Ironman Regensburg 2012

Ironman je predovšetkým udalosť v živote športovca, to už nie sú ani preteky, je to ako malá olympiáda, či kvalifikácia na olympiádu. Celodenná udalosť, megadávka troch športov za sebou, neviem, či sa to dá s niečím porovnať. Pre mňa to bola určite najväčšia športová udalosť roka, vrcholné preteky na začiatku triatlonovej sezóny. Chystal som sa na to už od minulého roka, keď som zhodou šťastných náhod prišiel k tt biku. Niekto tam hore zjavne chcel, aby som aj po dvoch úspešne absolvovaných dlhých triatlonoch pokračoval v tejto aktivite.

Vedel som, že sa môžem a dokážem zlepšiť vo všetkých 3 disciplínach. V plávaní kontinuálne, na biku zvýšením intenzity a objemu, no a beh akurát lepšie zabehnúť. Ako to už s Ironmanom býva, treba sa prihlásiť aspoň pol roka vopred a investovať do štartovného. Človek si jednoducho musí byť istý, že v deň pretekov bude úplne zdravý, pojazdný a pripravený. Žiadne ospravedlnenia, či vrátenie štartného nehrozí. Také sú pravidlá. Obyčajne v januári už začnem mať prvý stres, že nestíham natrénovať, alebo, že málo trénujem. To sa vonku ešte na biku ani vystrčiť nedá, nuž treba mlieť naprázdno na cyklotrenažeri a sledovať domácu videotéku. Zimu väčšinou venujem behu a plávaniu. Športový rok otváram ČSOB maratónom. Je trochu pomalší ako minulý rok, neskôr dám Baba Kamzík v slušnom čase 2:02, potom Leitha Berg Rad Marathon 120km a napokon dolaďujem formu na CityTriathlon Bratislava šprint objemy. S výkonmi som veľmi spokojný. Prípravu podčiarkujú ešte aj každo-utorkové simulované cyklo preteky, kde stíhačky a nástupy dajú naozaj zabrať nohám aj pľúcam. Idem teda do Regensburgu pocitovo dobre pripravený. Viac sa hádam v danom čase 10-14h tréningu týždenne spraviť nedá. Otáznym ostáva bike, som zvedavý, či na koze vydržím skoro 6 h sedieť a ako sa prejaví špeciál na tejto trati. Rád by som dal ho dal tesne pod 5:30, beh pod 3:30 a plávanie pod 1:10. Toto sú hodnoty, na ktoré v reali mám, samozrejme bude to závisieť od konkrétnej dispozície, počasia, oddychu.

Do Regensburgu som vyrazil vo štvrtok popoludní, v zložení ja, koza a 2 plné tašky krámov. Pobaliť sa na tieto preteky je vždy zážitok a zoznam z prvého triatlonu v živote z roku 2008 vždy poslúži. Je to o trochu jednoduchšie ako lietadlom, keď treba ešte aj bike rozoberať a špeciálne baliť. Nehovoriac o úspornom balení aj ostatných veci, kedy si to treba všetko odniesť na hotel. Cesta prebehla hladko, auto aj navigácia fungovali spoľahlivo. Nebolo to ani príliš ďaleko, necelých 500km. Ubytoval som sa v hoteli severne od mesta v dedinke Hainsacker, na jej úplnom okraji, za to po priamej ceste až na miesto cieľa a registrácie. Hotelík bol skoro prázdny napriek tomu som sa nevyhol problémom s izbou, keď mi chcel dať recepčný fajčiarsku. Asi čakal tringelt, ako to dokázal napriek problémom vyriešiť. Stará finta. Ako zistil, že som športovec Ironman, tak sa správal veľmi úctivo a úslužne a pomáhal ako vedel. Bike som si mohol uložiť do relax centra. Podľa toho som zistil, že sme tam celkovo 3 adepti na preteky. V piatok ráno som zabehol 10km pre natiahnutie nôh a pripomenutie pohybu. Dva dni som totiž oddychoval. Zaregistroval som sa. Chvíľu mi to trvalo nájsť veľký šiator, či dva. Adresa totiž nesedela s propozíciami, ale bolo to blízko. Organizácia vynikajúca, nemecká. Dostal som pekný ruksak a inak nič, ak nerátam pár brožúrok do koša. Človek by čakal viac za to štartovné, ale je pravda, že matéria nie je všetko, ešte sú tu aj zážitky a poklady, ktoré moľ a hrdza nezničia. Prešiel som si aj expo a pokochal sa rôznym športovým drahým materiálom. Naštastie nič z toho som nepotreboval. Veru príliš radosti športovým výrobcom nerobím. Potom som sa vybral na miesto štartu na jazero Guggenberger see do 20km vzdialeného Neutraublingu. Bola už dosť veľká horúčava okolo poludnia. Časť trate už bola pripravená.
