Parareparát
- Napísal: Zuzana Zliechovcová
- Published in Paragliding
Pomaly sa plazím do kuchyne. Vypila som pol litra minerálky a šťastne som zaliezla nazad pod perinu, s vidinou začínajúceho oddychového dňa. Vzápätí už spím. Budím sa až o dve hodiny a začínam fungovať na polovičný výkon. Dnes sa nikam neponáhľam. Dnes nič nemusím. Dnes mám každého v paži… Pomaly vykladám všetky haraburdy z cyklotašiek, hádžem špinavé veci rovno do pračky a znova zasnene študujem mapu cesty, po ktorej som len prednedávnom išla. S úsmevom spomínam na upravené dedinky, peknú prírodu a naše zážitky.
Teraz si len tak sedím. Netočím nohami. Mám ich vyložené a nerobím nič. Oddychujem. Je mi dobre. Dokedy? … :-)
"Máš dnes nejaký program? Nechcelo by sa ti ísť na tandem?"
Chcem ho jedovato spražiť odpoveďou:
"No to určite, ledva žijem! Dnes budem celý deň oddychovať a nikto ma nikam nedostane!"
V myšlienkach už ale dávno letím. Opäť túžim zažiť ten neopísateľný pocit. Nepremeškaj to! Neblázni!… Už som stratená. Pristihujem sa pri tom, ako mu radostne oznamujem:
"Jasné, že sa mi chce! Pôjdem rada."
Dohodneme si ešte hodinu stretnutia a so smiechom odkladám telefón. Bože, kedy ja už budem konečne normálna?!
Trocha meškám. Zbieham dole k autu, kde ma Broko zoznamuje so sympatickou lietavkyňou, cyklistkou a vôbec multišportovkyňou Gabikou, ktorá sa dnes chystá vzlietnuť tiež. Rozhovor sa krúti rôznymi smermi. Po krátkej chvíli so smiechom zisťujeme, že máme spoločných známych v cyklistickej brandži. Vypytujem sa jej aj na lietanie. Vyzvedám o ňom čo najviac, nech ho vidím aj zo ženského pohľadu. Skrátka, stále sa nájdu zaujímavé témy k rozhovoru. Krátke pauzy nenápadne využívam na spánok. Ešteže sedím vzadu, privalená a maskovaná troma obrovskými ruksakmi a nikto ma pri tom nevidí. Broko opäť volá ohľadom Ara. Pred chvíľou ma postrašil, že vďaka môjmu meškaniu ho možno nestihneme a za trest budem musieť celý výstroj vliecť sama. To by som naozaj nechcela zažiť, preto napäto počúvam, ako to celé dopadne. Našťastie Aro stíhame. Pod kopcom za Orešanmi sa prezliekame a presadáme. V aute sedia už Orešanci a prisadá si aj Kompót. Pomáham nakladať ktorýsi ruksak. Nezdvihnem ho ani do polovice potrebnej výšky, keď nečakane zacítim ostrú bolesť. Prasknuté rebro mi dáva jasne na známosť, že ešte nie je zďaleka zahojené a mám s ním rátať. Našťastie mi jeden Orešanec prišiel na pomoc. O chvíľu už hrkoceme nahor. Veď to už vlastne poznám. Na kopci začína známy rituál. Vybaliť a nachystať sedačky a padáky, navliecť sa do kombinéz, vziať si prilbu a rukavice, pripraviť sa na štart, všetko dôkladne skontrolovať a pri vhodnom závane hor sa do vzduchu.
Orešanci odštartovali pomerne rýchlo, zato Kompót sa potil na svahu o čosi dlhšie, kým sa mu podarilo odlepiť od zeme. Nakoniec sme poslali do vzduchu Gabiku. Začínam mať prax pri odmotávaní zamotaných šnúr a narovnávaní pokrkvaných padákov, ktoré sa pri závanoch vetra nadúvajú. Prichádzajú neznámi lietavci z Čiech. Teraz na štart nastupujeme my dvaja s Brokom.
Všetko je upevnené a dotiahnuté tak, ako má byť, zas obzerám ten istý strom ako minule. Začínam vnímať únavu a aj kolená ma bolia. Výdatne sa potím v požičanej kombinéze a čakám na pokyn ku štartu. Premýšľam nad tým, že dnes sa musíme dostať do vzduchu na prvýkrát. Nebolo by vhodné, keby som Broka aj seba otrieskala o zem. Pred necelými dvoma týždňami, približne v tom istom čase, kedy som sa ja vybúrala v lese na bicykli, sa Broko vysypal na kurčuliach a poranil si ruku. Na druhý deň pre zmenu pristál dosť tvrdo na kolená, keď aj s padákom preletel skrz stromy. Hihi, dvaja invalidi na štarte…
Broko nevravel nič. Pomaly sa pozviechal, odopol a začal sa venovať padáku. Nechcelo sa mi postaviť. Celkom dobre sa mi ležalo. Nakoniec som opatrne vstala. Vybrala som foťák z vrecka a zbežne som ho skontrolovala. Vyzeral byť v poriadku. S úľavou som si vydýchla. Asi prisilno, lebo sa hneď ozvalo moje rebro. Bez slova som sa pobrala za Brokom a "pomáhala" som mu. Na štartovačke som upravovala šnúry aj padák do žiadanej polohy. Ak je to možné, spotila som sa pri tom ešte viac. Na povzbudenie sme si dali Red Bull. Tie jeho krídla by som teraz fakt potrebovala. No uvidíme… Mal nasledovať tretí štart v poradí. Broko sa netváril nadšene. Ja som sa pre zmenu zamýšľala nad tým, čo ma to neustále núti dobrovoľne robiť zo seba idiota a mlátiť sebou o zem. Nestihla som dospieť k žiadnemu záveru, nakoľko sa opäť ozval pokyn na štart. Tajne som dúfala, že dnes snáď naposledy… Už to jednoducho muselo výjsť. Nevyšlo... Po tretíkrát sa Broko odopínal a tváril sa patrične nasrato (žiaden div). Mala som sto chutí zbabelo utiecť a vyfláknuť sa na celé lietanie. Veď nefúkalo takmer nič. Občas dokonca nastalo úplné bezvetrie. Už aj prd pomaly vyvolá väčší závan. Bratom Čechom sa medzitým podarilo nejakým nespravodlivým riadením osudu odletieť. Zas sme osameli. Broko prehodil poznámku, že aspoň zletieť dole k autu by sme mohli. Nemá žiadnu chuť viezť sa k nemu s Arom. Hmm, to som nemala ani ja.