MTBO Skalka 2003

V sobotu na obed sme dorazili na štadión a po vystúpení z auta ma ovial príjemný svieži vzduch, oproti tomu bratislavskému hicu úplná nádhera. Trate staval tentokrát Igor Zuzčák a ja som sa už nevedel dočkať, čo asi vyšpekuluje na už dosť starej LOB-káckej mape tento raz. Poznajúc jeho špekulantskú povahu, mohol som očakávať nejaké tie "perly". Čas do štartu preletel ako raketa a ja som tiež ako raketa vyštartoval po obdržaní mapy. Na prvú kontrolu sa mi zdal postup jasný, ale hneď dvojka bola hodný kus za hrebeňom na druhej strane. Ten kto pozná sklon kopcov na bystrickú stranu, tak vie o čom hovorím. Šprintujem teda okolo plotu vysielača na jedničku a po ceste vidím prichádzať Igora, tak mu ešte "priateľsky" znadám, že preboha, čo to má tá dvojka znamenať. Odpoveď už ani nepočujem, odbočku na križovatke si ani nekontrolujem podľa mapy, kolaje od bikov v dosť vysokej tráve hovoria za všetko. Mierne stúpaníčko, nejaké to prenášanie kmeňa a som pri kontrole.

Tak a teraz sa vydáme napospas osudu, hovorím si. Cestička zo sedla smerom na dvojku je tenučká aj v mape. Jej povrch sú samé šutre a korene, strmosť som už naznačoval predtým, takže viac než polovicu z nej som zniesol bike v zbesilom tempe, kúrňa veď mám chuť bojovať. Kontrolujem polohu podľa mapy, tuná niekde by sa mala zhora napájať daľšia cestička, ááá už ju tu máme, ale kde dočerta je tá moja odbočka? Žiadny chodník doprava cez hrebeň nevidím, nuž mi nezostáva nič iné ako vyklesať ešte nižšie, cestička sa ale stáča doľava a strmo dole, to nie to som už moc hlboko. Predomnou sa do sedielka škriabe späť jedna baba lapajúc po dychu krúti hlavou a šepce " no path...". Bezradne sa obraciam naspäť a pozerám sa do svahu na do mnou:"kde do prdele je ten chodník?". Prichádzajú ďalší a rozširujú diskusné fórum, konečne Kundrata objavuje cestičku zašitú medzi stromom a šutrom. "No jasné, domáci to tu pozná!", podpichujem ho ako sa vyberám za ním. "No iste, boha, som tu prvý raz!", takmer urazene zarepce a vydáva sa po vrstevnici smerom ku očakávanej kontrole. Nosenie a jazda asi tak pol na pol v ostrom tempe pokračuje až ku kontrole, ták, dvojka je naša. Stopnem medzičas a kontrolujem podľa mapy kadial dalej. Velmi sa mi nechce špekulovať, rozhodujem sa pre z môjho pohľadu bezpečný postup: vyklesať po spodnej cestičke na stúpajúcu zvážnicu a po nej hore na trojku. Tak som aj urobil, snažiac sa nezabiť klučkujem pomedzi pod lopúchmi skryté šutre a vyzerám dopredu kedy už konečne chytím tú zvážnicu. No a už som na nej, začínam sa škrabať späť na hrebeň. Tep okamžite vylietava na maximálku, tak len nahodím kolibríka a snažím sa vyberať najlepší terén predo mnou. Do prčic ale je tá zvážnica rozbitá, v zime na bežkách je to úplne iné, teraz je to veru dosť blbý podklad. Hrebeň nado mnou sa približuje nejako lenivo, ja ešte sem tam mrknem do mapy a stále viac a viac ma začína zlostiť myšlienka, či som sa ja len predsa nemal vrátiť nejakou hornou cestičkou na hrebeň a po ňom, tradáá ako po dialnici, dojachať vysmiaty ku trojke. No čo už, blbý som a blbý budem, utešujem sa. Ostrá serpentína doprava a konečne vidím lampiónik pred sebou. Zostáva ešte sa vytrápiť zvyšok stúpania na hrebeň , po ňom niekde poblíž jednotky to preraziť na spodnú cestičku a už to snáď nejako k tej čtyrke dotrápim. Ako tak makám a špekulujem nad postupom, vidím fofrovať v protismere Tamáša Jankóa, doprčic jasné, on to z dvojky vytiahol nejako na hrebeň, bol to lepší postup. Konečne sa vyškriabavam na hrebeň nad štadiónom, snažím sa nejako prebiť na najspodnejšiu cestičku a potom po vrstevnici si už len pozerám, ktorým priesekom vyklesám na štvorku. Nakoniec sa mi pozdával až jeden ktorý bol trochu neskoro, navyše som pri vyklesávaní vletel do rigolu a po poltigrovi len s úžasom pozerám ako sa mi rajdy otočili do štyridsaťpäťstupňového uhla voči kolesám. Vzopriem stehnami koleso a pokúšam sa otočiť ich späť. Nič. Zatnem zuby, ešte mocnejšie zaberiem a .. nič. Rajdy sú stále nemožne otočené. Kašlem na to, hovorím si , chytím bike a poklusom ho znášam po mäkkom povrchu až na lúčku nad asfaltkou, odtialto je po chodníčku ku štvorke pár metrov. Spravím ešte jeden zúfalý pokus a chvalabohu, otáčam rajdy do zhruba prevádzkyschopného stavu. Vyrážam ku štvorke, cvak , otočka a fofry na asfaltku. Zostáva ešte päťka niekde nad zákrutou, podľa mapy by som mohol skúsiť skratku priesekom, keď k nemu ale prijdem, po piatich metroch škrabania sa do kopca sa mi bike zahaspruje do konárov a ja sa radšej potupne vraciam na cestu, po asfaltke to obehnem , vytlačím do kopca, no dobre aspon symbolicky sa na pár metrov posadím na bike, (ušetril som asi pol sekundy) a päťka je moja. Zyšok je už jasný , čo najskôr na asfaltku, zbesilým tempom hore popri zaparkovaných autách (dúfam, že na zberku sa nebudem musieť tlačiť pomedzi ne..), zberka, krátky klesáka ku rampe a cieľ. PeRi mi berie preukaz a ja sa idem vydýchať ku výveske, doprčic ten hrebeň som mal ísť inak!, vyčítam si. No nevadí, čakám na ostatných, idem si načapovať pivo (hneď ma prešla zlosť...). Sem tam kuknem na šnúru, nakoniec som skončil piaty. V podstate úspech. Zvyšok dňa a večera zhodnotím jednou (holou) vetou: bolo fasa.... 