Na koniec som dobre ani nedovidel a to bola iba štvrtina trate teda asi 1km. Vyskúšal som, či viem vôbec v neopréne plávať, osviežujúcu vodičku. Napodiv to išlo celkom dobre a hladko. Kúpanie teda vyskúšané a šup nazad do mesta na dobrý obed, prechádzku a predštartovnú inštruktáž. Mesto bolo pekné, staré úzke uličky, kostoly, historické budovy a mosty. Večer som skočil ešte nakúpiť a to hlavne alkohol na boľavý zub. Každý deň sa ozýval. Našťastie ibalgin vždy zabral. Večer som využil mestskú dopravu a zašiel na pasta párty. Bola to asi najlepšia akú som kedy zažil. Veľký výber jedál, žiadne rady, chutné jedlá.
V sobotu na raňajkách som sa zoznámil s Ericom, francúzskym Ironmanom. Bolo to veľmi užitočné stretnutie. Zopár jeho rád mi pomohlo. Skoro celý deň sme strávili spolu. Dali sme jazdu na bikoch a potom sme zaniesli veci na miesto štartu do depa T1. Zavŕšili sme deň spoločným obedom v miestnej talianskej reštaurácii, ktorú som objavil deň predtým. Večer som ešte skočil na omšu. Nemecky nerozumiem, ale to som pochopil, že farár rozprával dosť dlho a kvetnato o nedeľných pretekoch. Neviem, či kvôli mne. Bol som tam totiž v tričku Ironmana. Neskôr na večeri v miestnej reštaurácii sa ma tiež ľudia vypytovali rôzne veci okolo pretekov. Snažil som sa pozrieť večer na izbe dvd, a skoro spať. Ráno som mal o 4tej vstávať. Zaspať sa mi veľmi nedarilo. Vonku bol hluk z nejakej diskotéky. Asi o jednej som sa zobudil na bolesť zubu. Liek však zabral, tak som veril, že preteky prežijem.

Zobudil som sa podľa plánu, pobalil všetky veci, dal rýchle raňajky s horúcim čajom. Recepčný sa o nás postaral. Eric bol predo mnou. Šup do auta na záchytné parkovisko pár minút chôdze k autobusom na štart. Autobusy jazdili jeden po druhom. Bol som na zastávke asi o 5:15. Ráno bolo príjemne. Skôr zima ako horúčava. Predpoveď hlásala len asi 25C, teda mierne ochladenie. Posledná návšteva biku, nachystanie vecí. A už sa iba sústrediť na štart. Bol som pomerne pokojný. Čakanie zvyšuje nervozitu. V pokoji som sa rozplával, viac ako obyčajne, keď som vyšiel na breh už bol plný pretekárov v neoprénoch. Pole bolo široké stál som dosť vpredu, nikto sa netlačil. Z vody všetkých vyháňali, ani nohy sa nemohli vody dotýkať. Ako je v Nemecku zvykom všetko prebiehalo presne a načas. Dopredu na trať som sa radšej ani nepozeral, chcel som sa sústrediť na techniku a byť v pohode. Stres plávaniu nepomáha. Musel som veriť, že to dám celkom v pohode ako už dva krát predtým, aj keď teraz to bolo bez výbehu, čo však môže byť výhoda. Posledné minúty sa vliekli. Radšej som si už založil okuliare a obe čiapky. Už som si veľmi prial, aby sme plávali a opadla nervozita. Konečne posledná minúta a zaznela siréna. Hurá do toho. Snažil som sa nabrať pokoj a plávať svoje. Bolo husto a občas ma niekto križoval, alebo plával úplne na mne. Raz som dostal aj päsťou do hlavy. Takto to bolo prvých 500m, potom sa situácia stabilizovala a mohol som plávať svoje. Až prišla prvá veľká bója a zase trma-vrma, hľadám smer ku druhej celkom blízkej bójke a otočka opäť na dlhý úsek smerom nazad, ale druhou