi v mozgu vypálené ako na plazmovej obrazovke notorické odchody vlakov. Mal som aspoň dobrý pociť, že som ukoristil užitočnú haraburdičku. Inak expo za veľa nestálo. Okrem predražených šnúrok a tenisiek, tam dohromady nič nemali. Väčšinou iba stánky s reklamou na iné maratóny, či kadejaké zázračné medicíny na zrýchlenie kroku, prípadne opateru údov. Potrebu behania nespomínali, lebo to sa kúpiť nedá. Stan expa bol veľký a honosný, len keby mal aj toalety, bol by aj dokonalý. Organizátorov nenapadlo, že bežci pred maratónom aj veľa pijú a spoliehať sa na verejné záchodky, ktoré sú zavreté sa nepatrí.

Všetky materiály boli väčšinou po francúzsky. Našťastie zopár inštrukcíí a tipov preložili aj do angličtiny. Za čo im patrí pochvala, lebo anglicky hovoriacich moc nemusia. Večer som ešte išiel skúsiť, či som behať nezabudol a odskúšať triatlonové tenisky. Otláčali, keď som naboso, ale patričnou úpravou gumičiek si to sadlo. Behalo sa mi dobre, nohy boli aj tak akési pomačkané. Dal som iba hodinku. Bežal som stredným tempom a ľahko, uvoľnene. Sústredil som sa na dobrý strečing, pred a po behu. Nábrežie bolo riadne osvetlené a iba sa tak hemžilo všakovakými športovcami. Väčšinou bežcami a cyklistami.

Ďaľší deň sme dali výlet do Grasse autobusom. Našťastie som tam veľa nechodil, iba postával a posedával. Iniciatívu som prenechal na baby, ktoré sa nevedeli vo voňarkárni dosť navoňať.

V sobotu ráno som dal ešte ľahučký beh, aby som celkom nezdrevenel. Slnko si žiadne voľno nechcelo vziať a svietilo viac než dosť. Bežať takto ráno po morskom pobreží bol naozaj zážitok a nisanom môžeme len závidieť. Celý deň sme sa motali po Monacu. Slnko si predsa len napokon vybralo oddych. Poobede som mal pocit, že ma obchádza nejaká chorôbka, ale nijak sa to nepotvrdilo. Bol som rád, že som o 17tej dokvitol na hotel a mohol oddychovať a chystať výbavičku na preteky.

Spal som dobre a pokojne. Našťastie pred maratónom už nemám žiaden štarťák. Občasné skoršie zobudenie nerátam. Vstal som pred pol siedmou. Naraňajkoval samé ľahké veci, zapil ionťákom. Do tašky zobral vodu, gely. Vyrazil som pred siedmou. Bolo po daždi, dusno a trochu mrholilo. Zima nebolo. Pre istotu som mal aj vrchné tričko. Bežať som chcel iba v trenkách a tielku. Ulicami už tiahli davy bežcov a bežkýň. Nebolo sa kam ponáhľať. Mieril som ku škatuliam s vecami, ktoré mali prevážať do cieľa - Cannes. Nábrežie už bolo plné, ledva sa dalo prejsť po chodníkoch. Vyzliekol som šušťáky, pripol pás s gelami, zjedol banán, zobral vodu. Poprchať medzitým prestalo. Išiel som sa rozcvičiť a rozbehať. Trvalo mi to asi 15 minút. Štartovné pole bolo pekne organizované a zoradené podľa výkonnosti. Bol som v žltej skupine, ktorá bola za červenou a elitnou. Moja skupina bola na cieľový čas do 3:15. Štvrťhodinu pred štartom tam bolo ešte dosť voľno. Rupol som do seba veľký gel a zapil vodou. Dorazili na moje prekavapenie aj baby. Začalo byť dosť teplo, aj keď bolo stále zamračené. Do ôsmej som vydrúľal celú polliterku vody. Štart sa nekonal. Všetci boli nachystaní a nič.

Všimol som si chlapíka v mojej zóne, ktorý mal obuté normálne poltopánky ako sa nosia k obleku, ale s gumovou podrážkou a krikľavo oranžovými šnúrkami. Na každom maratóne sa nájde nejaký exot. Je to zrejme disciplína, ktorá sa vymyká normálnym ľuďom. Po vyše štvrť hodinovom meškaní to vyzeralo konečne na štart. Už som sa obával, že úplne vytuhnem a zdvihne sa mi po tom energo-geli inzulín a výkon pôjde dolu. Na štartovnú čiaru som sa dostal asi za 16 sekúnd. Stláčam stopky a vyrážam na svoj 17. maratón. Konečne si zabehám. Stratégia bola bežať pod 21minút každú päťku, ak to pôjde.

