Bratislavský maratón 2011

Tento ročník som mal najmenej isté, že sa ho zúčastním. Na predposlednú chvíľu som sa regol osobne priamo v priestore centra pretekov. Aj keď to nebolo úplne bezbolestné, lebo kým som zaparkoval, pobehal a našiel registráciu, tak ...

Ale na druhej strane, organizátori mi spravili veľkú radosť a myslím, že v tom nie som celkom sám, lebo vymysleli oveľa lepšiu trasu ako po ostatné ročníky. Modifikácia spočívala v tom, že sa vypustila „hrádzová“ slučka a na konci petržalky sa jednoducho po odbočení doľava pokračovalo po „normálnej“ asfaltke. Aj keď slovo „normálne“ v súvislosti so slovenskými cestami a špeciálne bratislavskými má zvláštnu príchuť ale oproti pôvodnej trase išlo o výrazný pokrok. Ale veď znalí veci vedia.
Počasie bolo dosť chladné, čo mne osobne veľmi nevadilo. Prvá vrstva hokejové ribano a druhá vrstva spidermana. Aj keď začínam ten kostým spidermana trochu podozrievať, lebo mi to žiadnu zázračnú silu nedáva. Ale nemôžem si dať supermana, lebo to by som bol až moc dobrý a mohli by ma disknúť. :-)))

Štart sa presunul k OC Eurovea a na vcelku dobrom asfalte sa aj odštartovalo. Hneď po štarte som si uvedomil chybu, že som sa radšej nenasáčkoval viac dopredu. Kľučkovaním medzi pomalšími som strácal drahocenný čas a tak balík, ktorý by mi vyhovoval, pomaličky utekal. Za Carrefourom mi bolo jasné, že sa postupne vzďaluje. Horšie bolo, že mňa nikto nedobiehal. Aspoň by sme sa prestriedavali.

Na konci Petržky sa konečne boj s miernym protivetrom skončil. Chrbát ma už tak bolel, že som už nevedel, čo urobiť aby sa uvoľnil. Od polikliniky však nastal zvrat. Chrbát prestal bolieť. Dokonca som mal pocit, že som mierne zrýchlil, lebo v diaľke bolo vidieť pár osamelých odpadlíkov. Ak v tomto tempe nepoľavím, dobehnem ich.
Že ich dobehnem, mi bolo jasné na premosťovacom preklade medzi cestou a hrádzou. Akurát mi tam signalizovali, aby som spomalil.
Načo? Normálne som prefičal a pokračoval ďalej.

Konečne som dobehol dvoch korčuliarov. Hneď mi to dvihlo náladu a trošku som si oddýchol v závetrí a potom pokračoval sám. Nechytali sa. Ani do háku. Čo už. V diaľke ďalší dvaja. Aj keď sa zdalo, že tých už asi nedám. To už bol nado mnou most Apollo a po ňom práve mastil väčší balík korčuliarov. Ja blbec, keby som sa natrepal na štarte viac dopredu, mohol som byť s nimi a užívať si jazdu v závetrí balíka. :-) Takto akurát sám ako Meresjev.

Pred starým mostom prišla druhá modifikácia trate a moje obavy zo zlého asfaltu boli predčasné, lebo na tomto úseku som znovu ožil. Dokonca mám dojem, že som tam stiahol pár desiatok sekúnd na dvoch korčuliarov predo mnou. Takže v protismere Einsteinovej cesty som sa uistil, že ich dobehnem. Ale nebolo to jednoduché. Prvého som dotiahol až na moste Apollo a pri zjazde aj druhého aj keď z neho som mal dojem, že asi taktizuje, lebo prestal korčuľovať a dokonca do zákruty doľava začal aj brzdiť. S race korčulami sa vraj v rýchlosti zle mánevruje, tak som sa rozhodol, že ho predbehnem ešte pred zákrutou aby som nestratil rýchlosť. Organizátori mávali aby sme spomalili ale kašľal som na to. Už som si túto zákrutu vyskúšal pred pretekmi a dala sa íst naplno. Na rozdiel od minuloročného zjazdu zo starého mostu doľava a ešte k tomu cez koľaje. Toto tu bola úplna pohoďka.

Záverečný finiš som nevypustil a ubránil som svoje síce bezvýznamné, ale krvopotne vybojované 97 miesto, čím som si splnil svoj súkromný cieľ, umiestniť sa v prvej stovke. Dokonca vo svojej kategorii na 19 mieste.  Tak to už hej. :-) Ostatné ročníky boli zúfalo zlé, stále horšie ako 100 miesto.
Ale keby som nedohonil na posledných 6 km 4 korculiarov, tak som zase v druhej stovke a o rok si môžem dávať znovu záväzok skončiť do prvej stovky.  Takto si môžem dať smelší cieľ. Skončiť do 90 miesta. Podarí sa mi to?

V cieli som učinil pár zaujímavých poznatkov. Oproti ostatným ročníkom sa mi išlo prvýkrát konečne v pohode. Asi mi tie dva tréningy 2x3 km na hrádzi tento rok hovadsky pomohli. :-)
Ak nerátam chrbát, ktorý však od polovice pretekov prestal bolieť, resp. bola bolesť znesiteľná, tak to bolo super. V cieli bolo ešte stále dosť síl, že by som si pokojne dal ešte jedno kolečko. Na budúci rok musím zorganizovať znovu hokejový turnaj o týždeň skôr aby som sa veľmi neunavil a nedošiel do cieľa Bratislavského maratónu ako použitá handra. Dnes som sa aj po finiši v cieľovej rovinke zotavil prakticky za chvíľu. Takže tento ročník kvitujem trasu aj dojazd.

Po dojazde do cieľa som ešte stretol spoluhráča Iva v hokeji. Tiež si pochvaľoval akciu. Od minulého roka zhodil 20 kg a cíti sa teraz ako rybička. Išiel na obyčajných fitness korčuliach a bol asi o 7 minút pomalší. O rok si možno kúpi tiež nejaké dobré maratónky a dáme si ČSOB inline maratón hecovačku.