stranou. Bol som dosť vpredu, občas ma niekto predbiehal. Som sa stabilizoval. Uvoľňoval sa, ruky som už začínal cítiť, nevadí, treba to vydržať. Opäť sme doplávali k dvom veľkým bójam, tu ma dosť ľudí predbieha. Hľadám orientáciu a logicky spomaľujem. Za druhou bójou netuším kadiaľ plávať, tak idem s davom. Minúty ubiehajú, telo si na záťaž zvyklo, ťahám hlavu z vody, vystieram sa a to pomáha lepšiemu splývaniu, mám pocit, že idem ako loďka. Ani neviem ako som sa dostal nazad k posledným obrátkovým bójam. Za druhou je už otvorená cesta do cieľa. Nevidím ho, ale poznám smer. Opäť je husto, pole však redne, až som ostal sám. Nejak som si to neuvedomil. Bolo mi divné, že nemám po ľavej ruke červené bójky, ale žlté, vôbec mi však nedošlo, že neplávam dobrú trasu, veď cieľ už vidím. Dávam do toho všetko. Dobre sa pláva. Vidina cieľa pomáha tempu. Asi tak 300m pred cieľom plaveckej časti vidím, že všetci plávajú stredom vedľa červených bojok. Plával som trochu dlhšiu trasu, nevadí. Posledné metre, plávam až pokiaľ sa dá, pozerám hodinky a nemôžem uveriť času. 1:08. Fantázia, to som naozaj nečakal. Veľmi ma to potešilo. Plávanie je pre mňa stále trochu neznáma a nepríjemná záležitosť. Depo bolo ešte plné bikov a bolo tam málo ľudí.

Tešil som sa na bike, zaroveň som bol zvedavý ako sa nový TT bike prejaví na čase. Mal som pocit, že mám dosť najazdené a hlavne intenzívnejšie ako po minulé roky. Rozbiehal som sa pomaly, zapínal sa, nechcel som prepáliť začiatok. Zároveň som cítil nohy, že sú akési prázdne a stuhnuté. Snažil som sa ich na ľahko roztočiť. Aj tak som švihal okolo 37km/h. Po 10km sme prišli do lesov a začínali stúpania. Včas som podraďoval, aby som šetril kvadricepsy. Tiež som nechcel ísť na vysoký pulz, aby som sa nezakyselil. Po prvom miernom kopčeku mi nešlo prehodiť na veľkú pílu. Som s tým cvičil až sa mi to podarilo pri skríženej reťazi. Nechápem. Doma som to precízne nastavoval. Deň predtým som jazdil a všetko fungovalo. Kopčeky neboli veľmi strmé, ale dlhé a striedali sa s krátkymi zjazdami. Nečakal som takéto kopce. Nechápem ako to zvládnem dva krát. Posledný výživný kopček bol zakončený prudkým zjazdom. Moja rýchlosť 80km/h. Po vyrovnaní trate pozerám, že predo mnou Marek Nemčík. Na moje prekvapenie ho predbieham. Niečo nie je v poriadku veď to je eliťák. Však to ani netrvá dlho a Marek ma po pár km predbieha. Snažim sa do seba tlačiť energo tyčinku. Zase som si nedal povedať, ide to pomaly, ledva žujem. Zatiaľ je pod mrakom, dá sa to vydržať. Občas sa vystieram a cvičím rukami, aby som úplne nevytuhol. Trať je rovinatá, po 50km zrazu mierny dlhý kopček. Zase rovina a opäť nepríjemný dlhý kopec. Na občerstovačkách jem banan a beriem vodu. Každú hodinu a pol beriem Viktorov gel, je nejaký kyselkavý, nebol v chladničke, no nevadí, vplyv na moje trávenie to nemá. Zatiaľ to ide dobre pomaly končí prvé kolečko na biku. MedziČas mám taký ako by som chcel 2:45. Ostáva maličkosť vydržať také isté tempo. Medzitým mraky odišli a teplota stúpla. V druhom kole kopčeky zvládam dobre, hlavne nemusím mať aero polohu a to mi vyhovuje. Isotonický