Prvé metre bolo pole prehustené, postupne sa to rozbiehalo a rozbehlo. Ďalej to nešlo. Nikde ani dopredu, ani dozadu, ani vľavo, ani vpravo. Vzduch bol hustý. Prvý km za 4:25. Bude treba pridať. Len ako? Predo mnou našťastie beží 3H pacemaker. Takto bežíme celé 4 km. Ďaľšie km sme zrýchlili. V takomto balíku a tak dlho som ešte nebežal. Po vymanení z tohoto zovretia som nabral čerstvý vzduch. Hneď sa mi bežalo ľahšie. Pri letisku bolo práve 5km a medzičas rovných 21 minút. Super, teraz to v kľude udržať až do cieľa. Cesta sa nezmenila, pekná široká, bežcov už bolo redšie, beží sa dobre, prebiehame cez most, ponad vysýchavú riečku. Dávam si čerstvú vodičku. Ide to mierne z kopčeka. Uvoľňujem sa, snažímm sa voľne rytmicky švihať pažami a pritom sa iba jemne vytáčať. Krok držím dlhý. Pri každom dopade pravou nohou počuť úder šnúrky o čip. Pulz mám relatívne nízky, iba 155. ôsmy a deviaty km bežím skoro za 4 minúty. Desiaty km 41:47, rezerva 13s. Bežím väčšinou sám, bežecké priateľstvá sa nedarí uzatvárať a nikto nebeží podľa mňa. Dobiehame do Villeneuve-Loubet. Trať odbočí medzi domy v pravom uhle. Je to 13. km a veru je aj najpomalší z tejto päťky -za 4:15. Nečudo, pekné domčeky a zalamovaná trať. Po ceste sa dá bežať iba v strede, lebo je nezvyčajne vydutá, aby sa tam voda nedržala. Po krátkej úvahe dobiehame na 14. km a ľahučké stúpanie. Na konci 15. km je obrátka. Medzičas 1:02:36. Zvyšujem rezervu na 24s. Motáme sa po mestečku. Pekne ho vypratali, žiadne auto pozdĺž trate neparkovalo a stĺpiky boli označené výstražným trojuholník s nápisom "obstacle". Vraciame sa späť k 15. km a bežíme paralelne s oboma cestami, takže vedľa seba bežia 3 prúdy bežcov a každý na inom kilometri. Beží sa mi dobre. Pre istotu vrážam do seba malý power gel. Poriadne zapíjam. Konečne vybiehame z mestečka a bežíme vedľa dlhej rovnej pláže. Po pravej strane železničná trať, ktorá úplne ruší prenos signálu s pulzom. Mám rovnomerné tempo. V mysli sa mi premieta Gebr, ako bežal v Berlíne maratónsky rekord. Keď sa zabudnem, začnem všetkých predbiehať. Túto trať poznám. Vedie až do Antibes. Je to psycho úsek, rovný a dlhý až po 22.km. 20. km poznačujem medzičas 1:23:23, rezerva 37s. Blížim sa k veľkému čiernemu oblúku, to je polmaratón v čase 1:28:13. Je to čas tak akurát. Príliš som sa nehnal, ale zase ani nebol príliš pomalý.

