Brno circuit inline 2011

Pôvodne som chcel ísť na túto akciu už minulý rok ale ma odstavila menšia viróza. Tentokrát to ale vyšlo a navyše sme si spestrili víkend v Brne návštevou „Macochy“ a Punkevní jaskyne.

V nedeľu ráno som sa nechal doviezť na Masarykov pretekársky okruh, kde sa konal inline maratón. O 10:15 bol okruh voľne prístupný pre verejnosť a súťažiaci ho mohli do 11:00 využiť na zahriatie. Povedal som si, že ak mám jazdiť 5 hodín po okruhu a nemám víťazné ambície, tak sa nepotrebujem zahriať. Zahrejem sa predsa počas jazdy, nie? :-)

Medzi tým som sa pozeral po pretekároch. Niektorí vyzerali namakaní a niektorí s obyčajnými fitness korčulami dávali jasne najavo, že sa prišli tiež baviť. V propozíciach organizátori písali, že povrch je ideálny pre inline korčuľovanie. Vyskúšal som a trúfol by som si povedať, že až taký ideálny povrch na inline korčuľovanie to nie je. Nebol zlý, bol dobrý a kvalitný, ale na korčuľovanie by som si vedel predstaviť aj lepší. Ale taký by zase nebol dobrý pre formule a motorkárov. Tí by sa asi v kuse šmýkali. :-) Na štarte nás čakalo krásne slnečné počasie a luxusné 4 stupne Celzia. Ešte pár stupňov dole, trochu vody a mohol som si obuť korčule ľadové. :-) Zima mi našťastie nebola ale pre istotu som si zobral aj rukavice. 4 stupne dokážu v zjazde pekne zamraziť.

O 11:00 prišiel štart. Skoro všetci ako hučiaca riava hurá dopredu. Zavesil som sa za slečnou ktorá bola neskôr prestriedaná nejakým týpkom. To sme už išli do najvyššieho bodu dráhy. Trošku nás brzdil pravobočný vietor ale nič hrozné to nebolo. Vôbec ma v tej chvíli netrápilo, že som si nedal zahrievacie kolo. Aspoň by som vedel, ako si rozvrhnúť sily na okruhu. :-) Z najvyššieho bodu sme sa spustili dole. Z konca nášho minibalíku korčuliarov som začal dosť nepochopiteľne zrýchľovať. Musel som vybočiť z radu a o chvíľu som ofúkol celý balíček. Nepochopiteľné to bolo preto, lebo všetci mali race korčule, zatiaľ čo ja som mal len maratónky. Myslel som si, že race sú preto race, lebo sú konštruované na rýchlosť. No zjavne som bol z celej skupiny asi najťažší keď som konečne sfrčal dole na najnižšie položený bod trate a predo mnou vyrástla doslova hnusná strecha. Rýchlosť razom padla dole. Mohol som si dať korčule dole a ísť normálne krokom hore. :-) Teraz ma začali všetci s race korčulami predbiehať. :-) Je rozdiel vláčiť sa do kopca s kilovými alebo 2 kilovými korčulami. Nehovoriac o živej váhe. No ale vysvetluj to niekomu, kto váži aj s korčulami 40 kilo. Na konci kopca krátke esíčko a cieľová rovinka.

Normálne ma prekvapilo, ako ten okruh rýchlo ubehol. Myslel som si, že 5,4 km mi bude trvať celú večnosť. Čas prvého okruhu som dal približne za 14 minút. Vskutku náročný výpočet hovoril o tom, že za hodinu by som mal dať 4 okruhy. Len si nastaviť tempo, aby som ho vedel udržať. Najvhodnejší okamih na dopĺňanie tekutín a jedla sa ukázal dlhý zjazd. Takže taktika jasná. Vydržať čo to dá a potom sa uvidí.

Povedal som si, že sa nebudem nikam hnať. Na širokánskom okruhu sa výborne korčuľovalo. Slniečko svietilo, trošku fúkalo, ale inak pohodička. Týpek sa ma v jednom okruhu pýtal, či idem sám alebo sa chcem s ním striedať. Bolo mi to jedno. Idem na výdrž. Aj tak sme však plus-mínus išli niekoľko okruhov spolu. Asi v 5 kole si posťažoval, že tento kopec asi raz zadupe. Hrozné čosi. :-) Fakt to išlo hore ťažko. A to som si ešte hovoril, že chvalabohu, že nám do toho stúpania ešte aj fúka vietor do chrbta. Fúkať v stúpaní do tváre, tak amen tma.

Pocitovo najlepšie sa mi jazdilo od 3 okruhu po 7-8. Potom mi už citeľne oťaželi nohy. Aj v zjazde sa mi už čoraz tažšie čupelo v aerodynamickom podrepe. Nehovoriac o tom, že zákruty v takej rýchlosti už nebolo jednoduché na unavených nohách kontrolovať. Videl som korčuliarov, ktorí si vnútornú nohu v zákrute držali obidvoma rukami. Nuž, race korčule nemajú členok fixovaný, nie je to jednoduché.

Po dvoch hodinách krúženia v 9 kole som už musel zastaviť na oddych. Dal som si traťovku, zapil jonťákom a ponaťahoval nohy. Chlad a netrénovanosť vo vytrvalostnom korčuľovaní ma vyčerpávali viac ako som chcel. Členky a stehná ma boleli najviac. Ale pokračoval som ďalej. 10 kolo mi po oddychu nešlo o nič lepšie tak som zastavil ešte raz. Zavolal som Zdenke, nech pre mňa prídu. Ja zatiaľ ešte skúsim dať niekoľko okruhov. 11 kolo išlo trošku lepšie. V 12 kole som sa v stúpaní dokonca dvakrát zastavil, aby som chytil dych. Tam nič nepomáhalo. Žiadne triky. Proste korčuľovať hore. Rozhodol som sa to zabaliť. 12 kôl po 3 hodinách korčuľovania je na začiatok viac než dosť. Toľko som ešte v živote nekorčuloval.

Nakoniec som skončil na 22 mieste z 28. 5,4 km x 12 = 64800 metrov. Priemerná rýchlost okolo 21 km/h ak si odmyslím oddych počas posledných kôl. :-)
Víťaz kategórie jednotlivcov dal do konca časového limitu 24 okruhov, čo je skoro 130 km. Uff. :-)

Víťazi štafety dali dokonca 28 okruhov.

Brnenský autodrom je technicky celkom náročný a zaujímavý okruh. Je to naozaj zážitok si zakorčuľovať na okruhu, ktorému inak po celý rok dominujú skor motoristické športy. Ak bude možnosť, rád si to dám o rok znovu. Celkom sa mi to páčilo hoci z pohľadu organizátora by sa dalo všeličo vylepšiť.

Ešte video z celej akcie.