nápoj radšej nepijem, nie je mi z neho dobre. Zjadím kopce a už mi začína byť zaťažko vydržať na hrazde. Zadok už je tiež na šrot. Po 140km už to je dosť neznesiteľné a polohu držím len zo zaprením a to ešte musím dupať do pedálov. Cítim, že sa spomaľujem, veď ma každú chvíľu niekto predbieha. Nevadí idem to čo viem. Nezjazdenosť na koze sa prejavuje, nielen v polohe, ale aj v technike šľapania a jej efektívnosti. Už sa neviem dočkať aspoň prejazdu okolo jazera. Nevládzem sa už držať za súpermi. Každú záktrutu používam na vystretie z aero polohy. Konečne jazero, ale už skoro kompletne zbalené. Teším sa už do cieľa, viem, že to ešte chvíľu potrvá. Na rovinke za jazerom to roztočím, idem efektívne. Vidina cieľa ma poháňa. Neviem si predstaviť ešte v tej horúčave bežať maratón, radšej neriešim. Hlavne už chcem zliezť z bicykla. Na moste cez dunaj sa celkom pretekáme, aj s nástupmi. Ostáva 10km do cieľa, aero polohu už držím iba silou vôle. vidina cieľa pomáha, ušiel som skupinke pretekárov, sme už iba individualisti s patričnými odstupmi. Slnko páli neúprosne. Cieľ sa neblíži. Podľa mapy a intuície by sme mali ísť už iba rovno do cieľa. Prekvapí ma odbočka, predpodkladám, že pôjdeme bočnou uličkou, po čase sa vraciame späť na hlavnú cestu, je to už fakt len kúsok od cieľa, spoznávam okolie. Dobré bolo aspoň ochladenie v tieňoch betónu. Ako vždy aj teraz prišiel cieľ. Posledný most, vypínam sa z tretier, šlapem zľahka. Brzdy, žltá čiara a zoskakujem z biku. Čo sa deje, veď ani kráčať nedokážem, nieto bežať. Akoby som mal nohy oblečené v ťažkom neopréne. Prevýšenie 1650m sa prejavuje. Bikov je v depe už dosť, čas 5:43, nie je oslnivý, ale nie je zlý. Dôležité, že som to dal a uvidíme aký bude beh. Doteraz bol veľmi kritický a mal som problémy vôbec dokončiť.

Snažím sa bežať do stanu, ešte drobný chaos s vydávaním červeného vreca, dobrovoľníci nestíhajú. Pohodlne sa usadím a prezúvam, som rád, že sedím nejak sa neponáhľam. Však sa to aj prejavilo na čase, ktorý sa blížil k 5 minútam. Toto nabudúce prehodnotím. Vždy v druhom depe strácam kopu času, pritom je technicky ľahšie. Pomaly vybieham. Nie je to také zlé, ako to vyzeralo. Bežím pomerne ľahko. Zastavujem na prvej občerstvovačke a výdatne pijem. Nasleduje prebeh starým mestom. Mačacie hlavy nie sú práve ideálne pre beh. Páľava je veľká, veď som vyrazil na maratón o 14tej hodine. Teplo je násobené ešte betónom budov. Za starým mestom je ďaľšia občerstvovačka, beriem vodu. Dostávam prvý náramok. Vbiehame do príjemnej aleje v chládku popri Dunaji. Opäť občerstvovačka, sú husto každého 2,5km. Aspoň mám ospravedlnenie a plytkú výhovorku prečo zastať. Statočne zalievam vodu colou. Jesť mi nechutí, iba neodolám výbornému ovocnému koláčiku. A opäť môžem vyraziť. Darí sa mi držať približne 5minútové tempo. Minútku som si odčítal na cik pauzičku. Aleje ma vyvedú do miestneho parku so štrkovými chodníkmi. Nohy podšmykujú. Ak sa dá bežím radšej trávnik. Všade navôkol ľudia oddychujú, počuť šplachot vody z miestneho kúpaliska. Len my bežíme. Je to dobre, že sú štyri koliečka, lebo jedno veľké neviem ako