Nasledoval príjemný dolu kopček a mestečko Antibes. Hneď na začiatku ma čakal môj podporný babský tím a aj na mňa zakričali. Celkom príjmné povzbudenie na pár sekúnd. Môžem sa vrátiť do svojho vnútorného sveta. Stále bežím svoju príjemnú povinnú jazdu a teším sa na záver. Občas si hovorím, že to dokážem a vtĺkam si to do hlavy. Mojim vytúženým cieľom je to dať pod 3hodiny. V meste povzbudzuje kopa ľudí, niektorí kričia na mňa po mene, ktoré mám vytlačené na čísle. V historickej časti je krátky, ale dosť prudký kopček. Nemám s ním problém a drzo ho bežím nezmeneným tempom. Na čase sa to aj tak prejaví, lebo je za 4:18 - 24.km. Zbieham dolu. Na 25. km je chaos. Občerstvovačka a tiež výmena štafiet, ani som si nevšimol kilometrovník. Navyše tlačím do seba veľký gel a zapíjam. Odhadujem medzičas na 1:44:12, rezerva 48s. Prichádzajú kľúčové päťky, kedy sa ukáže, či to naozaj dokážem. Vybieham miernym briežkom na výbežok do mora, hore trocha fučí. Počasie je nezmenené. Trať je občas vlhká a niekedy suchá. Beží sa mi triezvo, vnímam okolie, telo nie je unavené, pulz mi vypadáva, ale asi sa drží okolo 155. Pomaly sa pripravujem na stupák na 28. km, ale nebol. Začal až na 29.km a bol teda parádny. Omnoho dlhší a väčšie stúpanie ako bostonský Heart break hill. Spomalil som, ale nie dramaticky. Tento km bol za 4:33. Dolu kopcom som sa snažil to púšťať, nohy už sa spomalovali. Zato zbehový to istil za 4:05, čiže 30 km v čase 2:05:28. Rezerva sa posunula na 32s. Som veľmi spokojný. Ostávajú ešte 2 poschodia virtuálnej torty, vyzerá to nádejne. Opäť bežíme po nábreží úplne vedľa mora. Vbiehame do Juan-les-Pins. Trochu ma začína pichať v boku, spomeniem si na radu kamaráta Milana, že treba zatlačiť prstami oproti pichaču. Fakt to zaberá, super, bežím ďalej. Všetky kilometre vzácne vyrovnané za 4:15, kazia to iba posledné o 1s a 2s lepšie, zradkyne. Medzičas 2:26:42. 18s rezerva oproti plánu. Ostáva posledných 7km, to už je len ako z Hamuliakova. Musím to poľahky dotlačiť. Cítim sa v pohode, ale nohy začínajú mať dosť. Mierne sa spomaľujú. 36. km za 4:23. Na 37.km nečakaný kopček, ktorý vyciciava zbytky energie. Trepem do seba posledný gel s dvojitou dávkou kofeínu. Dolu z kopčeka to už nejde ako by sa žiadalo. Tuhnutie nôh cítiť. Hecujem sa. Trať dokonale poznám, behával som tu počas služobných ciest. Už len 3km, pár bežcov ma predbehlo. Inak držím mierne spomalené tempo asi tak na 4:25. Občerstvovačku už vypúšťam. Hecujem sa, aby som mal dobrý čas na poslednej päťke, ale telo už neposlúcha. Doklepávam to v čase 2:48:55, teda strata 55s oproti plánu, ale aj tak rezerva pod 3hodiny. Ďaľšia občerstvovačka. Načo? Už mi nepomôže ani výmena krvi. Treba sa do toho oprieť a nie rozptylovať. Paráda, ostáva iba šľahačka na pomyslenej torte. Nedarí sa mi zrýchlovať. Telo sa už oddeľuje od duše. Bežím iba zotrvačnosťou, neviem sa odpútať od únavy svalov. Nikto ma nepredbieha, ale nemám síl ako v Košiaciach zrýchliť. Trať je úzka, všade kopu divákov. Napriek úsiliu, 41.km bežím najpomalšie z celého maratónu za 4:36. Nevnímam to, vidím iba cieľ v diaľke. Netuším, na aký čas bežím, iba viem, že čím rýchlejšie budem bežať, tým bude lepší. 42. km za 4:27. Ostáva posledných 195m, ktoré akože šprintujem. Cieľ flashuje. Pretínam pomyslenú cieľovú pásku v čistom čase 2:58:48! a bruto čase 2:59:04. Dvíham nad hlavu šťastne ruky.

Veľmi sa teším. Druhý najlepší čas, ale môj najlepší výkon, ak vezmem do úvahy čas a priebeh pretekov. Rozdiel medzi prvou a druhou polkou bol iba 2minúty a 24 sekúnd. Prvý maratón, ktorý som aj podľa gun time zabehol pod 3hodiny. V cieli ma čakal support tím, ba aj stihol odfotiť pri prebehu cieľovou čiarou, tak to je tiež výkon! Dostávam parádnu medailu, účastnícke tričko, olovrant na cestu a kopu ovocia. Po prezlečení som sa išiel ešte vyklusať. Zabudol som behať, svaly na blato. Chvíľu mi trvalo, kým som sa rozbehol. Úžasný pocit z nádherného výkonu a maratónu prekryje všetky zlé pocity, budem naň určite dlho spomínať. Bol to super výkon.
oficialna web stránka: www.marathon06.com