V nedelu sa budíme do zatiahnutého rána, slnko sa len pomaly prediera cez husté baránky na oblohe a vôbec nie je jasné, či svoj boj vyhrá. Krátko pred štartom začínajú padať prvé kvapky, obloha sa rozhodla zostať zatiahnutá, ale zatial to je v pohode. Prichádza môj čas, nafasujem mapu, tentokrát väčšiu ako včera, ale našťastie kontroly sú rozmiestnené tak, že mapu poskladám a už ju nebude treba prehadzovať. Vyťahujem fixku a hútam nad postupom. Puco stojí vedľa mňa a kontroluje: "no čo, je tam niečo tak ako sme sa bavili? " (ráno sme mali teoretickú prípravu, Puco porozhadzoval fiktívne kontroly po mape - a mal veru široký rozmach, a my sme mali pri raňajkách špekulovať, ako to zmáknuť a prežiť. Tvárim sa záhadne a odvetím "veď uvidíš...". Vyrážam, postup sa mi zdá celkom jasný a tak sa ide na vec. Peckujem tom von zo štadiónu, starou známou cestou z Bielej stopy ťahám smerom ku tunelu, Pažiho nechávam za sebou, ešte krátky stupáčik a už padám po Václaváku, paráda, hovorím si , pojdem okolo, nebudem špekulovať nad skratkami veď hlavné chodníčky sú pekelne rýchle...