by som zabehol. Ďaľšia občerstvovačka. Bežím na prekvapenie celkom ľahko, len ten krok je kratší, kvadricepsy sú už na šrot. Zisťujem, že som sa nenaučil dobre behať takéto kvázi pomalé tempo a to hlavne po biku. Snažím sa to napraviť a ísť viac na kadenciu, keďže odraz je zvädnutý. Teplo robí svoje a najradšej by som sa niekam vyvalil. Viem, že to musím vydržať aj keď sa mi nechce. Ironman je viac o tom vydržať, ten pocit nevládania je tam vyšší ako na ktorýchkoľvek iných pretekoch. Tu je nižší pulz, takže tá bolesť je iná. Desať km je kúsok cez 50 min. Som spokojný, len aby to tak vydržalo. Nechcem sa nikam hnať, len udržať tempo. V druhom kolečku som s mojím rátaním tempa v koncoch. Tie isté tabule, len o pol km posunuté časy. Už to neviem prerátavať. Hlava nepracuje optimálne. Nevadí, treba hlavne bežať v pohode a držať tempo. Chytá ma pichavá bolesť v boku. Konečne som prišiel na to čím to je. Jednoducho som stiahnutý, predklonený dopredu a ťahám to brušnými svalmi. Vystieram sa a uvoľňujem a ide to dobre. Colu na občerstvovačkách už vypúšťam, nerobí dobre na žalúdok. Tiež 3 koláčiky stačili. Idem už len na posledný Viktorov gel a vodu. Polmaratón za 1:50 približne. Som 5 minút za plánom, ale je to veľmi dobré, žiadna kríza. Mám tempo a aj napriek horúčave bežím dobre. Uvidíme, čo prinesie druhá polka, tá býva zaujímavejšia. Tretie kolečko sa trochu spomaľujem, pár sekúnd na km. Snažím sa vešať na ostatných pretekárov predo mnou a držať tak tempo. Nemám zjavné problémy, len tie nohy sú stále pomaľšie. Aj keď druhú polku tretieho kolečka mám priemerku 5:20. OStáva posledný úsek. Napriek úsiliu sa dosť spomaľujem na tempo skoro 5:50. To som vtedy nevedel, vidím to až teraz vo výsledkoch. Za druhou občerstvovačkou dostávam posledný náramok. To mi dodá energiu. Zapíjam to vodou pred parkom. Potom už bežím bez zastavovania. Prepočítavam čas a viem, že to môžem dať do 10:45. Bežím voľne. Sám nechápem, prečo som sa doteraz flákal, veď je to také jednoduché. Na poslednej občerstovačke na mňa kričia "fertig". Opakujem po nich a teším sa na cieľ. Pred mostom obieham Šaláta. Hovorí, že to dá. Na dlhej rovinke zrýchľujem, už si predstavujem cieľ. Konečne odbočka do cieľa. Šprintujem a zdvíham ruky do cieľa. Výsledný čas sa zastavuje na hodnote 10:45:35!!! Paráda. Som veľmi spokojný. Všetko zlepšené oproti minulému roku. Víťazím nad sebou, zúročujem tréningy, neverím, že je to za mnou. Som na seba hrdý. Maratón za 3:45!

Môžeme oslavovať, jesť a piť. V stane je dobrá nálada, konečne stretávam aj ostatných slovákov, kamarátov. Doktor skončil na neskutočnom treťom mieste a ide na Hawai. Ambiciózny Miro je sklamaný. Všetci ostatní sú spokojní. Myslím, že tu je víťazom každý kto to "dá". Onedlho je tu večer, čas vybrať bike a veci z depa. Na biku sa môžem vybrať ovešaný k autu. Nechápem, že vládzem ťahať do prudkého kopca. Darmo, veď som Ironman. Pýtam sa, kde je limit človeka? Každá vzdialenosť v rámci týchto pretekov je hraničná, dať ich za sebou je nadvýkon hodný obdivu. Ak už nie okolia, tak určite samých seba. Bolesť je dočasná, hrdosť trvá naveky!