Tu prichádza prvý skrat, neuvedomil som si, že som mal ako prvú zobrať štvorku a trielim dole ku horárni, trochu do kopca a päťka je moja. Vtedy si uvedomím chybu, tak toto ma bude stáť60 výškových metrov.... Čo som vyklesal, teraz musím vystúpať, našťastie povrch je pevný a šliape sa dobre. Prichádzam na odbočku do sedla Dirháb, tu by som mal odbočiť doprava , pravda, keby som nebol blbec. Stopnem si medzičas, aspon budem vedieť koľko minúť narobím teraz zbytočne. Zákrutu si skracujem zarastenou cestičkou, čosi potlačím , potom nasadnem a ťahám do kopca. Konečne križujem hlavnejší chodník a pokračujem ďalej do kopca, v očakávaní kontroly. Lenže tú nie a nie nájsť. Hop, pozerám do mapy, kua veď som odbočil o cestičku skôr! No fasa, chyba čislo dva. Rýchlo sa vraciam na "hlavnú", pár metrov stúpania a tentoraz správne. Vpredu vidím lampión a pri ňom Vlasta, samozrejme zobral to zhora, aj ked veľa znášal, ale aj tak bol rýchlejší. Orážam, otáčam sa dole, vyklesám na odbočku na Dirháb a pozerám na displej, no takže táto blbosť ma stála 8 minút, len tak ďalej!, povzbudzujem sa.

Besný od zlosti, vyrážam hore, pri jazde ešte špekulujem nad ďalším postupom, čo zobrať skôr? Rozhodujem sa pre trojku, mierne stúpanie okolo Vlčieho vrchu patrí na Bielej stope ku parádnym, na bežkách sa tu fičí aj hore (miernym) kopcom. Na biku sa na pevnom povrchu fičalo tiež. Navyše sa odkryl pekný pohľad ponad údolie na hlavný hrebeň a Skalku. OK , trojka je malina, vraciam sa 50-kou do sedla , šestku beriem vzápätí, hej ludia čo ste tam boli, odmailujte mi späť ak ste aj vy tak strašne cítili vôňu jahôd na tom krátkom strmáčiku na kontrolou č.55! No mnou na chvílu normálne zalomcovalo, len mlsať a mlsať....
Ďalší postup bol maximálne alibistický, strihnúť to dole dolinou a vyškrabať sa hore na dvojku, táto priama voľba veľmi lákala, lenže ja som sa bál kvality tej cestičky dole, nuž som zvolil nekompromisný obchvat, pekne dokola, popod zjazdovku a kontrola je istá...
Nakoniec to nebolo až také strašné, 14 minút, to ešte ide.

Nuž a zlatý klinec som si nechal nakoniec. Posledná kontrola pod vedením na hrebeni niekde nad Skalkou sa dala ísť (aspon) dvomi spôsobmi, ja som si (po zrelej úvahe ) vybral samozrejme ten horší. Nevrátil som sa pod zjazdovku a po nej hore na Skalku, ale vydal som sa do neznámeho terénu, vyškrabal som sa cez spleť ciest, kde som opäť stretol v protismere Támáša Jankóa, vyniesol som bike cez les až ku vedeniu , kde som sa s pocitom úľavy otočil a ... zistil , že ma čaká stúpanie pod drôtami ktoré som vôbec nečakal (vynoril som sa prilíš ďaleko a príliš nízko), totálne zarastené malinčím, obletovaný kŕdlom múch , no proste číry des. Obostrel ma taký drobný pocit zúfalstva, nasledujúce minúty sa mi zdali nekonečné, nohy doškrabané, tie debilné muchy sa museli zdivieť od tých pachových signálov, ktoré im dával môj prepotený dres... Nakoniec som to vytrápil až na spojnicu s turistickou značkou, vyklesal ku kontrole, otočka do kopca, rovinka nad hornou zjazdovkou, ponad Minciar ku vleku , a už len fofry na štadión a konečne cieľ.
Nuž veru mal som silný pocit zbabraného preteku. Či už to bolo tým, že som sa dosť snažil makať,alebo tým, že aj iní kufrovali, nuž ale nakoniec som zase skončil piaty, neveriac vlastným očiam.
Puco ma aj pochválil... :-)).

Nuž čo povedať na záver?
Myslím, že to bol veľmi podarený víkend, počasie geniálne, vzrúšo na trati tiež, piva bolo pred polnocou pomenej a tak ho začali niektorí fajnšmekri riediť kofolou....,no proste akcia ako má byť.
Howg.